O osemnastom vikende

24. 2. 2007
Sobota

Polo pracovna sobota sa uz od rana zacala velmi zle. Vyzeralo to na dazd hned z rana a kym som sa vybral z prace prec, tak naozaj zacal lejak. Zrazu sa tam hore asi ochladilo, lebo zacal padat aj sneh. Dazd aj sneh naraz, take som este nevidel. A pritom som mal take plany... zajst do mesta a urobit Tour de Yerevan 2 a mozno aj 3. Vsetko to padlo.

25. 2. 2007
Nedela

Yuan robi aj v sobotu, takze taky vacsi vylet som naplanoval az na nedelu. Po tej „uzasnej“ sobote som sa vsak obaval, ze podobne dopadne aj nedela. Ale prave naopak. Bolo perfektne pocasie. Tam hore nas ma niekto naozaj rad, pretoze kazdu nedelu (ked mam cely den volno) je dost dobre pocasie. Ale tentoraz bolo priam fantasticke. Uplne jasna obloha a Ararat bolo vidno rovno z Jerevanu. My sme vsak mali naplanovany vylet na Khor Virap [Chor Virap], co je klastorny komplex na juhovychod od Jerevanu, velmi blizko Tureckych hranic, v podstate rovno pod Araratom. A tak som sa tesil na uzasny vyhlad, na ktory som cakal 4 mesiace. Presne tolko trvalo kym sa pocasie znormalizovalo a dalo sa normalne vidiet tuto Biblicku horu. Tento, ale aj uplynule mesiace su tu mimoriadne hmliste.

Ararat
Stretavka s AIESECarmi bola o 12tej na pri hlavnej zeleznicnej stanici – Sasuntsi David. Uz odtialto som Yuanovi ukazoval ten cisty vyhlad na Ararat a hovorim mu, ze ideme este blizsie k nemu. A zrazu otazka od neho, ako facka: „Co je Ararat?“ Hovorim mu: „Predsa Biblicka hora, na ktorej, podla Stareho Zakona (Genesis), pristala Noemova archa, po tom co voda zacala ustupovat po velkej potope sveta.“ A on sa na mna diva ako na zjavenie. V zivote o tom nepocul. Ja som si myslel, ze to patri do zakladneho a vseobecneho rozhladu kazdeho cloveka. No mylil som sa.
Mozno to sice vysvetlit rozsirenim inych nabozenstiev v Cine (taoizmus, budhizmus) a len minimalne percento krestanstva, alebo dokonca oficialne ateistickou Cinou, ale aj napriek tomu by mohli mat nejake potuchy o klasickych biblickych pribehoch.

Ararat sa nachadza v Turecku, ale len par kilometrov za hranicou s Armenskom. Je to svata hora Armenska. Kedysi patrila armenom, tato risa siahala hlboko do terajsieho Tureckeho uzemia. Ti ho neskor ovladli a Armenom ostal len tento nadherny vyhlad. Vsade okolo nas uplna rovina, kam len oko dovidi, a zrazu tu vysupuje do vysin hora vysoka viac nez 5 000 metrov, pycha Armenska. Vyzera ako na dlani, uz ho len zdolat, ale dostanete sa bohuzial iba k hranicnej rieke Araks. Dalej sa nesmie. Po celej dlzke hranic sa tycia strazne veze, odkial turecki vojaci vidia kazdeho, kto by sa chcel priblizit k hraniciam.
Domaci vsak tvrdia, ze z armenskej strany je Ararat ovela krajsi ako z tureckej strany. Ked som sa pozrel na mapu, tak uz aj viem preco. Khor Virap sa totiz nachadza v tej nizine, co som spominal v predchadzajucom prispevku s nadmorskou vyskou okolo 500 m.n.m. Pricom z tureckej strany je to nahorna plosina s vyskou az 2 000 m.n.m., cize Ararat vyzera byt odtial nizsi.

Vyzera jednoducho uchvatne. Velky Ararat ma 5 165 m a jeho maly „bracek“ Maly Ararat ma 3 914 m. Nad hranicou 4 300 m je Velky Ararat pod stalou snehovou prikryvkou. A tak aj pocas najhorucejsich letnych dni (okolo 40 stupnov C, aj viac) priamo z Jerevanu vidno zasnezenu bielu ciapocku Araratu. Armenci su nan pravom pysni. V podstate je to narodny symbol. A vidno ho vsade. Dokonca aj na etiketach konaku.

Na fotke hlavnej zeleznicnej stanice vidno, ze budova ma uprostred taky vysoky spic a na jeho vrchu znak (emblem). Zobrazuje 5-cipu hviezdu (este z cias Sovietskeho zvazu), pod nou dvojpohorie Araratu a pod nim krajinu, kde sa pestuje vinic. Krajinu, zvanu Armensko...

Khor Virap
Konecne sme sa vsetci zisli. Traja Armenci (2 holky a 1 chalan), Cinan a Slovak. Mali sme smolu, na dane miesto prave nesla ziadna marshrutka, tak sme sa vybrali busom, ktory siel len okolo, do dalsieho mesta (alebo dediny), ktora ma tiez priznacny nazov Ararat. Busom sme sli asi 45 minut, vystupili sme uprostred nicoho. Totalna rovina, len tie 2 vrcholky ukazovali smer. Slapali sme asi hodinu, kym sme sa dostali ku znacke, ktora nas odkazovala na kostol vo vzdialenosti 1,5 km. Odtialto sme uz videli 3 male kopceky (oproti Araratu naozaj malicke) a na jednom z nich bol nas ciel. Po dalsej pol hodine sme konecne dorazili. Khor Virap nie je len obycajny kostol, alebo klastor. Je to klastorny komplex, ktory ma svoju historiu.

K tomuto klastoru sa viaze meno Sv. Gregora - osvieteneho. Podla legendy Gregor (pred tym ako sa stal svatym) bol liecitel. Ked zacal sirit krestanstvo, kral ho dal zavriet do diery v podzemi a zabudol na to. Vaznil ho 13 rokov, bez jedla a vody, v tme, v podzemi, v miestnosti plnej hadov a skorpionov. Ale nastastie vo vedlajsich jamach boli mnisi. Oni mu davali jest a pit. O 13 rokov neskor kral ochorel a nikto ho nevedel vyliecit. Vtedy si spomenul na Gregora. Ked ho odtial po 13 rokoch vytiahli, kazdy sa cudoval, ako to mohol prezit. Priviedli ho ku kralovi a Gregor ho samozrejme vyliecil. Tymto cinom Gregor dokazal, ze on je „vyvoleny“ a co vsetko sa da dosiahnut vierou v Boha, kral tym uveril v carovnu moc viery a ako nasledok toho kral Trdat III. konvergoval na krestanstvo, a tym padom cele Armensko prijalo krestanstvo za svoje oficialne nabozenstvo. Ako prvy statny celok na svete. (Ako najlahsie „prinutit“ krajinu prijat nezname nabozenstvo? Predsa tak, ze ho prijme jej panovnik...) To bolo v roku 301 AD. Roku 302 bol Gregor vysveteny za prveho patriarchu Armenska a dostal privlastok „osvieteny“ (St. Gregory, the Illuminator). V roku 318 poveril svojho syna Aristacesa, aby bol jeho nasledovnikom a hlasal dalej jeho ucenie.
Neskor na tomto mieste, kde vaznili Sv. Gregora, postavili klastor, ktory nazvali Khor Virap, cize hlboka temnica. Teraz je to turistami asi najvyhladavanejsie miesto v Armensku, nie len kvoli svojej velkoleposti, ale aj vdaka tomu, ze je najblizsie k Araratu.

Za stvorcovou „pevnostou“ sa nachadza nadvorie, uprostred ktoreho je kostolik a okolo nadvoria hruby mur s pocetnymi vchodni, kde asi byvali mnisi. V jednom z tych domcekov je jedna atrakcia – „jama“, v ktorej bol zavrety Sv. Gregor. Je to skryta rotunda v podzemi, do ktorej vedie len stvocova sachta (teraz uz s kovovym rebrikom) hlboka asi 8 – 9 metrov. Rotunda je okruhla s priemerom asi 4 metre, vysku neviem, pretoze celu miestnost osvetlovalo iba zopar sviecok a strop bol v uplnej tme a dokonca este aj zacmudeny od tych sviecok.

Cely tento komplex stoji na kopci, ale ten kopec pokracuje za jeho murmi este vyssie. Odtial som urobil zabery celeho komplexu aj s nadvorim a ostatne obrazky Araratu.

Ked sme sa vracali, sli sme po ceste, ktorou sme prisli a cakali sme kym pojde okolo marshrutka, co nas vezme. Tieto dpravne prostriedky sa ziadnym poriadkom neriadia, a tak sme len dufali, ze nieco pojde. Ale nic neslo a v dedine nam povedali, ze sme poslednu marshrutku zmeskali len o 20 minut. Ale to by musela prejst okolo nas, cize bud sla ovela skor, alebo nesla vobec. Tak sme sa museli vybrat zase na tu hlavnu cestu, kde nas vyhodil bus, ktorym sme prisli. V dedine sme si tak aspon kupili nejake jedlo. Mali tam vselico mozne, ale domaci, AIESECari, kupili tradicne suchy lavash, ktory posluzil ako nieco medzi suchymi keksami a cipsami. Ujo predavac nam to zabalil do velkeho igelitoveho vreca a s nim sme kracali po dedine. Pripadalo mi to smiesne, ale pre dedincanov to bolo skor nieco udivujuce, zvlastne a fantasticke. V ich malej dedinke kracal normalny zivy Cinan a dokonca jedol lavash!:-)
Sice som im nic nerozumel, ale bolo nad Slnko jasne, co hovoria. Ked sme kracali okolo skupiniek dedincanov, len tak do seba drgali, a upozornovali „Aha, pozri, Cinan!“ A sledovali nas (alebo skor jeho) s velkymi udivenymi ocami. Ja sice pri Armencoch vyzeram ako cudzinec, ale vedla Yuana si ma ani nevsimaju.

V druhej dedine tak isto. Yuan bol atrakciou dna. Ako si tak kracame po dedine, chrumajuc suchy lavash, natrafili sme na skupinku domacich. Skupinka starsich panov postavala okolo horucej pahreby, jedli taky isty lavash ako my, ale spolu s ich tradicnym slanym ovcim syrom a zapijali to vinom. Hned nas medzi seba pozvali. Aj ked dievcata sa zdrahali a radsej chceli ist dalej, nedalo nam nezastavit sa na chvilu. Hned sa tu ukazala Armenska pohostinnost. K nasmu lavashu nam ponukli syr a naliali nam vina. Vlastne to bolo nieco ako nas burciak, este nezrele vino, trochu mutne, hnedej farby. No, ale chutilo. A popri tom nam rozpravali aki su Armenci pohostinny narod. Aj uplne cudzim ludom ponuknu zo svojho posledneho chleba a tiskali Yuanovi do ruky lavash, pricom v druhej ruke drzal cele vrece tohto chleba. Bolo to od nich pekne. Oni rozpravali, AIESECari prekladali a my sme len prikyvovali. Dopil som a hned som mal zas naliate. Ale museli sme sa ponahlat na posledny bus, a tak som uz treti poharik musel odmietnut. Oni by si nas tam kludne nechali. Bolo s nimi prijemne, aj ked nase dve dievcata boli trosku vystrasene. Ale ani nemali byt z coho. Toto ich pozvanie bola ta spravna bodka za tymto dnom, povedal by som, ze jeho pridana hodnota.

Ked sme sa dostali na hlavny tah do Jerevanu, dalsi – posledny – autobus mal ist o 45 minut. Tak sme cakali. Za tu dobu vsak volal Tikov otec a ponukol nam, ze posle po nas taxik. Tak sme dalej cakali na taxik. Lenze je to od Jerevanu riadna cesta a tak sa aj zotmelo, ochladilo, prisiel bus, sofer na nas len cumel, ked sme nenastupili a ostali sme cakat vedla cesty. Ale uz sme slubili, ze pockame na ten taxik. Ked konecne dosiel, vsetci piati sme sa don nasukali a zacali sme sa roztapat. Taxik nas vsetkych poporiadku hodil domov a ked sme dosli, bolo uz 21.30.

Bol to skvely den, s nadhernym vyhladom a perfektnym koncom.

A tu su fotky z vyletu