O deviatom vikende, 2. cast

24. 12. 2006

Nedela, Stedry vecer

V nedelu som vstal okolo 10tej, asi tak ako aj ostatni. A o pol jedenastej sme sa uz vybrali do tej restauracie na tradicne jedlo zvane Chash (chaš; pise sa kash). Je to vlasne polievka, alebo vyvar, ktory sa robi, ako mi bolo povedane, z hovadzich noh. Neviem ci tam varia celu nohu od kolena dole aj s kopytom, alebo len nohu a koleno. Ale na trhu casto vidiet paprcky aj s kopytom, tak neviem na co ine by to predavali ak nie na tuto „pochutku“. Jedno je vsak iste. Je to riadne mastne a tazke. Obycajne sa to vari asi 6 – 7 hodin, hlavne v zimnych mesiacoch, ked je zima a ludia potrebuju viac energie. A jedavaju to „rano“, pretoze to zaludku trva dost dlho stravit a keby to niekto jedol vecer, asi by v tu noc nezaspal. O tomto jedle sa treba pred domacimi vyjadrovat len pozitivne, kedze je to narodne jedlo, nieco ako u nas halusky, avsak aj niektori domaci na to pozeraju s odporom, ze take nieco by v zivote nezjedli. Ale domaci si to mozu dovolit povedat. A ostatni vratane mna: „Ano, vyborne. Jasne, ze mi to chutilo.“ V podstate to bolo jedle, dokonca aj dobre, ale chybala tomu nejaka typicka chut, ktoru by sa dalo zapamatat a tesit sa na nu. Tak napr. viem ako chutia hranolky a tesim sa na ne, ked ich mam jest, tak isto aj napr. kapustnica, pecienka, alebo hocico ine. Vsetko ma svoju chut. Dokonca aj obycajna kola. Aj na tu sa da tesit. Ale ja uz ani neviem ako to chutilo. Jednoducho je to bez chuti, mastne a tazke.

Ked sme tam po pol hodine peskovania a bludenia dosli, bol tam uz pripraveny dlhy stol. Niektori tam uz cakali, ti co dosli s rodinami na autach. Dostal som instrukcie, ze mam robit presne to, co ostatni. Tak som si zacal na maly tanierik predo mnou drobit suchy lavash na male kusky. Existuje normalny lavash, makky, ktory sa da zrolovat a napchat do neho vselico mozne a jeho susena verzia, ktora sa hned zlomi. Tato sluzi na uchovavanie tohto chleba po dlhsiu dobu, dokonca aj 3 mesiace. Potom to vraj len staci naparit a je zase makky. Ale suchy lavash sa tradicne jedava k tejto polievke. Pochopite preco. Asi 2 cele „placky“ velke ako plech na pecenie, som si nadrobil. Tuto „polievku“, alebo vyvar, potom doniesli kazdemu vo velkej mise. Bola v nej svetlo hneda „nepriehladna tekutina“ bez vone. A v nej boli tie veci, z coho sa to vyvaralo. Neviem co to bolo, ale maso urcite nie. Na kusku kosti bolo cosi biele ako uplene rozvarena makka chrupavka, ci co a tiez nieco ako huspenina. Skratka daco zivocisneho povodu. Toto som si vybral z toho von na osobitny tanierik. Tento vyvar sa potom riadne osoli, ale fakt riadne, aby to dostalo aspon nejaku chut a prida sa roztlaceny cesnak, asi tak dve cajove lyzicky. Riadne sa to premiesa a ochutna. A ked to ma „smrnc“ tak sa tam nakoniec nasypu tie na drobno rozlamane kusky lavashu. Ten je tak suchy, ze okamzite vsiakne cely vyvar. A presne o to ide. Tu sa nejedava polievka, ale lavash nasiaknuty tymto vyvarom. A v tom je cela finta. Tradicny sposob konzumacie tohto pokrmu este udava jest to rukami, bez lyzice a to tak, ze sa zoberie makky lavash a pomocou neho sa nabera z misy ten nasiaknuty lavash.

Ale to este nie je vsetko. Stol bol okrem toho plny roznej zeleniny, ktoru treba jest hojne popri tom, pretoze to neskor pomoze pri traveni tohto pokrmu. Cize rekapitulacia. Je tu v mise zakladny chash, ku ktoremu sa jedava makky lavash, aj tie uvarene / rozvarene kusky „niecoho“, dalej redkovka, petrzlenova vnat (uz som o tom pisal – normalne namiesto salatu), nejake dalsie cudne zelene listy, olivy a dokonca este aj slany syr. Inak ta redkovka bola stiplava a v odporucanej kombinacii s neidentifikovatelnymi zelenymi listami stipala este viac. Tuto kombinaciu mi odporucali. Zda sa ze je to starodavny recept a pomaha to dalsiemu traveniu tohto jedla. A toto sa zapijalo cim inym ako vodkou. Oproti mne sedel manzel jednej kolegyne. Statny chlap a ten si zmyslel, ze treba ukazat Slovaciskovi, ako sa tu jedava a pije. Tak mi rezko nalieval, este som ani nedopil. Ale co bolo zaujimave, to jedlo bolo tak mastne a huste, ze vodka vobec, ale vobec! nemala ocakavany efekt. Nedialo sa absolutne nic. A ked dosla vodka, tak sa preslo na vodu s ozajstnou citronovou stavou. Zda sa, ze vsetko co sa tu s tym jedava a pije ma svoj zmysel a opodstatnenie. Zakladna funkcia: napomoct traveniu. Viackrat mi to aj povedali.
Ked sme dojedli, tak kazdy len sedel oprety a tazko vydychoval a takto sme stravili vyse pol hodinku, kym sme sa odvazili vstat zo stoliciek. Nastastie sme boli peso, cize ta prechadzka naspat celkom bodla a cestou naspat sme isli inou trasou, kde sme narazili na 4 kostoly a dalsie armenske kamenne krize.

Cele to stalo za to. Bola to pre mna riadna kulturna vlozka. A konecne som sa necitil tak odvrhnuty, pretoze v nedelu dosla jedna kolegyna, ktora v sobotu nemohla prist a ta sa so mnou bavila po anglicky a tak sa pridali aj ostatni co sedeli pri nas. A tak som sa dozvedel ako je to vlastne s ich kalendarom. Pretoze su tu dva: stary – Juliansky a novy – Gregoriansky.

Armensky kalendar
Ani sa nejdem pokusat tu vysvetlit ako vlastne tieto kalendare vznikli. Chcel som to vediet, ale cim viac som o tom cital, tym viac som bol z toho dopleteny. Tak som to nechal tak.

Ale zakladne fakty. Maju zhodny pocet dni zalozeny na solarnom roku. Ale v Julianskom su vsetky krestanske sviatky posunute o 12 dni dopredu. To slovo krestanske je tu velmi dolezite. Tym padom maju Vianoce podla stareho kalendara 6. januara, ale Silvestra maju normalne podla noveho kalelendara 31. decembra. a potom aj Novy rok 1. januara (kedze to nie je krestansky sviatok).
Stale hovorime Vesele Vianoce a stastny novy rok. Tak tu sa to hodi v opacnom poradi. Avsak Vianoce ani nie su takym dolezitym sviatkom v Armensku. Je to kvoli tomu, ze kym bolo Armensko sucastou Sovietskeho zvazu, cele nabozenstvo tu bolo dost utlacane a ludia zacali viac oslavovat Novy rok a Silvestra (alebo preniesli oslavy Vianoc na tento den). A prave ten je tu dolezitejsi. Silvester ako predvecer Noveho roku je ako u nas Stedry vecer. Je to sviatok, ktory sa travi v kruhu rodiny a striktne len doma. Niektori potom po polnoci idu do mesta. Tieto dva dni su najhlavnejsie a Vianoce su uz len takym doplnkovym sviatkom. A ako ceresnicka na torte je tu este 13. januar, co je Novy rok podla stareho kalendara. Ten asi oslavuju len naozaj pravoverni, alebo ti co si chcu najst dovod na oslavu.

Ked sme sa vratili, domaci zase zacali hrat ich spolocenske hry pravdaze v armencine. Tak sme sa s hotelovym spolubyvajucim (Alexom) pobrali do vedlajsej budovy – sportoveho centra – na ping pong. Ja som to v podstate hral prvy krat a snazil som sa len spravne odbit lopticku. Ale on sa mi snazil davat rozne krutene, az to natolko prespekuloval, ze som nad nim zacal vyhravat. Zrazu dosli aj ostatni a isli si zaplavat do bazena. Ani mi o tom nikto nepovedal, inak by som si doniesol plavky. Alex sa pridal k nim a vystriedala ho v ping pongu nasa ruska dizajnerka. V tu chvilu som zacal okamzite prehravat. Ziadne false, ale tvrde supy, ktore, ak som chcel mat vobec sancu chytit a odbit, musel som sa od stola trosku vzdialit. Po dvoch hodinach takejto hry to miestami vyzeralo ako sampionat v ping pongu, kde hraci hraju 2 metre od stola. Pravdaze amater ako ja, som vedel len sem-tam odpalit taketo podania, a tak sme dost skoro zanechali pocitanie bodov a hra sa tym padom este viac zrychlila.

Ani som len nemal cas rozmyslat nad tym, ci mi vobec travi to ich tradicne jedlo. Po ping pongu a plavani sme boli vsetci hladni a tak sme sa presunuli na obed. Mali sme hranolky a barbecue. Zbytok popoludnia uz bol nezazivny. Ale ja som mal predsa mat Vianoce. Ved bol 24. december, Stedry vecer. Poslal som SMSky AIESECarom, aby sme sa stretli na mojom byte a ukazem im Slovenske Vianoce. Ale z tohto vyletu sme sa vratili o pol osmej a ja som nemal nic navarene, tak sme to presunuli na pondelok.

:: Fotky ::

V nedelu vecer som este zavolal svojim milovanym a nakupil posledne ingrediencie na zemiakovy salat, ale o tom som uz pisal. A kedze som vedel, ze budem sam, tak som zasiel do pozicovne DVD a pozical som si jednu komediu s nazvom „Moje, tvoje, nase“. Nieco na styl Krok za krokom. Ale ak to je prvy stupen, tak toto je minimalne treti. Chlapik tam ma 8 deti z predchadzajuceho manzelstva a zena ma dokonca 10, ale nie vsetky su jej uplne vlastne. Niektori su adoptovani a tak sa tu vyskytuju detvaky (ako v typickom americkom filme) kazdej pleti, cernosko, aj cinanko.
Uz si viete asi predstavit ake rozne situacie mozu nastat, ked sa dvaja dospelaci a 18 deti nastahuje do spolocneho noveho domu. Oplati sa to pozriet. Ale asi len raz. Viac krat by to uz bola snad nuda.

No a ten salat som pri tom filme robil asi do tretej rano. Nakrajat 2 kilo zemiakov, a k tomu umerne mnozstvo cibule, mrkvy a uhoriek... Ale vydaril sa. Bol super.