O devatnastom vikende

V sobotu som robil Tour de Yerevan II, co ste si uz mohli precitat skor. Teraz prinasam pokracovanie vikendu.

4. 3. 2007
Nedela

Vzhladom na zavaznost minulej temy som sa rozhodol navstivit Pamatnik a muzeum genocidy v Jerevane. Bol som tam s Yuanom a Davitom, AIESECarskym novacikom. Pamatnik sa tyci uprostred jedneho z kopcov, na ktorych sa rozprestiera Jeravan. Takze ho vidno aj z centra. Pamatnik ma tvar vysokanskeho a stihleho stvorbokeho ihlana, ktory zrejme znazornuje faklu, pretoze hned vedla neho stoji nieco ako nadoba s vecnym plamenom (ale tiez obrovske vzhladom na vysku cloveka) na pamiatku padlych nevinnych Armenov. Pamatnik sa nachadza uprostred parku a v jeho blizkosti su povysadzane smrecky (teraz asi meter vysoke), ktore tu zasadili na pamiatku tychto obeti vyznamni medzinarodni statni predstavitelia (prezidenti, politici, velvyslanci a pod.).

Trosku ma prekvapilo, ze vstup do muzea (ktory je asi 100 metrov od Pamatnika, ale pod zemou) bol zadarmo. Ale ked tak rozmyslam, ked niekto chce vidiet a dozvediet sa fakty (a dokonca tak ukrutne), preco by mal za to aj platit. Bolo tam strasne fotiek, mnohe z nich zvacsene na vysku postavy dospeleho cloveka. Vela knih, ktore boli napisane o genocide v roznych jazykoch, vela textu (priniesol som to v minulom prispevku) a hlavne cisel. Cele statistiky o jednotlivych provinciach. Tak napr. po scitani Armenskeho obyvatelstva vo vsetkych tureckych provinciach, rozdiel medzi ich poctom pred a po genocide bolo okolo 600 000 a ten isty rozdiel zo zapadneho Armenska bol dokonca okolo 1 100 000 (mozno tie cisla su presne naopak, uz sa nepamatam). Ale dokopy je to 1 700 000 obeti, nezvestnych, alebo ludi, co usli. Nikto ale nevie presne cisla, mnohe zdroje uvadzaju rozne statistiky. Stranka Ministerstva zahranicnych veci SR uvadza 600 000 az 1 500 000. Najcastejsie sa vsak spomina cislo milion a pol.

Nachadza sa tu aj zoznam krajin, ktore uznali Armensku genocidu, v chronologickom poradi. Slovensko uznalo armensku genocidu uznesenim NR SR dna 30. novembra 2004. Taktiez som tu videl listiny s uznanim od roznych statnych predstavitelov, ako zaujimavost aj od guvernera statu Kalifornia, Arnolda Schwarzenegra:)

Prikladam niekolko fotiek z tohto miesta, ale aj nejake fotky stiahnute z internetu, kedze v muzeu som fotit nemohol. Zamerne som vsak vybral iba tie, na ktore sa „da pozerat“. Lebo, verte mi, existuju aj ovela horsie fotky, ktore nafotili nezavisli zurnalisti, alebo rovno Turecki vojaci. Ako napr. spolocne fotky pred alebo po popravach, vychudnute zubozene tela vyhnancov a podobne. Fakt hrozne zabery. Niekto za to musi byt zodpovedny, toto nie je normalny vojnovy stav. Vo vojne umieraju ludia, najma muzi, na oboch stranach. V tomto pripade umierali vsetci, ale len na Armenskej strane. Kazdy vie, kto je zodpovedny, ale ta dotycna krajina to nechce pripustit. Navsteva tohto muzea a pamatnika, ale aj vidiet vsetky to tie stromceky s kovovymi tabulkami je naozaj silny zazitok. Pre kazdeho.

Popri tychto udalostiach tiez prebiehala kulturna genocida. Tymto pojmom nazvali umyselne nicenie a likvidaciu vsetkych prvkov kultury daneho naroda. Najviac sa to odrazilo na Armenskej architekture. V roku 1914 bolo len v zapadnom Armensku nieco vyse 2200 kostolov, nehovoriac o tom, kolko ich este bolo v celom Turecku. Po genocide z tohto poctu 50% uplne zmizlo (zostali len chabe ruiny), dalsich 25% spustosili tak, ze zostala len vyhliadka na rekonstrukciu (lenze nedostatok penazi to neumoznuje) a zvysok ako-tak prezil.

Ku vsetkym tymto udalostiam sa teraz pridava este jedna, ktora sa povazuje za pokracovanie genocidy, alebo aspon za potlacanie pravdy a slobody prejavu. Neviem ci ste v januari postrehli titulok, mozno to bolo aj v televizii, tuto to vsak bolo naozaj zive:

Hrant Dink, 53-rocny, Turecko-Armensky zurnalista zastreleny 19. januara 2007.

Hrant Dink bol znamy ako Turecko-Armensky sefredaktor prestiznych Armenskych novin (Agos), ktore boli tzv. hlasom Armenskeho ludu v Turecku. Dink bol mnoho krat pred sudom obzalovany za napadanie Turecka a jeho obvinovania z genocidy. Naposledy (v oktobri 2005) dostal zakaz publikovat na 6 mesiacov.

Jeho rodina spolu s nim sa odstahovala z Armenska, ked mal iba 3 roky. Jeho rodicia sa neskor rozviedli a tak sa dostal do detskeho domova, kde vyrastal. Vystudoval biologiu, ale stal sa z neho zurnalista a velky vlastenec.

Hrant Dink bol zastreleny v Istanbule 19. januara 2007 troma ranami z pistole, rovno pred budovou svojej kancelarie. Po vysetrovani sa zistilo, ze jeho pocitac bol plny vyhrazok zabitim, co potvrdili aj jeho znami.

Ustrizky zo svetovych sprav:

“USA, EU a Armensko odsudili jeho vrazdu a Turecki lidru slubili predviest tych zodpovednych pred spravodlivost.”

“Gulka bola vystrelena na demokraciu a slobodu prejavu!”, povedal Turecky premier Recep Tayyip Erdogan na narychlo zvolanej tlacovej konferencii.


Po tomto cine nasledovali velke strajky v Jerevane, v Turecku, ale dokonca aj v Haagu v Holandsku, kde sidli medzinarodny sudny dvor. Toto sa tiez nachadza medzi tymi fotkami. Na jednej z nich babka drzi tabulu s napisom „1 500 000 + 1“. To hovori za vsetko!

Vedla pamatnika genocidy sa nachadza aj velka fotka Hranta Dinka s velkymi vencami a kvetmi. Aj v tento den tu chodili ludia aby tu polozili kvety na jeho pamiatku.

24. aprila, pocas Armenskeho statneho sviatku na pripomenutie genocidy, vsetci ludia prichadzaju na toto miesto. Tak strasne vela ludi, ze dopravu a ludi musi usmernovat policia. A vsetci sem prichadzaju polozit kvety okolo toho „vecneho ohna“. V tento den mnozstvo kvetov okolo ohna presahuje aj vysku dospeleho cloveka.

Strom zivota
V muzeu sme vsak v jednej miestosti natrafili na velky kovovy kriz, pripominajuci strom. Uprostred neho granatove jablko a cely kriz obsypany malymi listockami. Tento „strom“ je tu na pamiatku Armenskej diaspore a na tych listockoch su nazvy krajin, kde ziju Armeni, alebo ich potomci. Pracovnicka muzea mi ho povolila vyfotit. Su tu rozlicne krajiny zo vsetkych kontinentov sveta a po dlhom hladani som nasiel a Slovensko aj Cesko. Tieto 2 listocky sa nachadzaju vedla seba hned nad granatovym jablkom. Kazdy jeden listok s menom krajiny tu je na znak ucty a pripomenutie si tych, co opustili Armensko, pretoze museli, alebo ked hladali lepsie miesto na zivot. Ale aj napriek tomu su to vsetci vlastenci a radi spominaju na svoju vlast, alebo jej dokonca financne pomahaju. Armensko na nich nikdy nezabudne.
Tento strom vytvoril sochar armenskeho povodu, teraz zijuci v USA. Podstavec kriza tvori relief krajiny s jazerom Sevan aj s Araratom. Na jeho boku je napis: „Armeni zili, ziju a budu zit.“

Tymto venujem fotku tychto dvoch listockov vsetkym Armenom zijucim na Slovensku a v Cechach a fotku tohto „stromu zivota“ Armenskej diaspore na celom svete.