O stvrtom vikende

18. 11. 2006

Sobota

Po minulom vikende mi bolo hned jasne, ze ten dalsi chcem stravit pokojnejsie, ziadna dalsia 6 hodinova tura, maximalne tak nejake miesta v Jerevane. Po rusnom tyzdni, ked som nemal tolko casu na domace prace, som chcel cez vikend trochu upratat novy byt, zistit kde co je a podobne.

Ale vratim sa este k piatku. V piatok rano odletel domov Christoph, ktory tu bol na 2 mesacnej stazi cez IAESTE. A spolu s nim odlietal aj Petter. Ale on siel len na vikend do Viedne a vratil sa asi v pondelok rano. Ale nebol to len taky vylet z rozmaru. On totiz na nejakej akcii vyhral spiatocnu letenku s Austrian airlines do Viedne plus ubytovanie v nejakom luxusnom hoteli na cely vikend. Naozaj pekna vyhra. A tak aj Petter odisiel. V podstate som bol aj rad, lebo ma aspon nelakal na dalsi vylet. Trosku som si chcel oddychnut v Jerevane.

Tak sobota sa zase zacala pracovne. Pre mna aj pre Thomasa. Ale on ma potom volno celu nedelu a aj pondelok. Bol som v praci takmer do tretej popoludni. Cize vratil som sa na byt a zacal trochu upratovat. Zistil som tretina skriniek je zapratana dalsim riadom, alebo roznym nepotrebnym haraburdim. Poumyval som riad od prachu, najedol som sa, zacal pisat nejake prispevky na blog a v podstate som len cakal na AIESECarov, ktori mali prist o pol siedmej na „party“. Ja som len dostal mail, ktory pozyval cely AIESEC Armensko na party do nasho bytu a bola v nom vyzva, aby kazdy doniesol nejake typicke armenske jedlo, pretoze som sa nedavno vyjadril, ze som este nestihol ochutnat nijake ich tradicne jedlo. Ked som sa pozrel, kolki tento email dostali, tak tam bolo asi 15 mien. A v tom maili bolo aj to, ze bude pozvany aj majitel bytu...

Konecne zazvonil zvoncek. S pol hodinovym meskanim, ale predsa. Siel som otvorit a pred dverami cely AIESEC Armensko! Ale nie, prisli az styria. Styri dievcata, ktore sa hned nahrnuli do kuchyne a zacali rozbalovat to jedlo co so sebou doniesli a uz aj servirovali. Tak sme mali na veceru ich tradicne jedlo – Tolma / Dolma – nazov sa lisi v zavislosti od regionov. Bola to vlastne plnena kapusta a plnena paprika. Plnene boli tak ako u nas pomletym masom a ryzou.

Mali sme k tomu este studeny salat – Tabule – pomleta a uvarena ryza (alebo uvarena a potom pomleta... neviem postup) zmiesana s nadrobno posekanym salatom a este s nejakym korenim a omackou, takze to vyzera nejak hnedo. A tato zmes sa jedla s listami salatu, slanym (pastierskym) syrom a ich tradicnym plackovitym chlebom – lavash.

Tieto jedla najdete odfotene v mojej webgalerii, medzi obrazkami z noveho bytu.

Pravdaze nechybal ani dezert – pecivo z listkoveho cesta (tentoraz sladke), ale neviem cim to bolo plnene. A toto sme zapijali vinom z granatoveho jablka (tiez typicky armenske). Inak toto je fantasticky napoj. Urcite take nieco donesiem domov. Vyrazna sladka chut granatoveho jablka s rubinovo cervenou farbou a typickou vonou po tomto ovoci. Medzitym som im musel ukazat fotky co som tu urobil, po vyletoch a v Jerevane, ako inak aj fotky z domu. Boli prekvapene cistotou a uhladnostou Kosickej hlavnej ulice a pestrofarebnymi domami, ktore u nas mame. Dalej som im ukazal fotky z nasich AIESEC konferencii a Powerpoint prezentaciu o Slovensku, ktoru som doplnil o prepocet cien do AMD.

Medzicasom prisiel aj Thomas a tiez majitel bytu, ktory nam doniesol dezert a vyprate paplony, takze si nemusime kupovat na zimu nove. Ochutnal co dievcata navarili, trosku pokecal zmiesaninou armenciny (s prekladom), anglictiny a rustiny, a potom uz isiel. Aj AIESEC dievcata sa okolo 9 pobrali domov. Tak sme s Thomasom dojedli to co ostalo. Bolo 10 hodin, tak co s nacatym sobotnajsim vecerom? Zavolali sme nasmu indickemu kamaratovi Rajatovi, ktory tu uz 5. rok studuje medicinu a uz perfektne ovlada armencinu. Stretli sme sa s nim aj s Claudiou. Ta, ako som uz pisal, je tu na stazi v Austrian airlines. Rajat nas odviedol na specialnu party, kde mali byt jeho spoluziaci a kamarati.

Ale toto bola fakt sila. Pred barom stali tvrdi vymakani chlapi v sirokych nohaviciach, v tielku, ale hlavne ze mali ciapku na hlave a bezprstove rukavice. Jednoducho imidzaci. Hlavne ze bolo vonku + 2! Ked sme vchadzali, tak mi doslo kam som sa to dostal. Ja som chcel ist na pivo do obycajneho podniku a Rajat nas dotiahol na diskoteku. Vstupne 2000 dram pre panov, a damy len 1000 (tak skoro ma porazilo). A to bol len zaciatok. Dnuka na parkete poskakovali taki isti typci ako stali vonku. Doslova poskakovali a metali sa (inak sa to uz nazvat neda) v cudnom rytme armenskeho hip-hopu. Ten potom vystriedal arabsky hip-hop a obcas zaznel aj tradicny americky hip-hop. Na kazdy vsak poskakovali uplne inak. No najvacsi uspech mal ten arabsky. To sa ani opisat neda. Na taku hudbu som sa nijako nevedel chytit, tak som si dal len ich „tretinkove“ pivo za 500 dram. Ostatni sa aj trosku pokusali zapojit, ale do toho davu sa velmi neodvazili. Na parkete sami chalani, niektori dokonca v paroch poskakovali oproti sebe niekedy az nebezpecne blizko a mozno 4 dievcata si vytvorili vlastne kolecko a o ostatnych sa nestarali. Bol to jednoducho kulturny sok. Doteraz neviem co si mam o tom mysliet. Vyzeralo to jednoducho zvlastne. Chybali mi tam aspon nejake pariky – heterosexualne! Alebo aspon normalne skupinky kamaratov, ktori sa prisli zabavit, ale aj tu by som ocakaval aspon nejaky mix chlapcov a dievcat. Namiesto toho tu boli sami orientalne vyzerajuci nabiti chalani (myslim tym Indovia – asi preto tu Rajat poznal takmer kazdeho), ktori poskakovali oproti sebe akoby sa chvastali, a dokazovali si, ze kto sa vie na tuto hudbu lepsie metat po parkete. A preto sme aj do 1 hodiny odisli. Bolo to premarnenych 2000 dram.

Kedze tam bola strasna hudba, presli sme do, pre nich dost dobre znameho, podniku Astral, kde uz hrali „europsky“ styl hudby, aj ked vsetky pesnicky boli zremixovane do techno verzie. Ale na to sa dalo lahsie zvyknut. Bol to z vonka aj z vnutra dost dobre vyzerajuci podnik, cize aj tu sme my chalani museli zaplatit dalsich 2000 dram, a Claudia (ako aj vsetky ostatne dievcata) sla zadarmo... Ked som sa dozvedel o dalsom vstupnom, tak ma islo rozdrapit. Keby som vedel, kde som a nebola uz polnoc, tak by som ich tam nechal a siel na byt. Ale mal som smolu, oni chceli tak som musel aj ja. No a pivo, este horsie, tretinkove za 800 dram. Ale bolo tam dost teplo tak trebalo doplnit aj tekutiny. Bolo tam na parkete dost ludi, ale toto sa uz viac podobalo na tie nase diskoteky. Presne to co som pisal vyssie, bolo tu viacej parov a potom nejake zmiesane skupinky zabavajucich sa kamaratov a kamaratiek. Ale okolo druhej sa to akoby zazrakom vyprazdnilo a ti co ostali tak len sedeli a pozerali na ten jeden par, co tam ostal tancovat. Vyzeralo to ako vystrihnute z tanecnej sutaze, ale tato exhibicia trvala asi pol hodinku. Pekne divadielko. Okolo pol tretej sme sa pobrali prec, odprevadili Claudiu na byt a traja chalani sme sa zviezli taxikom (zase Octavia) k poslednej stanici metra, pretoze aj Rajat tu byva.

Toto bol otrasny vecer, uplne zabity. No aspon som si uvedomil, ze co uz nikdy viac nechcem zazit. Vyhodene peniaze za otrasnu muziku. Nikdy viac. To radsej 6 hodinove tury kazdy vikend, alebo sa pojdem poprechadzat po Jerevane, pofotim trosku a vecer si pozrem nejaky film na notebooku.

19. 11. 2006

Nedela

Spat sme sli okolo tretej, a tak sme sa zobudili okolo 11tej, dojedli sme este zvysky Tabule a rozhodli sme sa s Thomasom zajst do Narodnej galerie na Republikanskom namesti. Obaja vyzbrojeny fotakmi sme dosli do Galerie, kde sa – ako inak – nesmelo fotit. To bolo este v pohode, ale co bolo naozaj cudne, ze vsetky exponaty mali popisky len po armensky. Na co taka galeria. Ved aj na Slovensku do galerie chodia najma turisti a taki co sa v tom naozaj vyznaju. No a toto je Jerevan, hlavne mesto tak historicky bohatej krajiny a popisky v galerii maju len v armencine! Fakt, okrem nas dvoch tam boli asi len dalsi 4 navstevnici. Dokonca zamestnancov galerie bolo viac ako navstevnikov. Pretoze v kazdej miestnosti sedela teta a vedla nej elektricky ohrievac, aby jej nebolo zima. A ked sme presli z jednej miestnosti do druhej, tak ta teta vstala a pozorne nas sledovala, ci sa nahodou nechceme dotknut exponatov, alebo nedajboze fotit.

Co sa exponatov tyka, kedze to bolo oddelenie narodnych dejin, tak tam boli rozne vykopavky, ako vazy, ine nadoby, rozne naradie, mince – velmi pekne, aj zlate, dobove saty, sperky a ine doplnky. Vystavene boli aj obrovske az 2 metrove kamenne tabule, na ktorych je vytesany ako ustredny motiv kriz. Okrem toho cely kamenny kriz, ktory sa po armensky nazyva khachkar, je precizne vyzdobeny. Na stenach obrazy, koberce a dobove mapy, na ktorych bolo pekne vidno ako sa vyvijala kartografia, lebo tie na zaciatku boli akoby detske nacrty rozmiestnenia kostolov v nejakom regione, az po precizne celosvetove mapy na konci. Jedine tie mapy mali anglicke popisy, pretoze to boli kopie z Britskeho muzea.

Toto je ukazka kamennych krizov. Take sa nachadzaju v kazdom, alebo pri kazdom starom kostole. A za stary kostol sa povazuje taky, co ma aspon 1000 rokov. Ostatne su nove:-).

Po galerii sme este zasli na Vernisaz. Na Slovensku ma toto slovo iny vyznam. Tu to znamena velky otvoreny trh, ktory sa usporiadava kazdu sobotu a nedelu na jednej dost sirokej a hlavne dlhej ulici blizko Republikanskeho namestia. Tato ulica je urcena vylucne na ucely tohto trhu. Ten sa da rozdelit na tri hlavne casti. V prvej casti sa da kupit asi takmer vsetko co vas napadne. Vyzera to asi tak, ze ten kto ma doma privela haraburdia, tak to donesie sem, vystavi to a ked sa niekomu nieco hodi, tak si to za par drobnych kupi, pravdaze az na zberatelsky tovar, ktory ma svoju cenu. A tak sa tu da najst vsetko, stare hadice od vysavacov, prastare aj „novsie“ ruske fotoaparaty, zehlicky, kluce, stare zamky, klucky, stare armenske aj ruske mince, obrovske ruske bankovky s portretom Lenina, velikanske plagaty z cias ZSSR s motivmi Lenina a roznymi socialistickymi heslami, dalej skumavky, obnosene topanky, dokonca stare maticne dosky z PC, jednoducho vsetko na co sa da spomenut a patri do haraburdia.

Druha cast Vernisaze bola zamerana na turistov. Rozne velke aj male predmety s motivmi bud Araratu, alebo niektoreho z najznamejsich kostolov a to od kluceniek, tazitka na papiere, stojany a ktovie co este vsetko. Material bud drevo, alebo taky zvlastny cierny kamen. Zaujimavostou je ako material pouzit broskynove kostky horizontalne rozrezane na asi milimetrove pasiky. Cize su to asi milimeter hrube ovalne tvary, uprostred diera (tam bolo to makke jadro) a z tohto som videl urobene vazy, skatulky, dokonca modely kostolov. Dalej som tu videl sperky, rozne ozdoby a tricka, takisto velmi atraktivne hlavne pre turistov s motivmi ZSSR, alebo motivmi, ktore zosmiesnuju byvaly ZSSR, napr. Velke zlte ovalne M (ako z Mc’Donalds) ale namiesto toho napis Mc’Lenins aj s jeho podobiznou. V osobitnej casti su vystavene obrazy na predaj, od malych az po naozaj velke. Na 60% z nich je zobrazeny Velky a Maly Ararat. Na ostatnych su bud tradicne (az gycovite) vymyslene, panenske krajiny, najznamejsie Armenske kostoly, alebo ine motivy ako kvety a podobne. Najprv som sa cudoval, ze kolko turistov sem musi prist aby vsetky tie obrazy s motivmi Araratu pokupili, az som sa dozvedel, ze taky obraz sa nachadza takmer v kazdej domacnosti v Armensku. Cize tie obrazy su hlavne pre domacich.

Ararat je pre Armencov posvatny a povazuju ho za svoje pohorie, az na to, ze lezi v Turecku. Ale to nevadi, patri im. A ze vraj odtialto je nan ovela krajsi pohlad, ako z Tureckej strany. „Pohlad“ myslim tych 40 dni v roku, ked sa Ararat neskryva za oblakmi a smogom z Jerevanu.

A nakoniec v tretej casti Vernisaze sa daju kupit veci ako na blsaku, alebo na akomkolvek slovenskom jarmoku, cize oblecenie, obuv, riad, kuchynske naradie a podobne.

Takze toto je uz vsetko z vikendu v Jerevane a dakujem vsetkym, co sa docitali az sem:-).