O deviatom vikende, 1. cast

23. 12. 2006
Sobota

Na vylet do Tsakhkadzoru sa vo firme uz kazdy tesil a v kuse som pocul to slovo, ktore som vyrazne odlisoval od vseobecnej a nezrozumitelnej vravy. Ja som sa uz v stredu pytal, ze o kolkej to vlastne v sobotu odchadzame. Jednoducho zvyk zo Slovenska. Ved ked tu planujeme nieco podobne tak sa to vie zo 3-4 dni vopred. Tak, ale tu nie! Podrobnosti som sa dozvedel v piatok vecer. Ze sa odchadza v sobotu, stretko vo firme, prva varka o 9.30, do ktorej som patril aj ja, druha varka o 4 hodiny neskor a tretia v nedelu rano. Nie kazdemu vyhovoval odchod o 9.30 v sobotu.

No ja som uz vstal o 5.50, aby som sa este mohol rozlucit s Thomsom. A hned som zalahol este na 2 a pol hodiny spat. Rano som sa pobalil a dorazil som do firmy o 9.35, kvoli comu som sa na seba dost hneval. Ze meskam. Ale hned ma to preslo, ked som zistil, ze tam este takmer nikto nie je. Ostatni zacali dochadzat o 10tej, ba aj neskor. O 10.25 dosli 3 marshrutky, tak sme sa do nich pomaly nasackovali a konecne sme vyrazili.

Cesta trvala asi hodinku. Kosa bola riadna, tak kazdy sedel v ciapkach a rukaviciach. Uz aj chalani nosia ciapky a rukavice. Nie ako minule, ked som pisal o mode. Uz je aj na nich riadna kosa. A dalsia zaujimavost. Niektori si doviezli so sebou rodiny. Starsia generacia ako obvykle v ciernych kabatoch. Takisto ako aj ich male deti. Dajme tomu, ze okolo 10 rocni. Tak tychto este obliekaju rodicia, ktori sa na nic nepytaju a tak aj tieto detvaky nosia vsetko cierne. Dokonca aj cierne poltopanky. Do snehu a na vylet! Hroza. Ostatni zamestnanci, ti v mojom veku uz dosli obleceni sportovo. Sportove bundy roznych farieb. Konecne nieco „europske“.

„Lyziarske stredisko Tsakhkadzor“
Dosli sme 11.30 a pomaly sme sa ubytovali. No ale cakal som vyspele lyziarske stredisko. A dalsie sklamanie. Nas hotel vyzeral zvonku ako nedokonceny, alebo prave v rekonstrukcii. Ale predsa len o nieco lepsie ako ostatne budovy na okoli. Na tych prave prebiehala velka rekonstrukcia, vsetko rozrypane, sneh minimalny, a na prilahlych kopcoch dokonca ziadny! U nas je uz lyziarska sezona v plnom prude a ked nie je sneh, tak nastupuju snezne dela, ved zisky sa nemozu nechat ujst. Tu take nieco neplati. Vsetko prazdne a puste. A vleky som nevidel ziadne.

Ked som dosiel na rad v ubytovani, tak im hovorim, ze nechcem byt sam. Ved moj plan bol byt s miestnymi, cize s kolegami z prace co najviac, a trochu sa zblizit. Tak ma dali do dvojpostelovej izby, pricom moj spolubyvajuci mal dojst v druhej varke ludi. Izba vsak narozdiel od vonkajsej fasady vyzerala dost dobre. Novy nabytok, rusky televizor, velke zrkadlo, 2 pohodlne kresla, britska chladnicka s redukciou do armenskej siete:-), ziadny radiator, ale bolo teplo vdaka klimatizacii! Kupelna tiez v pohode so sprchovacim kutom. Vsetko super, az na tie postele. Tie na prvy pohlad vyzerali dobre, pretoze boli prikryte peknym lesklym potahom, avsak pod nim sa skryvala stara, tvrda postel s preliacenim uprostred. Riadne vylezate. Avsak na jednu noc v pohode staci.

Pytam sa co sa bude teraz diat. Nic! Ziadny program, len oddych, relax a nenutena zabava. Vsetci sme sa zisli v spolocenskej miestnosti, mimovolne sme si posadali do kruhu a zacali hrat nejake hry typu „hadaj na co myslim“, alebo hadanie slov, pricom sa nesmelo hovorit, len ukazovat a podobne. Vsetko vsak v Armencine. Hodinku som to trpel, uvaril som si caj, najedol som sa zo zasob z domu, hostil som sa na keksoch, ktore zacali kolovat a pozoroval som ostatnych. Ale tato rec je absolutne unikatna. Nerozumiet z nej ani makke f. A ako malo toho staci povedat, aby sa kazdy zacal smiat. Len ja nie. Zacalo mi to pripadat dost trapne. Holka vedla mna mi to na poziadanie zacala prekladat a ked zacali hrat novu hru, tak som ju poziadal, aby navrhla to hrat po anglicky. Nasledoval jej zubozeny pohlad hovoriaci, ze to asi neprejde, a hned na to mensi rozruch. Ale uz mi hovorila, OK, budeme hrat po anglicky. Super. Jedna veta bola po anglicky a hned sa vratili k rodnej armencine. Jednoducho smola. Koho smola? Moja...

Tak som si to tam odsedel, kym dosla druha skupinka a isli sme spolu na obed. Na stoloch chlieb, slany syr, dzem a zakusky. To bol akoze predkrm. Takmer nikto to nejedol (len ti najhladnejsi), len zakusky zmizly akoby svihnutim carovneho prutika. Potom dosla polievka a druhy chod: cestoviny s masom. Na malom tanieriku, z ktoreho to vsetkym padalo. Nevelka porcia sa doplnala tradicne chlebom, cize to nakoniec aj stacilo.

Po obede som si vysiel von na 5 – 10 minut pofotit najblizsie okolie a hotel zvonku. Kym som sa vratil, vsetci boli prec. Stretol som len dvoch chalanov a ti mi povedali, ze ostatni sli na prechadzku. Ta fasa. A ja som to zmeskal. Zase sa ukazal ich pristup ku mne. Tak som siel von aj ja. Ale nepodarilo sa mi ich najst. Isiel som po chodnicku do lesa, tam som nasiel blizky kopec. Tak som sa tam prebrodil snehom. Kvoli tym niekolkym zaberom sa to oplatilo.
Az neskor som sa dozvedel, ze oni isli presne opacnym smerom a vyviezli sa lanovkou hore. A ja som to zmeskal!

Po ich prichode nasledovala dalsia hra. Tentoraz hrali mafiu. Chcel som sa pridat. Ale oni, ze pravidla su narocne uz len na vysvetlenie. Hovorim, ze pravidla ovladam a viem sa zapojit. Na to zase rozruch. Ocividne sa im nepacila myslienka, ze by mali hovorit po anglicky. Jeden sa mi ponukol, ze mi bude prekladat, aby som mohol hrat, ale tym vlastne vyradil z hry sam seba. Tak to nie. Ja som ho nechcel obmedzovat, tak som sa radsej vzdal, nech si zahra. Zase som len pozoroval a potom som odisiel na izbu. Tam som sa aspon mohol porozpravat so spolubyvajucim. Ten nechcel hrat mafiu, tak radsej pocuval hudbu na izbe a ucil sa na pondelnajsi zapocet z nejakej aplikovanej matematiky. Ale ked som dosiel, tak to odlozil a v pohode sme sa porozpravali.

Potom uz nasledovala vecera. Na stole zase chleby, dzem, maslo a syr. Zacali sme si natierat chleby. Ja ten „nas“ normalny, ale poniektori si davali maslo na lavash a na to dzem. Zrolovali to ako palacinku a tak to jedli. Ja preferujem, ked je na vyber, normalny chlieb. Ked som uz dojedal treti, tak zacali nosit polievky. Ale aspon aj druhych to prekvapilo a nebol som sam. A po polievke este ryza s kuracim stehienkom. A zase na malom tanieriku kopcovito nalozenom, z ktoreho sa ryza kazdemu vysypavala ked si chceli odkrojit zo stehienka.

Rusky biliard
Po veceri pravdaze party v hotelovom bare. Niektori hrali rusky biliard. Takmer dvakrat taky velky stol, 6 dier len o malinky kusok vacsich ako gula. Co sa tyka gul, vsetky uplne biele, ocislovane a jedna cervena. Ale ta nesluzila ako „biela“ v klasickom biliarde. Lebo tagom sa mohlo triafat do hociktorej gule tak, aby vosla do diery. Ta cervena nemala ziadnu specialnu funkciu. Ziadne pravidla. Vlastne len jedno. Tagom trafena gula sa pred spadnutim do jamky musela dotknut inej gule. Cize prva gula narazi do druhej a ta padne do jamky, alebo prva gula sa odrazi od druhej a padne do jamky. Dva odlisne pristupy, na konci ktoreho je rovnaky ciel – dostat gulu do jamky. Ale kedze jamka bola len o malicko vacsia ako gula, hra trvala asi hodinu a spadnutie gule do jamky len zriedkavost a udalost hodna potlesku od ostatnych.

Uvod do armenskeho tradicneho tanca
Zatial v druhej casti baru bola diskoteka. Klasicke popove pesnicky, obcas ruske, lenze kazda druha pesnicka (pekne na striedacku) bola typicka armenska. Pre nasinca trosku kvilive zvuky pistalky v cudnom rytme, na ktory sa tancovalo v uplne odlisnom rytme. A tanec nema pevne dane kroky. Len jedno pravidlo, ze ruky su dosiroka roztiahnute vo vyske hlavy, akoby ste privolavali dazd:-) Kazdy tancuje samostatne, pricom sa cely dav pohybuje a premiesava. A obcas sa pochytaju za ramena do kruhu, alebo do polkruhu a zacnu sa tocit doprava. Toto uz ma aj vlastne kroky. Tri kroky doprava, male kopnutie doprava lavou nohou a hned na to v rytme kopnutie dolava pravou nohou. A zase 3 kroky doprava. A tak sa to opakuje az kym sa kruh nerozpadne a zase vsetci poskakuju v sialenom rytme s roztiahnutymi rukami:-) Tolko k tradicnemu armenskemu tancu.

Po takomto dni absolutnej ignoracie som bol v koncoch. Kludne mozem nadviazat na predosly prispevok „O Armencoch“, kde som pisal, ze Armenci (pravdaze okrem AIESECarov) sa absolutne nestaraju o to, ci zahranicni v ich spolocnosti sa citia dobre, alebo nie. Kaslu na to. A pritom pracujeme v rovnakej firme. Pytal som sa spolubyvajuceho, ci sa zhovarali s mojim predchodcom. Bol to Julius z Kanady a bol tu 1 rok. A on na to, ze vyvojari sa velmi nebavia so zbytkom zamestnancov. Nastastie sa ku mne spraval normalne.
Ale vsetci ostatni su cudni a absolutne sa nestaraju, ze s nimi pracuje niekto zahranicny. A tento fakt je aj potvrdeny. Napisal som Juliusovi v pondelok a odpisal mi, ze s nim zaobchadzali rovnako. Vobec sa s nim nebavili, bolo im to jedno, pritom tam bol 1 rok. Napisal mi len mena 4 ludi, s ktorymi je aka-taka rec. Jedna je holka, nasa dizajnerka, ktora sedi v tej istej kancelarii ako ja. Rozprava silno ruskym prizvukom, na telefony odpoveda po rusky a aj ked na nu hovoria po armensky, ona vacsinou odpoveda po rusky. Ale inak je fakt v pohode. Ona bola jedina, ktora sa mi v prvy den prihovorila a povedala, ze nehovori so mnou po anglicky preto, ze jej slovna zasoba nie je taka bohata a nie preto, ze by nechcela. Ale snazi sa a ide jej to.
Julius mi este poradil, ked sa s nimi chcem zblizit, aby som sa naucil zopar viet po armensky a snazil sa s nimi hovorit v ich reci. Ze touto cestou sa s nimi da vybudovat nejaky vztah, avsak on to ani neskusil.

Nastastie ten moj spolubyvajuci sa ku mne spraval normalne, aj sa trosku zaujimal a aj sa sam pytal. Nebola to len taka trapna jednostranna komunikacia z mojej strany.

Zaujimavosti
A tak som sa dozvedel zaujimave veci. Tak napr. ze studuje matematiku a informatiku. Ukoncil 4-rocne bakalarske studium a teraz je v prvom roku (z dvoch) inzinierskeho studia. Dokopy 6 rokov. Na inzinierske studium sa prihlasil kvoli dalsiemu vzdelavaniu, ale aj kvoli tomu, aby si oddialil zakladnu vojensku sluzbu, ktora tu trva 2 roky. Neuveritelne! Dva „nekonecne dlhe“ roky buzeracie, premrhany cas a tazkosti sa znovu zamestnat, kedze vsetko co sa naucili uz aj zabudli. Ti co su z Jerevanu, musia sluzit aspon 100 km od Jerevanu, alebo ich rovno supnu do Nahorneho Karabachu. To je sila. Do tejto fakt nemilej a vzburencami plnej casti Armenska, ktora sa nachadza vo vnutrozemi Azerbajdzanu. Stava sa, ze niektori tam aj kvoli nepokojom zahynu. A ti co su z miest dalej do Jerevanu, mozu sluzit v hlavnom meste. Armada je tu dost velka na tak malu krajinu a priprava je starostliva. Musia na to dbat, kedze susedia so 4 statmi z ktorych Turecko a Azerbajdzan su „nepriatelske“ staty, Iran tiez nie je bohvieco, povedal by som, ze neutral, ale fakt neviem a jedine Gruzinsko je v pohode. Nepriatelske, nie v zmysle, ze by otvorene proti sebe bojovali. S Azerbajdzanom to stoji na mrtvom bode a Turecko odmieta akukolvek komunikaciu s Armenskom a hranice su zatvorene. Jednoducho sa nemaju v laske. Da sa vsak odvodovu komisiu podplatit, ale to je riadne mastne. Alebo za uplatok zariadit, aby mohli ZVS vykonat v Jerevane a popri tom mohli aj pracovat. Uplne oslobodeni su len ti, co po inzinierskom studiu nastupia na doktorandske studium. Vlastne tymto si to zatial len oddialia, ale ked ho aj skoncia, tak su od ZVS oslobodeni. Pravdaze sa to tyka len muzov.
No a univerzitny system je podobny, maju tu najprv zapocty, ze vraj po rusky „zacet“ s makcenom na c. A on sa prave ucil na taky zapocet.

Lycos, zakladajuca firma Sourcia, robila nabor prave na tejto fakulte. Vybrani dostali kvalitne treningy a skolenia v programovani a mohli sa zamestnat ako vyvojari v Lycose, neskor presli do Sourcia. Aj on sa sem tak dostal. Pracuje a popri tom este stale studuje. Ale tie skolenia od Lycosu bolo asi cennejsie ako 3 roky studia...

Presne toto potrebujem. Ludi ako je on. S ktorymi sa mozem porozpravat a lepsie pochopit tuto krajinu a kulturu. Skoda ze bol jediny z celej partie.

Este mi vecer stihli povedat, ze v nedelu rano sa pojde na tradicne armenskej jedlo do nedalekej restauracie. Budeme si vsak musiet priplatit. No jasne, ze chcem ist. Aspon sa nieco nove dozviem a hlavne ochutnam.

O predvianocnych nakupoch

22. 12. 2006
Piatok

Ani som sa nenazdal a boli tu Vianoce. Vedel som, ze si budem chciet urobit zemiakovy salat a vyprazanu rybu a tiez, ze cez vikend nebudem v meste. Tak uz vo stvrtok som sa popytal v praci, ako sa povedia ingrediencie, ktore budem potrebovat, ako napr. uhorky, hrasok a podobne, aby som si ich mohol kupit. Odporucili mi ist do supermarketu, ktory sa vola DollarStore. Ha, dolarovy obchod. Treba uznat, ze je to supermarket, ale az taky super zato nie je. Ale zacina sa podobat. Hlavnym znakom supermarketu je, ze je to v prvom rade samoobsluha, narozdiel od uplne vsetkych ostatnych obchodov tu naokolo. Pretoze ostatne su vsetko male pultove predajne, kde treba tetke povedat, co chcem, alebo ked sa nevieme dorozumiet tak na tovar ukazem prstom a poviem cislo, kolko toho chcem. Ked to vsak ani nevidim, tak mi neostava nic ine ako mavnut rukou a skusit stastie v dalsom, co je hned vedla, alebo maximalne na 20 metrov. Naozaj, tych malych pultovych predajni je tu ako nasra... Su uplne vsade.

Cize DollarStore je samoobsluha vo velkom style. Az na to, ze ulicky su tenke, a tak nemaju voziky na kolieskach, ale len kosiky do ruky. A nie len to, neda sa tam pohybovat ako sa len chce, lebo chodbicky tvoria 1 liniu a postupuje sa tak, ze kazdy musi prejst uplne vsetko a na konci tej linie su 4 pokladne. Ked nieco zabudnete, treba sa predierat do protismeru. Thomas mi dokonca povedal, ze ked to skusil, tak ho upozornil dozor na to, ze sa to nesmie. Musel si zaplatit to co mal v kosiku a znovu sa vrati a cele si to prejst. Ale mna na to nikto neupozornil, aj ked som sa predieral.
Dalej, vsetky tasky a ruksaky treba zamknut do skrinky este pred pokladnami a pred vstupom dnu. Kedze tento obchod sa radi medzi prve samoobsluhy v Jerevane a uplne prvym „supermarketom“ v tejto stvrti, tak sa dost boja, ze tam budu ludia kradnut a preto na kazdom rohu stoji nejaka holka. Zrejme brigadnicky a ostro sleduju vsetkych v ulickach. Dvojita ochrana. Tasky, kabelky a pod. v skrinke + dozor, ci si nahodou niekto nezmysli slohnut cokoladu do vrecka.

A dalsia vec, ktorou sa lisi od tych nasich supermarketov je, ze potravinovy usek ma osobitny vchod ako vsetko ostatne a tak aj osobitne pokladne. Tak som sa siel pozriet aj na tu druhu cast hned vedla. Ale tento obchod uz nebol „liniovy“ a da sa v nom prechadzat lubovolne. Zase vsak ta ista procedura, odlozit tasku aj predosly nakup a ked SBSkar zistil, ze mu nerozumiem, tak sa ma este opytal odkial som a co tu robim. Dajak privelmi sa bal toho, ze som cudzinec a mozno budem chciet nieco ukradnut, lebo nebol to taky normalny zaujem, ale skor vysluch. Deb;l jeden.

No a tu som nasiel aj umele stromceky. Od malych - pol metrovych az po 1,5 metrove. Dalsia odlisnost od nasich obchodov a to neplati len pre tento supermarket, ale pre uplne vsetky obchody, v ktorych som bol, je ze nikde nemaju cenovky. Uz mi to zacina poriadne liezt na nervy. Mne sa zda, ze si zakazdym tie ceny vymyslia a trepnu nejaku sumu. Neda sa to ani skontrolovat. Miestni uz maju prehlad co kolko stoji, ale co ja. Ja len mozem dufat, ze ma neklamu. Tak to bolo aj tu. Chcel som si kupit ten najmensi stromcek, cena nikde, pytam sa dozoru na konci chodbicky, nerozumie ma, pytam sa druhej baby na opacnom konci asi 10 metrovej chodbicky, horko tazko porozumie, ze sa pytam na cenu a tak mi odpovie po rusky, ze osemsto dram. Skvele, konecne! 800 dram je asi 60 Sk. Kupil som si este nan ozdoby, tucet cervenych masli. Vianocne gule by boli prilis velke na tak maly stromcek. Uz som sa radsej ani nepytal na cenu, lebo by ma uz asi roztrhlo, keby dalsia osoba nevedela ani len ceknut. A oni sa este opovazia tento „obchod“ nazvat DollarStore. Nieto, ze sa tu neda platit dolarmi (nie ze by som ich mal), ale ani po anglicky neceknu. Ale tie masle predsa nemozu byt drahe.

Nakoniec som za ne dal presne tolko ako za ten stromcek. Smiesne! Pravdu povediac som cakal menej. Spolu 120 Sk. To je v pohode cena, nie?

Este som si potreboval kupit spodky. Je to fakt tazke vysvetlit tymto ludkom, co to je a dokonca som to ani v obchodoch nevidel, ze by som na to ukazal. Posledna sanca boli obchody v podchode ako sa ide do metra. Takzvany „underground shopping“. Tam je vsetko lacnejsie. A ze vraj sa tam da najst takmer vsetko. No nase klasicke spodky nie. Teta mi len ponukla taku cudnu sadu, nieco medzi spodkami a pyzamom. Lenze to malo aj vrchny diel, bolo to tenucke a priliehave. Chcel som to rozbalit a porovnat velkost, ale teta na to, ze je to XXXL, ze to bude URCITE dobre. Tak som to zobral.

Dosiel som na byt, rychlo som nieco zhltol, a vyskusal si nove „spodky“. Kratke! Anciasa! No nevadi. Aspon ze ma to kusok zohreje. Ale vyzera to dost smiesne. Ako obtiahnute leginy co vidno v starych ceskoslovenskych filmoch a nosili ich panovnici, alebo princovia. Zatial sa Thomas balil. V sobotu skoro rano odlietal do Francuzska na prazdniny. Vracia sa 11. januara. Tak sme este pred jeho odchodom ozdobili nas maly stromcek a vyfotili sa s nim. Konecne tu zacina byt Vianocna atmosfera.

24. 12. 2006
Nedela

Teraz trosku preskocim, ale patri to do tejto temy.
Po tom, co som sa vratil z vyletu, este som nemal nakupene vsetky veci na zemiakovy salat, tak som zasiel do blizkeho pultoveho obchodu. Pytam si „majones“ a dostanem majonezu, hovorim mu „jerku“ a berie z regalu a podava mi dalsiu. Dalej chcem „gazar“, cize mrkvu. Ukazuje mi na dalsieho pana oproti, ze to musim u neho. Ale uz mu ukazujem na hrasok v konzerve, ze chcem taku mrkvu. Hovori „niet“. Pricom to uz bol treti obchod, kde mi povedali, ze take nieco nemaju. Aka to len „zaostala“ krajina, nemaju ani mrkvu v konzerve, alebo mrazenu. Hovori mi po rusky, ze naco by som chcel taku mrkvu, ked tu predavaju cerstvu. Ma z casti pravdu, ale mne by sa teraz hodila taka mrazena...

Potom mi doslo, ze v tomto 1 obchode su traja nezavisli obchodnici a tiez sa tu plati osobitne. Tento prvy mal take normalne potraviny. U druheho som kupoval zeleninu a ovocie (zemiaky, cibulu, banany, pomarance, mrkvu). A tretia, zena, mala muku, cestoviny, ryzu, cukor, korenie a podobne veci, ktore sa sypu a vazia. Tak tu mi tiez trvalo chvilu, kym som tete vysvetlil, ze chcem cierne korenie. Absolutne nerozumela. Tak som na to musel ist opisom cez sol a podobne. Az nakoniec pochopila a povedala nieco, co sa podobalo na peper. „Ano, peper! Presne to chcem.“ Nastastie to mala v normalnom vrecusku a nemusela mi to odsypat z velkeho vreca. Aj struhanku mala. Mal som na vyber, bud armensku, alebo rusku:-) Ale ziadne velke balenie ako u nas 1 kilo. Ta ruska bola v malom baleni a armenska v miniaturnom! Tak som zobral to vacsie.

Je tu este jeden fenomen pri nakupovani vo vseobecnosti. Vsade, ale uplne vsade vam zabalia kupeny tovar do igelitoveho vrecuska. Do maleho, alebo vacsieho. Podla potreby. Tak napriklad som tu kupoval tu majonezu, tak mi to dal do sacku. OK, chapem. Dalej zemiaky, druhy sacok, cibula treti sacok, banany stvrty, pomarance piaty, mrkva siesty, pricom mi tie male sacky dal do dvoch vacsich, aby sa mi to lahsie nieslo. A u toho tretieho obchodnika, ta pani, som kupoval „peper“, mal som plne ruky tasiek, ale ona mi to povinne dala v malickom sacku, ktory som si vlozil do vacsieho sacku. No a potom sa cudujem, ze v kuchyni mam pod stolom celu kopu sackov. Vsade same sacky a igelitky. Uz ich zacnem hned vyhadzovat.

Inokedy som si kupil jeden, jediny citron na trhu. Ostatny nakup som mal vo vacsej igelitke, ktoru som mal viditelne v ruke. Ale on mi tej jeden citron dal do sacku, namiesto toho, aby mi to prihodil k ostatnemu nakupu!

O Armencoch

22. 12. 2006

Piatok

V stredu sa mi stala zvlastna vec. Zavolala mi nejaka holka. Nieco chcela, hovorila pomerne dlho, ale v skutku som jej nerozumel takmer nic a absolutne som nepochopil, kvoli comu vola. Len to som z toho vydedukoval, ze sa chcela so mnou stretnut. Ze ci mi to vyhovuje v sobotu. Hovorim jej, ze budem prec cez vikend. Tak potom vo stvrtok, cize na dalsi den o stvrtej. Hovorim jej, ze pracujem az do siestej, alebo aj dlhsie. Bolo to dost cudne, vedela moje cislo, meno, ale to ze pracujem, jej nejako uslo. Tak sme to presunuli na siedmu, stretko v British Council.

Vo stvrtok som tam siel po praci. Ani som nevedel, kto to je, odkial ma moje cislo a co vlastne chce. Ale chcela sa surne stretnut, taky som mal z toho pocit a este k tomu som si myslel, ze je z AIESECu. Ved kto iny by mohol mat moje cislo.
Dosiel som tam, sedela pri stole a na nom polozeny diktafon. Hovori mi, ze so mnou chce urobit interview. „Do coho som sa to uz zase namocil.“, pomyslel som si. Dufam, ze ma nezaskoci nejakou zaludnou otazkou. A obaval som sa spravne. Nebol to len taky rozhovor, ze co si myslim o Armensku, co tu robim, preco som prisiel prave sem a este zopar veci o Slovensku. Vysvetlila mi (konecne, pri osobnom rozhovore som ju uz rozumel), ze studuje sociologiu na univerzite a robi nejaku pracu, v ktorej ma skumat „preco ma Armenska mladez problem komunikovat s Europskou mladezou“. A na to chcela prist rozhovormi s roznymi cudzincami, ktori prichadzaju do Armenska. Tak sa skontaktovala aj so mnou.

Po uvodnych zoznamovacich otazkach sa ma zacala pytat fakt blbe otazky. Takmer hodinu ma tryznila otazkami typu, co si myslim, ze je najvacsi problem v medzinarodnej komunikacii, preco maju Armenci problem komunikovat s cudzincami, ako by sa to dalo napravit a zmenit, co si oni myslia o cudzincoch, a naopak co si o nich myslime my, ake su stereotypy v Armensku a vsetko sa to tocilo akolo toho isteho. Aka je komunikacia Armencov voci cudzincom, ci v komunikacii zohrava ulohu vyzor, kultura, preco su uzavreti voci cudzincom a podobne.

Hovorim jej, ze na to neviem kompetentne odpovedat, pretoze som doteraz nemal moznost sa zhovarat s typickymi Armencami, iba ak s AIESECarmi, ale oni su ina kategoria, pretoze oni su otvoreni voci inym kulturam a nemaju problem sa vidat s cudzincami a rozpravat sa s nimi. Su presnym opakom ostatnych Armencov. Ako priklad som uviedol kolegov a kolegyne v praci, ktori vedia, ze tam maju cudzinca, dokonca v tej istej kancelarii, ale neprehovoria ku mne a dalej hovoria len po armensky a z toho rozumiem len to ked povedia „ano“, alebo „nie“. Jediny, kto so mnou vo firme hovori normalne, je moja sefka. Aj ked idu ostatni na obed, tak sa vytratia spolu, neopytaju sa ma ci nechcem ist s nimi, lebo to by museli povedat nieco po anglicky a im sa jednoducho nechce. Pricom denne komunikuju s americkymi klientmi a vedia po anglicky perfektne, ale ku mne sa neprihovoria. Len zvycajny ranajsi pozdrav a potom dalsi pri odchode z prace. Obcas pridu chalani, podaju mi ruku na pozdrav a prehodia to zvycajne, ze ako sa mam. Ale o odpoved sa uz nestaraju, pretoze oni v podstate prichadzaju do tejto kancelarie kvoli babam. Nic take, ze podme spolu po praci na pivo. Neviem ci vobec spolu niekam chodia, alebo idu po praci domov a cusia tam.

Tie otazky boli tak salamunske a psychologicke, ze nie som si isty ci aj ona ich uplne celkom chapala. Pretoze som niektore fakt nepochopil a ked som sa pytal, co to vlastne znamena, tak mi to nevedela priblizit nejakym opisom, ani prikladom. Tak prikrocila k dalsej otazke. Na A4 mala asi 20 otazok, mozno aj viac a striktne sa ich drzala.
Ze vraj ake su priciny tohto javu. Ako to mam vediet ja. To by mala robit rozhovory praveze s Armencami, aby to zistila. Cudzinci predsa nemozu vediet, co si oni myslia. Ani nemam pocit, ze som jej vobec s niecim pomohol, pretoze toto fakt nie je debata, ktoru vie vyriesit cudzinec v Armensku. To predsa nevedia ani oni sami. Je to jednoducho stereotyp a pozostatky z minulosti, kedze velmi nemali moznost sa stykat s inymi Europskymi kulturami. Maximalne len s tymi najblizsimi ako Rusko a Ukrajina. A kedze vsetci hovoria aj Rusky, okamzite sa tam citia ako doma a nemaju potom ani problem hovorit s Rusmi a tak.

Ale na konci mi len dakovala, ze bolo zaujimave pocuvat moje nazory. Viac krat to zopakovala. Ja som sa po cely cas snazil len povedat, ze ani neviem, ci vobec su nejake problemy na armenskej strane hovorit s cudzincami a ak aj su tak neviem kvoli comu. Neviem to preto, ze sa so mnou nerozpravaju. Pravdaze okram AIESECarov, ale to je ina kategoria. A na konci mi to aj potvrdila, pretoze to cele zhrnula asi tak, ze ona vie, ze mladi tu maju problem nadviazat komunikaciu s cudzincami a to aj napriek tomu, ze hovoria po anglicky. Je to jednoducho taka kultura, velmi nenadvazovat vztahy s inymi a podobne. Ale na druhej strane, ked sa ich nikto na nieco opyta, tak velmi radi a ochotne pomozu a odpovedia najlepsie ako len vedia, aj ked len rukami a nohami, ale to je tak vsetko. Nejake dalsie rozhovory nehrozia. Je to stereotyp z minulosti a je tazke sa ho zbavit. Ale cudzinci tu pomoct nevedia. Odpoved treba hladat medzi svojimi...

Tak teraz trosku viac chapem Armencov a tym padom aj mojich kolegov a kolegyne. Nakoniec toto stretnutie bolo na nieco dobre. Na zaciatku som ani len nevedel, ze preco mam prist a na koniec som sa toho tolko dozvedel.

V tejto krajine ma potom AIESEC naozaj velky zmysel a vyznam. Cim viac ludi prejde touto organizaciou, tym viac ludi sa nauci byt otvorenejsim voci inym kulturam a komunikacne bariery zacnu padat. V tejto krajine je to ovela dolezitejsie ako v ktorejkolvek inej krajine EU. Tuto ma AIESEC este svoj povodny vyznam. Nie ako v zapadnych krajinach alebo aj na Slovensku. AIESEC typu, podme sa rozvyjat kazdy samostatne a Exchange je nieco ako vedlajsi produkt. Tu je to este o kulturnej vymene, spoznavanie inych krajin, aby padli bariery a tym aj predsudky voci cudzincom, aby sme sa navzajom tolerovali a tym predisli buducim konfliktom.

Rozlucili sme sa a potom som sa dozvedel, ze mame spolocny smer, tak sme sa este chvilu rozpravali a dozvedel som sa dalsie zaujimave informacie. Vacsina mladych Armencov by najradsej odtialto vypadla. Dokonca mozno aj vsetci. Navonok sa javia ako velki patrioti, ktori miluju svoju vlast a na druhej strane by ju najradsej opustili, pretoze na zapade sa „zije lepsie“. Ale vacsine sa to nikdy nepodari. Bud na to nemaju prostriedky, alebo zostanu len pri slovach a nejdu pevne za svojim cielom vystahovat sa. A pritom sa to tu len zacina naozaj rozvijat. Tu sa zacnu diat velke veci a zopar ludi tu naozaj nechutne zbohatne. Uz sa to zacalo, ale naberie to rychlejsi spad. Oni to zatial nevidia. Keby to videli, tak by odtialto nechceli odist. Alebo aj ked ano, tak na rok, naucit sa ako to „chodi na zapade“ a potom sa vratit a aplikovat to tu.

Vesele Vianoce

Mrazive ticho, vsade biely sneh,
carovny pokoj a nebo plne hviezd.
Je tu cas Vianocny, ked stromcek sa ligoce,
prajem vam vsetkym prekrasne Vianoce.

"Vsetkym navstevnikom tohto blogu zelam krasne a stedre Vianoce. Vela lasky a rodinnej pohody."

Moje Vianoce budu sice tento rok ine, v podstate ani neviem ake. Ale tesim sa, ze pojdeme do lyziarskeho strediska Tsachkadzor.

O osmom vikende

15. 12. 2006
Piatok

Ked som sa v ten isty den, ako napadol nas prvy sneh, vratil z prace, bolo okolo siedmej vecer, zistil som, ze este stale nemame elektriku. Ved uz mala byt zapnuta, vsak sme zaplatili. Mierne nahnevane som volal AIESECarke, ktora nam pomahala dorozumiet sa s majitelom nasho bytu. Ale kym som s nou hovoril, zistil som, ze len poistka je dole a ked som ju znovu zapol, aj svetlo sa vratilo. To bol trapas. Hnes som jej povedal, ze uz nemusi volat majitela, ze sa to uz vyriesilo. Ale nie, to bol len zaciatok. Kym som si pripravoval veceru, pocas pol hodiny 3-krat vyhodilo poistky, cize som ich aj 3-krat znovu zapol, ale ked ich uz vyhodilo po 4. krat, uz to bolo definitivne. Darmo som to uz zapinal hore, nic sa nedialo a ja som ostal po tme. Cize svoju veceru som dojedol pri svetle sviecky. Co sa uz da robit po tme. Zapol som si nejaky film, ale bateria notebooku vydrzala asi 2 hodinky a zase som bol v tme. Aj mobil mi uz pipal, ze potrebuje nabit. No, smola. Ani Thomas nebol doma, zdrzal sa v praci a po praci s kolegami niekde v meste. Tak som zacal experimentovat s fotakom a dlhou – 15 sekundovou zavierkou...

16. 12. 2006
Sobota

Bez elektriky bola riadna kosa, tak som ostal spat radsej v obyvacke a rano som sa co najrychlejsie vypratal do prace.
V praci som si dal nabijat vsetko co ma bateriu: mobil, notebook aj bateriu z fotaka. To len pre pripad, ze by sa elektrika neporiesila pocas dna.
Napisal som rychlo AIESECarom vysvetlujuci email toho co sa stalo, nech volaju majitela bytu, aby prisiel, ze pravdepodobne poistka vyhorela. Na 14.00 som bol uz dohodnuty s majitelom. Pravdaze prisiel o 30 minut neskor. Ale aspon je zrucny. Ako sam hovoril, ze vsetko sa naucil sam, ze je elektrikar, vodoinstalater, maliar aj tesar. Asi aj musi byt, ked sa tu vsetko za radom kazi. Hned rozmontoval poistku, kable spojil priamo a svetlo zrazu svietilo. Pozrel na mna a usmial sa. „Hokus-pokus“, hovori. To len potvrdilo, ze poistka je v haji. Tak sme isli kupit novu (2 100 dram). Este mu hovorim, ze nejaku pasku na izolaciu okien, aby sme zateplili byt. A ked som chcel platit, ze nie. Vsetko to zatiahol sam. Cela oprava aj s nakupom trvala nieco vyse hodiny. Ale hlavne, ze to dokazal opravit sam.

Potom som este skocil na AIESEC ofis. Tam v plnom prude priprava na nedelnajsiu recepciu, na ktoru som dostal pozvanku. Podla toho, co hovorili, to mala byt nieco ako recepcia, prezentacia vysledkov AIESECu za rok 2006. Boli pozvani predstavitelia firiem, stari clenovia, novoprijati clenovia, AIESEC alumni, stazisti (to ako ja a Petter), ale aj ostatni zahranicni, ktori sa medzicasom stali priatelia AIESECu. Podla toho, co dalej hovorili, to zas malo byt aj nieco viac ako recepcia, pretoze novi clenovia boli rozdeleni do 4 skupiniek a kazda si mala vybrat krajinu, ktoru bude reprezentovat a mali ju tam predstavit tak, aby z nej pokryli co najviac – jedlo, pitie, tance, kulturu, oblecenie a tak. Oni to jednoducho nazvali AIESEC party. Party pre firmy? Pre mna trosku cudne, ale nech je tak.

A prave na tuto udalost tam robili prezentaciu v PowerPointe. Tradicne MC prezidentka, ktoru som zatial videl len na svojej Welcome party a okrem toho asi 4-5 krat na ofise. Okrem nej tam este bola druha holka, ktoru som zatial stretol jedine na ofise, zakazdym tam je. Akoby tam aj spala. Cize poniektori tu makaju fakt brutalne. Aj cez soboty aj nedele. Nova kancelaria AIESEC je v budove, kde sidlia aj ine firmy, tak aspon maju staly pristup na svoj ofis. Ale oni to uz trosku prehanaju. Hovorili, ze tam zvyknu byt aj do pol noci. A co sa tyka internetu, mylil som sa. Maju tu pevnu linku na telefon a druhu linku kvoli internetu, tak aspon mozu obe vyuzivat naraz, ale ta rychlost ziadna slava.

No a tieto dve holky, vlastne zeny, uz su vydate a prezidentka ma dokonca aj 3-rocnu dcerku. Ze vraj jej manzel sa stale stazuje, ze tak dlho do noci je v kancelarii. A manzela tej druhej holky som tam v sobotu aj stretol. Ked uz ona nie je doma, tak musi on prist za nou:-) Aj ten sa mi stazoval, ze jeho polovicka to uz prehana a dufa, ze jej to nieco dava a ze to bude na nieco dobre. Poniektore dievcata su tu dost vydajachtive. Aj Petter, aj Thomas mi to potvrdili. V mestecku Gyumri, kde Thomas pracuje 4 dni do mesiaca, nejakym zazrakom dost ludi hovori po francuzsky, tak si ho dievcata premeriavaju a pytaju sa ho, ci ma priatelku. A ked odpovie „nie“, tak ci by niektoru z nich nahodou nechcel. Ja by som sa do takej situacie nechcel dostat. Ze uz sa niekolkym dievcatam odtial podarilo vydat sa do Francuzska. Ale on odolava. A Petter nam rozpraval prihodu o nejakej armenskej rodine, ktora sa natrvalo mala prestahovat do Spanielska. Neviem akym zazrakom, ale zaujimave je to, ze ich dcera, aby tu nemusela ostat sama, tak sa narychlo rozhodla sa vydat. Len tak. Splasit nejakeho typka a vydat sa. Nechapem, preco nechcela ist do Spanielska s rodinou. Hlavne dievcata z mensich miest a dedin sa silou-mocou chcu vydat za nejakeho cudzinca, aby odtialto mohli odist. Ale Jerevan je tymto iny. Tu som o niecom takom ani nepocul.

17. 12. 2006
Nedela

AIESEC party sa mala zacat v nedelu o siedmej vecer, ale pravdaze pripravy vrcholili pocas celej nedele a tak nikto z AIESECu so mnou nemohol ist ani na mensi vylet. Tak som sa aspon dobre vyspal.

AIESEC party
Party bola v pube menom Garaz:-) Cele to bolo rezervovane pre nas. AIESEC time je asi rovnaky pre vsetky clenske krajiny. Malo sa to zacat o 19.00. Petter a ja sme dosli asi 19.10 (musel som ist s nim, lebo ja som cestu nevedel) a pritom sme neboli ani posledni. Boli nejake technicke problemy, tak sa to cele zacalo asi o 40 minut pozdejsie.
Bola tam aj jedna moja kolegyna z prace. Nas CEO prist nemohol, lebo bol na sluzobnej ceste a moja sefka ani neviem preco neprisla.
Cele toto podujatie sa zacalo roll-callmi. Potom nasledovali prezentacie „Francuzska“ a „Grecka“. No ale tie boli tak obsirne, prezentacie plne textu zkopirovaneho z internetu. Ale postili aj hymnu, zatancovali tradicny grecky tanec (na obrazku). Bolo to pekne, ale dlhe. Tak dlhe, ze este pred druhou dvojicou krajin, museli dat prestavku, pocas ktorej sa tancovali AIESEC tance. Dalsie dve krajiny boli „Egypt“ a „Spanielsko“. Tito boli aj obleceni podla tychto krajin, aj zatancovali. Tiez to bolo dost dobre. Stoly mali tiez pestre. No ani my „ozajstni“ zahranicni sme sa nedali zahanbit. Ja som doniesol Figaro cokoladu, horalky, bon pari, haslerky a k tomu Demenovku a na seba hokejovy dres, Claudia doniesla Sacherovu tortu a Petter urobil vlastnorucne cokoladovo-kokosove gulicky a k tomu svedksu Absolut vodku. Ja som este doniesol ako darcek pre AIESEC slovensky rapkac. Nechapali na co to je, tak som to roztocil a hned pochopili. Hned si to vzali k sebe a tak sa im to zapacilo, ze rapkali cely vecer:-) Po tychto dvoch krajinach zase pustili pesnicky, kvoli prestavke na oddych aj kvoli technickym problemom, ktore si inak nikto nevsimol:-)

Po tomto nasledovala prezentacia vysledkov AIESEC Armensko a po tom podakovanie firmam, partnerom a Alumni. Prezidentka im odovzdala dakovne „certifikaty“ a nadisla chvila oficialnej rozlucky. Pretoze Petter tento tyzden odchadza po 5 mesacnej stazi domov. Vlastne, kedze toto pisem s odstupom 4 dni, tak on je uz vlastne doma. Odisiel vo stvrtok rano. Za jeho prezentaciou nasledovala ta moja. Aby tento vecer nezavrsili rozluckou, tak ma znovu oficialne privitali a predstavili vlastne novym clenom. Bolo ich tam zo 20. Svoju prezentaciu som si tak starostlivo pripravoval aj so vsetkymi animaciami a nakoniec som to aj tak musel vsetky slajdy prekonvertovat na obrazky, pretoze ten ich notebook nevedeli napojit na ten dataprojektor, a tak vsetky prezentacie museli pustat z nejakeho cudneho prehravaca, ktory pravdaze nevedel spustit PoverPoint. Tak vsetky prezentacie premienali na obrazky, ktore pustali zaradom.

Cele sa to skoncilo zase AIESEC tancami a okolo 11 sa vsetci pobrali domov. Ostali sme len zahranicni a dvaja domaci chalani. Ale to sa aj dalo cakat. Pod tym barom bola uz verejna diskoteka, tak nas na nu majitel podniku vsetkych pozval, ze vraj zadarmo. No skoncili sme tam asi siedmi.

Nemohli sme vsak ostat prili dlho, lebo na dalsi den siel kazdy z nas do prace, tak okolo pol noci sme sa vybrali vsetci domov. Treba uznat, bol to pekny vecer. Iny ako u nas, ale pekny.

A tu su este fotky z AIESEC party.

O prvom snehu

15. 12. 2006

Dnes rano, ked som sa zobudil, vlastne ked som len otvoril oci, tak som z okna videl len nie velmi peknu oblohu, ale ked som vstal, tak ma cakalo prijemne prekvapenie. Prvy SNEH!
Hned som siel do obyvacky po fotak, chcel som zapnut radiator a zrazu druhe prekvapenie. Nemame elektriku. Zase. Ale kaslat na to, ved mame prvy sneh!


Ucty za elektriku, vodu a telefon sa platia medzi 10. a 17. v mesiaci. Dnes je 15. decembra, tak nechapem preco nas vypli. Ale spolu s Thomasom som siel na postu zaplatit ucty. Tu postar ucty nenosi. Treba len prist na postu, dat im cislo pevnej linky, podla toho si vyhladaju adresu a vytlacia vsetky ucty. Za minuly mesiac to bolo takmer 12 000 dram. Cize okolo 6 000 kazdy z nas. To je asi 450 Sk. Celkom dobre, nie?

Ale to je vsetko jedno, ved tu napadol prvy sneh:-)

O armenskej mode

14. 12. 2006

Armenci su vseobecne trochu tmavsi, maju cierne vlasy, tmave oci a su trochu nizsi ako Slovaci. Styl obliekania je v podstate „europsky“, aj ked niektorym sa na prve pocutie zda, ze toto je moslimska krajina.

Ked som raz bol na jednej ture s ostatnymi stazistami, kym este nebola taka zima, Christoph mal cervenu mikinu, Petter zelenu a ja som mal modru. Boli sme jednoducho RGB:-) a kazdy uz na prvy pohlad aj z dialky vedel, ze sme cudzinci. Ze vraj kvoli tomu, ze Armenci nenosia tak farebne veci. Je to fakt pravda, teraz ked sa prechadzam vonku, vsetci muzi, stari, mladi, dokonca aj chlapci nosia stale cierne kabaty, alebo cierne kozusinove bundy, ale aspon roznej dlzky. Vyzera to tak konzervativne, kazdy vyzera tak rovnako, pritom v obchodoch predavaju rozne bundy, vetrovky a kabaty, aj rozdielnych farieb. Ja som si napr. kupil svetlo hnedu bundu. A hned som odlisny.

Ked rano chodim do firmy na 9.30, stretavam kopu mladych ludi, kedze firma je v budove univerzity. Niektori len prichadzaju, ini uz odchadzaju, je tu rusno, ale vsetci chalani maju cierne bundy a kabaty. Ciapky (este) nenosia, cierne vlasy ostrihane na kratko, kazdy jeden a ucesane na bok. Neviem, ci im nie je zima na hlavu a na usi (ked rano je vonku okolo nuly, mozno aj minus), alebo su uz zvyknuti, alebo je to len frajerina. Dievcata mi hovorili, ze chlapci sa zvyknu „predvadzat“, ze im nevadi ake je pocasie. Priklad: ked prsi, tak v zasade oni radsej moknu, len aby dokazali, ze im to nevadi. Je to trochu cudne, ked oni moknu a dievcata vedla nich su schovane pod dazdnikom.
Ale ja som zase iny. Na mna je tu kosa (a bude este vacsia), radsej si hned nasadim ciapku a aj rukavice, co som si tu kupil a v batozku so sebou stale nosim dazdnik. Pre istotu.

Dievcata maju takisto cierne oci, cierne vlasy. Armenske blondinky neexistuju. Aj ked som raz taku videl, vyzerala dost cudne. Na odfarbenie uplne ciernych vlasov treba asi dost vela chemie, neviem ako to znasaju vlasy, ale tie odrastajuce cierne vlasy tam aj tak vykukali. Ale armensku blondinku je vidiet este zriedkavejsie ako Porsche v Jerevane.
Co sa tyka oblecenia, je uz trosku farebnejsie ako u muzov. Nechcem zovseobecnovat, tak radsej napisem, ze poniektore su dost fifleny. Imidz nadovsetko. Tak napr. vysoke cizmy az pod kolena, opatky takmer 10 cm a k tomu ¾ nohavice, alebo rifle, ktore koncia pod kolenami tak, aby bolo vidiet cele cizmy. Kratke kabatiky, niektore obycajne, ale niektore aj take s kozusinovym golierom a kozusinovymi koncami na rukavoch. Alebo v tejto kose je este „lepsie“, ked si daju riflovu, alebo nejaku inu hrubsiu suknu po kolena a k tomu kozusinove, chlpate cizmy. „Bohovsky“ to vyzera.

Aj jedna holka z AIESECu je taka. Isli sme na vylet, na turu a ona dosla v cizmach s 10 cm opatkami. Vtedy sme sli do Garni, kde je normalna cesta, mozno vedela, ze do coho ide a usudila, ze si moze vziat aj taku obuv. Ale dalsi vylet ma vyviedol z tohto omylu. To uz bola normalna tura To bolo vtedy, ked sme sa sli aj kupat. Riadne stupanie po prasnej a kamenistej cesticke, miestami ani cesticka nebola, a ona prisla tak isto obuta. Mozno sa chcela pacit svojmu priatelovi, ktory ju doprevadzal v oboch pripadoch. Ale az natolko? Je to normalne?

O predvianocnom case

14. 12. 2006
Stvrtok

Vianoce sa tu slavia len 1 den, a aj to 6. januara, ale Vianocny stromcek zvyknu stavat a ozdobit uz nikedy v polke decembra. Ze vraj kvoli dlhsej Vianocnej atmosfere. Obycajne vsak mavaju umely stromcek, ktore teraz zacinaju predavat takmer na kazdom druhom rohu a to od malych az po velke. Dokonca aj vo vacsich obchodoch sa zacinaju objavovat Vianocne stromceky. Vianoce sa naozaj blizia a predvianocnu atmosferu uz citim hlavne ked sa prechadzam ulicami plnych obchodov. Uz sa tesim na velky Vianocny strom, ktory sa bude tycit na Republic Square.

Jednoznacne to vsak budu cudne a aj smutne Vianoce a to tym, ze som daleko od svojich blizkych a tiez tym, ze tu datumy ako 24., 25. a 26. december nic neznamenaju. Cize ziadny velky zivy vianocny stromcek v obyvacke, ziadna tradicna kapustnica, ani pecena ryba a ani kolace. Uz som sa naozaj bal, ze budem musiet dokonca robit aj na nas Stedry vecer, nastastie vsak pripada na nedelu. A okrem toho som dostal pozvanie od mojej firmy na vylet prave 23 - 24. decembra. Ze vraj kvoli europskym Vianociam idu do rekreacnej oblasti Tsakhkadzor, velmi oblubeneho (a asi aj jedineho) strediska letnych aj zimnych sportov. Ale hlavne v zime je oblubene, kvoli moznosti lyzovania. No a pravdaze je tu aj dost vyznamny klastor.

Ze vraj vsetko je zabezpecene a platene firmou, len ubytko 20 USD si musim platit sam, pretoze sa zostava na noc zo soboty na nedelu. Neviem co sa tam ma diat, ale pojdem, aspon nebudem v tento den uplne sam a lepsie sa zoznamim s tymito ludmi, kedze su este stale dost odmerani. Je vsak dost pravdepodobne ze tam nebudu podavat kapustnicu, peceneho kapra a ani zemiakovy salat. Asi si to budem musiet pripravit v nedelu vecer po prichode alebo v pondelok ja sam. Tym sam myslim fakt sam, pretoze vsetci zahranicni odchadzaju domov. Petter konci svoju 6 mesacnu staz, Rajat, Claudia a Thomas zas idu sviatky domov a potom sa vracaju az v januari. Ak dovtedy nepride ten spominany stazista z Brazilie, tak to bude dost blbe.
Budem si tu varit sam pre seba. Mozno ma pridu pozriet AIESECari. Pripravit zemiakovy salat bude lahke, aj ryba sa da kupit, horsie to uz bude s kapustou. Uvidime. A kedze rura nam nefunguje, tak kolace si budem musiet kupit. Uz som si tu kupoval perniky, no takmer ako nase, aspon tie mi pripomenu Vianoce.

No a potom v januari bude zaujimave zazit druhe, tentoraz Armenske Vianoce. Ak to bude mozne. To je este daleko. Medzi tym este dokonca Silvester. To tiez neviem co budem robit, pretoze som sa dozvedel, ze domaci travia Silvester so svojimi rodinami doma a az po polnoci mozno pojdu von do mesta.

O povoleni na pobyt

12. 12. 2006
Utorok

Co sa tyka cudzineckej policie, minule to skoncilo tak, ze odo mna vzali len potvrdenie o zaplateni za povolenie na pobyt a konecne sa rozhodli mi tu karticku do utorka urobit. Tak som tam zasiel s tym, ze sa nebudem velmi rozculovat, ked mi nahodou povedia, ze mam prist az na dalsi den. Naozaj som necakal, ze to bude hotove. Ale ja som dosiel a motyka vystrelila. Tentoraz som prisiel sam. Povedal som sivovlasemu panovi, ze som si prisiel po karticku. On zacal hladat v jednej kope fasciklov na jeho stole moju zlozku. Prezrel dve a ta tretia bola moja. Cize minimalne dalsi dvaja cudzinci mali hotovu svoju karticku. Este som podpisal prevzatie a mohol som ist. Konecne mam povolenie na pobyt a konecne som tu uplne legalne. Ale zato ta karticka je dost cudna, velkosti pasu, ten papier je aspon oficialny dokument so znakom Armenskej republiky, no nejake ochranne prvky nehrozia. Na predtlacene bodky su moje udaje vypisane len rucne obycajnym modrym gulickovym perom. A laminovanie, tak to tiez nehrozi. Ani neviem co s tym mam teraz robit. Ci to mam teraz stale nosit so sebou, alebo co...

O tradicnom armenskom jedle

Normalne som bol z toho tak rad, ze je to konecne za mnou, ze som zasiel do fast foodu na kebab. A zistil som, ze to co u nas nazyvame kebab, tak tu sa to nazyva shalma.
Cize shalma je placka – armensky chlieb a v nom kusky masa, ktore sa odrezu pred zakaznikom z velkeho kusa masa, ktore sa pomaly toci na razni a opeka sa. Okrem masa je v tej place este pravdaze neidentifikovatelna zelenina a dokopy to chuti vyborne. Klasicky kebab, az na to, ze tu sa to vola Shalma a kebab je tu nieco uplne ine. A toto som zapijal ich typickym mliekom Than, chutovo takmer ako nase acidofilne mlieko, ale nie tak huste. Bolo to vyborne, len malo to 1 chybu. Bolo toho malo, tak som si este objednal kebab.

Kebab sa tu pripravuje nasledovne. Takmer vo vsetkych fast foodoch vidno kovove razne a na nich masova zmes v hrubke asi ako parok a dlzka od 20 do 30 cm a tieto razne sa opekaju na zvislom grile tak ako shalma, len v jednotlivych porciach. Jeden razen na jeden kebab. Tento razen potom polozia na armensky chlieb (na placku) a sikovne razen vytiahnu a to maso ostane na tej placke. Este sa k tomu prida kecup a zelenina, konkretne cibula a dost velke kusky petrzlenovej vnate a potom sa to sikovne zroluje ako palacinka, pricom konce sa zahnu aby nevytekala stava z toho masa. Je to uplne ina chut, na ktoru my vobec nie sme zvyknuti a to hlavne kvoli tej nadielke petrzlenovej vnate. My ju pouzivame len naozaj v malom mnozstve – na okrasu alebo dochutenie, ale tu je to ako namiesto salatu. Ma to naozaj vyraznu chut. Ale v dobrom zmysle.

O banke

Ked som sa konecne vratil do firmy, vytazoslavne som im predlozil svoju karticku, odpisali si jej cislo a vsetko bolo vybavene. Konecne som sa mohol opytat na svoju vyplatu, ze ako ju vlastne dostanem. Lebo je uz takmer polka decembra, este som nedostal vyplatu za november a pomaly uz aj najom treba platit. A oni mi na to, ze ucet mi nevedeli zalozit, tak mi peniaze poslali do HSBC banky na moje meno, pricom vyzdvihnut si ich mozem po predlozeni svojho pasu a musim si potom vybrat celu sumu. Cize je to nieco ako sek, az na to, ze ho nedali mne ale len dali avizo banke. Netusil som, ze aj nieco take je mozne...

Zasiel som teda do banky. Teta za okienkom v pohode zase po anglicky, naratala mi 100 000 a mohol som ist. Ten ucet v banke mi asi nevedeli zalozit kvoli tomu, ze som este nemal povolenie na pobyt, lebo teraz sa hned opytali, ci si chcem zalozit ucet. Ale asi to ani nie je potrebne. Nie je to az taka ohromna suma, ze by som ju musel uchovavat v banke a kazdu chvilu si vyberal peniaze z bankomatu. Takto je to vlastne idealne, az na to, ze do banky sa musim dostavit dost skoro, kedze zatvara o 16.00.

O siedmom vikende

9. 12. 2006
Sobota

Vikend sa zacal zase dost dobre. Aspon co sa tyka pocasia. Nechapem to, ale som rad. Kazdy vikend je pekne. Sice zima, ale pocasie je o trochu normalnejsie nez pocas pracovnych dni. Mozno sa mi to len zda, pretoze som rad, ze je konecne vikend.
Cestou z prace som chcel trosku fotit opustene ulice a schatrale domy, pretoze pripravujem specialnu ediciu fotiek z Armenska. No a ako tak si v pohode fotim, zacal na mna kricat nejaky pan. Najprv po armensky, tak som mu povedal „nepanimaju“, pretoze to iste po armensky je ovela tazsie zapamatatelne, tak na mna zacal po rusky. Na koniec z toho vysvitlo, ze (podla neho) nemozem na tej ulici fotografovat bez jeho suhlasu. Pricom som nefotil nic take, kvoli comu by sa mohol nahnevat. Aj ostatni okolo iduci mi len ukazovali, ze ho nemam brat vazne, ze to asi nema v hlave v poriadku. Ale radsej som fotak odlozil a siel som rovno na byt. Ale to co som stihol odfotit som pridal do web galerie s nazvom Mesto a pohoria.
Vecer som si este vyskusal dalsi recept a tolko na ten den stacilo. Kedze som si uz kupil to struhadlo, tak som si spravil zemiakove placky. To je dobrota, skoda len, ze pri tom treba tolko stat.

10. 12. 2006
Nedela

V nedelu som sa vybral s partiou pozriet ruiny starovekej pevnosti Erebuni. Pevnost to bola niekedy naozaj velka a rozprestierala sa na vrchu na predmesti Jerevanu. Ale stale je to este v Jerevane. Ako som sa dozvedel, Erebuni bolo predchadzajuce meno tohto mesta. Vlastne Erebuni sa zacalo rozrastat a neskor ho nazvali Jerevan.

Zase som sa co-to dozvedel o historii. Tak napr. este v case antickeho Grecka a dokonca pred nim tu bola obrovska risa. Patrila medzi prve civilizovane rise na svete, ktora mala dokonca aj pismo. Klinove pismo. Tato risa v case svojho najvacsieho rozmachu (davno pred Greckom) sa rozprestierala na uzemi dnesneho (zo severu na juh) Gruzinska, Armenska, cast Azerbaidzanu, cast Turecka, Iran, Irak, Syria. Ved si urcite pamatate Mezopotamiu. Len neviem ako skoncila a co bolo po nej. Armensko patrilo medzi prve krajiny, ktore si zalozit na urcitom uzemi vlastny „stat“. A pocas dlhych rokov obyvali aj velku cast uzemia dnesneho Turecka. Este pred tym ako sem vobec Turci prisli z Indie alebo z Mongolska, jednoducho z Azie. Boli tu davno pred nimi a teraz su Tureckom dost utlacani. Aka ironia osudu.
Tento stat mal pocas svojej historie asi (ak sa dobre pamatam) 26 hlavnych miest. Ako mesta rastli, nadobudali silu a stavali sa centrom diania a riadenia. Mnohe z tychto miest su teraz na uzemi dnesneho Turecka. No a jednym z tych miest je aj Erebuni, kde bola kedysi obrovska pevnost v tvare labyrintu.

Najprv sme tu navstivili muzeum na upati toho vrchu. Vstupne pre domacich 250 dram, pre cudzincov 1000. Snazil som sa tvarit ako domaci, radsej som bol ticho, ale teta pokladnicka bola prefikana a hned sa ma nieco spytala, tak jej priznali, ze som zo Slovenska a pekne som si vstupne musel zaplatit. Aspon, ze vo vnutri boli na exponatoch aj anglicke popisky a dokonca sa tu mohlo aj fotit. Cize fotky z muzea a z ruin pevnosti Erebuni su tu.
Je tam odfotena aj bronzova mapa uzemia tohto „statu“, ale to az pred alebo po obdobi najvacsieho rozmachu, cize nelezi na uzemi tych vsetkych statov, ktore som pisal vyssie. Je tu len Armensko, palica ukazuje na Jerevan, biela plocha trochu vyssie je jazero Sevan a rieka na juh od Jerevanu zobrazuje terajsiu hranicu Armenska. Vsetko na pravo od rieky je terajsie Armensko a v porovnani so zvyskom uzemia je to len mala cast. Dalej je tu kus z Turecka, Azerbaidzanu a Iranu.
Na dalsej fotke je model byvalej celej pevnosti – skoro ako labyrint.

K exponatom tolko, ze to nebolo len take hocico ako v Narodnej galerii. Tu boli exponaty z 8 – 7 storocia pred nasim letopoctom, cize sperky, kamenne, hlinene a bronzove nadoby, bronzove mece a stity, kamenne sosky bohov, ine bronzove vecicky ako napr. odfoteny bronzovy zvoncek zo 7 stor. p. n. l., a dokonca aj obilniny a koreniny, ktore sa nasli v tych nadobach tiez z toho isteho obdobia. Tak napr. tam bola sosovica, hrach, sezam a ine. Odfotil som aj kamenne vodovodne potrubie, ktore do seba zapadalo ako stavebnica. Ale to najdolezitejsie boli kamenne kvadre a dosky s vyrytym textom v klinovom pisme! Dokonca aj preklad do armenciny, rustiny a anglictiny.
Na jednej fotke je kamenny kvader s sklinovym pismom, pod nim na papieri preklad do armenciny, potom do rustiny a na koniec do anglictiny. 4 pisma, pricom len 1 z nich viem precitat:-) Tento kvader bol asi sucastou stavby tohto opevnenia. A tu je preklad do slovenciny:

„Slavou boha Chaldis (asi pozehnany), Argistis, syn Menuasa, postavil tuto mohutnu pevnost a nazval ju Erebooni na slavu krajiny Biainili a na udrzanie nepriatelov krajiny v strachu a hroze. Slavou boha Chaldis, Argistis, syn Menuasa, silny vladca, kral krajiny Biainili, panovnik mesta Tushpah.“

Ale ako sa z klinoveho pisma mohlo vyvinut take "oblukove" armenske pismo, tak to je zahada. Na to sa treba opytat nejakeho armenologa. Pocul som, ze aj take nieco existuje.

Po navsteve muzea sme vysli hore schodmi na uplny vrchol a tam len zbytky vysokych stien. Uplne povodne mury su len asi do vysky 2 kamennych kvadrov, ako nam ukazuje ujo na fotke, vsetko ostatne nad nimi su sice povodne kamene, ale zrekonstruovane a postavene v minulom storoci. Rekonstrukcii bolo za niekolko predchadzajucich storoci niekolko, ale jej terajsie zvysky za vela nestoja. Neviem ci nebola dokoncena, alebo aj rekonstrukcia bola zburana roznymi zivlami. Podarilo sa obnovit dve nejake stavby aj to do polovice a v nich malbu v podobe fresky na stenach. Cize vedeli farbit modrou, cervenou a oranzovou, pravdaze este ciernou. A ako mi bolo povedane, ta cervena je typicka pre Armensko a ziskavala sa z nejakeho druhu chrobaka. Ale neviem presne ako... mozno z jeho telesnej chitinovej schranky.
Tolko bol poznavaci vylet na pevnost Erebuni.

Po tomto sme este zasli na AIESEC ofis, ktory sa asi pred 3 tyzdnami stahoval, cize je zariadeny dost skromne. Ale nasiel som tu jeden pekny plagat z IPM 2005 s vlajkami roznych statov, dokopy 70. Ani sami AIESECari mi nevedeli povedat, preco tam chybaju tie ostatne staty (aj Armensko), ked tam urcite boli zastupene. Ale nasiel som tam Slovensku zastavu a podpisy Tulena - Juraja a Tinky.
Fotky AIESEC ofisu.

Zbytok vecera uz potom patril 2 filmom, ktore navrhol Thomas:
V for Vendetta – celkom odporucam, sci-fi s alternativnou buducnostou, odohravajucou sa vo Velkej Britanii. A na konci vybuchne cely Parlament a Big Ben. Od tvorcov filmu Matrix, cize super efekty. Len je dobre mat k tomu titulky, lebo hovoria dost rychlo a niekedy dialektom alebo slangovo.
Druhy – Holy Grail – zabita hodina a pol. Ruky prec od toho!:-)

O internete

9. 12. 2006

Vcera rano, ked som prisiel do prace, nemali sme pristup na net. A nebol to nejaky bezny lokalny problem v nasej budove, ale nas prevadzkovatel internetu, spolocnost ArmenTel, ktora prevadzkuje aj pevnu telefonnu siet aj jednu z dvoch mobilnych sieti (tu starsiu), mala nejake problemy.
Tento vypadok trval asi do druhej popoludni. Ale bolo to cudne, pretoze sme mohli posielat emaily v ramci lokalnej siete.

Neviem ako je to s rozsirenim internetu v domacnostiach, firmy su na tom urcite lepsie, ale jedno je iste domacnosti a dokonca aj niektore organizacie si mozu dovolit len dial-up pripojenie (cez telefonnu linku), pretoze DSL je nehorazne drahe. Dokonca aj AIESEC tu ma v kancelarii len dial-up pripojenie. Cize ked su na internete, tak nemozu telefonovat a nemozu byt ani volani a naopak.
Ale za to, to pripojenie je dost jednoduche. Ked je niekde telefonna linka, tak si staci kupit predplatenu kartu, napr. za 1000 dram na 7 hodin, do nastaveni vyplnit meno, heslo a telefonne cislo, cez ktore sa prihlasi pocitac na internet. Ked mam nastavenia v notebooku, tak mi s nim staci prist hocikde, kde je telefonna linka, napichnut sa a je to. Som pripojeny. Az na to, ze obcas sa mi pripojenie prerusi a vtedy sa musim nanovo prihlasovat, alebo sa prerusi dlhodobo a prihlasit sa mozem az na dalsi den. Povedal by som, ze internet tu uz nie je v plienkach, ale je v puberte, t.j. robi si co chce a kedy to chce.
Co si tyka DSL, tak je to brutal drahe, kazdy jeden stiahnuty MB a kazdy uploadnuty MB este 10-krat drahsi.
Dalej tu este je bezdrotove pripojenie. K tomu je pravdaze potrebny vysielac. Tento sposob pripojenia sa da najlepsie vyuzivat v lete. V tomto rocnom obdobi to vypadava hlavne kvoli klimatickym zmenam ako je dazd, hmla a podobne. Toto mi hovoril spolubyvajuci. Ze vraj v tom druhom meste, kde tiez obcas pracuje, mali v praci take pripojenie a teraz boli uplne odrezani z netu prave kvoli pocasiu. Tak si museli dat zaviest DSL. A ze ten pracovnik, co im to prisiel zapojit sa do toho velmi ani nevyznal, tak to Thomas musel urobit sam. Sranda.

O bankach a cudzineckej policii

7. 12. 2006

Moje trampoty s cudzineckou policiou skoncili minule pri tom, ze staci ked sa tam niekto zastavi o 15 dni (nemusim to byt ani ja) a povedia, ze co dalej. Fakt bol ten, ze AIESECari tam zavolali o 2 a pol tyzdna neskor a povedali im, ze preukaz je hotovy a mam si pon prist. Tak sme sa tam tento stvrtok vybrali. Bol som taky stastny, ze tam idem konecne posledny krat, dostanem povolenie na pobyt (v podobe preukazu) a hotovo.
Dosli sme tam a vsetko, co sme vybavili bolo, ze ten sivovlasy pan presiel 3 kopy fasciklov, kym nasiel moju ziadost a potom mi odtrhol maly kusok papiera s predtlacenym cislom bankoveho uctu a napisanou sumou 105 000 dram a podal mi ten listok. Tak brutalne vela to stoji. Lenze je to na 1 rok. Ze vraj mam zajst do banky a vyplatit to. A ked to bude zaplatene staci sa zastavit vyzdvihnut si preukaz. „Sakra. Budem musiet prist este raz!“, pomyslel som si. Potom som este isiel do prace a ked som odtial odchadzal, tak som uz nemal chut ist na byt po bankomatovu kartu a potom este do banky to zaplatit.

8. 12. 2006

Na dalsi den rano som sa vybral do najblizsej banky – HSBC. Ked spomeniete tuto banku Armencom, tak len s uznanim kyvu hlavou. Pretoze tuto banku povazuju za najvychytenejsiu, najznamejsiu a najlepsiu. Neviem ci je to americka, alebo britska banka, ale stretol som sa s nou prave vo Velkej Britanii a ma pobocky aj tu. Cize ju tu dost uznavaju, ale na druhej strane hovoria, ze ma najvyssie poplatky spomedzi vsetkych tunajsich bank, pretoze je zahranicna. Ja som sa len dopocul, ze v nej by som mal mat ucet aj ja, pretoze tam ma ucet aj Sourcio. Ked som to spomenul AIESECarom, tak zase len take uznanlive pokyvkavanie hlavou... No a ostatne banky su asi Armenske, alebo Ruske.
Takze som zasiel do tejto banky o 9.30, ked otvarali. Z bankomatu, zo slovenskeho uctu som si vybral peniaze a vosiel som dnu, ze ich vlozim. Vnutri dost pekny interier, lestena ocel, sklo a podobne. Priehradky, ale aj stoly, ku ktorym sa dalo posadit a kde obsluhovali klientov. Taky styl ako nase banky. Az na to, ze u vchodu nestoji nijaka mlada baba, ktora sluzi ako informacie. Tak som podisiel k prvemu stolu, a pytam sa pana po anglicky ci tu pri tom stole mozem vlozit na ucet. Tak ma usadil a normalne so mnou hovoril po anglicky. Podal som mu ten papierik, bolo tam aj po armensky napisane „povolenie na pobyt“, pozrel na cislo uctu a oznamil mi, ze v tejto banke sa neda vlozit na ucet takehoto typu. Tak to bol asi nejaky statny ucet, kedze to ide cez policajne oddelenie. Ze vraj musim ist do armenskej banky. No super. Tu to za to nie je ako v Kosiciach na Hlavnej, ze kazda tretia budova je banka, tu som sa pekne musel prejst.
Dosiel som na namestie do ktoreho usti 5 ciest, cize vlastne obrovsku krizovatku, kde je aj stanica metra a dookola stoja aj 3 banky – aspon podla velkych napisov na budovach. Vojdem do prvej: mala predsien, pult, teta a schodisko smerom hore. Tak ukazujem hore a pytam sa tej tety: „Acba Bank“? Ze vraj uz nie, ze sa prestahovali a najblizsia pobocka je o 2 stanice metra dalej. No, super. Druha banka v poradi bola ArEximBank. To mi nieco pripominalo zo zahranicneho obchodu, tak tam som radsej nesiel.

Tretia banka v poradi bola nejaka Ruska, alebo Armenska, lebo jej nazov na budove bol len v tychto dvoch – pre mna nezrozumitelnych – jazykoch. Obrovska 4 – 5 poschodova budova, vojdem dnu a tam mala miestnost, dlhy dreveny pult a za sklom sedeli nasukane vedla seba asi 3 tety a obsluhovali tunajsie obyvatelstvo. Stvrta teta sa zohrievala pri malom elektrickom radiatore na kolieskach. Ked som prisiel na rad, podal som hned tete ten papierik s cislom uctu a hned na to sa zacala na nieco vypytovat kolegyne. Nechapal som, co moze byt na tak jednoduchej bankovej operacii tazke, ze sa to musi opytat kolegyni, tak som len cakal. Konecne zacala nieco tukat do klavesnice, a len tak mimochodom sa ma nieco opytala, pravdaze po armensky. Pozrem na nu s udivenym vyrazom, ako keby si nevsimla, ze nevyzeram ako tunajsi a hovorim jej: „In English, please!“ Tak to vam prajem, aby ste ju videli, tak prevratila oci, este si aj vzdychla, akoby si pomyslela, ze preco prave na nu musel vyjst nejaky cudzinec... Trosku rozmyslala, a vyslo ze nej prve anglicke slovo: „Name“. Uz som jej chcel povedat svoje meno, ked som sa zhacil a radsej som jej podal svoju bankomatovu kartu, kde to bolo vytlacene. A jej druhe a posledne slovo: „Address“. Tak to uz bol pokrok! Povedal som jej adresu. Ale druha mi uz podavala pero a tak som im to radsej napisal. Podal som jej peniaze, medzi tym sa za mna postavil dalsi klient. Ale rovno za mna, vlastne este trosku vedla mna, aby mal lepsi prehlad o tom co sa pred nim deje, o com sa bavime a aby videl kolko mam penazi. Akoze ziadny diskretny odstup. Nieco hrozne. Este si odo mna teta za okienkom vypytala 500 dram transakcny poplatok, dostal som potvrdenku, pravdaze v armencine a mohol som ist. Este ze cisla uctu tam boli normalne vytlacene. Tak som si mohol skontrolovat, ci to dala na spravny ucet. Ale bolo to OK. Ked vybavila toho pana, este som sa k nej vratil a pytam sa po anglicky, ze kedy prebehne ta transakcia, ci tie peniaze su uz tam, alebo musim cakat. Len na mna nechapavo pozerala. Tak som sa opytal pomaly po slovensky. Tiez nechapala. Vtedy do toho vstupila jedna pani – klient, co stala pri vedlajsom okienku, ale vlastne len pol metra odo mna (to je inak skvela diskretna zona) a ta teta akoby dohovorila tej co ju vybavovala, aby pomohla svojej kolegyni a odpovedali mi na otazku. Tak som to zopakoval velmi pomaly jednoduchou anglictinou. Ale ani ta nechapala. Len som mavol rukou, pokrutil hlavou a so slovami „It is OK“ som odisiel prec. Mohol som ist konecne do prace.

Predsa len ta zahranicna HSBC ma nieco do seba. Ked uz nic ine, tak prostredie banky, firemnu kulturu a vyskoleny personal, ktory hovori bez problemov po anglicky a to bez toho aby ich to vobec prekvapilo.

Okolo poludnia som sa zase vybral marshrutkou do centra na cudzinecku policiu. Stihli sme to len tak-tak, asi 7 minut pred obednajsou prestavkou. Dosli sme. Odovzdal som sivovlasemu panovi potvrdenie o zaplateni a svoj pas. V tom mu zazvonil telefon a kym si ho vybavoval, nam len ukazal, ze mozeme ist a ze sa mam vratit na buduci tyzden v utorok, dovtedy ten preukaz urobia. No verili by ste tomu? To je nieco strasne. Tak najprv im odovzdam svoju aplikacku, potom ma nechaju cakat 3 tyzdne, potom mi daju papierik s uctom a sumou na vyplatenie a ked im donesiem potvrdenie o zaplateni, mam sa vratit o 2 pracovne dni. Ze vraj cakali len na to, kym zaplatim a az potom to zacnu robit. Nemam slov! Akoze, tymto ma totalne nasrali. Ved mi to mohli dat vyplatit uz vtedy, ked som im podal svoju aplikacku. Tie 3 tyzdne vsetko stalo. Nejako sa na tom urade od prace nepretrhnu. Nechaju ludi cakat a za prestoje beru normalny plat. Prasata.
V podstate by sa to dalo vybavit za 3 dni. Keby som presne vedel co mam doniest, tak to donesiem v pondelok, hned si vypytam cislo uctu, v ten isty den to vyplatim a o 2 dni sa vratim po preukaz. Ale nie! Tvaria sa vazne a pritom, keby sa vedelo, ze ako vlastne robia, tak by ich nadriadeni mohli urobit take cistky a zefektivnit celu pracu. Len tak by to ficalo. Lenze im sa takto dobre zije. Maju svoj stolik, stolicku, hrbu papierov a hraju sa karty na pocitaci.

Ked som toto povedal sefke, tak mi povedala to iste. Ze sa to mohlo zaplatit uz vtedy. Tento styl prace je uzasny. Uzasne pomaly. Ako som uz spominal, byrokracia je tu mimoriadne vyvinuta. Cize musim prist v utorok, aspon tak mi povedali. Ale fakt nie som si isty ci to do vtedy spravia. Mozno pridem a povedia, ze to este nie je hotove a mam prist na dalsi den. Im sa to jednoducho povie. Ale ja musim cestovat pol hodinu tam, potom sa tam s nimi vybavujem 20 minut a dalsia pol hodina naspat do prace a spolu stratim hodinu a pol. Ved uz ma vo firme zahlusia, ze tolko chodim prec. Normalne sa to uz hanbim povedat, ze zase tam musim ist. Ale ked maju taky styl prace... Dokonca sa tam neda ani zavolat a informovat sa, ci je to pripravene. Treba prist osobne. To je asi pomsta za to, ze na zaciatku to vyzeralo tak jednoducho, hlavne ze som si nemusel predlzovat viza kym dostanem povolenie k pobytu. Fakt ma dnes nastvali.

Keby som mohol, tak im hned odporucim celu kopu zmien. Hned by som im:
- zaviedol pevnu linku a posadil k nej stalu a vyskolenu osobu, ktora by hovorila okrem armenciny minimalne este po rusky a anglicky
- dal by som vytvorit web stranku so vsetkymi informaciami, procedurami, presnymi krokmi a vsetkymi tlacivami na stiahnutie a k nim aj vzory v minimalne 2 jazykoch (povinne aj po anglicky)
- vymenil by som celu staru komunisticku gardu a stacilo by tam zamestnat okrem telefonistky 1 alebo maximalne 2 osoby
- a este aj na chodbu by som dal nastenky s presnymi krokmi, ktore treba vykonat pre ziskanie toho ktoreho dokumentu. A ku vsetkemu pravdaze este aj vzory v 3 jazykoch (armensky, rusky a anglicky)

To by bola parada. To by sa uz vymykalo celej armenskej realite. Kazdy, kto by tu prisiel by sa citil akoby presiel v case o 20 rokov dopredu.
Tak uvidim, co si na mna vymyslia nabuduce. Ale bolo mi povedane, ze este mozem byt rad, pretoze od predchadzajucich stazistov obcas pytali o 15 000 viac. Ze vraj za omeskanie. Co je pravdaze blbost. Ale co im uz na to mohli povedat, ked tu nie su ziadne pravidla. Urcite to slo rovno do vrecak. Viac k tomu nemam co dodat.

O zaujimavostiach

6. 12. 2006

Toto bude skor fotoreportaz z poludnajsej vychadzky v nedelu, o ktorej som uz pisal.
Pozrite si fotky a k nim prisluchajuce komentare.

Z obsahu:

• ako vyzeraju obycajne domceky a luxusnejsie domy/vily
• Ararat - Maly aj Velky
• Aragat - najvyssie pohorie na uzemi Armenska
• a este kopa malych zaujimavych drobnosti

O siestom vikende

2. 12. 2006
Sobota

Sobota sa, ako inak, zacala pracovne. Ale moja sefka je uz asi treti den chorlava a prichadza do prace len na niekolko hodin a porobi len to najnutnejsie a nema cas mi davat specificke ulohy. A tak som zacal pisat tlacovu spravu o firme, ktoru potom zverejnim na nejakych PR strankach. Lenze bola sobota, sefka nikde, kolegyne dosli neskor a aj tak toho vela nerobili, ako kazdu sobotu predpoludnim, skor sa rozpravali a tak aj mne v kuse odchadzali myslienky od prace. Tak som trochu zalistoval na SME a zistil som, ze doma su volby. Absolutne som sa nevedel sustredit. Este aj pocasie bolo take mrzute. A ked som sa uz konecne rozbehol, tak uz boli 2 hodiny. Nakoniec som ostal az do 15.30 a dokoncil som to, co som zacal a aj tie 4 hodiny cisteho casu som uspecne zvladol.

Trosku o AIESECu
Lenze o stvrtej popoludni sa toho vela zacat ani neda. Do AIESECarov som uz tyzden hucal, ze sa chcem zucastnit nejakeho stretnutia a spoznat aj ostatnych clenov. Ale ze stale nemaju cas a maju plne ruky prace s naborom novych clenov, tak sa stretnut neda. Na sobotu som vsak dostal pozvanie na stretnutie ICX timu, o piatej na ich ofise. Tolko som uz do nich hucal, ze som tam naozaj musel prist. Trosku som sice zabludil na paralelnej ulici, ale s meskanim 10 minut to nebolo take hrozne. Hlavne ked tam z toho timu este ani nikto nebol. Bola tam len prezidentka a nejake 2 dalsie baby. Na ostatnych som cakal asi dalsiu pol hodinu. Ale teraz si nemyslite, ze Armenci v kuse meskaju pol hodinu. Toto bola len nejaka vynimocna udalost. Oni meskavaju len asi 10 minut:-), aj to len obcas. Ale to je v pohode.

Zatial som sa aspon dozvedel, ze zaujem o pracu v AIESEC malo priblizne 80 ludi, vacsinou taki, co studuju a popri tom aj pracuju. Neviem ako potom sa chcu venovat aj AIESEC veciam. Su aj taki, co uz skoncili studium a maju uz trosku viac rokov. Bude to trochu smiesne, ked nejaki 22-23 rocni budu manazovat 28 rocnych. Ak ich vobec vyberu.
Vsetkych tychto 80 ludi pozvali na osobny pohovor a na zaklade toho vybrali 40. A prave na nedelu mali naplanovane Assesment centrum (AC), aby z tychto 40 ludi vybrali tych najlepsich. Ale 40 ludi na AC na 1 den je vela. Hned mi bolo jasne, ze to bude vyzadovat pritomnost vsetkych aktivnych AIESECarov a moja nadej, ze so mnou niekto pojde v nedelu aspon do nejakej galerie, sa hned rozplynula.
Taktiez som sa konecne zoznamil so strukturou AIESEC v Armensku. Na cele je prezidentka (MCP) a dalej su VP ICX – Vice Prezident pre Medzinarodny Vymenny Program (MVP), zodpovedny za firmy, ktore prijimaju zahranicnych ludi na staz a este VP OGX – Vice Prezident pre MVP zodpovedny za ludi, ktori odchadzaju z Armenska na staz do zahranicnej firmy. A to je vsetko. Cele MC, traja ludia.

***
MC = Member Committee – Narodna uroven AIESEC (cize AIESEC Armensko)
***

Pravdaze maju jedneho manazera pre ludske zdroje a marketingoveho manazera, ale ti oficialne nepatria do MC. A to preto, ze nejako vela nerobia, cize ako keby ani neboli:-).

Konecne dosiel ICX tim - traja ludia (stvrta nedosla):
VP ICX – manazuje ostatnych troch:) a hlavne bude tych novych
Jedna, ktora oslovuje nove firmy. Teraz posiela listy, potom tam bude volat a dohodne schodzky. Cudne, ze to robi 1 osoba. U nas je to asi to najpodstatnejsie, co clenovia (novi aj stari) robia, alebo aspon robili. Neviem ako je to teraz po novom.
Druha, ktora matchuje firmy.
A tretia, ktora ma (alebo by mala) mat na starosti Reception – starostlivost o stazistov, napr. o mna (lebo ako ma nazvali na tom meetingu, ja som pre nich „klient“!), aby som sa co najviac naucil o Armenskej kulture, o zivote. Tato osoba by mala navrhnut nejaky plan vzdelavania, ktory by zahrnoval aj napr. vylety na rozne miesta a spoznavanie Armenska. Ona vsak bola nepritomna:(

Pocas stretnutia celkom efektivne prebrali stav aky je a plan do buducich 2 tyzdnov a co sa mi najviac pacilo, ze to bolo konecne po anglicky. Najvacsia chyba, aspon podla mna, je ze firmy osluvuje len 1 clovek a to tempo nie je nejak rychle. Pricom este ani nemaju oslovene najvacsie a najznamejsie Jerevanske firmy, ako napr. 2 najvacsie hotely, mobilnych operatorov a pod.

Vlastne teraz tak nad tym rozmyslam, ze vobec som sa nedozvedel to, kvoli comu som tam vlastne prisiel. Malo to byt aj o tom, ze co bude cez „nase“ Vianoce a na Silvestra. Nejaka francuzska univerzita chysta nejaku party, na ktoru pozyvaju vela zahranicnych ludi a pozvali aj AIESEC. Len sa to trosku kryje s tym, co chysta AIESEC v tom istom case. A prave to sme mali prebrat. No nic, nabuduce...

V sobotu som sa rozhodol, ze by bolo dobre urobit pre tunajsich nejaky slovensky vecer, na ktory by som aj navaril halusky. Ale kedze som ich sam nikdy nerobil a tu nie je ziadna bryndza, tak si ten recept musim este pred tym vyskusat. Preto som si kupil struhadlo na zemiaky. Take „ultra moderne“ s vymenitelnymi struhadlami za 1700 dram. Nakupil som zemiaky, muku, vajicka, slaninu a nejaky syr v tegliku. Ved uvidime co to je. Chcel som ten recept vyskusat este v sobotu vecer.

Ale prislo do toho pozvanie na indicky vecer od Rajata, tak aj s Thomasom sme zakotvili tam. Pripravil pre nas a dalsich 5 ludi kurca na kari s ryzou. Ze vraj je to nejaky specialny sposob varenia a trvalo mu to asi 3-4 hodiny. Fakt si dal zalezat, bolo toho naozaj dost.
Okolo 22.00 sa banda este chcela vybrat na diskoteku. Rozhodovali sa medzi niekolkymi miestami, ale ja som dopredu vedel, ze nakoniec zakotvia v Astrali, kde hraju techno. Nic pre mna, tak som sa rozlucil a isiel na byt. Od Thomasa som sa na dalsi den dozvedel, ze naozaj skoncili prave tam a vstupne tentoraz nebolo 2000 dram, ale 3000. Este stastie, ze som s nimi nesiel. Techno nie je nic pre mna.

3. 12. 2006
Nedela

Konecne som sa riadne vyspal. Az do 11.00! Ked som vstal, prijemne ma prekvapilo, ze v mojej izbe nie je kosa ako zvycajne a slniecko ju pekne vyhrialo. Pozrem von a druhe prekvapenie! Nadherna jasna a hlavne bezoblacna belasa obloha. Ararat musi byt vidno v celej krase! Okamzite som sa obliekol, s tym ze som vysiel zase na ten kopec, kde pracujem. A tak som zase (aj ked som v tento den nemusel) absolvoval cestu „do prace“. Chcel som toho v nedelu vela stihnut: pofotit Ararat a „zaujimavosti“ cestou do prace, vratit sa a uvarit pokusne halusky, ist na Kaskade a odfotit vyhlad a o stvrtej byt v hoteli Mariott, pretoze tam mala byt nejaka recepcia pre verejnost, ktoru usporiadalo Ministerstvo zahranicnych veci. Smely plan... A co som z toho stihol? Polovicu.

Ararat som videl. Velky Ararat som videl podstate druhy krat za tych 35 dni, co som tu. A Maly Ararat som videl po prvy krat. Tento vrch ma 2 vrcholy, Maly (3 914 m) a Velky Ararat (5 165 m). Ale nemohol som ich dobre odfotit, pretoze v tomto rocnom obdobi aj na prave poludnie bolo slnko dost nizko a na nestastie prave na tej strane ako bol Ararat. Proti slnku sa predsa neda fotit. To je prvy fakt. A po druhe, predsa je to len trosku daleko a stale treba ratat s nejakou hmlou, ktora suvisi so vzdialenostou a s tym, ze Jerevan je trosku vyssie polozeny. Musel som si to nejako logicky vysvetlit, aby som z toho nebol prilis smutny:-). Alebo je to jednoducho Jerevansky smog! Takze to nevyslo. Ale inak som pofotil pohorie na zapad od Jerevanu, cize slnko som mal za sebou. Preto tie fotky su ovela lepsie. Pridam ich sem trosku neskor. Musim sa s nimi trosku este pred tym pohrat, aby vyzerali lepsie.

Ked som sa vratil na byt, bolo uz 13.00. Pomaly som sa pustil do supania a struhania zemiakov. Z internetu som si este v piatok stiahol asi 5 roznych receptov na halusky. Ale kedze muku tu predavaju tak ze ju odmeraju z velkeho vreca a do domacnosti putuje len v obycajnych sackoch a k tomu este na byte nemame ziadnu vahu, tak som mnozstvo muky musel odhadnut. Najprv to bolo prilis huste a lepkave, potom som pridal vodu a bolo to riedke. Zase som pridal muku a bolo to uz v pohode. Tak tych 5 receptov vyslo nazmar, pretoze som vytvoril siesty recept - „bryndzove“ halusky na armensky sposob. To preto, ze namiesto bryndze som tam dal nejaky syr z teglika. Na prvy pohlad to vyzeralo ako natierkove maslo, ale nebolo to sladke, ani slane, ale skor take neutralne ako bryndza. Cize som na prvy krat nasiel dostatocnu nahradu. A ta slanina co som kupil bolo skor maso a kosti nez slanina. Pytal som si slaninu a predali mi nejake rebierko. Trosku masti to vsak malo, tak som to oprazil a ozdobil tym svoje halusky. Najlepsie na tom vsak bolo, ze to aj chutilo ako halusky, cize sa to podarilo. Nabuduce este skusim pirohy, zemiakove placky – kedze som si kupil to struhadlo, a mozem chystat pre Armencov slovensky vecer. Len na buduce budem musiet tie zemiaky nastruhat na tom jemnejsom struhadle, pretoze tie zemiakove rezance boli dost hrube a halusky potom boli trosku vacsie ako normalne, nie take pekne malinke. Ale chutovo boli fajn.

No a musim tiez dodat, ze aj Thomas mi pomahal a to tak, ze sitkom vyberal halusky z vriacej vody. Nakoniec sa podarili asi 4 velke porcie. Dve sme hned zjedli a este nieco ostalo na dalsi den. Lenze ked sme konecne dovarili a dojedli, bolo uz asi 16.15 a tu recepciu v hoteli Mariott, na ktoru sme sa chystali obaja, sme nestihali. Ale sme sa dobre najedli tak nas to v podstate ani netrapilo. A zvysok vecera sme ostali na byte. Stale tu je co robit, ci uz na pocitaci, pisat tento blog, zabavat sa s upravou obrazkov, citat, pozerat filmy na CD, alebo prat:(

O vypadku elektriny

(alebo O armenskej pohostinnosti)

30. 11. 2006

V stredu, ked som prisiel z prace na byt okolo siedmej, Thomas este nebol doma, a cakalo ma nemile prekvapenie. V byte sme nemali ekektrinu, pricom na chodbe svetlo v pohode svietilo a aj od susedov som pocul normalnu konverzaciu, cize aj u nich muselo svietit. Skontroloval som hned poistky, ale boli vsetky hore. Tak som ich vypol, znovu zapol (ked to pomaha Windowsu, a niekedy aj inym veciam, tak preco to neskusit:-)). Ale nic. Tak potom musi byt problem v poistkach na chodbe. Aj doma take mame, tak aj tu by mohli byt. Nic take vsak na chodbe nebolo. Skusil som zaklopat na dvere susedov odkial som pocul vravu. Otvorila jedna pani a na rukach drzala male dievcatko. Vysvetlil som jej pomaly celu situaciu po slovensky. Daco aj rozumela, ale nevedela mi pomoct a ani jej manzel nebol doma, ze by ho zavolala. Obklopal som potom dalsie troje dveri na nasom poschodi, ale nikto sa neozval. V tom prisiel hore po schodoch jeden pan a vchadzal prave do tych dveri ako bola ta teta s dievcatkom. Bol to prave jej manzel. Poprosil som ho o pomoc, vysvetlil som mu situaciu zase po slovensky. Pozrel na poistky, hovorim mu, ze su OK. Ci nie su nejake ine. Kyval hlavou, ze nie su. Ale ze vraj skusi zavolat nejakeho elektrikara. Ja som to pochopil tak, ze niekoho z nasho cinzaka, ze to bude hned. Ale ten pan ma uz pozyval k sebe do bytu, nech pockam u neho, nech tam nesedim po tme.

Takze ma pozval k sebe a to aj napriek tomu, ze mali rodinnu navstevu, pretoze teta oslavovala svoje narodeniny:-). Ujo ma zaviedol do obyvacky, a naznacoval mi, aby som sa ani nevyzuval. A naozaj, vsetci boli v topankach, len domaci mali papuce. Tak som kazdeho pozdravil „barev dzes“, co je univerzalny zdvorily pozdrav pre muzov aj zeny, nezalezi ani na tom ktora faza dna prave je, co je dost super. Posadili ma hned k stolu a kym telefonovali elektrikarovi (elektrina sa povie po armensky velmi podobne, tak aspon to som rozumel), tak sa ma opytali po rusky ci si dam kavu, alebo caj. Tak som prikyvol na caj. Bolo to od nich mile. K caju hned doniesli velku tacku so zakuskami a aspon s tromi druhmi torty. Pekne som podakoval, ze nech si nerobia starosti, a ked som si nechcel dat, tak sami zobrali tanierik a nalozili mi z cokoladovej torty. A po torte nasledovalo este susene ovocie. Teta sa pochvalila, ze ich sama robila: marhule, jablka, hrusky a visne. Tak som nemohol neochutnat...

V tej obyvacke bola ta teta, jej manzel a mala dcerka. Velke cierne oci, tmave vlasky, este nevedela hovorit, ale zda sa, ze uz nieco rozumela, pretoze reagovala na rozlicne vety od svojich rodicov a podla toho sa aj spravala – bud suhlasila alebo s krikon nesuhlasila:-).
Najprv len sedela tete na kolenach, potom ju postavila. Ked stala, tak sa truchu kyvala dopredu, dozadu, az som myslel, ze kazdu chvilu spadne, ale nie. Dokonca uz vedela aj chodit. Co chodit! Po byte dokonca behala a roznasala svojich plysakov a ine hracky po celom byte. Bol som pre nu novy, tak sa ma spociatku trosku bala, ale potom si zvykla a uz aj mne nosila nejakych plysakov:-). Dala mi plysoveho psika, uz sa s nim nechcela hrat. A ked chcela nieco povedat, alebo s niecim nesuhlasila (ked jej nechceli dat ceruzku), alebo ked vyzadovala pozornost, tak namiesto slov vysokym a hlasnym tonom povedala len „a“, alebo „aaaaa“ ako nesuhlas. Bola tam aj druha dcera, mohla chodit asi do 5-8 triedy na zakladke a mamka jej prave vysvetlovala chemiu, nieco okolo tych cisel „ny, naty, ity, icity“ a tak dalej. Ona vedela aj po anglicky, a to celkom dobre, ale velmi zhovorciva nebola. Len obcas mi prelozila to co som nerozumel po rusky.

A potom zacali prichadzat asi z kuchyne ostatni. Manzelov brat, v obleku, dalej jeho manzelka a asi stari rodicia. Popri tom pan domaci skusal niekoho zohnat, kto by vedel opravit tu elektriku. Ten pan, manzelov brat, tiez vedel po anglicky, tak ma priebezne informoval, ze co je vo veci. Prebehla rychla konverzacia, ze ako sa volam, odpovedal som „Peter“ a on hned zreferoval ostatnym, ze Pjotr:-) (po armensky Petros, ako z Grectiny), dalej ze odkial som, ako dlho tu uz byvam, dokedy ostavam a co tu vlastne robim. Klasika. Medzitym som dojedol tortu, a hned sa ma opytal ci som uz ochutnal armenske barbecue. Hovorim mu, ze som este nemal moznost. A tu trochu odobcim.

***
Uz Thomas mi hovoril, ze skoda ze som tu nebol cez leto, ked kazdy vikend chodili k jazeru Sevan a stretavali tam rodiny, ktore tam chodili na piknik opekat a popri tom sa tam aj kupali. A ked takato rodina zistila, ze niekto je tam cudzinec, tak ho hned pozvali k stolu, ponukli barbecue a vodku. A takto pocas dna obchodili niekolko rodin, pricom oni ich sami k sebe tahali a pozyvali. To je teda pohostinnost.
***

A teraz sa vratim k mojmu pripadu. Toto bolo nieco velmi podobne. Tiez mi kazdu chvilu ponukali vodku ale ja som sa tomu branil. O minutku na to, co som povedal, ze som este nemal moznost ochutnat armenske barbecue, tak sa to uz nieslo. Na tanieriku kus mäsa aj s kostou a k tomu 2 kolieska opekanych zemiakov, v osobitnej miske zemiakovy salat s trosku inou prichutou a mnozstvom zeleniny a petrzlenovej vnate (celkom zaujimava kombinacia a vyborna chut) a k tomu pravdaze armensky chlieb lavash. Tu som pochopil, ze preco v robote, ked idem tam na obed, a pytam si zemiaky, tak dostanem len maximalne 4 kolieska a k tomu na osobitny tanierik mi teta stale nabere kopu chleba. Pretoze tu sa vsetko jedava s chlebom, bud normalnym, alebo lavash. A zemiaky su ako priloha, alebo obloha. No, ale to, co mi tu naservirovali, bolo fakt vynikajuce.

Medzi tym prebiehala chaba rusko-slovensko-anglicka komunikacia a ten pan ma po anglicky oboznamoval, ze ako sa veci maju. Ze ten opravar tu nie je a pride najskor o desiatej, pricom bolo asi pol deviatej. Ze volali majitela toho bytu a ze je na ceste sem, ale pomoct asi nebude vediet. Aj ja som mal na neho cislo, ale nevolal som mu, lebo byval dost daleko a k tomu som si este myslel, ze treba len zapnut nejake ine poistky. Tak ubehla hodinka, pustili mi v telke aj CNN, ale nas zabavala hlavne ich mala dcerka. Mala 1 rok aj 3 mesiace. Ked uz velmi kricala, tak jej dali kozmeticku tasticku a ona z nej zacala vytahovat vsetky sminky, ruze, vsetko otvarala a hned zahadzovala na zem. Nosila mi plysakov. Okolo deviatej prisiel Thomas, volal mi, ze kde som. Vstal som a domaci ma hned usadzali naspat, ze nech ostanem, kym pride pomoc. Tak som im vysvetlil, ze prisiel moj spolubyvajuci, tak aj jeho pozvali k sebe. Aj jemu ponukli hned caj, aj mne doniesli este jeden, zase vodka, dakujeme neprosime si, zase kolace, nalozili nam obom bez pardonu, ze musime zjest. Tak sme si dali:-) a aj Thomasovi ponukli barbecue, ale on to odmietol s tym, ze pred chvilou mal veceru v meste.

Jednoducho full servis, pohostinnost a vsetci velmi mili. Konecne dosiel majitel nasho bytu, aj on v kuse telefonoval a nakoniec sa po pol hodine, ani neviem ako, dozvedel, ze nas vypli, pretoze mal nedoplatok asi 5 USD. Smiesne. Nasa chyba to pravdaze nebola, my budeme platit az za tento mesiac, ale ani majitel o tom nevedel. Inak by to predsa zaplatil. Uistil nas, ze hned na dalsi den to zaplati, ale tuto noc to budeme musiet vydrzat po tme a bez radiatora. Posedeli sme tam aj s majitelom nasho bytu este asi pol hodinku, domaci nam hned ponukli, ze mozme u nich ostat kludne aj dlhsie az kym nepojdeme spat na byt, aby sme tam nemuseli byt po tme. Ale ked sa on chystal na odchod, zacali sme sa zberat aj my. Domaci nas este vystrojili dvomi svieckami, zapalkami a majitel bytu nam doniesol aj baterku na svietenie. Pekne sme im za vsetko podakovali, rozlucili sa s nimi, male dievcatko dokonca zacalo plakat:-), ale to uz musela byt aj dost unevana, ved uz bolo po desiatej.

Pre tychto ludi sme boli uplne cudzi a predsa boli taki priatelski, otvoreni a pohostinni, ze sa sem raz este musim vratit a doniest im namiesto tej ich vodky zo svojej slovenskej Demenovky a este raz im podakovat. Urobilo to na mna nesmierny dojem a som vdacny, ze mame tak perfektnych susedov.


Toto bolo hlavne o tychto ludoch, ktori boli naozaj skveli a teraz este trosku popisem ich byt a armensku obyvacku. Bol to 3 izbovy byt, no videl som len obyvacku a z nej sa este islo do stvrtej – „balkonovej“ – izby. V obyvacke bol jedalensky stol postaveny pri stene, na opacnej strane bola obyvacia stena. Tato sada nabytku bola v takom starodavnom style, kazdy kus a kazde dvierka pekne vyrezavane, tak isto ako aj gauc a dve kresla. Vyzeralo to takmer ako v muzeu. Gauc aj kresla drevene, potiahnute calunenim. Na polickach skrin bolo mnozstvo knih, alebo porcelan. Luster velky, skleneny. A byvale okno na balkon, no teraz do stvrtej malej izby (tak ako na nasom byte), bolo prerobene na vitrinu v celej svojej vyske aj sirke a tam mali tiez nejake krystalove pohare a taniere. Celkovo to bolo celkom esteticke a tento „stary“ styl doplnali pestrofarebne plysaky poskladane vedla seba na opierke sedacky a niektore aj na vrchu piana. Bola tu este moderna telka a pravdaze na stene nechybal obraz velkeho a maleho Araratu:-).

Ked sme sa vratili do svojho bytu, bola tam dost kosa. Thomas siel spat a ja som sa naobliekal aby som mohol dopisal clanok na blog o poslednom vikende. Potom som si rozlozil roztahovacie kreslo v obyvacke a tu som sa ulozil na spanok, pretoze v balkonovej izbe bola este vacsia kosa a nemal som tam cim zakurit. Ked som sa vsak pozakryval, tak bolo dost teplo.

Na dalsie rano som sa do prace vybral tiez dost rychlo, aby som bol v tej zime co najkratsie. Ale uz okolo desiatej mi Thomas pisal SMSku, ze nam uz nabehla elektrika. Tak sme to prezili v skutku dost dobre.