O Armenskej genocide

Upozornujem, ze nasledujuci text sa nebude citat lahko, ale tato tema patri k Armensku, a tak som ju nemohol vynechat. Genocida sa aj teraz obcas spomina, napr. z dvoch roznych zdrojov som dostal odkaz na internetovu peticiu na uznanie Armenskej genocidy v roku 1915, aby som sa podpisal. Alebo aj barman v jednom podniku minuly tyzden na to priviedol, ani neviem akym sposobom, rec.

Predchadzajuci prispevok bol maly uvod k tomuto clanku. Tato tema je sice dost smutna, ale stale aktualna a pre Armenov bolestiva.

Udalosti veduce ku genocide
V predchadzajucom clanku som pisal, ze Armenska risa kedysi siahala az po Stredozemne more. Cize aj na uzemi dnesneho Turecka zili Armeni. Prekvapujuco Armeni a Turci si na tomto uzemi nazivali v relativnej harmonii. Aj ked si neboli uplne rovni (platili rozdielne dane, mali „druhorade“ menejcenne obcianstvo) ale aj napriek tomu sa tolerovali a akceptovali bez nejakych nasilnych konfliktov. Toto sa vsak zacalo menit s prichadzajucim nacionalistickym pristupom vo vtedajsej Ottomanskej risi.

Kym ostatne krestanske mensiny ziskavali nezavislost jedna po druhej, Armeni sa postupne dostali do izolacie ako jedina hlavna krestanska mensina. (Kedze Turci su moslimovia.) Armeni a Turci zacali mat rozdielne nazory ohladom svojej buducnosti. Niektori Armeni sa chceli osamostatnit, tak ako Greci, co by znamenalo osamostatnit aj cast uzemia z Ottomanskej rise. Zatial co Turci sa chceli rozsirovat a spojit pod jednu risu vsetky krajiny strednej Azie, kde sa hovorilo po turecky. Preto im Armeni stali v ceste a chceli sa ich zbavit.

Europske mocnosti zacali pozadovat od Turkov lepsie zaobchadzanie s Armenmi. A cim naliehavejsie toto ziadali, tym sa Armenom dostavalo horsie a horsie zaobchadzanie. V rokoch 1894 – 96 stovky tisicov Armenov zahynulo v tzv. Hamidianskych masakroch, ktore nariadil vtedajsi Sultan Abdul Hamid II.

V roku 1908 po statnom prevrate sultansku vladu vystriedali „progresivni“ mladi Turci, ktorych podporovali aj Armenci. Na nestastie, slubovane reformy neprisli, a v podstate triumvirat extremistickych Tureckych nacionalistov (Enver, Jemal a Talat) prevzal vladu a nastolil diktaturu. Boli to oni, co zinicializovali plan uplneho odstranenia Armenskej „rasy“ a zacali podnikat kroky na naplnenie svojich tureckych vizii.

Genocida
Prva svetova vojna (1914 - 1918) dala novej tureckej vlade moznost zahalit a „ospravedlnit“ vykon ich planu. Ten bol jednoduchy a uplne jasny – ocistit Turecko od Armenov. Dna 24. aprila 1915, po zvolani a zhromazdeni stoviek Armenskych lidrov v Istanbule, vsetci do jedneho boli zavrazdeni. A za nimi mal nasledovat lud, ktory nemal vodcov a nevedel, co dalej. Po tomto sa v celej Ottomanskej risi (okrem Konstantinopolu, kde zilo privela cudzincov) odohralo to iste v kazdej dedine, v kazdej provincii.

Zaujimave je, ze Armeni vobec netusili, co sa voci nim planovalo a tak spolupracovali „ich“ vladou (ktorej dopomohli ku zvoleniu) a jej planom „prestahovat ich pre ich vlastne dobro“. Najprv boli prinuteni kupit si od Turkov zbrane, ze vraj kvoli vojnovemu stavu. Potom ich vlada obvinila z nedovoleneho ozbrojovania a rebelstva. Vsetkych zdatnych muzov „naverbovali“ do armady, ze vraj kvoli vojne. Tito muzi boli bud okamzite zabiti, alebo ich upracovali k smrti. Teraz boli mesta a dediny, v ktorych ostali uz len zeny, deti a stari ludia, systematicky vyprazdnovane. Zbytok, co prezil, boli zhromazdeni, poslusne nasledovali instrukcie a boli eskortovani tureckymi „policajtmi“ na pochody smrti.

Tieto pochody viedli napriec celou Anatoliou a ich ucel bol jasny. Armeni boli vyplieneni, vyhladovani, dehydrovani, zabijani a unasani pocas celej ich cesty. Turecka vlada toto zverstvo tolerovala, alebo dokonca aj viedla. Ich cielova destinacia na prestahovanie, pust Der Zor v Syrii (na juh od Turecka, vychodne od Stredozemneho mora), len odhaloval plan Tureckej vlady. Ti, co zazrakom prezili tento pochod, dorazili do tejto pustej puste, aby boli hned po prichode zabiti, alebo nechani napospas osudu. A ti co prezili aj toto, prezili to len vdaka tzv. „dobrym Turkom“, zahranicnym misionarom a Arabom, ktori im pomohli.

Po genocide
Po tom, co skoncila vojna, Turecka vlada viedla proti triumviratu sudne konanie a v ich nepritomnosti ich odsudila. Vsetci traja boli popraveni Armenmi. Turecko potom suhlasilo, aby USA vytycili hranicu medzi novovzniknutou Armenskou republikou a Tureckom. Teraz tzv. Wilsonske Armensko obsahovalo 6 Ottomanskych provincii a asi 330 km pobrezia Cierneho mora. Turecky Mustafa Kemal si vynutil navratenie provincii (tych vedla Cierneho mora) a tiez podpisanie noveho dohovoru s Armenskom, aby to bolo oficialne. Armeni boli odtialto vyhnani bez akychkolvek kompenzacii. Dalsie 2 provincie boli Armensku odobrate v dohovore so Sovietskym zvazom. A tak je teraz Armensko uplne vnutrozemsky stat.

Sucasne udalosti
Na 50. vyrocie genocidy, ti co prezili, co utiekli a tiez ich deti po celom svete, si zacali pripominat genocidu 24. aprila, v den, ked popravenim Armenskych lidrov sa zacali masakre proti celemu Armenskemu ludu v roku 1915. Odvtedy bolo postavenych mnoho monumentov na pamiatku genocidy, ako aj mnoho pamatnych dosiek a plakiet.

Turecka vlada uz niekolko desatroci tieto obvinenia z genocidy popiera s tvrdenim, ze sa jednalo o obete obcianskej vojny na uzemi byvalej Osmanskej rise. Toto hneva Armenov asi zo vsetkeho najviac, a preto nevrazivost voci Turecku a Turkom doteraz pretrvava. A kym sa bude k tejto tematike aj nadalej takto stavat, tak aj nadalej bude pretrvavat. Ti, co hovoria „zabudnite na to, je to minulost“, sa mylia. Na take nieco sa neda zabudnut, hlavne, ked je to tak evidentne a ten dotycny to pred celym svetom popiera. Kym sa zlociny ako tento nepriznaju, budu sa pachat aj nadalej ludmi, ktori sa neboja obzaloby, alebo spravodlivosti.

Teraz, ak chcete, mozete sa vratit na zaciatok a tu peticiu podpisat. Je to na vas.

Kazdy vie, kto je zodpovedny, ale ta dotycna krajina to nechce pripustit. Podla mna by na uznani Armenskej genocidy z Tureckej strany nebolo nic zle. Ved za to nie su zodpovedni tito ludia, ale ti pred nimi, ktori uz neziju a nemozu uz byt za to postihnuti.

Nemecko genocidu zidov uznalo a teraz im to nikto nevycita, a ani ich za to nikto neodsudzuje. Ak niekto odsudzuje, tak to robi vzhladom na minulost, ale urcite nie terajsich Nemcov. To iste by bolo v pripade Turecka. Ved tito ludia za nic nemozu. Co uz mozu stratit, keby priznali chybu minulosti. Nic. Mohli by iba ziskat uznanie vyspelych (nie len) Europskych krajin, ktore zaradom uznavaju Armensku genocidu. Turecko odsudzuju len v suvislosti s popieranim genocidy. A to sa dokonca uchadzaju o clenstvo v EU. Ved clenstvo si vyzaduje komunikaciu a nie popieranie. A ake by uz mohlo byt fungovanie medzistatnych vztahov v ramci spolocenstva s krajinami, ktore ju uznali. Urcite nie pozitivne. To nemoze fungovat. A mlcanlivost nic nevyriesi, raz by to tak ci tak vybuchlo a bol by z toho problem v ramci EU.

Uznanie Armenskej genocidy na medzinarodnej urovni a hlavne Tureckom. Nic viac Armensko neziada. Ziadnu inu pomoc, ziadne peniaze, ani kompenzacie. Len, uznanie! Tato mala krajina, tolko krat suzovana roznymi vplyvmi a tak bohata na historiu, si to naozaj zasluzi.