O TV vysielani

30. 1. 2007
Utorok

Minuly tyzden v pondelok mi do prace zavolali AIESECari, ze na dalsi den pojdu do telky spropagovat trosku AIESEC a chceli, aby som siel s nimi. Mali sme dojst na 9.15 do telky, ktora je na kopci na okraji mesta. Tak som sa vypytal od sefky ci mozem ist a tym padom aj meskat na dalsi den do prace. Jasne, ze ma pustila, ale neodpustila si poznamku, ze mam spomenut firmu, kde pracujem:-)

A tak sme sa na dalsi den stretli na AIESEC ofise okolo 8.30 a pockali sme kym dosli aj ostatni. Isli sme tam totiz styria. Prezidentka, ktora hovorila o projekte (PBoX), na ktory dostali grant a vdaka ktoremu sem ma dojst minimalne 5 dalsich stazistov uz v marci. VP OGX pravdaze hovorila o nabore novych clenov a moznostiach, ktore im AIESEC ponuka, vsetko pekne podla pravidiel Common Induction Process – cize nie len staz ale aj clenstvo a tak dalej. Isla tam s nami este jedna Alumni, cize byvaly clen - prezidentka AIESECu Armensko spred asi 10 rokov. Ani neviem o com presne hovorila, ale kedze menovala nejake firmy tak asi o lepsich moznostiach do buducnosti pre studentov, ktori prejdu rozvojom v tejto organizacii. No a ja som tam bol takpovediac do poctu, na ozivenie, aby aj prakticky dokazali ze robia Medzinarodnu vymenu a ze ja som tu vdaka nim:-)

Najdolezitejsou otazkou predchadzajuceho dna bolo dohodnut sa ako tam pojdeme. Kedze je to dost na okraji mesta a mali sme tam ist „skoro“ rano, na 9.15, a marshrutky tam nechodia, dohodli sme sa na taxiku a spolocnom stretnuti na AIESEC ofise. Ale nakoniec nas tam odviezla ta Alumni na peknom, trochu starsom, BMW-cku. A aj tak to trvalo nejakych 20 minut.

Ked sme dosli na miesto, tycila sa tam obrovska televizna antena, ktoru vidno takmer z kazdeno miesta v centre, no ja som si ju az doteraz vobec nevsimol. Do arealu nas vpustili az po preukazani sa pasom, a to aj domaci, nie len ja. Ako som sa dozvedel, ked maju preukazovat svoju totoznost, najcastejsie na to pouzivaju pas a nie obciansky preukaz ako u nas. Pretoze obciansky tu totiz vobec nemaju. Este ze mi to povedali dopredu, aby som si vzal pas. Jedna holka si ho vsak zabudla, ale vpustili ju aj na studentsky preukaz z univerzity. V budove sme este presli branou – detektorom, ale nikoho tam nezaujimalo, ze pipame a pustili nas dalej.

Dosli sme do satne a maskerne v jednom. Ja som si len vyzliekol bundu a bol som hotovy, ale dievcata tam maskerka pekne prepudrovala a potom sa este sami domalovali. Az tu som sa dozvedel, ze je to celonarodna statna TV stanica, nieco ako nase STV, az na to, ze to vysielaju do celeho sveta. Neviem sice na akom principe, ale bolo mi povedane, ze sa to da naladit cez satelit kdekolvek na svete. Skoda, ze pisem len teraz, nie? Alebo skor na stastie.

Studio bola obrovska hala, nieco ako telocvicna, pricom v jednom rohu bola naaranzovana „obyvacka“ s kulisou. Cisto ako nase Telerano: farebne gauce s pestrofarebnymi vankusmi, sklenene stoliky, vazicky, kvety (umele), vonne sviecky a podobne hluposti na zutulnenie „obyvacky“. S tym Teleranom som sa ani nemylil. Az tam som sa dozvedel, ze vysielat sa to malo na dalsi den o 8.00 rano:-) v podobnej relacii. Privitala nas tu moderatorka, mlada dievcina v dlhej sukni a chlpatych cizmach, a prihovorila sa mi dokonca aj po anglicky. Ale ked sa zacalo natacat, tak sa uz pytala po armensky a jedna AIESECarka stale prekladala. Este nam pripli male mikrofony, riadne nas osvetlili asi desiatimi obrovskymi refletormi, ktore viseli vsade z toho vysokeho stropu po celej hale. A mohli sme zacat. Moderatorka nas vsetkych predstavila a mala to aj dobre pripravene, pretoze som pocul svoje meno aj priezvisko vyslovene uplne spravne (ako po slovensky), s makcenom aj dlznom. Co sa stalo asi prvy krat. Vsade pisem svoje priezvisko bez diakritiky, aby som domacich zbytocne nemylil makcenmi. A tak „C“ na zaciatku bez makcena sa skomoluje aj ked sa to cita po anglicky aj ked po armensky. Preto ma potesilo, ked to vyslovila spravne, dokonca aj meno. Obycajne ked sa predstavujem, tak meno Peter vyslovim tiez po anglicky a tak maju vacsinou tendenciu pisat a aj vyslovovat moje meno ako Piter:)

Moja priprava nebola ziadna – ved naco (podla ostatnych... ) – a tak ma takmer vsetky otazky dost prekvapili. Cakal som nieco take tradicne, co sa ma stale vsetci pytaju, ze preco som sa rozhodol prave pre Armensko, ci sa mi tu paci, kde pracujem, co robim a podobne. Ale tato dievcina – moderatorka rozmyslala trosku inak ako zbytok Armencov, co som stretol, a tak aj tie jej otazky boli trosku ine. Alebo len ten preklad sa mi zdal divny? Teraz neviem. Moderatorka sa na zaciatok pytala to iste kazdeho a baby predo mnou rozpravali dost dlho, len som nevedel na aku otazku. Ja som prisiel na rad ako posledny a tak ma ta z fleku prelozena otazka dost prekvapila. „Mohol by si nieco zazelat nasim divakom?“ Nie je to tak nezmyselne, ale vzhladom na koniec januara som to jednoducho necakal, a tak zo mna vyslo len kratucke obycajne zelanie do noveho roku.

Po tom nasledovala diskusia po armensky na tie temy co som uz spomenul vyssie. A dalsia otazka na mna: „Co si si sem priniesol a co si chces odtialto odniest?“ Az neskor som na toto dostal feedback od Manushak, pretoze kvoli tomu si privstala, aby to videla, a povedala mi ze bolo vidno, ze ma ta otazka fakt zaskocila a rozmyslal som nad nou. No co uz. Odpovedal som najlepsie ako som vedel. Ale keby som mal cas na premyslenie, tak by som odpovedal asi trosku inak. Doplnujucu otazku som uz nastastie zvladol lepsie. Dokonca sa na odpovedi aj zasmiali. Aspon nieco pozitivne:) Zase diskusia po armensky a zase otazka na mna. „Kde byvas?“ Kto by uz cakal taku otazku? Tak som priblizne opisal, kde to je. A reakcia moderatorky rovno vo vysielani: „Fiha, blizko centra, blizko metra, na Komitas avenue, aj ja by som tam chcela byvat.“ Ani som nevedel, ze mame tak prestiznu polohu. Aj ked centrom by som to nenazval, kedze je to este asi na 15 minut chodze od poslednej stanice metra. No ale ja sa nestazujem. Fakt nie je problem sa dostat kamkolvek a do prace to mam tak blizko, ze mozem chodit aj peso a nemusim sa viazat na ine dopravne prostriedky.

Pol hodinka ubehla ako voda, na konci ktorej som sa citil trosku blbo, no kazdy ma utesoval, ze to cele bolo dobre. Moje ocakavane otazky ani nepadli, a tak som nemohol spomenut ani firmu kde pracujem. Ale pytali sa to pred zaciatkom nakrucania a tiez si to zapisovala. Ktovie ci to bolo vypisane v titulkoch.
Do prace som sa dostal nieco pred 12.00. Ale nejak ich nezaujimali detaily, ze ako bolo a kedy sa to bude vysielat. Tak som si to nechal pre seba:-).

O deviatom vikende, 1. cast

23. 12. 2006
Sobota

Na vylet do Tsakhkadzoru sa vo firme uz kazdy tesil a v kuse som pocul to slovo, ktore som vyrazne odlisoval od vseobecnej a nezrozumitelnej vravy. Ja som sa uz v stredu pytal, ze o kolkej to vlastne v sobotu odchadzame. Jednoducho zvyk zo Slovenska. Ved ked tu planujeme nieco podobne tak sa to vie zo 3-4 dni vopred. Tak, ale tu nie! Podrobnosti som sa dozvedel v piatok vecer. Ze sa odchadza v sobotu, stretko vo firme, prva varka o 9.30, do ktorej som patril aj ja, druha varka o 4 hodiny neskor a tretia v nedelu rano. Nie kazdemu vyhovoval odchod o 9.30 v sobotu.

No ja som uz vstal o 5.50, aby som sa este mohol rozlucit s Thomsom. A hned som zalahol este na 2 a pol hodiny spat. Rano som sa pobalil a dorazil som do firmy o 9.35, kvoli comu som sa na seba dost hneval. Ze meskam. Ale hned ma to preslo, ked som zistil, ze tam este takmer nikto nie je. Ostatni zacali dochadzat o 10tej, ba aj neskor. O 10.25 dosli 3 marshrutky, tak sme sa do nich pomaly nasackovali a konecne sme vyrazili.

Cesta trvala asi hodinku. Kosa bola riadna, tak kazdy sedel v ciapkach a rukaviciach. Uz aj chalani nosia ciapky a rukavice. Nie ako minule, ked som pisal o mode. Uz je aj na nich riadna kosa. A dalsia zaujimavost. Niektori si doviezli so sebou rodiny. Starsia generacia ako obvykle v ciernych kabatoch. Takisto ako aj ich male deti. Dajme tomu, ze okolo 10 rocni. Tak tychto este obliekaju rodicia, ktori sa na nic nepytaju a tak aj tieto detvaky nosia vsetko cierne. Dokonca aj cierne poltopanky. Do snehu a na vylet! Hroza. Ostatni zamestnanci, ti v mojom veku uz dosli obleceni sportovo. Sportove bundy roznych farieb. Konecne nieco „europske“.

„Lyziarske stredisko Tsakhkadzor“
Dosli sme 11.30 a pomaly sme sa ubytovali. No ale cakal som vyspele lyziarske stredisko. A dalsie sklamanie. Nas hotel vyzeral zvonku ako nedokonceny, alebo prave v rekonstrukcii. Ale predsa len o nieco lepsie ako ostatne budovy na okoli. Na tych prave prebiehala velka rekonstrukcia, vsetko rozrypane, sneh minimalny, a na prilahlych kopcoch dokonca ziadny! U nas je uz lyziarska sezona v plnom prude a ked nie je sneh, tak nastupuju snezne dela, ved zisky sa nemozu nechat ujst. Tu take nieco neplati. Vsetko prazdne a puste. A vleky som nevidel ziadne.

Ked som dosiel na rad v ubytovani, tak im hovorim, ze nechcem byt sam. Ved moj plan bol byt s miestnymi, cize s kolegami z prace co najviac, a trochu sa zblizit. Tak ma dali do dvojpostelovej izby, pricom moj spolubyvajuci mal dojst v druhej varke ludi. Izba vsak narozdiel od vonkajsej fasady vyzerala dost dobre. Novy nabytok, rusky televizor, velke zrkadlo, 2 pohodlne kresla, britska chladnicka s redukciou do armenskej siete:-), ziadny radiator, ale bolo teplo vdaka klimatizacii! Kupelna tiez v pohode so sprchovacim kutom. Vsetko super, az na tie postele. Tie na prvy pohlad vyzerali dobre, pretoze boli prikryte peknym lesklym potahom, avsak pod nim sa skryvala stara, tvrda postel s preliacenim uprostred. Riadne vylezate. Avsak na jednu noc v pohode staci.

Pytam sa co sa bude teraz diat. Nic! Ziadny program, len oddych, relax a nenutena zabava. Vsetci sme sa zisli v spolocenskej miestnosti, mimovolne sme si posadali do kruhu a zacali hrat nejake hry typu „hadaj na co myslim“, alebo hadanie slov, pricom sa nesmelo hovorit, len ukazovat a podobne. Vsetko vsak v Armencine. Hodinku som to trpel, uvaril som si caj, najedol som sa zo zasob z domu, hostil som sa na keksoch, ktore zacali kolovat a pozoroval som ostatnych. Ale tato rec je absolutne unikatna. Nerozumiet z nej ani makke f. A ako malo toho staci povedat, aby sa kazdy zacal smiat. Len ja nie. Zacalo mi to pripadat dost trapne. Holka vedla mna mi to na poziadanie zacala prekladat a ked zacali hrat novu hru, tak som ju poziadal, aby navrhla to hrat po anglicky. Nasledoval jej zubozeny pohlad hovoriaci, ze to asi neprejde, a hned na to mensi rozruch. Ale uz mi hovorila, OK, budeme hrat po anglicky. Super. Jedna veta bola po anglicky a hned sa vratili k rodnej armencine. Jednoducho smola. Koho smola? Moja...

Tak som si to tam odsedel, kym dosla druha skupinka a isli sme spolu na obed. Na stoloch chlieb, slany syr, dzem a zakusky. To bol akoze predkrm. Takmer nikto to nejedol (len ti najhladnejsi), len zakusky zmizly akoby svihnutim carovneho prutika. Potom dosla polievka a druhy chod: cestoviny s masom. Na malom tanieriku, z ktoreho to vsetkym padalo. Nevelka porcia sa doplnala tradicne chlebom, cize to nakoniec aj stacilo.

Po obede som si vysiel von na 5 – 10 minut pofotit najblizsie okolie a hotel zvonku. Kym som sa vratil, vsetci boli prec. Stretol som len dvoch chalanov a ti mi povedali, ze ostatni sli na prechadzku. Ta fasa. A ja som to zmeskal. Zase sa ukazal ich pristup ku mne. Tak som siel von aj ja. Ale nepodarilo sa mi ich najst. Isiel som po chodnicku do lesa, tam som nasiel blizky kopec. Tak som sa tam prebrodil snehom. Kvoli tym niekolkym zaberom sa to oplatilo.
Az neskor som sa dozvedel, ze oni isli presne opacnym smerom a vyviezli sa lanovkou hore. A ja som to zmeskal!

Po ich prichode nasledovala dalsia hra. Tentoraz hrali mafiu. Chcel som sa pridat. Ale oni, ze pravidla su narocne uz len na vysvetlenie. Hovorim, ze pravidla ovladam a viem sa zapojit. Na to zase rozruch. Ocividne sa im nepacila myslienka, ze by mali hovorit po anglicky. Jeden sa mi ponukol, ze mi bude prekladat, aby som mohol hrat, ale tym vlastne vyradil z hry sam seba. Tak to nie. Ja som ho nechcel obmedzovat, tak som sa radsej vzdal, nech si zahra. Zase som len pozoroval a potom som odisiel na izbu. Tam som sa aspon mohol porozpravat so spolubyvajucim. Ten nechcel hrat mafiu, tak radsej pocuval hudbu na izbe a ucil sa na pondelnajsi zapocet z nejakej aplikovanej matematiky. Ale ked som dosiel, tak to odlozil a v pohode sme sa porozpravali.

Potom uz nasledovala vecera. Na stole zase chleby, dzem, maslo a syr. Zacali sme si natierat chleby. Ja ten „nas“ normalny, ale poniektori si davali maslo na lavash a na to dzem. Zrolovali to ako palacinku a tak to jedli. Ja preferujem, ked je na vyber, normalny chlieb. Ked som uz dojedal treti, tak zacali nosit polievky. Ale aspon aj druhych to prekvapilo a nebol som sam. A po polievke este ryza s kuracim stehienkom. A zase na malom tanieriku kopcovito nalozenom, z ktoreho sa ryza kazdemu vysypavala ked si chceli odkrojit zo stehienka.

Rusky biliard
Po veceri pravdaze party v hotelovom bare. Niektori hrali rusky biliard. Takmer dvakrat taky velky stol, 6 dier len o malinky kusok vacsich ako gula. Co sa tyka gul, vsetky uplne biele, ocislovane a jedna cervena. Ale ta nesluzila ako „biela“ v klasickom biliarde. Lebo tagom sa mohlo triafat do hociktorej gule tak, aby vosla do diery. Ta cervena nemala ziadnu specialnu funkciu. Ziadne pravidla. Vlastne len jedno. Tagom trafena gula sa pred spadnutim do jamky musela dotknut inej gule. Cize prva gula narazi do druhej a ta padne do jamky, alebo prva gula sa odrazi od druhej a padne do jamky. Dva odlisne pristupy, na konci ktoreho je rovnaky ciel – dostat gulu do jamky. Ale kedze jamka bola len o malicko vacsia ako gula, hra trvala asi hodinu a spadnutie gule do jamky len zriedkavost a udalost hodna potlesku od ostatnych.

Uvod do armenskeho tradicneho tanca
Zatial v druhej casti baru bola diskoteka. Klasicke popove pesnicky, obcas ruske, lenze kazda druha pesnicka (pekne na striedacku) bola typicka armenska. Pre nasinca trosku kvilive zvuky pistalky v cudnom rytme, na ktory sa tancovalo v uplne odlisnom rytme. A tanec nema pevne dane kroky. Len jedno pravidlo, ze ruky su dosiroka roztiahnute vo vyske hlavy, akoby ste privolavali dazd:-) Kazdy tancuje samostatne, pricom sa cely dav pohybuje a premiesava. A obcas sa pochytaju za ramena do kruhu, alebo do polkruhu a zacnu sa tocit doprava. Toto uz ma aj vlastne kroky. Tri kroky doprava, male kopnutie doprava lavou nohou a hned na to v rytme kopnutie dolava pravou nohou. A zase 3 kroky doprava. A tak sa to opakuje az kym sa kruh nerozpadne a zase vsetci poskakuju v sialenom rytme s roztiahnutymi rukami:-) Tolko k tradicnemu armenskemu tancu.

Po takomto dni absolutnej ignoracie som bol v koncoch. Kludne mozem nadviazat na predosly prispevok „O Armencoch“, kde som pisal, ze Armenci (pravdaze okrem AIESECarov) sa absolutne nestaraju o to, ci zahranicni v ich spolocnosti sa citia dobre, alebo nie. Kaslu na to. A pritom pracujeme v rovnakej firme. Pytal som sa spolubyvajuceho, ci sa zhovarali s mojim predchodcom. Bol to Julius z Kanady a bol tu 1 rok. A on na to, ze vyvojari sa velmi nebavia so zbytkom zamestnancov. Nastastie sa ku mne spraval normalne.
Ale vsetci ostatni su cudni a absolutne sa nestaraju, ze s nimi pracuje niekto zahranicny. A tento fakt je aj potvrdeny. Napisal som Juliusovi v pondelok a odpisal mi, ze s nim zaobchadzali rovnako. Vobec sa s nim nebavili, bolo im to jedno, pritom tam bol 1 rok. Napisal mi len mena 4 ludi, s ktorymi je aka-taka rec. Jedna je holka, nasa dizajnerka, ktora sedi v tej istej kancelarii ako ja. Rozprava silno ruskym prizvukom, na telefony odpoveda po rusky a aj ked na nu hovoria po armensky, ona vacsinou odpoveda po rusky. Ale inak je fakt v pohode. Ona bola jedina, ktora sa mi v prvy den prihovorila a povedala, ze nehovori so mnou po anglicky preto, ze jej slovna zasoba nie je taka bohata a nie preto, ze by nechcela. Ale snazi sa a ide jej to.
Julius mi este poradil, ked sa s nimi chcem zblizit, aby som sa naucil zopar viet po armensky a snazil sa s nimi hovorit v ich reci. Ze touto cestou sa s nimi da vybudovat nejaky vztah, avsak on to ani neskusil.

Nastastie ten moj spolubyvajuci sa ku mne spraval normalne, aj sa trosku zaujimal a aj sa sam pytal. Nebola to len taka trapna jednostranna komunikacia z mojej strany.

Zaujimavosti
A tak som sa dozvedel zaujimave veci. Tak napr. ze studuje matematiku a informatiku. Ukoncil 4-rocne bakalarske studium a teraz je v prvom roku (z dvoch) inzinierskeho studia. Dokopy 6 rokov. Na inzinierske studium sa prihlasil kvoli dalsiemu vzdelavaniu, ale aj kvoli tomu, aby si oddialil zakladnu vojensku sluzbu, ktora tu trva 2 roky. Neuveritelne! Dva „nekonecne dlhe“ roky buzeracie, premrhany cas a tazkosti sa znovu zamestnat, kedze vsetko co sa naucili uz aj zabudli. Ti co su z Jerevanu, musia sluzit aspon 100 km od Jerevanu, alebo ich rovno supnu do Nahorneho Karabachu. To je sila. Do tejto fakt nemilej a vzburencami plnej casti Armenska, ktora sa nachadza vo vnutrozemi Azerbajdzanu. Stava sa, ze niektori tam aj kvoli nepokojom zahynu. A ti co su z miest dalej do Jerevanu, mozu sluzit v hlavnom meste. Armada je tu dost velka na tak malu krajinu a priprava je starostliva. Musia na to dbat, kedze susedia so 4 statmi z ktorych Turecko a Azerbajdzan su „nepriatelske“ staty, Iran tiez nie je bohvieco, povedal by som, ze neutral, ale fakt neviem a jedine Gruzinsko je v pohode. Nepriatelske, nie v zmysle, ze by otvorene proti sebe bojovali. S Azerbajdzanom to stoji na mrtvom bode a Turecko odmieta akukolvek komunikaciu s Armenskom a hranice su zatvorene. Jednoducho sa nemaju v laske. Da sa vsak odvodovu komisiu podplatit, ale to je riadne mastne. Alebo za uplatok zariadit, aby mohli ZVS vykonat v Jerevane a popri tom mohli aj pracovat. Uplne oslobodeni su len ti, co po inzinierskom studiu nastupia na doktorandske studium. Vlastne tymto si to zatial len oddialia, ale ked ho aj skoncia, tak su od ZVS oslobodeni. Pravdaze sa to tyka len muzov.
No a univerzitny system je podobny, maju tu najprv zapocty, ze vraj po rusky „zacet“ s makcenom na c. A on sa prave ucil na taky zapocet.

Lycos, zakladajuca firma Sourcia, robila nabor prave na tejto fakulte. Vybrani dostali kvalitne treningy a skolenia v programovani a mohli sa zamestnat ako vyvojari v Lycose, neskor presli do Sourcia. Aj on sa sem tak dostal. Pracuje a popri tom este stale studuje. Ale tie skolenia od Lycosu bolo asi cennejsie ako 3 roky studia...

Presne toto potrebujem. Ludi ako je on. S ktorymi sa mozem porozpravat a lepsie pochopit tuto krajinu a kulturu. Skoda ze bol jediny z celej partie.

Este mi vecer stihli povedat, ze v nedelu rano sa pojde na tradicne armenskej jedlo do nedalekej restauracie. Budeme si vsak musiet priplatit. No jasne, ze chcem ist. Aspon sa nieco nove dozviem a hlavne ochutnam.