O narodeninach vo firme

27. 1. 2007
Sobota

Vo firme maju zamestnanci so sebou velmi dobre vztahy a zakazdym, ked oslavuju svoje narodeniny, tak donesu pre vsetkych kolegov velku tortu, ine zakusky, limonady, vino, niekedy aj sampanske. Vtedy len poslu na distribucny list vsetkym oznam, ze o danej hodine su vsetci pri tej prilezitosti pozvani na tortu. No a vzdy sa to odohrava v nasej kancelarii. Mame tu viac priestoru, v strede okruhly stol, ktory je stale prazdny a tak si tam vedia rozlozit vsetky veci. No a tuto sobotu mi tiez dosiel taky mail. Vacsinou je to v Armencine, no ale Outlook nepodporuje to ich pismo, tak to len napisu latinskym pismom foneticky, tak ako to znie v Armencine. A da sa tam rozoznat jedno ale to najhlavnejsie slovicko „tort“. Bolo to v sobotu predpoludnim, ked hlavny manazment este nebol v praci a tak sa oslavovalo bez nich. Nahodou som mal pri sebe fotak, tak na konci najdete aj odkaz na fotky.

Inak takmer kazdy tyzden tu ma niekto narodeniny a zakazdym je aj torta. Pri 50 zamestnancoch je to prijemne. „Vsak Luki, ake by to bolo u vas pri 500 zamestnancoch... Torta kazdy den. Niekedy mozno aj dve, tri... :-)“

29. 1. 2007
Pondelok

Na dalsi den po koncerte, v pondelok, dosiel dalsi mail s tortou a tak sa aj stalo. Zeny z nasej kancelarie doniesli tortu, chacapuri (drobne pecivo z listkoveho cesta plnene slanym syrom), limonady a vino. A zase sa vsetci zamestnanci nahrnuli do nasej kancelarie. Lenze bolo to akosi ine. Nikto sa nezdal byt oslavencom a pripijali si len tak vsetci so vsetkymi. Potom mi sefka povedala, ze nikto nema narodky, ale oslavuje sa Armensky sviatok „Army day“, cize Den Armady. Je to stale 28. januar, ale tento rok to pripadlo na nedelu a tak extra den volna sa vynechal, ale drobna oslava sa predsa len konala v pondelok. A pritom som bol v nedelu s AIESECarmi a nic mi o tom nepovedali. Asi aj pochopitelne, ved to boli vsetko dievcata a tie nemaju k armade nijaky vztah, kedze sa ich povinna sluzba netyka...

Pytal som sa sefky, ze preco sa vobec taky den oslavuje, ze co je na armade take vynimocne, ze si zasluzi osobitny den a dokonca statny sviatok. A vysvetlenie: Povod ma z cias ked Armensko bolo sucastou ZSSR, kde armada velkej a silnej mocnosti ako bol byvaly Sovietsky zvaz mala svoj sviatocny den. Cize sa to nejak prenieslo aj do uz samostatneho Armenska. No a dalsi dovod, taky mensi... Tento den sa tu povazuje za urcitu kompenzaciu chybajuceho dna muzov. Kedze celosvetovo sa ustalil Medzinarodny Den Zien na 8. marec, neznejsie pohlavie ma „svoj den“, ale muzi ho nemaju, a tak sa Den armady povazuje tak trochu aj za den muzov, kedze povinna sluzba sa ich vsetkych tyka a je to ako osud, uniknut mu je velmi tazke a kazdy tym musi prejst az na par „stastlivcov“. Uz som o tom pisal.

Preto to dohodli zeny z nasej kancelarie. Vsetky sa poobliekali a isli prec a ked sa vratili, mali so sebou velku tortu a vsetky tie ostatne veci. Urobili to kvoli spolocnej oslave a aj kvoli muzom vo firme. Pekne od nich.

31. 1. 2007
Streda

Normalny pracovny den uprostred tyzdna a zase dalsi mail o narodeninach. Tentokrat som si ho skopiroval a tu je. Sice bol len 1-riadkovy vo fonetickej armencine, ale zase sa tam da rozoznat slovicko „torta“.

Jam@ 13:30-in bolord hameceq pm-neri senjak tortik utelu.

Absolutne neviem co to znamena (urcite pozvanie na tortu), ale neviem co presne, doslova. Tu by nam mohol pomoct moj Armensky citatel, ktory teraz zije v Kosiciach a vie perfektne po slovensky. Prosim ta Areg, ak to budes citat, preloz to v komentari k tomuto clanku. Dakujem.

Areg sa mi ozval cez tento blog a som naozaj rad, ze ho vobec nasiel. Takto ma priame informacie ako cudzinec vnima jeho krajinu. Je to sice len moj osobny pohlad na veci, ale ak by sa nejak odlisoval od skutocnosti, prosim ta oprav ma. A tak sa aj ja nieco viac dozviem, tak isto ako aj ostatni citatelia tohto blogu.

Ale aby som sa vratil k teme. Cize toto bola uz tretia torta za poslednych 5 dni. Celkom dobre. A tu su fotky z tych dvoch narodeninovych oslav. V stredu som mal zase uplne nahodou so sebou fotak, pretoze nam tu rano zase snezilo a chcel som zachytit tu atmosferu. V pondelok som vsak fotak so sebou nemal. Skoda. Aj ta torta bola velmi pekna. Ale tato stredajsia, to bola doteraz ta najkrajsia spomedzi vsetkych predchadzajucich. Takmer az svadobna. Ruzicky uprostred boli z kremu a tie po obvode zo suseneho bielka.

A pridal som tam aj fotky Armenskeho konaku (brandy). Pravdaze toho najlepsieho. ARARAT, najznamejsi a najlepsi spomedzi Armenskych konakov a mozno aj na svete! Nie nadarmo sa hovori, ze Skotska whisky, Gruzinske vino a Armensky konak. Toto ma fakt nieco do seba. Hviezdicky znamenaju roky: 3 hviezdicky, cize 3-rocny konak. Ale daju sa zohnat aj 5, 7, 10, 12, 15, az 25 rocne. Aj cena stupa asi podobne. Ale na ochutnanie staci aj ten 3-rocny. Je to bomba. Vsetky ostatne konaky sa mozu schovat:-)

O outsourcovani

"Nie. Nesmies outsoucovat svoju domacu ulohu do Indie."

Kedze Sourcio, firma v ktorej pracujem, rozvija svoje web aplikacie na volne siritelnom Open Source zaklade, a tiez outsourcuje svoje sluzby firmam po celom svete, slovicko "source" je tu dost caste. No a teraz este aj tento vtip...

O deviatom vikende, 2. cast

24. 12. 2006

Nedela, Stedry vecer

V nedelu som vstal okolo 10tej, asi tak ako aj ostatni. A o pol jedenastej sme sa uz vybrali do tej restauracie na tradicne jedlo zvane Chash (chaš; pise sa kash). Je to vlasne polievka, alebo vyvar, ktory sa robi, ako mi bolo povedane, z hovadzich noh. Neviem ci tam varia celu nohu od kolena dole aj s kopytom, alebo len nohu a koleno. Ale na trhu casto vidiet paprcky aj s kopytom, tak neviem na co ine by to predavali ak nie na tuto „pochutku“. Jedno je vsak iste. Je to riadne mastne a tazke. Obycajne sa to vari asi 6 – 7 hodin, hlavne v zimnych mesiacoch, ked je zima a ludia potrebuju viac energie. A jedavaju to „rano“, pretoze to zaludku trva dost dlho stravit a keby to niekto jedol vecer, asi by v tu noc nezaspal. O tomto jedle sa treba pred domacimi vyjadrovat len pozitivne, kedze je to narodne jedlo, nieco ako u nas halusky, avsak aj niektori domaci na to pozeraju s odporom, ze take nieco by v zivote nezjedli. Ale domaci si to mozu dovolit povedat. A ostatni vratane mna: „Ano, vyborne. Jasne, ze mi to chutilo.“ V podstate to bolo jedle, dokonca aj dobre, ale chybala tomu nejaka typicka chut, ktoru by sa dalo zapamatat a tesit sa na nu. Tak napr. viem ako chutia hranolky a tesim sa na ne, ked ich mam jest, tak isto aj napr. kapustnica, pecienka, alebo hocico ine. Vsetko ma svoju chut. Dokonca aj obycajna kola. Aj na tu sa da tesit. Ale ja uz ani neviem ako to chutilo. Jednoducho je to bez chuti, mastne a tazke.

Ked sme tam po pol hodine peskovania a bludenia dosli, bol tam uz pripraveny dlhy stol. Niektori tam uz cakali, ti co dosli s rodinami na autach. Dostal som instrukcie, ze mam robit presne to, co ostatni. Tak som si zacal na maly tanierik predo mnou drobit suchy lavash na male kusky. Existuje normalny lavash, makky, ktory sa da zrolovat a napchat do neho vselico mozne a jeho susena verzia, ktora sa hned zlomi. Tato sluzi na uchovavanie tohto chleba po dlhsiu dobu, dokonca aj 3 mesiace. Potom to vraj len staci naparit a je zase makky. Ale suchy lavash sa tradicne jedava k tejto polievke. Pochopite preco. Asi 2 cele „placky“ velke ako plech na pecenie, som si nadrobil. Tuto „polievku“, alebo vyvar, potom doniesli kazdemu vo velkej mise. Bola v nej svetlo hneda „nepriehladna tekutina“ bez vone. A v nej boli tie veci, z coho sa to vyvaralo. Neviem co to bolo, ale maso urcite nie. Na kusku kosti bolo cosi biele ako uplene rozvarena makka chrupavka, ci co a tiez nieco ako huspenina. Skratka daco zivocisneho povodu. Toto som si vybral z toho von na osobitny tanierik. Tento vyvar sa potom riadne osoli, ale fakt riadne, aby to dostalo aspon nejaku chut a prida sa roztlaceny cesnak, asi tak dve cajove lyzicky. Riadne sa to premiesa a ochutna. A ked to ma „smrnc“ tak sa tam nakoniec nasypu tie na drobno rozlamane kusky lavashu. Ten je tak suchy, ze okamzite vsiakne cely vyvar. A presne o to ide. Tu sa nejedava polievka, ale lavash nasiaknuty tymto vyvarom. A v tom je cela finta. Tradicny sposob konzumacie tohto pokrmu este udava jest to rukami, bez lyzice a to tak, ze sa zoberie makky lavash a pomocou neho sa nabera z misy ten nasiaknuty lavash.

Ale to este nie je vsetko. Stol bol okrem toho plny roznej zeleniny, ktoru treba jest hojne popri tom, pretoze to neskor pomoze pri traveni tohto pokrmu. Cize rekapitulacia. Je tu v mise zakladny chash, ku ktoremu sa jedava makky lavash, aj tie uvarene / rozvarene kusky „niecoho“, dalej redkovka, petrzlenova vnat (uz som o tom pisal – normalne namiesto salatu), nejake dalsie cudne zelene listy, olivy a dokonca este aj slany syr. Inak ta redkovka bola stiplava a v odporucanej kombinacii s neidentifikovatelnymi zelenymi listami stipala este viac. Tuto kombinaciu mi odporucali. Zda sa ze je to starodavny recept a pomaha to dalsiemu traveniu tohto jedla. A toto sa zapijalo cim inym ako vodkou. Oproti mne sedel manzel jednej kolegyne. Statny chlap a ten si zmyslel, ze treba ukazat Slovaciskovi, ako sa tu jedava a pije. Tak mi rezko nalieval, este som ani nedopil. Ale co bolo zaujimave, to jedlo bolo tak mastne a huste, ze vodka vobec, ale vobec! nemala ocakavany efekt. Nedialo sa absolutne nic. A ked dosla vodka, tak sa preslo na vodu s ozajstnou citronovou stavou. Zda sa, ze vsetko co sa tu s tym jedava a pije ma svoj zmysel a opodstatnenie. Zakladna funkcia: napomoct traveniu. Viackrat mi to aj povedali.
Ked sme dojedli, tak kazdy len sedel oprety a tazko vydychoval a takto sme stravili vyse pol hodinku, kym sme sa odvazili vstat zo stoliciek. Nastastie sme boli peso, cize ta prechadzka naspat celkom bodla a cestou naspat sme isli inou trasou, kde sme narazili na 4 kostoly a dalsie armenske kamenne krize.

Cele to stalo za to. Bola to pre mna riadna kulturna vlozka. A konecne som sa necitil tak odvrhnuty, pretoze v nedelu dosla jedna kolegyna, ktora v sobotu nemohla prist a ta sa so mnou bavila po anglicky a tak sa pridali aj ostatni co sedeli pri nas. A tak som sa dozvedel ako je to vlastne s ich kalendarom. Pretoze su tu dva: stary – Juliansky a novy – Gregoriansky.

Armensky kalendar
Ani sa nejdem pokusat tu vysvetlit ako vlastne tieto kalendare vznikli. Chcel som to vediet, ale cim viac som o tom cital, tym viac som bol z toho dopleteny. Tak som to nechal tak.

Ale zakladne fakty. Maju zhodny pocet dni zalozeny na solarnom roku. Ale v Julianskom su vsetky krestanske sviatky posunute o 12 dni dopredu. To slovo krestanske je tu velmi dolezite. Tym padom maju Vianoce podla stareho kalendara 6. januara, ale Silvestra maju normalne podla noveho kalelendara 31. decembra. a potom aj Novy rok 1. januara (kedze to nie je krestansky sviatok).
Stale hovorime Vesele Vianoce a stastny novy rok. Tak tu sa to hodi v opacnom poradi. Avsak Vianoce ani nie su takym dolezitym sviatkom v Armensku. Je to kvoli tomu, ze kym bolo Armensko sucastou Sovietskeho zvazu, cele nabozenstvo tu bolo dost utlacane a ludia zacali viac oslavovat Novy rok a Silvestra (alebo preniesli oslavy Vianoc na tento den). A prave ten je tu dolezitejsi. Silvester ako predvecer Noveho roku je ako u nas Stedry vecer. Je to sviatok, ktory sa travi v kruhu rodiny a striktne len doma. Niektori potom po polnoci idu do mesta. Tieto dva dni su najhlavnejsie a Vianoce su uz len takym doplnkovym sviatkom. A ako ceresnicka na torte je tu este 13. januar, co je Novy rok podla stareho kalendara. Ten asi oslavuju len naozaj pravoverni, alebo ti co si chcu najst dovod na oslavu.

Ked sme sa vratili, domaci zase zacali hrat ich spolocenske hry pravdaze v armencine. Tak sme sa s hotelovym spolubyvajucim (Alexom) pobrali do vedlajsej budovy – sportoveho centra – na ping pong. Ja som to v podstate hral prvy krat a snazil som sa len spravne odbit lopticku. Ale on sa mi snazil davat rozne krutene, az to natolko prespekuloval, ze som nad nim zacal vyhravat. Zrazu dosli aj ostatni a isli si zaplavat do bazena. Ani mi o tom nikto nepovedal, inak by som si doniesol plavky. Alex sa pridal k nim a vystriedala ho v ping pongu nasa ruska dizajnerka. V tu chvilu som zacal okamzite prehravat. Ziadne false, ale tvrde supy, ktore, ak som chcel mat vobec sancu chytit a odbit, musel som sa od stola trosku vzdialit. Po dvoch hodinach takejto hry to miestami vyzeralo ako sampionat v ping pongu, kde hraci hraju 2 metre od stola. Pravdaze amater ako ja, som vedel len sem-tam odpalit taketo podania, a tak sme dost skoro zanechali pocitanie bodov a hra sa tym padom este viac zrychlila.

Ani som len nemal cas rozmyslat nad tym, ci mi vobec travi to ich tradicne jedlo. Po ping pongu a plavani sme boli vsetci hladni a tak sme sa presunuli na obed. Mali sme hranolky a barbecue. Zbytok popoludnia uz bol nezazivny. Ale ja som mal predsa mat Vianoce. Ved bol 24. december, Stedry vecer. Poslal som SMSky AIESECarom, aby sme sa stretli na mojom byte a ukazem im Slovenske Vianoce. Ale z tohto vyletu sme sa vratili o pol osmej a ja som nemal nic navarene, tak sme to presunuli na pondelok.

:: Fotky ::

V nedelu vecer som este zavolal svojim milovanym a nakupil posledne ingrediencie na zemiakovy salat, ale o tom som uz pisal. A kedze som vedel, ze budem sam, tak som zasiel do pozicovne DVD a pozical som si jednu komediu s nazvom „Moje, tvoje, nase“. Nieco na styl Krok za krokom. Ale ak to je prvy stupen, tak toto je minimalne treti. Chlapik tam ma 8 deti z predchadzajuceho manzelstva a zena ma dokonca 10, ale nie vsetky su jej uplne vlastne. Niektori su adoptovani a tak sa tu vyskytuju detvaky (ako v typickom americkom filme) kazdej pleti, cernosko, aj cinanko.
Uz si viete asi predstavit ake rozne situacie mozu nastat, ked sa dvaja dospelaci a 18 deti nastahuje do spolocneho noveho domu. Oplati sa to pozriet. Ale asi len raz. Viac krat by to uz bola snad nuda.

No a ten salat som pri tom filme robil asi do tretej rano. Nakrajat 2 kilo zemiakov, a k tomu umerne mnozstvo cibule, mrkvy a uhoriek... Ale vydaril sa. Bol super.

O deviatom vikende, 1. cast

23. 12. 2006
Sobota

Na vylet do Tsakhkadzoru sa vo firme uz kazdy tesil a v kuse som pocul to slovo, ktore som vyrazne odlisoval od vseobecnej a nezrozumitelnej vravy. Ja som sa uz v stredu pytal, ze o kolkej to vlastne v sobotu odchadzame. Jednoducho zvyk zo Slovenska. Ved ked tu planujeme nieco podobne tak sa to vie zo 3-4 dni vopred. Tak, ale tu nie! Podrobnosti som sa dozvedel v piatok vecer. Ze sa odchadza v sobotu, stretko vo firme, prva varka o 9.30, do ktorej som patril aj ja, druha varka o 4 hodiny neskor a tretia v nedelu rano. Nie kazdemu vyhovoval odchod o 9.30 v sobotu.

No ja som uz vstal o 5.50, aby som sa este mohol rozlucit s Thomsom. A hned som zalahol este na 2 a pol hodiny spat. Rano som sa pobalil a dorazil som do firmy o 9.35, kvoli comu som sa na seba dost hneval. Ze meskam. Ale hned ma to preslo, ked som zistil, ze tam este takmer nikto nie je. Ostatni zacali dochadzat o 10tej, ba aj neskor. O 10.25 dosli 3 marshrutky, tak sme sa do nich pomaly nasackovali a konecne sme vyrazili.

Cesta trvala asi hodinku. Kosa bola riadna, tak kazdy sedel v ciapkach a rukaviciach. Uz aj chalani nosia ciapky a rukavice. Nie ako minule, ked som pisal o mode. Uz je aj na nich riadna kosa. A dalsia zaujimavost. Niektori si doviezli so sebou rodiny. Starsia generacia ako obvykle v ciernych kabatoch. Takisto ako aj ich male deti. Dajme tomu, ze okolo 10 rocni. Tak tychto este obliekaju rodicia, ktori sa na nic nepytaju a tak aj tieto detvaky nosia vsetko cierne. Dokonca aj cierne poltopanky. Do snehu a na vylet! Hroza. Ostatni zamestnanci, ti v mojom veku uz dosli obleceni sportovo. Sportove bundy roznych farieb. Konecne nieco „europske“.

„Lyziarske stredisko Tsakhkadzor“
Dosli sme 11.30 a pomaly sme sa ubytovali. No ale cakal som vyspele lyziarske stredisko. A dalsie sklamanie. Nas hotel vyzeral zvonku ako nedokonceny, alebo prave v rekonstrukcii. Ale predsa len o nieco lepsie ako ostatne budovy na okoli. Na tych prave prebiehala velka rekonstrukcia, vsetko rozrypane, sneh minimalny, a na prilahlych kopcoch dokonca ziadny! U nas je uz lyziarska sezona v plnom prude a ked nie je sneh, tak nastupuju snezne dela, ved zisky sa nemozu nechat ujst. Tu take nieco neplati. Vsetko prazdne a puste. A vleky som nevidel ziadne.

Ked som dosiel na rad v ubytovani, tak im hovorim, ze nechcem byt sam. Ved moj plan bol byt s miestnymi, cize s kolegami z prace co najviac, a trochu sa zblizit. Tak ma dali do dvojpostelovej izby, pricom moj spolubyvajuci mal dojst v druhej varke ludi. Izba vsak narozdiel od vonkajsej fasady vyzerala dost dobre. Novy nabytok, rusky televizor, velke zrkadlo, 2 pohodlne kresla, britska chladnicka s redukciou do armenskej siete:-), ziadny radiator, ale bolo teplo vdaka klimatizacii! Kupelna tiez v pohode so sprchovacim kutom. Vsetko super, az na tie postele. Tie na prvy pohlad vyzerali dobre, pretoze boli prikryte peknym lesklym potahom, avsak pod nim sa skryvala stara, tvrda postel s preliacenim uprostred. Riadne vylezate. Avsak na jednu noc v pohode staci.

Pytam sa co sa bude teraz diat. Nic! Ziadny program, len oddych, relax a nenutena zabava. Vsetci sme sa zisli v spolocenskej miestnosti, mimovolne sme si posadali do kruhu a zacali hrat nejake hry typu „hadaj na co myslim“, alebo hadanie slov, pricom sa nesmelo hovorit, len ukazovat a podobne. Vsetko vsak v Armencine. Hodinku som to trpel, uvaril som si caj, najedol som sa zo zasob z domu, hostil som sa na keksoch, ktore zacali kolovat a pozoroval som ostatnych. Ale tato rec je absolutne unikatna. Nerozumiet z nej ani makke f. A ako malo toho staci povedat, aby sa kazdy zacal smiat. Len ja nie. Zacalo mi to pripadat dost trapne. Holka vedla mna mi to na poziadanie zacala prekladat a ked zacali hrat novu hru, tak som ju poziadal, aby navrhla to hrat po anglicky. Nasledoval jej zubozeny pohlad hovoriaci, ze to asi neprejde, a hned na to mensi rozruch. Ale uz mi hovorila, OK, budeme hrat po anglicky. Super. Jedna veta bola po anglicky a hned sa vratili k rodnej armencine. Jednoducho smola. Koho smola? Moja...

Tak som si to tam odsedel, kym dosla druha skupinka a isli sme spolu na obed. Na stoloch chlieb, slany syr, dzem a zakusky. To bol akoze predkrm. Takmer nikto to nejedol (len ti najhladnejsi), len zakusky zmizly akoby svihnutim carovneho prutika. Potom dosla polievka a druhy chod: cestoviny s masom. Na malom tanieriku, z ktoreho to vsetkym padalo. Nevelka porcia sa doplnala tradicne chlebom, cize to nakoniec aj stacilo.

Po obede som si vysiel von na 5 – 10 minut pofotit najblizsie okolie a hotel zvonku. Kym som sa vratil, vsetci boli prec. Stretol som len dvoch chalanov a ti mi povedali, ze ostatni sli na prechadzku. Ta fasa. A ja som to zmeskal. Zase sa ukazal ich pristup ku mne. Tak som siel von aj ja. Ale nepodarilo sa mi ich najst. Isiel som po chodnicku do lesa, tam som nasiel blizky kopec. Tak som sa tam prebrodil snehom. Kvoli tym niekolkym zaberom sa to oplatilo.
Az neskor som sa dozvedel, ze oni isli presne opacnym smerom a vyviezli sa lanovkou hore. A ja som to zmeskal!

Po ich prichode nasledovala dalsia hra. Tentoraz hrali mafiu. Chcel som sa pridat. Ale oni, ze pravidla su narocne uz len na vysvetlenie. Hovorim, ze pravidla ovladam a viem sa zapojit. Na to zase rozruch. Ocividne sa im nepacila myslienka, ze by mali hovorit po anglicky. Jeden sa mi ponukol, ze mi bude prekladat, aby som mohol hrat, ale tym vlastne vyradil z hry sam seba. Tak to nie. Ja som ho nechcel obmedzovat, tak som sa radsej vzdal, nech si zahra. Zase som len pozoroval a potom som odisiel na izbu. Tam som sa aspon mohol porozpravat so spolubyvajucim. Ten nechcel hrat mafiu, tak radsej pocuval hudbu na izbe a ucil sa na pondelnajsi zapocet z nejakej aplikovanej matematiky. Ale ked som dosiel, tak to odlozil a v pohode sme sa porozpravali.

Potom uz nasledovala vecera. Na stole zase chleby, dzem, maslo a syr. Zacali sme si natierat chleby. Ja ten „nas“ normalny, ale poniektori si davali maslo na lavash a na to dzem. Zrolovali to ako palacinku a tak to jedli. Ja preferujem, ked je na vyber, normalny chlieb. Ked som uz dojedal treti, tak zacali nosit polievky. Ale aspon aj druhych to prekvapilo a nebol som sam. A po polievke este ryza s kuracim stehienkom. A zase na malom tanieriku kopcovito nalozenom, z ktoreho sa ryza kazdemu vysypavala ked si chceli odkrojit zo stehienka.

Rusky biliard
Po veceri pravdaze party v hotelovom bare. Niektori hrali rusky biliard. Takmer dvakrat taky velky stol, 6 dier len o malinky kusok vacsich ako gula. Co sa tyka gul, vsetky uplne biele, ocislovane a jedna cervena. Ale ta nesluzila ako „biela“ v klasickom biliarde. Lebo tagom sa mohlo triafat do hociktorej gule tak, aby vosla do diery. Ta cervena nemala ziadnu specialnu funkciu. Ziadne pravidla. Vlastne len jedno. Tagom trafena gula sa pred spadnutim do jamky musela dotknut inej gule. Cize prva gula narazi do druhej a ta padne do jamky, alebo prva gula sa odrazi od druhej a padne do jamky. Dva odlisne pristupy, na konci ktoreho je rovnaky ciel – dostat gulu do jamky. Ale kedze jamka bola len o malicko vacsia ako gula, hra trvala asi hodinu a spadnutie gule do jamky len zriedkavost a udalost hodna potlesku od ostatnych.

Uvod do armenskeho tradicneho tanca
Zatial v druhej casti baru bola diskoteka. Klasicke popove pesnicky, obcas ruske, lenze kazda druha pesnicka (pekne na striedacku) bola typicka armenska. Pre nasinca trosku kvilive zvuky pistalky v cudnom rytme, na ktory sa tancovalo v uplne odlisnom rytme. A tanec nema pevne dane kroky. Len jedno pravidlo, ze ruky su dosiroka roztiahnute vo vyske hlavy, akoby ste privolavali dazd:-) Kazdy tancuje samostatne, pricom sa cely dav pohybuje a premiesava. A obcas sa pochytaju za ramena do kruhu, alebo do polkruhu a zacnu sa tocit doprava. Toto uz ma aj vlastne kroky. Tri kroky doprava, male kopnutie doprava lavou nohou a hned na to v rytme kopnutie dolava pravou nohou. A zase 3 kroky doprava. A tak sa to opakuje az kym sa kruh nerozpadne a zase vsetci poskakuju v sialenom rytme s roztiahnutymi rukami:-) Tolko k tradicnemu armenskemu tancu.

Po takomto dni absolutnej ignoracie som bol v koncoch. Kludne mozem nadviazat na predosly prispevok „O Armencoch“, kde som pisal, ze Armenci (pravdaze okrem AIESECarov) sa absolutne nestaraju o to, ci zahranicni v ich spolocnosti sa citia dobre, alebo nie. Kaslu na to. A pritom pracujeme v rovnakej firme. Pytal som sa spolubyvajuceho, ci sa zhovarali s mojim predchodcom. Bol to Julius z Kanady a bol tu 1 rok. A on na to, ze vyvojari sa velmi nebavia so zbytkom zamestnancov. Nastastie sa ku mne spraval normalne.
Ale vsetci ostatni su cudni a absolutne sa nestaraju, ze s nimi pracuje niekto zahranicny. A tento fakt je aj potvrdeny. Napisal som Juliusovi v pondelok a odpisal mi, ze s nim zaobchadzali rovnako. Vobec sa s nim nebavili, bolo im to jedno, pritom tam bol 1 rok. Napisal mi len mena 4 ludi, s ktorymi je aka-taka rec. Jedna je holka, nasa dizajnerka, ktora sedi v tej istej kancelarii ako ja. Rozprava silno ruskym prizvukom, na telefony odpoveda po rusky a aj ked na nu hovoria po armensky, ona vacsinou odpoveda po rusky. Ale inak je fakt v pohode. Ona bola jedina, ktora sa mi v prvy den prihovorila a povedala, ze nehovori so mnou po anglicky preto, ze jej slovna zasoba nie je taka bohata a nie preto, ze by nechcela. Ale snazi sa a ide jej to.
Julius mi este poradil, ked sa s nimi chcem zblizit, aby som sa naucil zopar viet po armensky a snazil sa s nimi hovorit v ich reci. Ze touto cestou sa s nimi da vybudovat nejaky vztah, avsak on to ani neskusil.

Nastastie ten moj spolubyvajuci sa ku mne spraval normalne, aj sa trosku zaujimal a aj sa sam pytal. Nebola to len taka trapna jednostranna komunikacia z mojej strany.

Zaujimavosti
A tak som sa dozvedel zaujimave veci. Tak napr. ze studuje matematiku a informatiku. Ukoncil 4-rocne bakalarske studium a teraz je v prvom roku (z dvoch) inzinierskeho studia. Dokopy 6 rokov. Na inzinierske studium sa prihlasil kvoli dalsiemu vzdelavaniu, ale aj kvoli tomu, aby si oddialil zakladnu vojensku sluzbu, ktora tu trva 2 roky. Neuveritelne! Dva „nekonecne dlhe“ roky buzeracie, premrhany cas a tazkosti sa znovu zamestnat, kedze vsetko co sa naucili uz aj zabudli. Ti co su z Jerevanu, musia sluzit aspon 100 km od Jerevanu, alebo ich rovno supnu do Nahorneho Karabachu. To je sila. Do tejto fakt nemilej a vzburencami plnej casti Armenska, ktora sa nachadza vo vnutrozemi Azerbajdzanu. Stava sa, ze niektori tam aj kvoli nepokojom zahynu. A ti co su z miest dalej do Jerevanu, mozu sluzit v hlavnom meste. Armada je tu dost velka na tak malu krajinu a priprava je starostliva. Musia na to dbat, kedze susedia so 4 statmi z ktorych Turecko a Azerbajdzan su „nepriatelske“ staty, Iran tiez nie je bohvieco, povedal by som, ze neutral, ale fakt neviem a jedine Gruzinsko je v pohode. Nepriatelske, nie v zmysle, ze by otvorene proti sebe bojovali. S Azerbajdzanom to stoji na mrtvom bode a Turecko odmieta akukolvek komunikaciu s Armenskom a hranice su zatvorene. Jednoducho sa nemaju v laske. Da sa vsak odvodovu komisiu podplatit, ale to je riadne mastne. Alebo za uplatok zariadit, aby mohli ZVS vykonat v Jerevane a popri tom mohli aj pracovat. Uplne oslobodeni su len ti, co po inzinierskom studiu nastupia na doktorandske studium. Vlastne tymto si to zatial len oddialia, ale ked ho aj skoncia, tak su od ZVS oslobodeni. Pravdaze sa to tyka len muzov.
No a univerzitny system je podobny, maju tu najprv zapocty, ze vraj po rusky „zacet“ s makcenom na c. A on sa prave ucil na taky zapocet.

Lycos, zakladajuca firma Sourcia, robila nabor prave na tejto fakulte. Vybrani dostali kvalitne treningy a skolenia v programovani a mohli sa zamestnat ako vyvojari v Lycose, neskor presli do Sourcia. Aj on sa sem tak dostal. Pracuje a popri tom este stale studuje. Ale tie skolenia od Lycosu bolo asi cennejsie ako 3 roky studia...

Presne toto potrebujem. Ludi ako je on. S ktorymi sa mozem porozpravat a lepsie pochopit tuto krajinu a kulturu. Skoda ze bol jediny z celej partie.

Este mi vecer stihli povedat, ze v nedelu rano sa pojde na tradicne armenskej jedlo do nedalekej restauracie. Budeme si vsak musiet priplatit. No jasne, ze chcem ist. Aspon sa nieco nove dozviem a hlavne ochutnam.

O firme

Firma, kde pracujem sa vola Sourcio, LLC (limited liability company), nieco ako s.r.o.

www.sourcio.com, www.sourcio.org

Je to IT firma, ktora sa specializuje na open source softver (volne siritelny a upravovatelny). Cize volne siritelne jadro si upravia, dobuduju a potom nasiju presne na mieru pre podnik, ktory si to objedna. Tak napr. maly podnik, ktory nema vela penazi na CRM, alebo nejaky informacny system, si ho objedna u tejto firmy, ta na open source zaklade postavi softver (alebo ho uz aj maju, kedze sa na to specializuju) a prisposobia ho potrebam danej firmy, pricom ta plati len za to prisposobenie, zavedenie, treningy co s tym suvisia, poradenstvo, udrzbu a ine sluzby. Takto to vyjde asi na nejakych 20 – 30% z ceny uplne noveho riesenia.

Vyvijaju este uplne novu sluzbu, a to on-line monitoring web stranok na http://mon.itor.us

tam sa len zada adresa stranky a ono to same monitoruje a odosiela spravy zadavatelovi, ked je stranka nedostupna, pretoze to niekto nabural, alebo to spadlo... Toto sa zide firmam, ktorych obchod stoji a pada na on-line predaji, napr. e-shopy, letecke spolocnosti a pod. Kedze to este vyvyjaju, je to len beta verzia a je uplne zadarmo.

Ked som sa este len uchadzal o tuto staz, tak firma vyuzila moznost zadat mi ulohu, na zaklade ktorej sa mozu rozhodnut. A jedna z nich bolo napisat obsah na uvodnu stranku jednej webky, ktora bola vytvorena pri prilezitosti organizovania 24-hodinoveho maratonu v programovani (www.webos2006.com). Tak som to urobil, odoslal a teraz, ked som uz tu som sa dozvedel vysledky tejto sutaze. Prihlasit sa mohli len armencania a to bud skupiny, alebo jednotlivci. Spolu sa prihlasilo 111 skupin / jednotlivcov. V rovnakom case dostali zadanie a mali ho za 24 hodin naprogramovat. Ulohu zvladlo len 13 z nich. Na prvom mieste bola skupina (dostali vyse milion dramov), druhy bol jednotlivec a to nie len taky, ale 15 rocny chlapec zo strednej skoly, ktoreho otec prisiel v stredu prebrat cenu. Najprv som nevedel, kto to je, rozpravali sa po armensky, az ked odisiel, sefka mi to vsetko zhrnula.

Chceli toho chlapca pozvat do firmy, ze by tu mohol prist na staz, ale ze vraj je dost zaneprazdneny v skole, lebo rodicia chcu aby siel na medicinu. Pretoze medicina je statna skola (v Armensku je ovela viac sukromnych univerzit a skol ako statnych) a ten kto navstevuje statnu univerzitu, odklada sa mu vojenska sluzba (tak ako v minulosti na Slovensku, az na to ze u nich je to podmienene statnou univerzitou). A kedze vojenska sluzba trva 2 roky a potom sa uz tazko vracia naspat do skoly, tak rodicia chcu, aby sa naisto na tu univerzitu dostal.

No, ale chcel som sa dostat k tomu, ze ten moj text, co som pisal ako skusku, na tej stranke naozaj uverejnili. Pravdaze to museli doplnit, pretoze som nemal vsetky potrebne informacie, ale hlavne ze ten text tam dali:-D. Cize musel byt dobryJ.

Pred prichodom sem som kazdemu hovoril, ze tu predsa budem mat pristup na internet. Ocakaval som nieco ako v skole, ze to bude tahat vsetko bez problemov. Internet tu sice maju ale je podriadeny zaujmom obchodu. Takze ak nieco uploaduju pre zakaznika, ktory moze byt kdekolvek na svete, tak my ostatni si mozme piskat, pretoze to je priorita a az potom sme vsetci ostatni. Takze som uz zazil aj taku rychlost, ze som tu stranku radsej vypol aby sa netrapila s tahanim...

Musim este spomenut svoj pocitac. V treti den, ked som konecne dostal nejake zadanie, neviem preco v jednom momente sa mi sam od seba restartoval pocitac a od vtedy sa mi v kuse restartoval asi po 20 minutach a Word, v ktorom som robil, sa mi zacal sam restartovat po 5 minutach. Takze mi k tomu zavolali chlapika, taky maly, ze sa lahko supol pod stol k pocitacu, daco tam robil, potom tukal do klavesnice a ked mu to neslo tak jednoducho odpojil cely PC a zobral mi ho prec. Ked som sa na dalsi den vratil, zistil som ze mi preinstaloval cely MS Office, ale nepomohlo, este aj na stvrty den sa to stavalo, aj ked nie tak casto. Nevedia co s tym je, tak ze vraj mi radsej sformatuju cely disk... no to je fakt originalne riesenie.

O prvych dnoch vo firme

Pondelok, 30. 10. 2006

Do firmy sme prisli ako inak s AIESECarkou zodpovednou za tuto firmu o 9.18 a dozvedeli sme sa ze ta marketerka co ma byt moja sefka pride takmer az za 1 hodinu a CEO tu este tiez nie je. Kancelaria je dost velka, 8 stolov s pocitacmi dookola pri stene a uprostred okruhly stol so stolickami. Zatial je tu v kancelarii len 1 zena a ta sa stale tvari ze daco robi, dajako zhovorciva nie je, aj ked sa mi po anglicky pozdravila. Ale to bolo len vtedy, kym tu bola AIESECarka. Odvtedy nic, prisla len dalsia zena, ta si pozrela maily a potom dakde zdrhla. Zatial sa tu kavickuje a pozeraju emaily. Zda sa ze sa zacne pracovat az ked dojde sefka. Neviem ci ich mam nutit do rozhovoru ja, lebo medzi sebou rozpravaju pravdaze len po armensky, alebo mam pockat na sefku a potom si to vyjasnime... Takze cakam, dostal som PC, tak som si pozrel maily. Moja sefka, Gayane, je marketingova manazerka, trosku starsia dama. Ked koncecne dosla, zobrala ma po vsetkych kancelariach na 2 poschodiach a vsetky ma predstavila. Nakoniec ma zobrala k samotnemu riaditelovi (CEO), trosku sme pokecali ale len tak vseobecne. Prvy den ubehol len tak, ze som si pozeral veci, co predo mnou spravil predchadzajuci stazista Julius z Kanady.

Obycajne budem pracovat od cca 9.00 do 18.00 (normalne 8 hodin a je v tom 1 hod. na obed), ale prichod do prace je flexibilny od 9 – 10. Raz som prisiel o 9.30 a kancelaria bola este zatvorena, tak som musel pockat v zasadacke.

Utorok, 31. 10. 2006

Na druhy den som mal podpisat zmluvu a tak by som sa mal dozvediet aj svoju pracovnu napln. Dozvedel som sa ze original zmluvy je po armensky a do anglictiny su prelozene len najdolezitejsie casti. Takze to som si precital, bolo to v poriadku. Ale ked ja budem podpisovat aj takuto kratsiu verziu tak to musia mat prelozene aj do armenciny. Preklad trval dva dni. Zda sa mi ze budem podpisovat kratsiu zmluvu v anglictine aj v armencine a este jednu dlhsiu verziu len v armencine. Inak zatial sa mam len oboznamovat s ich produktmi.

Dohovorit sa s nimi da po anglicky, takmer kazdy tu rozprava po anglicky a mozno, ze aj kazdy, nie len takmer, len sa boja ozvat. Moja sefka rozprava perfektne a nema s tym problem, ale ostatni sa boja ozvat a radsej hovoria stale po armensky a z toho nerozumiem nic, iba ak do toho zamiesaju anglicke slovo, alebo ked pritakavaju a hovoria ano, ano. To sa povie ha, ha. A ked niekto nieco nechape a potom mu dojde (po slovensky aaano), tak povie haaaa.

Moj cisty plat bude 100 000 dram (AMD) co je priblizne 7 600 Sk. Taky naozaj lepsi byt stoji prave 100 000 na mesiac, ale keby sme sa poskladali 3 tak je to ok. Z mojej hrubej mzdy je uz odratane socialne poistenie a dan. Zdravotne poistenie tu nemaju. Zamestnanci, ak chcu, si ho platia sami, ale je to naozaj dost vela. Ale obycajne to zvykava byt forma benefitov pre zamestnancov. Sourcio zatial existuje len 1 rok, takze taketo benefity si este nemoze dovolit, ale Lycos, materska spolocnost, take benefity poskytuje.

Maju tu novu jedalen, otvorili ju prave v pondelok (v den mojho prichodu). Este som tam nebol, ale dovtedy chodili na obedy niekam von.

Druhy den bol tiez nudny, tiez som si mal len prezerat dokumenty a oboznamovat sa so vsetkym.

Streda, 1. 11. 2006

Aj napriek tomu, ze na Slovensku je statny sviatok a v tento den sa nepracuje, v Armensku take nieco neexistuje.

Treti den bol uz lepsi. Aj ked sa zmluva este stale prekladala, dostal som prve zadanie. Urobit 2 stranovy propagacny material o jednom z ich produktov. Celkom mi to islo az na koniec zacal haprovat Word aj Windows, ked sa na striedacku zacali same resetovat a ja som v kuse stracal cast svojej prace. Takze koniec som dokoncoval asi na 10 krat. Ked to bolo konecne hotove, sefka bola spokojna, zobrala si to citat a ja som dostal nove zadanie: precitat cast webky a poopravovat gramaticke chyby v anglictine. Myslel som ze to bude najprv zbytocne, ale naozaj sa ich naslo dost...