Armenia

http://peter-armenia.blogspot.com
Ahojte a vitajte na mojom blogu venovanom zážitkom z mojej stáže v Arménsku prostredníctvom študentskej organizácie AIESEC.

pondelok, apríla 02, 2007

O rozlucke vo firme


30. 3. 2007
Piatok

Kedze som vedel, aky maju moji kolegovia v praci pristup ku komunikacii v anglictine, rozhodol som sa im vsetkym poslat rozluckovy email v ich rodnej armencine. Pravdaze ja som ho napisal len po slovensky a Areg mi ho prelozil a vo stvrtok som to poslal. O 5 minut na to sa strhla cez rozne chatovacie programy lavina otazok, ktore posielali kolegovia z ostatnych kancelarii holkam v nasej kancelarii. Kazdy sa pytal, ci mi to oni pomahali prekladat. V maili som za vsetko, aj ked toho fakt vela nebolo, podakoval, poprial vela uspechov do buducnosti a pozval vsetkych na rozluckovu tortu v piatok. Kedze torta tu bola pri kazdej prilezitosti narodenin a dokonca aj vtedy, ked jeden z nich oslavoval „kupu auta“, tak som usudil, ze aj ja by som ich mohol pozvat na tortu. Aj ked AIESECari to neskor komentovali, ze toto uz naozaj pre mna mohli urobit oni, a nie naopak.

V piatok, ked nastala oznamena hodina „H“, pomaly sa zacali schadzat s 10 minutovym meskanim (pricom vo vsetkych minulych pripadoch prisli dokonca aj skor). Nesmelo vchadzali, ze co sa bude asi diat, ci nahodou nebodaj budu musiet rozpravat aj po anglicky. Tak to aj vyzeralo. Niektori sa toho natolko „bali“, ze radsej ani neprisli. A ta polka, co dosla (alebo maximalne 2/3) sa zacali hlucne dohadovat, ze kto z nich bude hovorit. Nastastie dosiel ten najsmelejsi z nich, ktory sa so mnou aj normalne bavil, a ten predniesol za vsetkych pripitok. Ostatni si len ticho dali tortu, vino, nealko a odisli. Bolo to jednoducho trapne. V podstate som sa rozpraval len so sefkou. Ti ostatni su uz asi stratene pripady.

Odovzdal som vsetky informacie, subory, zbalil si veci a odisiel. Ale pred tym som este slubil, ze sa zastavim aj v pondelok, pretoze nas CEO bol cely tyzden chory a tak ani v piatok nebol v praci.

V pondelok to vsak nebolo o nic lepsie. Necakal som nic velke, len kratky pokec na 5-10 minut. Namiesto toho som na neho este cakal pol hodinu kym dojde do prace, a ked prisiel tak mi potriasol ruku, prehodil zo 3-4 vety a zacal sa venovat ostatnym. Takze takyto uzasni ludia tu pracuju. Pravdaze moja priama nadriadena bola vynimka, ta bola v pohode.

Este ze som stretol mimo prace ludi, co boli pravym opakom tychto. Ale o tom uz v nasledujucom prispevku.

1 Comments:

Zverejnenie komentára

<< Home