Armenia

http://peter-armenia.blogspot.com
Ahojte a vitajte na mojom blogu venovanom zážitkom z mojej stáže v Arménsku prostredníctvom študentskej organizácie AIESEC.

štvrtok, marca 29, 2007

Zomrel Armensky premier


Uz od zaciatku tyzdna sa nejak prilis casto spominal premier a tiez prezident. V praci mi absolutne nic nepovedali. Musel som sa to dozvediet od Yuana, ktoremu to povedali kolegovia v praci.

V nedelu, 25. 3. 2007 zomrel na srdcovy zachvat vo veku 55 rokov Armensky premier, Andranik Margarian. Svoju funkciu zastaval od maja 2000.

Vcera, v stredu 28. 3. boli vsetky vlajky na pol zrde, pretoze sa konal jeho pohreb.

V armenskom politickom systeme, premier ma hlavne vykonnu moc, a je menej vplyvna osoba nez prezident.

O novych faktoch genocidy


29. 3. 2007

Nedavno nas jedna AIESECarka pozvala pozriet si dokumentarny film o Armenskej genocide do jedneho spolocenskeho centra. Dokument trval asi hodinu, pricom tam boli aj rozhovory s ludmi co to osobne zazili a prezili. Ti potom utiekli do roznych krajin. Jeden z nich bol 101 rocny dedko zijuci v Kanade, pricom v roku 1915 mal len 15 rokov. Rozpraval, ake strasne veci sa udiali, na ktore sa ani po tolkych rokoch neda zabudnut. Film sa tocil pred 6 rokmi, v roku 2001. Cize tito ludia uz s najvacsou pravdepodobnostou ani neziju. Nic nove (okrem konkretnych ukrutnosti) som sa nedozvedel. Ale potom nasledovala druha cast dokumentu – rozhovor s francuzskym historikom, ktory rozoberal rozne temy z historickeho aj sucasneho hladiska. Trvalo to dalsiu hodinu a pre mna to bolo neuveritelne nudne. Odpovedal na otazky tak zosiroka, az som aj otazku medzicasom zabudol. Ale posledne dve otazky stali za to. Tykali sa toho, preco Turci nechcu uznat Genocidu Armenskeho naroda. A ten historik uviedol nasledujuce
3 dovody
:

1. psychologicky dovod
Turci to uz prilis dlho zatlkali, aby s tym teraz vyrukovali a priznavali. Vynalozili na zatlkanie, prekrucanie a skryvanie pravdy prilis vela penazi, aby to zrazu len tak menili.

2. generacny dovod
Je tu uz uplne nova generacia Turkov, ktori boli v ramci prveho bodu vychovavani tak, ze „nebola ziadna genocida“. Jednoducho vsetky historicke materialy, knihy aj ucebnice toto vynechali, alebo to opisovali ovela miernejsie a ze to boli normalne vojnove obete. Pre nich dejiny vyzeraju inak a tak obhajuju ten svoj vyklad dejin. Tito teraz ani len nevedia co je genocida a radsej odvedu temu, ako keby sa mali dozvediet nove fakty.

3. teritorialny dovod
Keby to Turci priznali, tak by tym tiez priznali, ze zobrali armenom velku cast uzemia a museli by vracat. To, co som pisal o genocide na uzemi Turecka a Zapadneho Armenska, tak to Zapadne Armensko je teraz cele sucastou Turecka a terajsie Armensko je „len“ vychodne Armensko spred 90 rokov. Co som pisal, ze Ararat patril armensku, to ani nebolo tak davno. Nebolo to za byvalej velkej Armenskej rise este pred Turkami, ale pred 1. svetovou vojnou a dokonca aj hned po nej. Toto som pred tymto filmom vobec nevedel.

Mozno by to mohli uznat bez vracania teritorii, ale odkryli by tym dalsie otazky a bolo by to komplikovane. To, ze Armeni nic neziadaju, len uznanie, nie je az tak uplne pravda, pretoze s tureckym uznanim ide ruka v ruke aj ta uzemna otazka. A konflikt je na svete. Len neviem, aky podiel tvoria tieto dve casti (1. uznanie ako take, 2. uzemna otazka) na celku. Ci je to 50-50, alebo jedna z nich je trochu v uzadi.

Turci urcite nechcu stratit toto uzemie. Ale na druhej strane, takto to mozno beru len Turci (ze Armensku ide len o to uzemie). Armensko by urcite nebolo proti vrateniu uzemia, ale mozno by im fakt stacilo celosvetove uznanie a konecne by ich predkovia mohli „odpocivat v pokoji“. Ved sta tisice ludi ani nebolo normalne pochovanych. A to je k tomu Armensko silne krestanska krajina. Tak to treba brat.

streda, marca 28, 2007

O dvadsiatom druhom vikende


24. 3. 2007
Sobota

Toto mala byt moja posledna pracovna sobota a tak som ju chcel mat volnu. V piatok som si na sobotu vypytal volno, ze by som rad siel na nejaky vylet. Ale v piatok prsalo a tak vyhliadky na sobotu boli dost biedne a ked som sa rano zobudil, tak pravdaze prsalo. Preto som poslusne naklusal do prace. Za 2 – 3 hodinky som spravil pracu, ktoru som nechcel odkladat na pondelok a tak som sefke slubil, ze to urobim cez vikend doma, aby s tym uz mohla v pondelok robit. Sobota prebiehala pre mojich kolegov typicky. Dobre sa porozpravali pri kavicke, cajiku, vyrozpravali si vsetky klebety (kolegyne), len ja som makal, aby som mohol cim skor vypadnut, aj napriek tomu, ze prsalo. Ked som odchadzal, este stale klebetili:)

Tak som odpracoval kazdu sobotu pocas 5 mesiacov. Az na tie dve, co boli sviatky. Neuveritelne. Uz sa tesim na slovensky sposob. Dva volne dni na tyzden.


25. 3. 2007
Nedela

Konecne! Uz dva krat odlozeny vylet k jazeru Sevan. Armeni su nan patricne hrdi, asi tak ako na Ararat. Hovori sa, ze ten, kto bol v Armensku a nevidel Sevan, to ako keby ani nikdy v Armensku nebol. A preto som to nemohol vynechat a v tuto nedelu by som tam siel hoci aj bez AIESECarov, aj keby furiky padali. Ako zazrakom po uprsanej sobote nasledovala pekna slnecna nedela. V Jerevane bolo fakt teplo, ale kazdy hovoril, ze na severe, v horach (Tsakhkadzor, Sevan) je este stale sneh a riadna zima. Nevadi, naobliekali sme sa, prestavili sme si predchadzajuci vecer hodinky a presne o 12.00 sme boli vsetci na mieste stretnutia. Boli sme len siesti chalani a z toho 4 zahranicni, tak sme boli vsetci nacas a nemuseli sme na nikoho cakat:). Cize som bol ja, Yuan z Ciny, Peter z Madarska, chlapik z Iranu (nespominam si na jeho meno) a Davit a Tiko - dvaja AIESEC novacikovia, ale prave tie typy, co radsej pridu skor, pretoze neznasaju meskanie. Davit (17 rokov, 1. rocnik na univerzite) je inak velmi sikovny. Pozistoval dopravu, a dohodol s jednym soferom marshrootky rezervaciu len pre nas a odvoz na Sevan a naspat za 15 000 dram. Cize 2500 dram na osobu (190 Sk), co je celkom dobra cena, ked si predstavim, ze taxik na polovicnu vzdialenost minulu nedelu stal 2000 dram.

Vzdialenost Jerevan – Tsakhkadzor 53 km, a Jerevan – Sevan 66 km.

Davit este osobne obvolal vsetkych AIESECarov, ale to uz nebola jeho chyba, ze ostatni sa na vylet vybodli. A tak sme presne nacas vyrazili. Este nas sofer poziadal, aby sme odlepili zo skla cislo „76“, aby nas zbytocne ludia nezastavovali a uz sme si to sinuli po dialnici, s priznacnym nazvom „sevanska dialnica“. Sofer na to riadne dupol, tak sme tu vzdialenost zvladli za necelu hodinku a dokonca sme predbiehali nejaky mercedes:)

Nejake fakty:
Jazero Sevan
nadmorska vyska: 1 900 m
rozloha: 1 244 km stvorcovych (2-krat vacsie ako Balaton)
max. hlbka: 83 m

Jazero je rozdelene dvoma oproti sebe vychadzajucimi polostrovmi na 2 casti – mensiu a vasciu. Tam sme sa vsak nedostali, lebo je to dalsich priblizne 40 km pozdlz jazera. Ta vacsia cast je pravdaze aj hlbsia a tak ta mensia cast je v lete ovela viac navstevovana kupania chtivymi navstevnikmi.
Sevan na google maps.

My sme boli na zaciatocnom cipe tej mensej casti, kde je tiez taky mensi polostrov, ktoreho polovicu tvori vysoky kopec tyciaci sa nad plazou, a na ktorom vrchu je sevansky klastor – jeden vacsi a jeden mensi kostolik. Armensko sa nazyva aj krajinou kostolov, ktore sa nachadzaju v mestach, aj uplne malickych dedinkach, ale aj na uplne odlahlych miestach. A tak kazdy vylet a tura v tejto krajine smeruje k nejakemu kostolu alebo klastoru.Tento polostrov bol kedysi ostrov, ale hladina klesla, a tak sa z noho stal polostrov. To vsak uz muselo byt dost davno, pretoze cely tento polostrov je teraz rekreacne stredisko. Podla legendy na tom ostrove nejaky muz uvaznil svoju dceru, aby ju „ochranil“ pred pytacmi. Ale teraz sa uz napamatam, ci tam zomrela, alebo ju odtial zachranil nejaky svarny mladenec. Toto mi totiz rozpravali uz davnejsie.

Sevan je uplne obklopeny horami, ktore sa tycia nad vodnou hladinou a teraz su este stale pokryte snehom. Ale tym smerom, kde je zvysok jazera, vidno len vodu, uplne ako more. Az na to, ze voda je sladka a v tomto rocnom obdobi studena. Celkom zaujimavy pohlad – jazero (takmer ako more) a na plazi sneh. Dokonca tu poletovali aj cajky. Na plazi sme sa pokochali vyhladom a vybrali sme sa hore na kopec ku kostolom. Prave tam prebiehal nejaky obrad, ale ani nasi armenski kamarati nam nevedeli povedat, co to vlastne bolo. Bol tam knaz obklopeny jednou rodinkou, asi 6 ludi, pricom jeden z nich zurivo fotografoval starym, hlucnym, mechanickym fotakom. Tak sme len zapalili sviecky a isli von. Blbe je, ze taketo malicke kostoliky nie su zvnutra takmer vobec ozdobene. Len hole kamenne kvadre, 1 – 2 obrazy ukrizovaneho Jezisa, a v zadnej casti vyvysena cast obycajne zakryta cervenym zavesom. Takze neviem ci sa za nim nachadza oltar, alebo ani nie. A pravdaze neodmyslitelny stojan s dlhymi, zltymi svieckami, ktore su pozapichovane v piesku. Moj oblubeny predmet fotenia:)

Kym sme sa prechadzali po tom kopci, od jazera sa k nam zacala priblizovat burka. Najprv v hmle zmizli hory na druhom brehu jazera, potom hmla zakryla aj jazero a cierne oblaky sa pretiahli az k nam. A zacalo snezit. To vsetko asi v priebehu 15 – 20 minut. A za dalsich nejakych 10 minut to bolo cele prec, opat s jasnym vyhladom. Cudne je toto pocasie.

Dole pri jazere sme si este dali teply caj, zase v ludoprazdnej v restauracii. Pricom hore pri kostoloch sme stretli plno ludi, hlavne zahranicnych turistov. Tym ponukali miesti umelci svoje fotky a obrazy daneho miesta a stare babky zase asi 10 rocne pohladnice tychto kostolov a jazera.

Fotky jazera Sevan a tiez miestnych kostolikov.

V lete to tu musi byt nadherne. Pochmurna hneda a biela farba okolitych hor vystrieda zelen s krasne belasou a bezoblacnou oblohou. Vsade plno ludi, ktori sa sem pridu kupat, rodiny si tu urobia piknik, barbecue s vodkou a pod. Ale v tomto rocnom obdobi tu toho naozaj nie je vela vidiet, no ja som tu jednoducho musel prist. A podla mna sa to aj oplatilo. Cely vylet sme zvladli za 5 hodin aj s 2-hodinovou cestou tam a naspat.

O armenskej pohostinnosti - pokracovanie
Cely vylet bol naplanovany tak, aby sme boli o piatej uz naspat v Jerevane, pretoze som bol pozvany na armensku veceru. Areg, ktory zije v Kosiciach, ma poziadal, aby som im od jeho rodiny v Jerevane doniesol hroznove listy – zakladnu surovinu na pripravu armenskeho narodneho jedla dolma. A tak ma tu jeho rodina pozvala na veceru. A zase sa prejavila ta uzasna pohostinnost armenskych ludi, ktori ma vobec nepoznali, ale privitali ma ako stareho znameho. Podavala sa dolma v hroznovych listoch, zemiakovy salat na armensky sposob (s kuskami masa) a nakoniec „cholovatz“, cize armenske barbecue. A zase som dostal na vyber. „Vodka, alebo konak?“ Tak radsej konak, nech je to vsetko armenske:) Bol to fantasticky zazitok, prijemni ludia a chutne jedlo. Nakoniec ma nabalili hroznovymi listami aj s odporucanim, aby som to dal do velkej batoziny, aby to pri kontrole prirucnej batoziny nezobrali ako pasovanie marihuany:)

Menovky: , , ,

pondelok, marca 26, 2007

O dvadsiatom prvom vikende


18. 3. 2007
Nedela

Plan na tento den bol jednoznacny. Jazero Sevan. Ale kedze cely tyzden prsalo a v sobotu dokonca aj snezilo – uprostred marca – AIESECari vyhlasili, ze na Sevan nejde ziadna marshrootka, cize sa tam nemame ako dostat, a ak by sme sa aj dostali, tak tam bude riadna kosa. Preto navrhli zostat v Jerevane, navstivit muzeum historie a urobit prehliadku mesta. V pohode program, az na to, ze to muzeum som uz videl a mesto som mal uz davno prechodene krizom-krazom. Pre Yuana, ktory z mesta nevidel este takmer nic, to bol program akurat, no ja som si urobil svoj vlastny. S novym znamym, ktory je tu asi mesiac – Petrom z Madarska – sme si urobili vylet na Tsakhkadzor. Peter je dobrovolnik EVS (European Volunteer Service) a uci anglictinu v jednom detskom domove, pricom doma studuje za ucitela. Vie celkom dobre po rusky a tak pozistoval lacne spoje na Tsakhkadzor. Marshrootkou cca 50 km len za 500 dram (cca 39 Sk) - za cenu jedneho piva v bare.

Okolo jedenastej sme sa stretli na mieste, odkial vyrazaju „dialkove“ marshrootky danym smerom. Vzdy ma tu udivoval cestovny poriadok – ziadny – len cakat na dane cislo marshrootky a dufat, ze nebude prepchata. No tentoraz nam vodic povedal presny cas odchodu – 12.00. Tak sme mali hodinku casu. Ale kedze sa zacali pomaly schadzat ludia, radsej sme si sadli dnu, aby sme mali miesto. Nas sofer v pohode kecal a fajcil s ostatnymi sofermi. Obcas nakukol dnu, ci je uz dost ludi na odchod a ked videl, ze marshrootka je poloprazdna este aj o 12.00, zapalil si v pohode dalsiu cigaretku. Nejakym zazrakom vsak dobehli dalsi ludia a o 12.25 vyrazila nasa plne obsadena marshrootka.

Hodinova cesta na sever, do hor, bola vcelku dost nudna. V malickom priestore natlacenych 16 ludi, ktori vystupili v mestecku Hrazdan, odkial je Tsakhkadzor len na niekolko kilometrov.
Tsakhkadzor, ako som uz pisal v decembri, ked som tam bol s kolegami z prace na „firemnej oslave“, je v zime lyziarske stredisko a centrum roznych inych sportov v lete. Vtedy nejak vela snehu nebolo, ba dokonca niektore kopce boli uplne bez snehu, tentoraz to bol uplne iny zazitok. Zistil som, ze sme vtedy boli ubytovani v sportovom centre, ktore sa vyuziva hlavne v lete a lezi par kilometrov od rovnomennej dedinky Tsakhkadzor, hned za kopcom. Lyziarske stredisko je vsak presne opacnym smerom a odtial, kde sme boli v decembri, vobec nie je vidno. A tak som mal z toho „lyziarskeho strediska“ dost zmiesane pocity, kedze som naokolo nijake vleky ani nevidel. Ale su tam:) Nasli sme ich.

Marshrootka nas vyhodila uprostred dediny (mestecka), kde sme sa miestneho policajta spytali na cestu. Ta, ze vraj „4 kilometre tamtym smerom“. Mimochodom, v tu nedelu bolo v Jerevane celkom slnecno, ale ked sme tam vystupili, cakala nas kosa a sneh. Ani som netusil ze tuto sezonu este uvidim sneh. Po kratkom peskovani a „kratkom“, asi hodinovom obede uprostred cesty v jednej turistickej restike s nadpriemernymi cenami, sme konecne dorazili na upatie vrchu s lanovkami.

Je to brutal vysoky kopec s perfektnymi, troma nadvazujucimi stvormiestnymi lanovkami, ktore postupne vedu az na vrchol. Prva lanovka zacina vo vyske 1969 m.n.m. a posledna konci vo vyske 2819 m.n.m. (celkove prevysenie 850 m), celkova dlzka lanoviek 4149 m a celkova dlzka zjazdovky 7,2 km! A co je najlepsie, sedacky lanovky su vyhrievane:) Neviem, ci aj na Slovensku, ale tu to bolo prijemne prekvapenie.

zaciatok . . . . . koniec . . . . . . . dlzka lanovky . . . dlzka zjazdovky
1. lanovka
1969 m.n.m. . . . 2234 m.n.m. . . . 1137 m . . . . . . . . . . . . 2300 m
2. lanovka
2234 m.n.m. . . . 2485 m.n.m. . . . 1388 m . . . . . . . . . . . 2200 m
3. lanovka
2485 m.n.m. . . . 2819 m.n.m. . . . 1624 m . . . . . . . . . . . 2500 – 2700 m

Za tisic dram sme si kupili listok na lanovky. Vyviezli sme sa na prvu tretinu, kde sme zistili, ze dalsie lanovky uz nepremavaju, kedze bolo „pre nich uz dost neskoro“! Cudne bolo, ze ich zavreli este pred piatou popoludni, pricom este stale – spolu s nami – prichadzali novi a novi lyziari. My dvaja sme tam boli jedini, co sadli na lanovku bez lyzi. Nemohli sme ist vyssie a dokonca aj vyhlad sa pokazil, pretoze prave zacala snehova vichrica. Tak sme sadli do restauracie v 1. tretine kopca. Zvnutra celkom pekna a celkom prazdna restika. Dali sme si caj aj s vysokohorskou prirazkou za 500 dram – tolko nas stala cesta z Jerevanu. Potom sme sa zviezli dole a odpeskovali sme si 4 km naspat. V polke, ked som sa obzrel, cakalo ma dalsie prekvapenie. Perfektny vyhlad, kedze snehova vychrica presla. Cize ma naramne potesilo, ze tam hore sme vymakli prave tu hodinku, co bola znizena viditelnost.

Celkovo hodnotim tento lyziarsky komplex velmi dobre. Pekne a dlhe zjazdovky s moznostou „vystupit“ na troch roznych urovniach, vyberu z roznych alternativnych trati, vyhrievane sedacky a pocas roka dlhodobo vyborne lyziarske podmienky. Aj ked ceny su asi nastavene skor pre turistov pripravenych na utracanie. 7 000 dram (okolo 550 Sk) je na armenske pomery trochu vela. Co nam potvrdila aj jedna Spanielka, ktora sedela smerom hore na sedackach vedla nas. A ked by som k tomu mal priratat pozicanie lyzi a lyziarok, tak sa to kludne vysplha aj na 15 000 na den. Miesti obyvatelia tohto mestecka tu asi vela moznosti na zabavu nemaju, ale za to maju sneh asi pocas 5 mesiacov (ak nie viac). Mozu sa lyzovat kazdy vikend, cez prazdniny kazdy den, len neviem ci tie ceny platia aj pre nich a ci si to mozu aj dovolit. Alebo maju pre nich specialne ceny? Alebo je to tak, ze tu kazdy kazdeho pozna a cez bratranca kamaratovej manzelky sa da vselico vybavit...? Neviem.

Ked sme dosli na autobusovu zastavku, zistili sme, ze posledna marshrutka odtialto uz odisla. Tak sme sa vybrali do nedalekeho mesta Hrazdan taxikom, ze odtial sadneme na „lacnu“ marshrutku, kedze odtial vyrazali smerom na Jerevan este aspon 3. Ale taxikar nam pohotovo ponukol odvoz rovno do Jerevanu a to za celkom slusnu cenu 4000 dram, cize 2000 pre jedneho. Taxik do Hrazdanu by bol za 500 a marshrootka do Jerevanu dalsich 500. Za dalsiu tisicku sme vsak mali komfort a v porovnani s ostatnymi dopravnymi moznostami rychly odvoz rovno domov.

Tu su fotky z vyletu aj s mapkou lyziarskych tras.

Menovky: , ,

sobota, marca 17, 2007

O statnych sviatkoch


16. 3. 2007

Predchadzajucimi clankami som nacrtol terajsie zmyslanie Armenov a teraz budem pokracovat. Podla mna statne sviatky mnoho vypovedaju o ludoch, ich zmyslani a o ich hodnotach. Kazdy jeden statny sviatok pripomina udalost, ktora ovplyvnila cely Armensky lud a vytvorila z neho to, co tu mam moznost vidiet kazdy den.

1. a 2. januar – Novy Rok
Novy rok sa oslavuje pocas celeho tyzdna zacnuc 31. decembrom. Pecu sa novorocne kolace, pripravuje sa slavnostna vecera pozostavajuca z viacerych chodov, roznych jedal a sladkosti. Pocas tohto tyzdna sa ludia navzajom obdaruvaju, blahozelaju a ich pribytky su otvorene pre roznych hosti. Vzajomne navstevy (rodina, susedia, znami) zacinaju 1. januara a trvaju az do Vianoc.
Armenske deti veria ze Dzmer Papik (Santa Claus) prinasa darceky v predvecer Noveho Roku a niekolko dni alebo tyzdnov pred tym mu pisu v listoch, co by chceli dostat.

6. januar - ortodoxne Vianoce
Vianoce – narodenie Krista sa oslavuje na celom svete (neviem ci aj v Cine). Armeni tento den oslavuju ako hlavny Krestansky sviatok, spolu so zjavenim Pana. Chodia do kostolov a tradicnym ritualom je „pozehnanie vodou“, ktora je posvatena olejom a symbolizuje Jezisov krst.
Najhlavnejsia cast tohto sviatku sa odohrava doma a v kostole. Mnoho rodin chodi do kostola aj v predvecer Vianoc, alebo pocas Vianocneho rana. Vecer si zasadnu k tradicnej Vianocnej veceri. Zvykom je podavat rybu s ryzou pripravenou na masle a k tomu sa podava vino.

28. januar – Den armady
Nie je to statny sviatok, ale len pamatny den.

14. februar – Predstupenie pred Krista
Podla nabozenskych zvyklosti, tento sviatok je spojeny s myslienkou predstupenia pre Krista s ohnom, 40 dni po jeho narodeni. Armenska cirkev tento sviatok slavi 14. februara – 40 dni po 6. januari, od coho sa odvadza aj pomenovanie tohto sviatku. Hlavnou ceremoniou je zalozenie vatry, ktora symbolizuje prichadzajucu jar.

Dokonca som dostal aj pozvanie na nejaky vylet v predchadzajucu nedelu k tomuto dnu, ale uz som mal dohodnuty iny program, tak som nesiel. V opise bolo nieco ako „tura spojena s oslavou jari, skakanie cez ohen...“
Ale kedze to bol normalny pracovny den a kazdy sa zaoberal skor oslavou sv. Valentina, nevenoval som tomu nejaku pozornost. Cestou z prace som vsak videl ludi, ktori sa zhromazdili pred barakom, zalozili tam malu vatru a pospevovali okolo ohna. Cize az teraz som pochopil o com to bolo. Zopar znamych si zalozi rovno na sidlisku svoju privatnu vatru, pospevuju, piju, jedia a skacu cez ohen a takto oslavuju koniec zimy.

8. marec – Den zien
Tento sviatok je tu velmi oblubeny. Je to tiez den pracovneho pokoja, ulice sa zaplnia babkami, ktore ponukaju jarne kvietky, kvetinarstva ponukaju obrovske kytice a muzi obdaruvaju zeny roznymi darcekmi. Zvycajne sa slavi s kamaratmi v kaviarnach, restauraciach a tiez doma.
Ale kedze hned dalsi sviatok je Den materstva, neoficialne je cely tento mesiac, medzi tymito dvoma sviatkami „Dnom zien“. Ulice su plne kvetov a muzi ich vo zvysenej miere kupuju. Ale Armeni si to tak trosku rozdelili. 8. marec patri skor dievcatam, slecnam, damam (ale v podstate vsetkym zenam) a 7. april zas matkam.

7. april - Den materstva a krasy
Druhy oficialne sviatok venovany zenam. V tento den vsetci obdaruvaju svoje mamicky (nie len muzi). Ale je pekne, ze si ocenia matky dokonca statnym sviatkom.

24. april - Den pripomenutia si obeti genocidy
V tento den si kazdorocne Armeni po celom svete uctievaju pamiatku statisiciek obeti genocidy z roku 1915. Cele rodiny sa vtedy vyberu k pamatniku genocidy aby tam polozili kvety. Je to nieco ako nas sviatok vsetkych svatych.

april - pohyblivy Velky piatok (krestansky sviatok)

9. maj – Den vitazstva a mieru (koniec 2. svetovej vojny v Europe)
Toto bol vyznamny sviatok v celom byvalom Sovietskom zvaze a dodnes je oficialnym statnym sviatkom v Armensku. Vyrocie konca 2. svetovej vojny sa oslavuje po celom svete v roznych dnoch, podla toho, kedy koho oslobodili, alebo kedy kto kapituloval.
30. aprila - Hitler spachal samovrazdu
7. maja – nemecky general Jodl podpisal bezpodmienecnu kapitulaciu vsetkych nemeckych jednotiek v Eisenhowerovom velitelstve v Reimse
8. maja - USA a Britska vlada vyhlasili tento den za Den vitazstva v Europe
9. maja - kapitulacia vstupila do plnej platnosti po jej druhom podpisani aj za ucasti ZSSR
Preto Armeni slavia koniec vojny v tento den.

28. maj - Den 1. republiky
V tento den v roku 1918 Armensko, takmer po pol tisicroci straty suverenity, znovu obnovilo statnu zvrchovanost toho, co ostalo z historickeho Armenska. Tymto rokom sa zacinaju pisat novodobe Armenske dejiny a tzv. cesta za nezavislostou. Prva samostatna republika netrvala dlho, pretoze v roku 1920 bola pohltena Sovietskym zvazom na dalsich 70 rokov, a vznikla Armenska socialisticka republika. V 1. republike Armeni okusili samostatnost, ktora ich inspirovala a stala sa motivacnym faktorom pre mnohe dalsie generacie.

5. jul – Den ustavy
Ustava Armenskej republiky bola prijata narodnym referendom 5. jula 1995. A tento den sa stal oficialnym statnym sviatkom.

21. september – Den nezavislosti
Nie len USA, ale aj Armensko ma den nezavislosti:). Samostatna a zvrchovana republika vznikla v tento den v roku 1991. Skor ako Slovensko.

12. oktober – Den Svatych prekladatelov
Tento sviatok je venovany tvorcom Armenskeho pisma (abecedy), dvom panom: Mesrop Mashtots a Sahak Partev, prekladatelom Biblie. Armenska abeceda bola zostavena (neviem ci „vynajdena“ by bolo dobre slovo) kvoli tomu, aby mohli prelozit Bibliu do jazyka tohto ludu. Tito dvaja pani tu maju aj sochu. No cisto ako nasi Cyril a Metod. Neviem, ci nahodou neboli dokonca aj z Grecka. Oni potom mali svojich ziakov (po rusky učenik:), ktori dalej sirili pismo a Bibliu. Pismo tu vydlazdilo cestu do prveho „zlateho veku“ Armenska. Pocas storoci, Armenski spisovatelia, filozofi, matematici a vedci, sa nechavali inspirovat dedicstvom tychto Svatych prekladatelov, aby dosiahli dokonalost vo vzdelani, kreativite a svetove uznanie aj napriek dlhym obdobiam devastacie, utokov, podrobenia a ovladnutia.

7. december - Den pripomenutia si obeti zemetrasenia z roku 1988
Nicive zemetrasenia v roku 1988 zabilo okolo tisíc ludi a znicilo vacsinu infrastruktury tejto krajiny. Zemetrasenie bolo citit aj v Jerevane a znicilo tu dost budov, ale najvacsie skody narobilo v druhom a tretom najludnatejsom meste Leninakan (teraz Gyumri) a Kirovakan (teraz Vanadzor).
Sice to bol statny sviatok, u nas sa pracovalo, ale Thomas mi vravel, ze v Gyumri to bol urcite den pracovneho pokoja.

31. december – Predvecer noveho roku
Tu uz 30. decembra zacina sviatocny osial. A ked som im povedal, ze na Slovensku je 31. december pracovny den, tak len nechapavo pozerali. Ake nehumanne:-). Ale aj tak myslim, ze zamestnavatel zvycajne dava denne, alebo aspon poldenne volno.

***

Ked tak na to pozeram, dejiny a osud Armenska sa v historicko vyvoji v mnohom podoba dejinam Slovenska. Pismo nam tiez priniesli dvaja pani zo Soluna. Aj Slovensko muselo odolavat najazdom inych narodov, Slovensky lud si toho musel vela vytrpiet pod nadvladou inych mocnosti, vytvorila sa 1. Slovenska republika, o niekolko rokov na to zanikla, bolo „kontrolovane“ velky Sovietskym zvazom, nakoniec sa spod neho vymanil, a o 3 roky na to vzniklo samostatne Slovensko. Tiez sme boli socialistickou republikou, federativnou a nakoniec samostatnou republikou.

piatok, marca 16, 2007

O dvadsiatom vikende


11. 3. 2007
Nedela

Kedze Yuan je tu “novy”, AIESECari mu museli ukazat sv. Echmiadzin, centrum Armenskej cirkvi. Mna tam zaviedli hned na druhy den, on sa tam dostal po 3 tyzdnoch. Uz som tam sice bol dva krat, a raz dokonca aj snezilo, ale siel som znovu, pretoze po ceste sme sa mali zastavit pozriet ruiny katedraly Zvartnots.

Bola to kedysi najvacsia Armenska stavba a stala na zapad od Jerevanu v dedinke Zvartnots, kde dnes po zemetraseni najdete uz iba zrucaniny obrovskej rotundy. Podla tejto rotundy boli o tri storocia neskor vybudovane zname armenske chramy v Ani, ktore dnes lezia na tureckom uzemi.

Katedralu Zvartnots (Katedrala Anjelov) dal postavit v 7. stor. katolikos Nerses III. na tradicnom mieste, kde sa stretli kral Trdat a Sv. Gregor, osvieteny, pocas udalosti, ktore viedli k prijatiu krestanstva v roku 301. Katedrala je zasvatena anjelom, ktori zostupili na zem spolu s Kristom a zjavili sa Sv. Gregorovi v jeho predstave.

Stala na (dodnes zachovanom) schodovitom podstavci a mala tvar okruhlej trojstupnovej rotundy. Katedralu zvnutra zdobili arkady, stlpy (dodnes zachovane a tvoria tu najzaujimavejsiu cast ruin), ktore nemali podporny ucel, ale iba dekoracny, dalej tu boli reliefy, susosia, mozaiky a fresky.

Katedrala bola uplne znicena v 10. stor. mohutnym zemetrasenim alebo najazdom Arabov (podla miestnej informacnej tabule) a nebola odkryta az do r. 1901 - 1907, ked prebiehali vykopavky a odkryvanie ruin. Dnes patri do svetoveho dedicstva UNESCO.

Teraz ked tu niekto pride, uz zdialky z pristupovej cesty vidi ruiny – hlavne stlpy s dekorovanymi hlavicami, nad ktorymi sa tyci mohutny Ararat. Z dialky je jednoducho obrovsky, a cim sa priblizujete, akoby sa Ararat zmensoval az nakoniec ho vidno len pomedzi stlpy. Je to uzasny pohlad. Ale ked tu stala katedrala, tak ta presne zaclanala Ararat.

Navstevnici, po zaplateni symbolickeho vstupneho, tu najdu zakladny okruhly schodovity podstavec, vnutorne stlpy s dekorovanymi hlavicami, casti klenby a steny a fragmenty reliefov. Ale ten pohlad stoji za to, hlavne ked je jasna obloha, co je asi pocas celeho leta.

Fotky Zvartnots

Menovky: ,

sobota, marca 10, 2007

O devatnastom vikende


V sobotu som robil Tour de Yerevan II, co ste si uz mohli precitat skor. Teraz prinasam pokracovanie vikendu.

4. 3. 2007
Nedela

Vzhladom na zavaznost minulej temy som sa rozhodol navstivit Pamatnik a muzeum genocidy v Jerevane. Bol som tam s Yuanom a Davitom, AIESECarskym novacikom. Pamatnik sa tyci uprostred jedneho z kopcov, na ktorych sa rozprestiera Jeravan. Takze ho vidno aj z centra. Pamatnik ma tvar vysokanskeho a stihleho stvorbokeho ihlana, ktory zrejme znazornuje faklu, pretoze hned vedla neho stoji nieco ako nadoba s vecnym plamenom (ale tiez obrovske vzhladom na vysku cloveka) na pamiatku padlych nevinnych Armenov. Pamatnik sa nachadza uprostred parku a v jeho blizkosti su povysadzane smrecky (teraz asi meter vysoke), ktore tu zasadili na pamiatku tychto obeti vyznamni medzinarodni statni predstavitelia (prezidenti, politici, velvyslanci a pod.).

Trosku ma prekvapilo, ze vstup do muzea (ktory je asi 100 metrov od Pamatnika, ale pod zemou) bol zadarmo. Ale ked tak rozmyslam, ked niekto chce vidiet a dozvediet sa fakty (a dokonca tak ukrutne), preco by mal za to aj platit. Bolo tam strasne fotiek, mnohe z nich zvacsene na vysku postavy dospeleho cloveka. Vela knih, ktore boli napisane o genocide v roznych jazykoch, vela textu (priniesol som to v minulom prispevku) a hlavne cisel. Cele statistiky o jednotlivych provinciach. Tak napr. po scitani Armenskeho obyvatelstva vo vsetkych tureckych provinciach, rozdiel medzi ich poctom pred a po genocide bolo okolo 600 000 a ten isty rozdiel zo zapadneho Armenska bol dokonca okolo 1 100 000 (mozno tie cisla su presne naopak, uz sa nepamatam). Ale dokopy je to 1 700 000 obeti, nezvestnych, alebo ludi, co usli. Nikto ale nevie presne cisla, mnohe zdroje uvadzaju rozne statistiky. Stranka Ministerstva zahranicnych veci SR uvadza 600 000 az 1 500 000. Najcastejsie sa vsak spomina cislo milion a pol.

Nachadza sa tu aj zoznam krajin, ktore uznali Armensku genocidu, v chronologickom poradi. Slovensko uznalo armensku genocidu uznesenim NR SR dna 30. novembra 2004. Taktiez som tu videl listiny s uznanim od roznych statnych predstavitelov, ako zaujimavost aj od guvernera statu Kalifornia, Arnolda Schwarzenegra:)

Prikladam niekolko fotiek z tohto miesta, ale aj nejake fotky stiahnute z internetu, kedze v muzeu som fotit nemohol. Zamerne som vsak vybral iba tie, na ktore sa „da pozerat“. Lebo, verte mi, existuju aj ovela horsie fotky, ktore nafotili nezavisli zurnalisti, alebo rovno Turecki vojaci. Ako napr. spolocne fotky pred alebo po popravach, vychudnute zubozene tela vyhnancov a podobne. Fakt hrozne zabery. Niekto za to musi byt zodpovedny, toto nie je normalny vojnovy stav. Vo vojne umieraju ludia, najma muzi, na oboch stranach. V tomto pripade umierali vsetci, ale len na Armenskej strane. Kazdy vie, kto je zodpovedny, ale ta dotycna krajina to nechce pripustit. Navsteva tohto muzea a pamatnika, ale aj vidiet vsetky to tie stromceky s kovovymi tabulkami je naozaj silny zazitok. Pre kazdeho.

Popri tychto udalostiach tiez prebiehala kulturna genocida. Tymto pojmom nazvali umyselne nicenie a likvidaciu vsetkych prvkov kultury daneho naroda. Najviac sa to odrazilo na Armenskej architekture. V roku 1914 bolo len v zapadnom Armensku nieco vyse 2200 kostolov, nehovoriac o tom, kolko ich este bolo v celom Turecku. Po genocide z tohto poctu 50% uplne zmizlo (zostali len chabe ruiny), dalsich 25% spustosili tak, ze zostala len vyhliadka na rekonstrukciu (lenze nedostatok penazi to neumoznuje) a zvysok ako-tak prezil.

Ku vsetkym tymto udalostiam sa teraz pridava este jedna, ktora sa povazuje za pokracovanie genocidy, alebo aspon za potlacanie pravdy a slobody prejavu. Neviem ci ste v januari postrehli titulok, mozno to bolo aj v televizii, tuto to vsak bolo naozaj zive:

Hrant Dink, 53-rocny, Turecko-Armensky zurnalista zastreleny 19. januara 2007.

Hrant Dink bol znamy ako Turecko-Armensky sefredaktor prestiznych Armenskych novin (Agos), ktore boli tzv. hlasom Armenskeho ludu v Turecku. Dink bol mnoho krat pred sudom obzalovany za napadanie Turecka a jeho obvinovania z genocidy. Naposledy (v oktobri 2005) dostal zakaz publikovat na 6 mesiacov.

Jeho rodina spolu s nim sa odstahovala z Armenska, ked mal iba 3 roky. Jeho rodicia sa neskor rozviedli a tak sa dostal do detskeho domova, kde vyrastal. Vystudoval biologiu, ale stal sa z neho zurnalista a velky vlastenec.

Hrant Dink bol zastreleny v Istanbule 19. januara 2007 troma ranami z pistole, rovno pred budovou svojej kancelarie. Po vysetrovani sa zistilo, ze jeho pocitac bol plny vyhrazok zabitim, co potvrdili aj jeho znami.

Ustrizky zo svetovych sprav:

“USA, EU a Armensko odsudili jeho vrazdu a Turecki lidru slubili predviest tych zodpovednych pred spravodlivost.”

“Gulka bola vystrelena na demokraciu a slobodu prejavu!”, povedal Turecky premier Recep Tayyip Erdogan na narychlo zvolanej tlacovej konferencii.


Po tomto cine nasledovali velke strajky v Jerevane, v Turecku, ale dokonca aj v Haagu v Holandsku, kde sidli medzinarodny sudny dvor. Toto sa tiez nachadza medzi tymi fotkami. Na jednej z nich babka drzi tabulu s napisom „1 500 000 + 1“. To hovori za vsetko!

Vedla pamatnika genocidy sa nachadza aj velka fotka Hranta Dinka s velkymi vencami a kvetmi. Aj v tento den tu chodili ludia aby tu polozili kvety na jeho pamiatku.

24. aprila, pocas Armenskeho statneho sviatku na pripomenutie genocidy, vsetci ludia prichadzaju na toto miesto. Tak strasne vela ludi, ze dopravu a ludi musi usmernovat policia. A vsetci sem prichadzaju polozit kvety okolo toho „vecneho ohna“. V tento den mnozstvo kvetov okolo ohna presahuje aj vysku dospeleho cloveka.

Strom zivota
V muzeu sme vsak v jednej miestosti natrafili na velky kovovy kriz, pripominajuci strom. Uprostred neho granatove jablko a cely kriz obsypany malymi listockami. Tento „strom“ je tu na pamiatku Armenskej diaspore a na tych listockoch su nazvy krajin, kde ziju Armeni, alebo ich potomci. Pracovnicka muzea mi ho povolila vyfotit. Su tu rozlicne krajiny zo vsetkych kontinentov sveta a po dlhom hladani som nasiel a Slovensko aj Cesko. Tieto 2 listocky sa nachadzaju vedla seba hned nad granatovym jablkom. Kazdy jeden listok s menom krajiny tu je na znak ucty a pripomenutie si tych, co opustili Armensko, pretoze museli, alebo ked hladali lepsie miesto na zivot. Ale aj napriek tomu su to vsetci vlastenci a radi spominaju na svoju vlast, alebo jej dokonca financne pomahaju. Armensko na nich nikdy nezabudne.
Tento strom vytvoril sochar armenskeho povodu, teraz zijuci v USA. Podstavec kriza tvori relief krajiny s jazerom Sevan aj s Araratom. Na jeho boku je napis: „Armeni zili, ziju a budu zit.“

Tymto venujem fotku tychto dvoch listockov vsetkym Armenom zijucim na Slovensku a v Cechach a fotku tohto „stromu zivota“ Armenskej diaspore na celom svete.

Menovky:

O Armenskej genocide


Upozornujem, ze nasledujuci text sa nebude citat lahko, ale tato tema patri k Armensku, a tak som ju nemohol vynechat. Genocida sa aj teraz obcas spomina, napr. z dvoch roznych zdrojov som dostal odkaz na internetovu peticiu na uznanie Armenskej genocidy v roku 1915, aby som sa podpisal. Alebo aj barman v jednom podniku minuly tyzden na to priviedol, ani neviem akym sposobom, rec.

Predchadzajuci prispevok bol maly uvod k tomuto clanku. Tato tema je sice dost smutna, ale stale aktualna a pre Armenov bolestiva.

Udalosti veduce ku genocide
V predchadzajucom clanku som pisal, ze Armenska risa kedysi siahala az po Stredozemne more. Cize aj na uzemi dnesneho Turecka zili Armeni. Prekvapujuco Armeni a Turci si na tomto uzemi nazivali v relativnej harmonii. Aj ked si neboli uplne rovni (platili rozdielne dane, mali „druhorade“ menejcenne obcianstvo) ale aj napriek tomu sa tolerovali a akceptovali bez nejakych nasilnych konfliktov. Toto sa vsak zacalo menit s prichadzajucim nacionalistickym pristupom vo vtedajsej Ottomanskej risi.

Kym ostatne krestanske mensiny ziskavali nezavislost jedna po druhej, Armeni sa postupne dostali do izolacie ako jedina hlavna krestanska mensina. (Kedze Turci su moslimovia.) Armeni a Turci zacali mat rozdielne nazory ohladom svojej buducnosti. Niektori Armeni sa chceli osamostatnit, tak ako Greci, co by znamenalo osamostatnit aj cast uzemia z Ottomanskej rise. Zatial co Turci sa chceli rozsirovat a spojit pod jednu risu vsetky krajiny strednej Azie, kde sa hovorilo po turecky. Preto im Armeni stali v ceste a chceli sa ich zbavit.

Europske mocnosti zacali pozadovat od Turkov lepsie zaobchadzanie s Armenmi. A cim naliehavejsie toto ziadali, tym sa Armenom dostavalo horsie a horsie zaobchadzanie. V rokoch 1894 – 96 stovky tisicov Armenov zahynulo v tzv. Hamidianskych masakroch, ktore nariadil vtedajsi Sultan Abdul Hamid II.

V roku 1908 po statnom prevrate sultansku vladu vystriedali „progresivni“ mladi Turci, ktorych podporovali aj Armenci. Na nestastie, slubovane reformy neprisli, a v podstate triumvirat extremistickych Tureckych nacionalistov (Enver, Jemal a Talat) prevzal vladu a nastolil diktaturu. Boli to oni, co zinicializovali plan uplneho odstranenia Armenskej „rasy“ a zacali podnikat kroky na naplnenie svojich tureckych vizii.

Genocida

Prva svetova vojna (1914 - 1918) dala novej tureckej vlade moznost zahalit a „ospravedlnit“ vykon ich planu. Ten bol jednoduchy a uplne jasny – ocistit Turecko od Armenov. Dna 24. aprila 1915, po zvolani a zhromazdeni stoviek Armenskych lidrov v Istanbule, vsetci do jedneho boli zavrazdeni. A za nimi mal nasledovat lud, ktory nemal vodcov a nevedel, co dalej. Po tomto sa v celej Ottomanskej risi (okrem Konstantinopolu, kde zilo privela cudzincov) odohralo to iste v kazdej dedine, v kazdej provincii.

Zaujimave je, ze Armeni vobec netusili, co sa voci nim planovalo a tak spolupracovali „ich“ vladou (ktorej dopomohli ku zvoleniu) a jej planom „prestahovat ich pre ich vlastne dobro“. Najprv boli prinuteni kupit si od Turkov zbrane, ze vraj kvoli vojnovemu stavu. Potom ich vlada obvinila z nedovoleneho ozbrojovania a rebelstva. Vsetkych zdatnych muzov „naverbovali“ do armady, ze vraj kvoli vojne. Tito muzi boli bud okamzite zabiti, alebo ich upracovali k smrti. Teraz boli mesta a dediny, v ktorych ostali uz len zeny, deti a stari ludia, systematicky vyprazdnovane. Zbytok, co prezil, boli zhromazdeni, poslusne nasledovali instrukcie a boli eskortovani tureckymi „policajtmi“ na pochody smrti.

Tieto pochody viedli napriec celou Anatoliou a ich ucel bol jasny. Armeni boli vyplieneni, vyhladovani, dehydrovani, zabijani a unasani pocas celej ich cesty. Turecka vlada toto zverstvo tolerovala, alebo dokonca aj viedla. Ich cielova destinacia na prestahovanie, pust Der Zor v Syrii (na juh od Turecka, vychodne od Stredozemneho mora), len odhaloval plan Tureckej vlady. Ti, co zazrakom prezili tento pochod, dorazili do tejto pustej puste, aby boli hned po prichode zabiti, alebo nechani napospas osudu. A ti co prezili aj toto, prezili to len vdaka tzv. „dobrym Turkom“, zahranicnym misionarom a Arabom, ktori im pomohli.

Po genocide
Po tom, co skoncila vojna, Turecka vlada viedla proti triumviratu sudne konanie a v ich nepritomnosti ich odsudila. Vsetci traja boli popraveni Armenmi. Turecko potom suhlasilo, aby USA vytycili hranicu medzi novovzniknutou Armenskou republikou a Tureckom. Teraz tzv. Wilsonske Armensko obsahovalo 6 Ottomanskych provincii a asi 330 km pobrezia Cierneho mora. Turecky Mustafa Kemal si vynutil navratenie provincii (tych vedla Cierneho mora) a tiez podpisanie noveho dohovoru s Armenskom, aby to bolo oficialne. Armeni boli odtialto vyhnani bez akychkolvek kompenzacii. Dalsie 2 provincie boli Armensku odobrate v dohovore so Sovietskym zvazom. A tak je teraz Armensko uplne vnutrozemsky stat.

Sucasne udalosti
Na 50. vyrocie genocidy, ti co prezili, co utiekli a tiez ich deti po celom svete, si zacali pripominat genocidu 24. aprila, v den, ked popravenim Armenskych lidrov sa zacali masakre proti celemu Armenskemu ludu v roku 1915. Odvtedy bolo postavenych mnoho monumentov na pamiatku genocidy, ako aj mnoho pamatnych dosiek a plakiet.

Turecka vlada uz niekolko desatroci tieto obvinenia z genocidy popiera s tvrdenim, ze sa jednalo o obete obcianskej vojny na uzemi byvalej Osmanskej rise. Toto hneva Armenov asi zo vsetkeho najviac, a preto nevrazivost voci Turecku a Turkom doteraz pretrvava. A kym sa bude k tejto tematike aj nadalej takto stavat, tak aj nadalej bude pretrvavat. Ti, co hovoria „zabudnite na to, je to minulost“, sa mylia. Na take nieco sa neda zabudnut, hlavne, ked je to tak evidentne a ten dotycny to pred celym svetom popiera. Kym sa zlociny ako tento nepriznaju, budu sa pachat aj nadalej ludmi, ktori sa neboja obzaloby, alebo spravodlivosti.

Teraz, ak chcete, mozete sa vratit na zaciatok a tu peticiu podpisat. Je to na vas.

Kazdy vie, kto je zodpovedny, ale ta dotycna krajina to nechce pripustit. Podla mna by na uznani Armenskej genocidy z Tureckej strany nebolo nic zle. Ved za to nie su zodpovedni tito ludia, ale ti pred nimi, ktori uz neziju a nemozu uz byt za to postihnuti.

Nemecko genocidu zidov uznalo a teraz im to nikto nevycita, a ani ich za to nikto neodsudzuje. Ak niekto odsudzuje, tak to robi vzhladom na minulost, ale urcite nie terajsich Nemcov. To iste by bolo v pripade Turecka. Ved tito ludia za nic nemozu. Co uz mozu stratit, keby priznali chybu minulosti. Nic. Mohli by iba ziskat uznanie vyspelych (nie len) Europskych krajin, ktore zaradom uznavaju Armensku genocidu. Turecko odsudzuju len v suvislosti s popieranim genocidy. A to sa dokonca uchadzaju o clenstvo v EU. Ved clenstvo si vyzaduje komunikaciu a nie popieranie. A ake by uz mohlo byt fungovanie medzistatnych vztahov v ramci spolocenstva s krajinami, ktore ju uznali. Urcite nie pozitivne. To nemoze fungovat. A mlcanlivost nic nevyriesi, raz by to tak ci tak vybuchlo a bol by z toho problem v ramci EU.

Uznanie Armenskej genocidy na medzinarodnej urovni a hlavne Tureckom. Nic viac Armensko neziada. Ziadnu inu pomoc, ziadne peniaze, ani kompenzacie. Len, uznanie! Tato mala krajina, tolko krat suzovana roznymi vplyvmi a tak bohata na historiu, si to naozaj zasluzi.

piatok, marca 09, 2007

O historii Armenska v skratke


7. 3. 2007

Armensko tvorilo v staroveku regionalnu risu, ktora siahala od pobrezia Cierneho mora az po Kaspicke more – pocas vlady Tigrana Velkeho az po Stredozemne more. V roku 301 nasho letopoctu prijalo Armensko ako prva krajina na svete krestanstvo ako statne nabozenstvo (12 rokov pred Milanskym ediktom rimskeho cisara Konstantina - o 12 rokov skor ako Rim). V nasledujucich storociach bolo Armensko striedavo okupovane Parthskou risou (dnesny Iran), Arabmi, Mongolmi a Perzanmi. V roku 1454 bolo uzemie Armenska rozdelene medzi Osmansku risu a Perziu. V rokoch 1813 a 1828 bolo sucasne Armensko (pozostavajuce z Jerevanskeho a Karabasskeho chanatu) docasne vclenene do Ruska. Potom, ako Armensko ziskalo na kratky cas nezavislost (pod nazvom Transkaukazska Demokraticka Federativna Republika), bolo v roku 1920 vclenene do Sovietskeho zväzu – v rokoch 1922-1936 ako Transkaukazska Sovietska Federativna Socialisticka republika (spolu s Gruzinskom a Azerbajdzanom) a v rokoch 1936 az 1991 ako Armenska Sovietska Socialisticka republika.

V rokoch 1915-1922 zahynula velka cast armenskeho obyvatelstva v Anatolii (dnesne uzemie Turecka) pocas tzv. armenskej genocidy (Slovensko uznalo armensku genocidu uznesenim NR SR dna 30. novembra 2004). Turecka strana tieto obvinenia do dnesnych dni odmieta s tvrdenim, ze sa jednalo o obete obcianskej vojny na uzemi byvalej Osmanskej rise. Pocet obeti sa odhaduje na 600 000 az 1 500 000 ludi, ktori zahynuli v dôsledku deportacie, hladu a perzekucii zo strany Osmanskej rise.

Od roku 1988 pretrvava napatie medzi Armenskom a Azerbajdzanom kvoli uzemiu Nahorneho Karabachu (armenska enklava priclenena Stalinom k Azerbajdzanu, co Armensko neuznalo), ktore eskalovalo do ozbrojeneho konfliktu potom, co obe krajiny v roku 1991 ziskali nezavislost. V maji 1994 bolo uzavrete primerie (plati dodnes) – armenske ozbrojene sily kontroluju nielen uzemie Nahorneho Karabachu, ale aj prilahle azerbajdzanske provincie. Konflikt medzi Armenskom a Azerbajdzanom pomaha riesit tzv. Minska skupina OBSE pre Nahorny Karabach. Turecko na znak solidarity s etnicky blizkym Azerbajdzanom uvalilo na Armensko hospodarsku blokadu a uzavrelo s nim hranice.

mzv.sk

streda, marca 07, 2007

Tour de Yerevan 2/4

3. 3. 2007

Juho – severna trasa.
K tomuto textu odporucam si otvorit fotky v druhom okne, alebo v novom tabe.

1. Narodna katedrala
2. Ruske kino
3. „Wall Street“
4. Firdusov trh
5. Vladne budovy
6. Republic Square - Namestie Republiky
7. Severna avenue
8. Babajanova socha
9. Labutie jazierko
10. Freedom Square - Namestie Slobody
11. Opera
12. Khachadourian
13. French Square - Francuzske namestie
14. Tamanyanova socha
15. Kocharovo muzeum
16. Cascades - Kaskada
17. Monument
18. Victory park - Park vitazstva
19. Mother Armenia - Matka Armenska


1. Narodna katedrala
Presnejsie Katedrala Sv. Gregora, osvieteneho. Je to najvacsi a zaroven najnovsi kostol v Jerevane. Dokoncili ho asi pred 3 – 4 rokmi. Je tak obrovska, ze som ju z vnutra ani nevedel odfotit tak, aby som zachytil celu tu mohutnost. Na to by som potreboval siroko-uhly objektiv. A ked som tam bol, tak tam prave prebiehala svadba. Zvlastne vsak bolo, ze bolo zucastnenych len zopar ludi. Mala svadba v najvacsom kostole. Podla mna to boli nejaki „VIP“ ludia, ked sa im podarilo zarezervovat prave tuto katedralu. To je nieco ako Kosicky Dom sv. Alzbety. Dokonca ani len nevysli von cez hlavny vchod, ale cez bocny. Nechapem.
Na vylety mam cas len cez vikendy, takze jasne, ze ked som vosiel do hociktoreho kostola (len tak si ho pozriet), tak tam prave prebiehala nejaka svadba. Cize som mal tu cest vidiet asi 3 cele svadby. No ziadna z nich netrvala dlhsie ako 15 minut. A ked novomanzelia vychadzali von, tak uz bol pripraveny novy par. Ako na beziacom pase:-). Obcas aj na Slovensku to tak byva. Ale o Armenskej svadbe napisem niekedy inokedy. Dufam. Pretoze ma prezidentka AIESEC Armensko pozvala k nim, ze mi ukaze kazetu s ich svadbou.

2. Ruske kino
Nachadza sa oproti tejto katedrale, hned cez cestu. Tiez je tu podchod a stanica metra Zoravar Andravik (to meno len tak pre zaujimavost). Neviem, ci to kino este funguje, ale asi uz nie.

3. „Wall Street“
Perfektny nazov..., ale zial sa v nicom nepodoba na svoj original. Prezyvaju ju tak len kvoli tomu, ze je (alebo aspon bolo) vela bank a zmenarni.

4. Firdusov trh
Velmi uzucka ulicka, priama odbocka z predchadzajucej ulice. Netusim aka je dlha, ani co tam predavaju (najskor asi tak vsetko...), lebo zakazdym ked som tade prechadzal, bola absolutne preplnena ludmi, ze sa tam nedalo ani riadne pohybovat. A mne sa do tej tlacenky nechcelo. Mam len fotku jej zaciatku, a uz aj tam je plnka, ze sa tade treba normalne predierat.

5. Vladne budovy
Tak tie su tu vsade okolo Republic Square, spolu s jednym hotelom a galeriou. Takze po poradi: Marriott hotel Armenia (najznamejsi a zrejme aj najdrahsi v Jerevane), Ministerstvo zahranicnych veci, Narodna galeria s fontanou, na pravo od nej Urad vlady Armenskej republiky, Ministerstvo dopravy a komunikacii, ktore zdiela budovu s jednou Armenskou bankou.

6. Republic Square
Vsetky „vyhliadkove“ trasy pravdaze zacinaju, alebo prechadzaju cez toto namestie. Uz nic viac o nom neviem napisat, ale nasiel som jednu super fotku, ktoru urobili zrejme z helikoptery. Zachytava cele namestie aj s okolitymi budovami.

7. Severna avenue
Z namestia prechadzam na ulicu Abovian, z ktorej bude odbocka dolava na Severnu avenue. Ta sa vsak este len buduje. Cele je to oplotene a neda sa tade prejst, tak som musel pouzit vedlajsie male ulicky. Na fotkach vidno, ako tam demoluju staru architekturu a tahaju do vysky nove budovy. Tu sa na jednom mieste spaja „nove“, „stare“ a „nedokoncene“. Z celych dvoch blokov su uplne hotove len 2 budovy na jej konci, kde sa tato avenue napaja na park s jazierkom a za nim uz Opera, dalsie namestie a Kaskada.

8. Babajanova socha
Tu je slubena socha tohto armenskeho skladatela.

9. Labutie jazierko
A tiez fotka jazierka. Este pred dvoma tyzdnami sa tam dalo korculovat. Jar prisla nenormalne rychlo. Takmer z jedneho dna na druhy sa oteplilo z nuly na + 7 stupnov C (v nedelu dokonca +10). V tento den som mal len tricko s kratkymi rukavmi a rozzipsovanu bundu. Ale pripajam aj fotku z decembra, ked toto miesto bolo klzisko. Teraz sa ten lad topi a zacina konecne prsat.

10. Freedom Square - Namestie Slobody 11. Opera
V podstate polovicu tohto namestia obsadzuje budova Opery, ktora je najdolezitejsim orientacnym bodom v celom meste. Ked niekto povie „stretneme sa pred Operou“, tak sa tam urcite stretnete a nikto nebude bludit a hladat sa navzajom. Alebo „zideme sa medzi sochami“ znamena prave Namestie Slobody, za budovou Opery, kde sa nachadzaju dve sochy spisovatelov. Namestie je sice velke, v lete plne ludi a neznamena to ziadne konkretne miesto. Ale ludia sa tu aj tak vedia najst a stretnut.

12. Khachadourian
Aram Chačatorian – socha celosvetovo slavneho aremenskeho skladatela. Rovno pred vchodom do Opery.

13. French Square - Francuzske namestie
Namestie podla mna je velky platz, kde maju vozidla obmedzeny pristup. Ale toto je toho pravy opak. Cele namestie je obrovska krizovatka v strede s malym kruhovym objazdom. Tu sa zbiehaju (alebo odtialto vychadzaju – uhol pohladu) 4 hlavne tepny jerevanskej cestnej dopravy. Ked sa chce niekto dostat z jedneho konca mesta na druhy, obycajne prechadza tymto namestim, tak isto aj ked sa chcete dostat z centra do dvoch hlavnych sidlisk severne od centra.

14. Tamanyanova socha
Socha toho pana, co navrhol strukturu celeho centra – „downtown“. Kedze skoro cele mesto bolo zruinovane mohutnym zemetrasenim v roku 1988, museli ho nanovo vybudovat. Je tu vytesany do kamena aj podorys jeho planu.

15. Kocharovo muzeum
To som sice nenasiel, ale na tom mieste (alebo v tomto malom okoli) je niekolko malych galerii.

16. Cascades – Kaskada
Tvori ju teraz este len 5 stupnov. Schody su sice hotove az po vrch 5. stupna, ale peso sa da vyjst len po prvych styroch. Dalej su navstevnici odklanani tabulou (pravdaze len po armensky), ale aj dvoma ochrankarmi na vedlajsie provizorne schodiste, pretoze na vrchu 5. stupna sa vo velkom pracuje. Same bagre, buldozery a podobne, upravuju teren, robia asi aj parkovisko a prijazdovu cestu. A nad 5. stupnom je uz hotova kamenna vysuta terasa – na fotke uplne hore, siva „doska“. A tam sa nachadza „Monument“.

Vlastne na kazdom stupni su dvaja ochrankari. Neviem co tam robia, musi to byt asi najnudnejsia praca v Jerevane. Na fotke, na lavo vidno tunel – vchod hned vedla schodov. Dnuka su toalety a eskalatory. Ten, kto sa chce dostat uplne hore, sa nemusi vobec namahat, pohyblive schody ho vynesu uplne hore. Vlastne teraz este len na 4. stupen. Potom uz treba ist peso. Eskalatory su ale dost pomale, a tak ten, kto ma dost sil sa po vlastnych moze dostat hore aj rychlejsie. A smerom dole je to bez debaty rychlejsie po vlastnych. No, ale kto by sa uz tuto ponahlal. Sem si chodia ludia oddychnut a pokochat sa nadhernym vyhladom. Ja som bol asi jediny, co tu mal naponahlo (ale len cestou naspat).

A okrem toho je toto velmi vyhladavane miesto mladych ludi, ktori chcu mat kusok miesta a casu len pre seba. Schody su len to biele, a to zelene po oboch okrajoch, to su stupnovite kvetinove zahony. Tu, ked dvaja chcu mat pokoj, si sadnu, je tu krasny vyhlad, nikto ich nerusi, su kazdemu na ociach a pritom v anonymite.
Ked sa to dokonci, v jednotlivych stupnoch budu rozne galerie a muzea. Po oboch stranach sa nachadzaju luxusne vily a ked to konecne dokoncia, tak budu este musiet skraslit prechod z obytnej casti az po Kaskadu, aby to aj nejak esteticky vyzeralo.

17. Monument
Neviem sice, co znamena, ale je to vysoky kamenny stlp so svorcovym podorysom a na jeho vrchu je zlaty list.

18. Victory park - Park vitazstva
Kusok od Monumentu, cez cestu sa nachadza velky park. Kedze je to na kopci a vyhlad na mesto nezaclanaju ziadne stromy, aj tu sa prechadzaju mlade pariky. Su tu rozne chodnicky a je tu tiez celkom schopny lunapark, ktory teraz funguje asi tak na 60%. Je tu vsetko, co sa da od „priemerneho“ lunaparku ocakavat, cize ziadne najmodernejsie atrakcie ako obrovska husenkova draha, alebo atrakcie s pretazenim niekolko G. Ale za to niekolko mensich husenkovych drah, centrifuga, auticka, co do seba narazaju, velke ruske kolo a este tie klasicke veci pre najmensie deti, ktore zvyknu mame na Slovensku na roznych slavnostiach alebo trhoch.

19. Mother Armenia - Matka Armenska
Na druhom konci sa nachadza dalsi vyznamny monument, ktory sa tyci nad celym Jerevanom (ako socha Krista v Buenos Aires). Tuto vsak je to Matka Armenska – v originali Majr’ Hayastan. To „r“ sa cita tak neuplno, ako po anglicky. Je zaujimave, ze „mierumilovna“ Matka Armenska drzi v ruke mec. V jej podstavci sa nachadza Vojenske muzeum, ktore vsak bolo zatvorene. Preto sa okolo tohto monumentu nachadzaju tanky, dela, aj vojenske lietadlo. A kedze je to hned vedla lunaparku, detiska tu pobehuju okolo tejto starej vojenskej techniky, lezu po nej hore-dole a rodicia ich potom fotia mobilmi ako stoja na lietadle alebo na tankoch. Sranda.

Pikoska na zaver
Po takmer 3-hodinovom fotovylete som sa vracal naspat cez lunapark, ked ma oslovil nejaky chalan. Hned ako zistil, ze som cudzinec, privolal vsetkych svojich kamaratov a kamaratky. Tak sa okolo mna zhrklo asi 15 detureniec a stal som sa pre nich vacsou atrakciou ako ta centrifuga, na ktorej sa len pred chvilou vozili. Zistil som, ze to bola jedna trieda a boli tu so svojou ucitelkou. Trosku zvlastne ze o pol osmej vecer, sa este organizuju spolocne skolske aktivity. Mali okolo 12-13 rokov. A mali nenormalne vela otazok. Skoda, ze som vedel odpovedat len na tie a tym, ktori sa pytali (vedeli pytat) po anglicky. A ked ich uz ucitelka volala a tahala prec, ze uz musia ist, tak ma prosili, aby som siel s nimi. Preco nie, aj tak som mal rovnaky smer. Jednemu z nich som sa zdal byt natolko blizky, ze ma nazval svojim „bratom“.

Ked tymto mladym ludom (myslim ich generaciu) vydrzi ta komunikativnost a zvedavost dalsich 10 rokov, bude tu uplne odlisna generacia mladych ludi. Ina od tej, co tu je teraz a ktorej predstavitelmi su napr. moji kolegovia, ktori sa absolutne nezaujimaju. Cest vynimkam, cest AIESECarom:-)

Menovky: ,

piatok, marca 02, 2007

O osemnastom vikende


24. 2. 2007
Sobota

Polo pracovna sobota sa uz od rana zacala velmi zle. Vyzeralo to na dazd hned z rana a kym som sa vybral z prace prec, tak naozaj zacal lejak. Zrazu sa tam hore asi ochladilo, lebo zacal padat aj sneh. Dazd aj sneh naraz, take som este nevidel. A pritom som mal take plany... zajst do mesta a urobit Tour de Yerevan 2 a mozno aj 3. Vsetko to padlo.

25. 2. 2007
Nedela

Yuan robi aj v sobotu, takze taky vacsi vylet som naplanoval az na nedelu. Po tej „uzasnej“ sobote som sa vsak obaval, ze podobne dopadne aj nedela. Ale prave naopak. Bolo perfektne pocasie. Tam hore nas ma niekto naozaj rad, pretoze kazdu nedelu (ked mam cely den volno) je dost dobre pocasie. Ale tentoraz bolo priam fantasticke. Uplne jasna obloha a Ararat bolo vidno rovno z Jerevanu. My sme vsak mali naplanovany vylet na Khor Virap [Chor Virap], co je klastorny komplex na juhovychod od Jerevanu, velmi blizko Tureckych hranic, v podstate rovno pod Araratom. A tak som sa tesil na uzasny vyhlad, na ktory som cakal 4 mesiace. Presne tolko trvalo kym sa pocasie znormalizovalo a dalo sa normalne vidiet tuto Biblicku horu. Tento, ale aj uplynule mesiace su tu mimoriadne hmliste.

Ararat
Stretavka s AIESECarmi bola o 12tej na pri hlavnej zeleznicnej stanici – Sasuntsi David. Uz odtialto som Yuanovi ukazoval ten cisty vyhlad na Ararat a hovorim mu, ze ideme este blizsie k nemu. A zrazu otazka od neho, ako facka: „Co je Ararat?“ Hovorim mu: „Predsa Biblicka hora, na ktorej, podla Stareho Zakona (Genesis), pristala Noemova archa, po tom co voda zacala ustupovat po velkej potope sveta.“ A on sa na mna diva ako na zjavenie. V zivote o tom nepocul. Ja som si myslel, ze to patri do zakladneho a vseobecneho rozhladu kazdeho cloveka. No mylil som sa.
Mozno to sice vysvetlit rozsirenim inych nabozenstiev v Cine (taoizmus, budhizmus) a len minimalne percento krestanstva, alebo dokonca oficialne ateistickou Cinou, ale aj napriek tomu by mohli mat nejake potuchy o klasickych biblickych pribehoch.

Ararat sa nachadza v Turecku, ale len par kilometrov za hranicou s Armenskom. Je to svata hora Armenska. Kedysi patrila armenom, tato risa siahala hlboko do terajsieho Tureckeho uzemia. Ti ho neskor ovladli a Armenom ostal len tento nadherny vyhlad. Vsade okolo nas uplna rovina, kam len oko dovidi, a zrazu tu vysupuje do vysin hora vysoka viac nez 5 000 metrov, pycha Armenska. Vyzera ako na dlani, uz ho len zdolat, ale dostanete sa bohuzial iba k hranicnej rieke Araks. Dalej sa nesmie. Po celej dlzke hranic sa tycia strazne veze, odkial turecki vojaci vidia kazdeho, kto by sa chcel priblizit k hraniciam.
Domaci vsak tvrdia, ze z armenskej strany je Ararat ovela krajsi ako z tureckej strany. Ked som sa pozrel na mapu, tak uz aj viem preco. Khor Virap sa totiz nachadza v tej nizine, co som spominal v predchadzajucom prispevku s nadmorskou vyskou okolo 500 m.n.m. Pricom z tureckej strany je to nahorna plosina s vyskou az 2 000 m.n.m., cize Ararat vyzera byt odtial nizsi.

Vyzera jednoducho uchvatne. Velky Ararat ma 5 165 m a jeho maly „bracek“ Maly Ararat ma 3 914 m. Nad hranicou 4 300 m je Velky Ararat pod stalou snehovou prikryvkou. A tak aj pocas najhorucejsich letnych dni (okolo 40 stupnov C, aj viac) priamo z Jerevanu vidno zasnezenu bielu ciapocku Araratu. Armenci su nan pravom pysni. V podstate je to narodny symbol. A vidno ho vsade. Dokonca aj na etiketach konaku.

Na fotke hlavnej zeleznicnej stanice vidno, ze budova ma uprostred taky vysoky spic a na jeho vrchu znak (emblem). Zobrazuje 5-cipu hviezdu (este z cias Sovietskeho zvazu), pod nou dvojpohorie Araratu a pod nim krajinu, kde sa pestuje vinic. Krajinu, zvanu Armensko...

Khor Virap
Konecne sme sa vsetci zisli. Traja Armenci (2 holky a 1 chalan), Cinan a Slovak. Mali sme smolu, na dane miesto prave nesla ziadna marshrutka, tak sme sa vybrali busom, ktory siel len okolo, do dalsieho mesta (alebo dediny), ktora ma tiez priznacny nazov Ararat. Busom sme sli asi 45 minut, vystupili sme uprostred nicoho. Totalna rovina, len tie 2 vrcholky ukazovali smer. Slapali sme asi hodinu, kym sme sa dostali ku znacke, ktora nas odkazovala na kostol vo vzdialenosti 1,5 km. Odtialto sme uz videli 3 male kopceky (oproti Araratu naozaj malicke) a na jednom z nich bol nas ciel. Po dalsej pol hodine sme konecne dorazili. Khor Virap nie je len obycajny kostol, alebo klastor. Je to klastorny komplex, ktory ma svoju historiu.

K tomuto klastoru sa viaze meno Sv. Gregora - osvieteneho. Podla legendy Gregor (pred tym ako sa stal svatym) bol liecitel. Ked zacal sirit krestanstvo, kral ho dal zavriet do diery v podzemi a zabudol na to. Vaznil ho 13 rokov, bez jedla a vody, v tme, v podzemi, v miestnosti plnej hadov a skorpionov. Ale nastastie vo vedlajsich jamach boli mnisi. Oni mu davali jest a pit. O 13 rokov neskor kral ochorel a nikto ho nevedel vyliecit. Vtedy si spomenul na Gregora. Ked ho odtial po 13 rokoch vytiahli, kazdy sa cudoval, ako to mohol prezit. Priviedli ho ku kralovi a Gregor ho samozrejme vyliecil. Tymto cinom Gregor dokazal, ze on je „vyvoleny“ a co vsetko sa da dosiahnut vierou v Boha, kral tym uveril v carovnu moc viery a ako nasledok toho kral Trdat III. konvergoval na krestanstvo, a tym padom cele Armensko prijalo krestanstvo za svoje oficialne nabozenstvo. Ako prvy statny celok na svete. (Ako najlahsie „prinutit“ krajinu prijat nezname nabozenstvo? Predsa tak, ze ho prijme jej panovnik...) To bolo v roku 301 AD. Roku 302 bol Gregor vysveteny za prveho patriarchu Armenska a dostal privlastok „osvieteny“ (St. Gregory, the Illuminator). V roku 318 poveril svojho syna Aristacesa, aby bol jeho nasledovnikom a hlasal dalej jeho ucenie.
Neskor na tomto mieste, kde vaznili Sv. Gregora, postavili klastor, ktory nazvali Khor Virap, cize hlboka temnica. Teraz je to turistami asi najvyhladavanejsie miesto v Armensku, nie len kvoli svojej velkoleposti, ale aj vdaka tomu, ze je najblizsie k Araratu.

Za stvorcovou „pevnostou“ sa nachadza nadvorie, uprostred ktoreho je kostolik a okolo nadvoria hruby mur s pocetnymi vchodni, kde asi byvali mnisi. V jednom z tych domcekov je jedna atrakcia – „jama“, v ktorej bol zavrety Sv. Gregor. Je to skryta rotunda v podzemi, do ktorej vedie len stvocova sachta (teraz uz s kovovym rebrikom) hlboka asi 8 – 9 metrov. Rotunda je okruhla s priemerom asi 4 metre, vysku neviem, pretoze celu miestnost osvetlovalo iba zopar sviecok a strop bol v uplnej tme a dokonca este aj zacmudeny od tych sviecok.

Cely tento komplex stoji na kopci, ale ten kopec pokracuje za jeho murmi este vyssie. Odtial som urobil zabery celeho komplexu aj s nadvorim a ostatne obrazky Araratu.

Ked sme sa vracali, sli sme po ceste, ktorou sme prisli a cakali sme kym pojde okolo marshrutka, co nas vezme. Tieto dpravne prostriedky sa ziadnym poriadkom neriadia, a tak sme len dufali, ze nieco pojde. Ale nic neslo a v dedine nam povedali, ze sme poslednu marshrutku zmeskali len o 20 minut. Ale to by musela prejst okolo nas, cize bud sla ovela skor, alebo nesla vobec. Tak sme sa museli vybrat zase na tu hlavnu cestu, kde nas vyhodil bus, ktorym sme prisli. V dedine sme si tak aspon kupili nejake jedlo. Mali tam vselico mozne, ale domaci, AIESECari, kupili tradicne suchy lavash, ktory posluzil ako nieco medzi suchymi keksami a cipsami. Ujo predavac nam to zabalil do velkeho igelitoveho vreca a s nim sme kracali po dedine. Pripadalo mi to smiesne, ale pre dedincanov to bolo skor nieco udivujuce, zvlastne a fantasticke. V ich malej dedinke kracal normalny zivy Cinan a dokonca jedol lavash!:-)
Sice som im nic nerozumel, ale bolo nad Slnko jasne, co hovoria. Ked sme kracali okolo skupiniek dedincanov, len tak do seba drgali, a upozornovali „Aha, pozri, Cinan!“ A sledovali nas (alebo skor jeho) s velkymi udivenymi ocami. Ja sice pri Armencoch vyzeram ako cudzinec, ale vedla Yuana si ma ani nevsimaju.

V druhej dedine tak isto. Yuan bol atrakciou dna. Ako si tak kracame po dedine, chrumajuc suchy lavash, natrafili sme na skupinku domacich. Skupinka starsich panov postavala okolo horucej pahreby, jedli taky isty lavash ako my, ale spolu s ich tradicnym slanym ovcim syrom a zapijali to vinom. Hned nas medzi seba pozvali. Aj ked dievcata sa zdrahali a radsej chceli ist dalej, nedalo nam nezastavit sa na chvilu. Hned sa tu ukazala Armenska pohostinnost. K nasmu lavashu nam ponukli syr a naliali nam vina. Vlastne to bolo nieco ako nas burciak, este nezrele vino, trochu mutne, hnedej farby. No, ale chutilo. A popri tom nam rozpravali aki su Armenci pohostinny narod. Aj uplne cudzim ludom ponuknu zo svojho posledneho chleba a tiskali Yuanovi do ruky lavash, pricom v druhej ruke drzal cele vrece tohto chleba. Bolo to od nich pekne. Oni rozpravali, AIESECari prekladali a my sme len prikyvovali. Dopil som a hned som mal zas naliate. Ale museli sme sa ponahlat na posledny bus, a tak som uz treti poharik musel odmietnut. Oni by si nas tam kludne nechali. Bolo s nimi prijemne, aj ked nase dve dievcata boli trosku vystrasene. Ale ani nemali byt z coho. Toto ich pozvanie bola ta spravna bodka za tymto dnom, povedal by som, ze jeho pridana hodnota.

Ked sme sa dostali na hlavny tah do Jerevanu, dalsi – posledny – autobus mal ist o 45 minut. Tak sme cakali. Za tu dobu vsak volal Tikov otec a ponukol nam, ze posle po nas taxik. Tak sme dalej cakali na taxik. Lenze je to od Jerevanu riadna cesta a tak sa aj zotmelo, ochladilo, prisiel bus, sofer na nas len cumel, ked sme nenastupili a ostali sme cakat vedla cesty. Ale uz sme slubili, ze pockame na ten taxik. Ked konecne dosiel, vsetci piati sme sa don nasukali a zacali sme sa roztapat. Taxik nas vsetkych poporiadku hodil domov a ked sme dosli, bolo uz 21.30.

Bol to skvely den, s nadhernym vyhladom a perfektnym koncom.

A tu su fotky z vyletu

Menovky: , ,

Vyrok mesiaca Februar

1. 3. 2007

Ked sme vyzdvihli Yuana na letisku a sli sme autom naspat do Jerevanu, otec jedneho AIESEC novacika, nas sofer, sa pyta Yuana:
- Vedel si nieco o Armensku pred tym ako si sem prisiel? Zistovali si si nejake informacie?
- Yuan (suslavym cinskym prizvukom): Ano, stiahol som si z internetu nejake fotky.
- A na to drobna sarkasticka, ale trefna, poznamka sofera: Skus ochutnat chash [chaš] cez internet…

Internet je sice mocny nastroj, ale ani ten sa nevyrovna osobnej skusenosti. A chash naozaj nestaci vidiet, ani o tom citat, ci pocut, to treba ochutnat a zazit celu tu atmosferu okolo tohto jedla. Lebo samotna ta “polievka” nie je nejak chutovo vyznamna, ale ta atmosfera pri podavani, sposob konzumacie a ta specialna “ingrediencia”, z ktorej sa chash vyraba, to vsetko je jedinecne.