Spomienky na Armensko

Uz je to viac nez rok odkedy som na svoj blog zavital naposledy a uz takmer 3 roky odkedy som sa vratil z Armenska. Kedze tento blog je venovany vyhradne mojej stazi a pobytu v Armensku, tak som odvtedy nenapisal ziadny prispevok a na uvodnej obrazovke tohto blogu stale svietil moj posledny prispevok. Preto to teraz menim a trosku aktualizujem, aby som to tu trosku zosumarizoval a dostojne zakoncil.

Tu je archiv mojich prispevkov chronologicky po mesiacoch:

November
December
Januar
Februar
Marec
April

Ale ak by to niekto chcel citat naozaj chronologicky, tak v kazdom mesiaci treba postupovat zdola nahor.

Zaujimave je, ako tie 3 roky ubehli a predsa si stale pamatam na tolko detailov z Jerevanu, z toho zivota, dokonca aj nejake slovicka, aj ked som ich vedel dost malo.

Urcite by som sa niekedy rad vratil do tejto malej, ale historiou velkej, krajiny. Vlastne by som sa tam vratil hned aj 2 krat. Najprv v lete, kedy teplota stupa aj na 40 stupnov C, vychutnat si rusny zivot na vecernych terasach (ked sa trosku ochladi), urobit zopar vyletov na juho vychod krajiny, aj na sever od Jerevanu.
A druhy krat by to bolo urcite v zime, lyzovacka v stredisku Tsakhkadzor.

Ti, ktori aspon trosku vedia po rusky, tu nebudu mat ziadny problem. A pre nas ostatnych, da sa tu dohovorit aj slovensko-anglicky, rukami-nohami. Ludia su tu mili a pohostinni, krajina okolo Jerevanu (oproti Slovensku) trosku fadna, ale treba si rozsirit obzory. A na spominanom severe (kde sa mi nepodarilo dostat) su lesy, a tam sa oplati urobit aj dlhsiu turu.

Na pravej liste je zopar mojich najoblubenejsich galerii obrazkov pre trosku motivacie navstivit tuto krajinu pod Araratom.

O poslednom tyzdni a odchode

Po poslednom vikende som mal este 4 volne dni a odlet v piatok, skoro rano. Chcel som to vyuzit co najaktivnejsie, nejakymi turami a podobne. Mali sme naplanovany 2-dnovy vylet na juh Armenska, kde sa nachadza asi ten najkrajsi klastorny komplex – Tatev monastery. Videl som nejake obrazky a strasne som tam chcel ist uz od svojho prichodu. Ale na domacich bolo prilis chladno na take daleke vylety (asi 6 hodinova cesta marshrootkou, a to len jednosmerne). No muselo sa to zrusit, kvoli trom neprijemnostiam:

- 2 dni po vystupe na horu Hatis ma zrazu zacalo boliet koleno, a to hlavne po dlhsom chodeni
- AIESECarka, co pochadza z juhu Armenska, so mnou nemohla ist, pretoze musela dopisovat nejake seminarne prace do skoly. To by sa vsak dalo nejak zariadit, ze by so mnou siel niekto iny. Najhorsie bolo vsak to, ze
- firma mi este stale neposlala poslednu vyplatu.

V piatok mi povedali, ze to poslu v pondelok. V pondelok, ked som siel do firmy, tak mi povedali, ze v utorok. V utorok po vystati si radu v banke som sa dozvedel, ze to tam este stale nie je. A vo firme mi povedali, ze uz isto v stredu. A potom to este prelozili na stvrtok. Takze kazdy den som v podstate cakal na to, aby som mohol ist do banky. A kedze banky pracuju od 9.30 do 16.00, v tomto case som nemohol byt na ziadnej ture, ale musel som kvasit v Jerevane. Bola to cisto organizacna chyba. Mohli mi povedat, ze to bude na konci tyzdna a ja by som si zariadil prve dni inak a necakal by som v Jerevane len preto, aby som mohol ist do banky. Z tych penazi som este chcel pokupit zopar veci, mat to konecne z krku, aby som sa mohol venovat ostatnym veciam. Namiesto toho som kazdy den stracal nervy s firmou a bankou.

Posledny den
5. 4. 2006

Este aj v uplne posledny den som mal problem dostat vyplatu. Hned rano som prisiel do banky a povedali mi, ze tam na moje meno nic nemaju. Tak som nabehol do firmy ako zurivy tiger. Zatial bola v kancelarii len jedna zenska. Prinutil som ju hned volat nasho ekonoma. Trvalo to 2 hodiny, kym sa to roznymi telefonatmi vyjasnilo. Chyba bola v tom, ze meno mi zase napisali v armenskom prepise (co vobec nebolo to, co je napisane v pase), ale tiez, ze do kolonky „cislo pasu“ napisali cislo mojho povolenia na pobyt. A kedze cisla boli rozdielne, tak tie prachy neboli v podstate pre mna.

No, ale okolo pol jednej som slavnostne vysiel z banky aj s peniazmi, nakupil posledne darceky, vino, napalil zopar CD s fotkami, pre tych ktori pytali a mohol som sa konecne zbalit. Dovtedy som sa ani len balit nemohol, lebo vino som potreboval dat do prostriedku, aby sa nerozbilo. V posledny den som tiez videl Ararat, rovno z Jerevanu. Bolo to ako facka, ked som ho uvidel tycit sa medzi dvoma budovami. Vobec som ho tam necakal. A konecne, po 23 tyzdnoch, som videl Ararat z vrchu kaskady! V posledny den. Takze som sa kludne mohol vratit domov. Aj ked nebol vidno tak uplne cisto ako to vidno na niektorych fotkach. Ale tie su robene v lete...

Vecer uz nasledovala moja rozluckova party, tancovali sa AIESEC tance, rozdal som posledne darceky, sam som tiez nejake dostal. Bolo to fajn, no zase len do desiatej, kedy odisli posledne dievcata. Zbytok, chlapov, som este pozval k nam na byt, ze tuto noc sa nespi. No ale pred tym ma dalsi AIESECar pozval este k nim domov, na taku neskoru veceru, pretoze ma jeho rodicia este pred odchodom chceli vidiet. Take pekne od nich:) A kedze ostatnych 3 chalanov, co sli ku mne, som nemohol nechat dovtedy cakat, sli so mnou tiez.

Na byt sme sa dostali po polnoci. Este sme chvilu pokecali, ja som si zbalil posledne veci a vychystal si ich na cestu. O druhej v noci som ostal uz len ja a Thomas. Upratali sme posledne veci, pretoze sme spolocne opustali ten byt. Ja som odchadzal a on sa na dalsi den stahoval do ineho bytu v centre.

Letisko Zvartnots
6. 4. 2006

O 3.30 mi dosiel taxik. Ten uhanal prazdnymi ulicami a tak som sa dostal na letisko za 25 minut a za vopred dohodnutych 2000 dram. Tam si este ti vykoristovatelia vypytali 400 dram za vozik na batozinu a tak som prisiel o 500 dramovu bankovku, ktoru som si chcel nechat. Zaplatil som dalsich 10 000 dram nejaky specialny „letiskovy poplatok“ len za to, aby som mohol opustit krajinu. O tom som sice vedel a mal som na to vyclenene peniaze, ale aj tak sa mi to zda ako zbytocny poplatok a hlavne dost vysoky. Na letisku mi dokonca 2-krat skontrolovali (prehladali) pas, ci som mal plate viza pocas celej doby pobytu. Pri check-ine, aj pri pasovej kontrole pri boardingu. A tak som dva krat musel ukazovat svoje povolenie k pobytu. A konecne boli spokojni. Nelegalne sa tu ani neda byt. Neviem si predstavit, co by urobili, keby som ho nemal pri sebe a v pase ziadne platne viza.

Este som v duty-free obchode kupil flasky armenskeho konaku a tym som si splnil svoju poslednu povinnost a strovil posledne (na to) odlozene peniaze. Tymto som odbremenil svoju batozinu, ktora uz aj tak mala 21 kg. Prirucna batozina vsak urcite mala dokopy viac ako povolenych 8 kg, ale dal som si odvazit len ten lahsi ruksak (4 kg), s tym ze v druhom mam „len“ notebook, pricom som tam toho mal ovela viac. A tak som uspesne presiel a dokonca bez pipania:)

A posledne zaujimavosti
Odlietali sme 5.50, let trval 3 hodiny 30 minut a casovy posun bol minus 3 hodiny. Cize pristavali sme vo Viedni pol hodinu po odlete, o 6.20. Na palube sa premietal nejaky nudny film o prasiatku (nie prasiatko Babe, ale daco ine) a podavali sa ranajky, co mi dokopy pomohlo aj zaspat. A ked sme pristavali vo Viedni, bolo + 9 stupnov C, a to bolo dokonca skore rano. V Jerevane bolo v minulych dnoch + 6 na prave poludnie.

O poslednom - dvadsiatom tretom - vikende

31. 3. 2007
Sobota

Je tu jeden chlapik, ktory ma status „AIESEC friend“. Nie je vobec cinny v tejto organizacii, ale zato pozna vsetkych stazistov niekolko rokov dozadu a precestoval s nimi kus Armenska. Kazdy ho tu pozna ako cloveka, co pozna krasne a zaujimave miesta v Armensku a organizuje kvalitne tury.

Aj mne prislubil, ze pred tym ako odidem, vezme ma na nejaku turu. Ale kedze pocasie bolo doteraz take vselijake a nadisiel uz posledny vikend, rozhodli sme sa ist za kazdeho pocasia. Zial nikto iny sa nepridal, tak som bol len ja a Stepan. A nas ciel: Mt. Hatis, hora vysoka 2529 m. Armensko je vsak vseobecne polozene dost vysoko, tak nasu turu sme zacali vo vyske 1750 m. Ale aj tak, vyskovy rozdiel 779 m. Ked to tak vezmem, ze nas Gerlach je vysoky 2655 m, tak Mt. Hatis je doteraz moj rekord v nadmorskej vyske.

Nasu cestu sme zacali 9.30, odviezli sme sa marshrootkou za mesto a o 10.00 sme zacali vystup. Na upati bolo prijemne teplo a tak po pol hodine sme museli dat kabaty dole. Postupne zacal pribudat sneh a v tych vyssich castiach dosahoval vysku aj 1 meter. Sneh bol uz odstaty a moje topanky sa mi zabarali do snehu len nejakych 10 cm, no obcas sme sa ocitli v snehu aj vyse kolien. Cesta smerom hore trvala 4 hodiny a vyzerala ako „cesta do neba“. Vsetko naokolo uplne biele. Natolko biele, ze som obcas mal problem mat otvorene oci. Biely sneh plynulo prechadzal do bielej oblohy. Po nespocetnych mini prestavkach sme dosiahly kovovu konstrukciu, ktora predstavovala vrchol. A to bol ten pravy pocit satisfakcie. Ale este nas cakala cesta nadol. Jasne, ze to uz malo byt jednoduchsie, ale aj tak. Teraz uz konecne chapem tych extremistov, ktori cely den slapu hore na nejaky panensky kopec, len aby sa zviezli raz dole na lyziach. Len raz, ale za to na snehu, po ktorom sa este nikto pred nimi nelyzoval. Oni maju dvojnasobny pocit satisfakcie – zo zdolania tej hory a z toho lyzovania. Aj ja by som v tu chvilu privital moznost zlyzovat tu horu. No my sme si to – pravdaze po vydatnom obede na vrchole - odslapali naspat za dalsie 2 hodiny. A cestou dole sme este stretli dalsich 4 ludi, ktori slapali hore v nasich stopach. Ale my sme tam boli v ten den prvi!:) A oni to mali o to lahsie, ze mohli nasledovat nase stopy.

A vysledok? Totalne premocene velke zimne kozene topanky (susil som ich 2 nasledujuce dni), aj ponozky. Unava na dalsie 2-3 dni. A opalena, vlastne vtedy este spalena tvar. Vobec som necakal, ze by som sa tam mohol aj spalit. Slnko sme ani poriadne nevideli, vsade naokolo oblaky/hmla. A predsa. K tomu samozrejme ten uzasny pocit, ze sme to zvladli. Teraz, s odstupom casu, toto pisem uz na Slovensku, sa mi koza z tvare zosupala a vratil som sa pekne opaleny:)

1. 4. 2007
Nedela

Kedze to bol posledny vikendovy den a „vernisaz“ – velky trh vsetkeho mozneho sa konal len cez vikendy, musel som tam ist a pokupit nejake suveniry. 5 mesiacov som nijake suveniry nekupoval, tak konecne som si aj ja dozicil a spraval som sa ako totalny turista:)

Nakupovanie sme vsak museli urychlit, pretoze som bol aj s Yuanom pozvany na „cholovatz“, cize na armenske barbecue na chatu k starym rodicom kamarata jedneho AIESECara. Je trosku zlozite si predstavit tie vztahy, ale podstatne je, ze sme sa vybrali von z Jerevanu, na vidiek. Dokupili sme este nejake pivo a pockali sme si na rozhegany autobus. Bolo nas spolu 7, nas hostitel, Davit – AIESECar a ich traja kamarati. Mohli mat okolo 17 rokov, vkuse robili blbiny, ale aspon bola sranda, a to je to, co sme na posledny vikend potrebovali. Ja som mal pred sebou este jeden tyzden, ale pre Yuana to bol predposledny den. Boli sme pozvani hlavne preto, ze to bol nas posledny vikend. Tychto chalanov (okrem toho AIESECara) sme stretli pred tym len raz, ale jednoducho sa chceli s nami (zahranicnymi) stretnut este raz a pekne sa s nami rozlucit takymto sposobom. Narozdiel od mojich kolegov v praci. Na toto som v minulom prispevku myslel.

Dedinka, kde bola ta chata, bola cisto ako slovenska, az na tie rury, ktore akosi boli stale nad zemou a bolo ich vidno vsade. Pri kazdom dome velke zahrady plne ovocnych stromov, zvacsa marhul. Spominam to kvoli tomu, ze tento chalan mi na moju rozluckovu party doniesol malu flasku, ze vraj od jeho starych rodicov a s pokynom, ze to nemam vypit v Armensku, ale odniest domov a vypit so svojim otcom:) A co v nej bolo? Domacky vyrobena, 65%-na vodka, vyrobena z marhul. Jednoducho SILA!

Narubali sme tam drevo, nasekali maso (zabudol som sa spytat ake) na mensie, ale zato dost velke kusy, obalili ich v nejakej koreninovej zmesi a nastokali na razne. Prekvapivo sa to maso pripravovalo na ohni asi len 15 – 20 minut, a bolo dobre. Jedli sme k tomu lavash a zapijali pivom.

Po nakupoch a barbecue nasledoval, uz v Jerevane, treti program toho dna, a to rozluckova party pre Yuana, kedze odlietal v utorok. Jeho odchod po 6 tyzdnoch, aj ked bol planovany, AIESECarov dost prekvapil. Zda sa, ze to planoval sam so sebou a s firmou a AIESEC sa to dozvedel len tyzden pred jeho odchodom. No co uz. Ked prespal svoju privitaciu party, tak mu urobili aspon rozluckovu party. Na cinsky sposob – v karaoke bare. On stale spominal, ze Cinania chodievaju do karaoke barov, spievat, najest sa (to je hlavne), trosku vypit (1 pivo na noc a aj to len chlapi. Dievcata si nemozu dovolit pit, takze oni len nealko.) a hrat karty. Toto je prosim pekne „Cinsky sposob zabavy“:) Yuan sice odmietol spievat, ale dievcata spievali, tak bola aj sranda. A co bolo zaujimave, zdrzali sme sa az do 22.00. Vidno, ze dni sa nam predlzili, slnko zapada neskor a dievcata maju dovolene ostat vonku dlhsie.

Takze co s nacatym vecerom? Stvrty program dna – na diskoteku do Stop clubu. Tu sme este raz stretli chalanov, s ktorymi sme boli na barbecue. Prijemna atmosfera, hlucna hudba, dalsie pivo a zabava v plnom prude. A co na to Yuan? On nam tu zaspal na stolicke okolo pol noci. Tito toho asi vela nevydrzia:) Myslim taky rusny den. A to som mal ja za sebou vystup na Mt. Hatis!:)

O rozlucke vo firme

30. 3. 2007
Piatok

Kedze som vedel, aky maju moji kolegovia v praci pristup ku komunikacii v anglictine, rozhodol som sa im vsetkym poslat rozluckovy email v ich rodnej armencine. Pravdaze ja som ho napisal len po slovensky a Areg mi ho prelozil a vo stvrtok som to poslal. O 5 minut na to sa strhla cez rozne chatovacie programy lavina otazok, ktore posielali kolegovia z ostatnych kancelarii holkam v nasej kancelarii. Kazdy sa pytal, ci mi to oni pomahali prekladat. V maili som za vsetko, aj ked toho fakt vela nebolo, podakoval, poprial vela uspechov do buducnosti a pozval vsetkych na rozluckovu tortu v piatok. Kedze torta tu bola pri kazdej prilezitosti narodenin a dokonca aj vtedy, ked jeden z nich oslavoval „kupu auta“, tak som usudil, ze aj ja by som ich mohol pozvat na tortu. Aj ked AIESECari to neskor komentovali, ze toto uz naozaj pre mna mohli urobit oni, a nie naopak.

V piatok, ked nastala oznamena hodina „H“, pomaly sa zacali schadzat s 10 minutovym meskanim (pricom vo vsetkych minulych pripadoch prisli dokonca aj skor). Nesmelo vchadzali, ze co sa bude asi diat, ci nahodou nebodaj budu musiet rozpravat aj po anglicky. Tak to aj vyzeralo. Niektori sa toho natolko „bali“, ze radsej ani neprisli. A ta polka, co dosla (alebo maximalne 2/3) sa zacali hlucne dohadovat, ze kto z nich bude hovorit. Nastastie dosiel ten najsmelejsi z nich, ktory sa so mnou aj normalne bavil, a ten predniesol za vsetkych pripitok. Ostatni si len ticho dali tortu, vino, nealko a odisli. Bolo to jednoducho trapne. V podstate som sa rozpraval len so sefkou. Ti ostatni su uz asi stratene pripady.

Odovzdal som vsetky informacie, subory, zbalil si veci a odisiel. Ale pred tym som este slubil, ze sa zastavim aj v pondelok, pretoze nas CEO bol cely tyzden chory a tak ani v piatok nebol v praci.

V pondelok to vsak nebolo o nic lepsie. Necakal som nic velke, len kratky pokec na 5-10 minut. Namiesto toho som na neho este cakal pol hodinu kym dojde do prace, a ked prisiel tak mi potriasol ruku, prehodil zo 3-4 vety a zacal sa venovat ostatnym. Takze takyto uzasni ludia tu pracuju. Pravdaze moja priama nadriadena bola vynimka, ta bola v pohode.

Este ze som stretol mimo prace ludi, co boli pravym opakom tychto. Ale o tom uz v nasledujucom prispevku.

O odchode

Vsetkym, ktorym som to nepisal osobne, davam na znamost, ze moja 5 mesacna staz sa konci a v piatok, 6. aprila 2007 letim domov na Slovensko.

Zomrel Armensky premier

Uz od zaciatku tyzdna sa nejak prilis casto spominal premier a tiez prezident. V praci mi absolutne nic nepovedali. Musel som sa to dozvediet od Yuana, ktoremu to povedali kolegovia v praci.

V nedelu, 25. 3. 2007 zomrel na srdcovy zachvat vo veku 55 rokov Armensky premier, Andranik Margarian. Svoju funkciu zastaval od maja 2000.

Vcera, v stredu 28. 3. boli vsetky vlajky na pol zrde, pretoze sa konal jeho pohreb.

V armenskom politickom systeme, premier ma hlavne vykonnu moc, a je menej vplyvna osoba nez prezident.

O novych faktoch genocidy

29. 3. 2007

Nedavno nas jedna AIESECarka pozvala pozriet si dokumentarny film o Armenskej genocide do jedneho spolocenskeho centra. Dokument trval asi hodinu, pricom tam boli aj rozhovory s ludmi co to osobne zazili a prezili. Ti potom utiekli do roznych krajin. Jeden z nich bol 101 rocny dedko zijuci v Kanade, pricom v roku 1915 mal len 15 rokov. Rozpraval, ake strasne veci sa udiali, na ktore sa ani po tolkych rokoch neda zabudnut. Film sa tocil pred 6 rokmi, v roku 2001. Cize tito ludia uz s najvacsou pravdepodobnostou ani neziju. Nic nove (okrem konkretnych ukrutnosti) som sa nedozvedel. Ale potom nasledovala druha cast dokumentu – rozhovor s francuzskym historikom, ktory rozoberal rozne temy z historickeho aj sucasneho hladiska. Trvalo to dalsiu hodinu a pre mna to bolo neuveritelne nudne. Odpovedal na otazky tak zosiroka, az som aj otazku medzicasom zabudol. Ale posledne dve otazky stali za to. Tykali sa toho, preco Turci nechcu uznat Genocidu Armenskeho naroda. A ten historik uviedol nasledujuce
3 dovody:

1. psychologicky dovod
Turci to uz prilis dlho zatlkali, aby s tym teraz vyrukovali a priznavali. Vynalozili na zatlkanie, prekrucanie a skryvanie pravdy prilis vela penazi, aby to zrazu len tak menili.

2. generacny dovod
Je tu uz uplne nova generacia Turkov, ktori boli v ramci prveho bodu vychovavani tak, ze „nebola ziadna genocida“. Jednoducho vsetky historicke materialy, knihy aj ucebnice toto vynechali, alebo to opisovali ovela miernejsie a ze to boli normalne vojnove obete. Pre nich dejiny vyzeraju inak a tak obhajuju ten svoj vyklad dejin. Tito teraz ani len nevedia co je genocida a radsej odvedu temu, ako keby sa mali dozvediet nove fakty.

3. teritorialny dovod
Keby to Turci priznali, tak by tym tiez priznali, ze zobrali armenom velku cast uzemia a museli by vracat. To, co som pisal o genocide na uzemi Turecka a Zapadneho Armenska, tak to Zapadne Armensko je teraz cele sucastou Turecka a terajsie Armensko je „len“ vychodne Armensko spred 90 rokov. Co som pisal, ze Ararat patril armensku, to ani nebolo tak davno. Nebolo to za byvalej velkej Armenskej rise este pred Turkami, ale pred 1. svetovou vojnou a dokonca aj hned po nej. Toto som pred tymto filmom vobec nevedel.

Mozno by to mohli uznat bez vracania teritorii, ale odkryli by tym dalsie otazky a bolo by to komplikovane. To, ze Armeni nic neziadaju, len uznanie, nie je az tak uplne pravda, pretoze s tureckym uznanim ide ruka v ruke aj ta uzemna otazka. A konflikt je na svete. Len neviem, aky podiel tvoria tieto dve casti (1. uznanie ako take, 2. uzemna otazka) na celku. Ci je to 50-50, alebo jedna z nich je trochu v uzadi.

Turci urcite nechcu stratit toto uzemie. Ale na druhej strane, takto to mozno beru len Turci (ze Armensku ide len o to uzemie). Armensko by urcite nebolo proti vrateniu uzemia, ale mozno by im fakt stacilo celosvetove uznanie a konecne by ich predkovia mohli „odpocivat v pokoji“. Ved sta tisice ludi ani nebolo normalne pochovanych. A to je k tomu Armensko silne krestanska krajina. Tak to treba brat.

O dvadsiatom druhom vikende

24. 3. 2007
Sobota

Toto mala byt moja posledna pracovna sobota a tak som ju chcel mat volnu. V piatok som si na sobotu vypytal volno, ze by som rad siel na nejaky vylet. Ale v piatok prsalo a tak vyhliadky na sobotu boli dost biedne a ked som sa rano zobudil, tak pravdaze prsalo. Preto som poslusne naklusal do prace. Za 2 – 3 hodinky som spravil pracu, ktoru som nechcel odkladat na pondelok a tak som sefke slubil, ze to urobim cez vikend doma, aby s tym uz mohla v pondelok robit. Sobota prebiehala pre mojich kolegov typicky. Dobre sa porozpravali pri kavicke, cajiku, vyrozpravali si vsetky klebety (kolegyne), len ja som makal, aby som mohol cim skor vypadnut, aj napriek tomu, ze prsalo. Ked som odchadzal, este stale klebetili:)

Tak som odpracoval kazdu sobotu pocas 5 mesiacov. Az na tie dve, co boli sviatky. Neuveritelne. Uz sa tesim na slovensky sposob. Dva volne dni na tyzden.


25. 3. 2007
Nedela

Konecne! Uz dva krat odlozeny vylet k jazeru Sevan. Armeni su nan patricne hrdi, asi tak ako na Ararat. Hovori sa, ze ten, kto bol v Armensku a nevidel Sevan, to ako keby ani nikdy v Armensku nebol. A preto som to nemohol vynechat a v tuto nedelu by som tam siel hoci aj bez AIESECarov, aj keby furiky padali. Ako zazrakom po uprsanej sobote nasledovala pekna slnecna nedela. V Jerevane bolo fakt teplo, ale kazdy hovoril, ze na severe, v horach (Tsakhkadzor, Sevan) je este stale sneh a riadna zima. Nevadi, naobliekali sme sa, prestavili sme si predchadzajuci vecer hodinky a presne o 12.00 sme boli vsetci na mieste stretnutia. Boli sme len siesti chalani a z toho 4 zahranicni, tak sme boli vsetci nacas a nemuseli sme na nikoho cakat:). Cize som bol ja, Yuan z Ciny, Peter z Madarska, chlapik z Iranu (nespominam si na jeho meno) a Davit a Tiko - dvaja AIESEC novacikovia, ale prave tie typy, co radsej pridu skor, pretoze neznasaju meskanie. Davit (17 rokov, 1. rocnik na univerzite) je inak velmi sikovny. Pozistoval dopravu, a dohodol s jednym soferom marshrootky rezervaciu len pre nas a odvoz na Sevan a naspat za 15 000 dram. Cize 2500 dram na osobu (190 Sk), co je celkom dobra cena, ked si predstavim, ze taxik na polovicnu vzdialenost minulu nedelu stal 2000 dram.

Vzdialenost Jerevan – Tsakhkadzor 53 km, a Jerevan – Sevan 66 km.

Davit este osobne obvolal vsetkych AIESECarov, ale to uz nebola jeho chyba, ze ostatni sa na vylet vybodli. A tak sme presne nacas vyrazili. Este nas sofer poziadal, aby sme odlepili zo skla cislo „76“, aby nas zbytocne ludia nezastavovali a uz sme si to sinuli po dialnici, s priznacnym nazvom „sevanska dialnica“. Sofer na to riadne dupol, tak sme tu vzdialenost zvladli za necelu hodinku a dokonca sme predbiehali nejaky mercedes:)

Nejake fakty:
Jazero Sevan
nadmorska vyska: 1 900 m
rozloha: 1 244 km stvorcovych (2-krat vacsie ako Balaton)
max. hlbka: 83 m

Jazero je rozdelene dvoma oproti sebe vychadzajucimi polostrovmi na 2 casti – mensiu a vasciu. Tam sme sa vsak nedostali, lebo je to dalsich priblizne 40 km pozdlz jazera. Ta vacsia cast je pravdaze aj hlbsia a tak ta mensia cast je v lete ovela viac navstevovana kupania chtivymi navstevnikmi.
Sevan na google maps.

My sme boli na zaciatocnom cipe tej mensej casti, kde je tiez taky mensi polostrov, ktoreho polovicu tvori vysoky kopec tyciaci sa nad plazou, a na ktorom vrchu je sevansky klastor – jeden vacsi a jeden mensi kostolik. Armensko sa nazyva aj krajinou kostolov, ktore sa nachadzaju v mestach, aj uplne malickych dedinkach, ale aj na uplne odlahlych miestach. A tak kazdy vylet a tura v tejto krajine smeruje k nejakemu kostolu alebo klastoru.Tento polostrov bol kedysi ostrov, ale hladina klesla, a tak sa z noho stal polostrov. To vsak uz muselo byt dost davno, pretoze cely tento polostrov je teraz rekreacne stredisko. Podla legendy na tom ostrove nejaky muz uvaznil svoju dceru, aby ju „ochranil“ pred pytacmi. Ale teraz sa uz napamatam, ci tam zomrela, alebo ju odtial zachranil nejaky svarny mladenec. Toto mi totiz rozpravali uz davnejsie.

Sevan je uplne obklopeny horami, ktore sa tycia nad vodnou hladinou a teraz su este stale pokryte snehom. Ale tym smerom, kde je zvysok jazera, vidno len vodu, uplne ako more. Az na to, ze voda je sladka a v tomto rocnom obdobi studena. Celkom zaujimavy pohlad – jazero (takmer ako more) a na plazi sneh. Dokonca tu poletovali aj cajky. Na plazi sme sa pokochali vyhladom a vybrali sme sa hore na kopec ku kostolom. Prave tam prebiehal nejaky obrad, ale ani nasi armenski kamarati nam nevedeli povedat, co to vlastne bolo. Bol tam knaz obklopeny jednou rodinkou, asi 6 ludi, pricom jeden z nich zurivo fotografoval starym, hlucnym, mechanickym fotakom. Tak sme len zapalili sviecky a isli von. Blbe je, ze taketo malicke kostoliky nie su zvnutra takmer vobec ozdobene. Len hole kamenne kvadre, 1 – 2 obrazy ukrizovaneho Jezisa, a v zadnej casti vyvysena cast obycajne zakryta cervenym zavesom. Takze neviem ci sa za nim nachadza oltar, alebo ani nie. A pravdaze neodmyslitelny stojan s dlhymi, zltymi svieckami, ktore su pozapichovane v piesku. Moj oblubeny predmet fotenia:)

Kym sme sa prechadzali po tom kopci, od jazera sa k nam zacala priblizovat burka. Najprv v hmle zmizli hory na druhom brehu jazera, potom hmla zakryla aj jazero a cierne oblaky sa pretiahli az k nam. A zacalo snezit. To vsetko asi v priebehu 15 – 20 minut. A za dalsich nejakych 10 minut to bolo cele prec, opat s jasnym vyhladom. Cudne je toto pocasie.

Dole pri jazere sme si este dali teply caj, zase v ludoprazdnej v restauracii. Pricom hore pri kostoloch sme stretli plno ludi, hlavne zahranicnych turistov. Tym ponukali miesti umelci svoje fotky a obrazy daneho miesta a stare babky zase asi 10 rocne pohladnice tychto kostolov a jazera.

Fotky jazera Sevan a tiez miestnych kostolikov.

V lete to tu musi byt nadherne. Pochmurna hneda a biela farba okolitych hor vystrieda zelen s krasne belasou a bezoblacnou oblohou. Vsade plno ludi, ktori sa sem pridu kupat, rodiny si tu urobia piknik, barbecue s vodkou a pod. Ale v tomto rocnom obdobi tu toho naozaj nie je vela vidiet, no ja som tu jednoducho musel prist. A podla mna sa to aj oplatilo. Cely vylet sme zvladli za 5 hodin aj s 2-hodinovou cestou tam a naspat.

O armenskej pohostinnosti - pokracovanie
Cely vylet bol naplanovany tak, aby sme boli o piatej uz naspat v Jerevane, pretoze som bol pozvany na armensku veceru. Areg, ktory zije v Kosiciach, ma poziadal, aby som im od jeho rodiny v Jerevane doniesol hroznove listy – zakladnu surovinu na pripravu armenskeho narodneho jedla dolma. A tak ma tu jeho rodina pozvala na veceru. A zase sa prejavila ta uzasna pohostinnost armenskych ludi, ktori ma vobec nepoznali, ale privitali ma ako stareho znameho. Podavala sa dolma v hroznovych listoch, zemiakovy salat na armensky sposob (s kuskami masa) a nakoniec „cholovatz“, cize armenske barbecue. A zase som dostal na vyber. „Vodka, alebo konak?“ Tak radsej konak, nech je to vsetko armenske:) Bol to fantasticky zazitok, prijemni ludia a chutne jedlo. Nakoniec ma nabalili hroznovymi listami aj s odporucanim, aby som to dal do velkej batoziny, aby to pri kontrole prirucnej batoziny nezobrali ako pasovanie marihuany:)

O dvadsiatom prvom vikende

18. 3. 2007
Nedela

Plan na tento den bol jednoznacny. Jazero Sevan. Ale kedze cely tyzden prsalo a v sobotu dokonca aj snezilo – uprostred marca – AIESECari vyhlasili, ze na Sevan nejde ziadna marshrootka, cize sa tam nemame ako dostat, a ak by sme sa aj dostali, tak tam bude riadna kosa. Preto navrhli zostat v Jerevane, navstivit muzeum historie a urobit prehliadku mesta. V pohode program, az na to, ze to muzeum som uz videl a mesto som mal uz davno prechodene krizom-krazom. Pre Yuana, ktory z mesta nevidel este takmer nic, to bol program akurat, no ja som si urobil svoj vlastny. S novym znamym, ktory je tu asi mesiac – Petrom z Madarska – sme si urobili vylet na Tsakhkadzor. Peter je dobrovolnik EVS (European Volunteer Service) a uci anglictinu v jednom detskom domove, pricom doma studuje za ucitela. Vie celkom dobre po rusky a tak pozistoval lacne spoje na Tsakhkadzor. Marshrootkou cca 50 km len za 500 dram (cca 39 Sk) - za cenu jedneho piva v bare.

Okolo jedenastej sme sa stretli na mieste, odkial vyrazaju „dialkove“ marshrootky danym smerom. Vzdy ma tu udivoval cestovny poriadok – ziadny – len cakat na dane cislo marshrootky a dufat, ze nebude prepchata. No tentoraz nam vodic povedal presny cas odchodu – 12.00. Tak sme mali hodinku casu. Ale kedze sa zacali pomaly schadzat ludia, radsej sme si sadli dnu, aby sme mali miesto. Nas sofer v pohode kecal a fajcil s ostatnymi sofermi. Obcas nakukol dnu, ci je uz dost ludi na odchod a ked videl, ze marshrootka je poloprazdna este aj o 12.00, zapalil si v pohode dalsiu cigaretku. Nejakym zazrakom vsak dobehli dalsi ludia a o 12.25 vyrazila nasa plne obsadena marshrootka.

Hodinova cesta na sever, do hor, bola vcelku dost nudna. V malickom priestore natlacenych 16 ludi, ktori vystupili v mestecku Hrazdan, odkial je Tsakhkadzor len na niekolko kilometrov.
Tsakhkadzor, ako som uz pisal v decembri, ked som tam bol s kolegami z prace na „firemnej oslave“, je v zime lyziarske stredisko a centrum roznych inych sportov v lete. Vtedy nejak vela snehu nebolo, ba dokonca niektore kopce boli uplne bez snehu, tentoraz to bol uplne iny zazitok. Zistil som, ze sme vtedy boli ubytovani v sportovom centre, ktore sa vyuziva hlavne v lete a lezi par kilometrov od rovnomennej dedinky Tsakhkadzor, hned za kopcom. Lyziarske stredisko je vsak presne opacnym smerom a odtial, kde sme boli v decembri, vobec nie je vidno. A tak som mal z toho „lyziarskeho strediska“ dost zmiesane pocity, kedze som naokolo nijake vleky ani nevidel. Ale su tam:) Nasli sme ich.

Marshrootka nas vyhodila uprostred dediny (mestecka), kde sme sa miestneho policajta spytali na cestu. Ta, ze vraj „4 kilometre tamtym smerom“. Mimochodom, v tu nedelu bolo v Jerevane celkom slnecno, ale ked sme tam vystupili, cakala nas kosa a sneh. Ani som netusil ze tuto sezonu este uvidim sneh. Po kratkom peskovani a „kratkom“, asi hodinovom obede uprostred cesty v jednej turistickej restike s nadpriemernymi cenami, sme konecne dorazili na upatie vrchu s lanovkami.

Je to brutal vysoky kopec s perfektnymi, troma nadvazujucimi stvormiestnymi lanovkami, ktore postupne vedu az na vrchol. Prva lanovka zacina vo vyske 1969 m.n.m. a posledna konci vo vyske 2819 m.n.m. (celkove prevysenie 850 m), celkova dlzka lanoviek 4149 m a celkova dlzka zjazdovky 7,2 km! A co je najlepsie, sedacky lanovky su vyhrievane:) Neviem, ci aj na Slovensku, ale tu to bolo prijemne prekvapenie.

zaciatok . . . . . koniec . . . . . . . dlzka lanovky . . . dlzka zjazdovky
1. lanovka
1969 m.n.m. . . . 2234 m.n.m. . . . 1137 m . . . . . . . . . . . . 2300 m
2. lanovka
2234 m.n.m. . . . 2485 m.n.m. . . . 1388 m . . . . . . . . . . . 2200 m
3. lanovka
2485 m.n.m. . . . 2819 m.n.m. . . . 1624 m . . . . . . . . . . . 2500 – 2700 m

Za tisic dram sme si kupili listok na lanovky. Vyviezli sme sa na prvu tretinu, kde sme zistili, ze dalsie lanovky uz nepremavaju, kedze bolo „pre nich uz dost neskoro“! Cudne bolo, ze ich zavreli este pred piatou popoludni, pricom este stale – spolu s nami – prichadzali novi a novi lyziari. My dvaja sme tam boli jedini, co sadli na lanovku bez lyzi. Nemohli sme ist vyssie a dokonca aj vyhlad sa pokazil, pretoze prave zacala snehova vichrica. Tak sme sadli do restauracie v 1. tretine kopca. Zvnutra celkom pekna a celkom prazdna restika. Dali sme si caj aj s vysokohorskou prirazkou za 500 dram – tolko nas stala cesta z Jerevanu. Potom sme sa zviezli dole a odpeskovali sme si 4 km naspat. V polke, ked som sa obzrel, cakalo ma dalsie prekvapenie. Perfektny vyhlad, kedze snehova vychrica presla. Cize ma naramne potesilo, ze tam hore sme vymakli prave tu hodinku, co bola znizena viditelnost.

Celkovo hodnotim tento lyziarsky komplex velmi dobre. Pekne a dlhe zjazdovky s moznostou „vystupit“ na troch roznych urovniach, vyberu z roznych alternativnych trati, vyhrievane sedacky a pocas roka dlhodobo vyborne lyziarske podmienky. Aj ked ceny su asi nastavene skor pre turistov pripravenych na utracanie. 7 000 dram (okolo 550 Sk) je na armenske pomery trochu vela. Co nam potvrdila aj jedna Spanielka, ktora sedela smerom hore na sedackach vedla nas. A ked by som k tomu mal priratat pozicanie lyzi a lyziarok, tak sa to kludne vysplha aj na 15 000 na den. Miesti obyvatelia tohto mestecka tu asi vela moznosti na zabavu nemaju, ale za to maju sneh asi pocas 5 mesiacov (ak nie viac). Mozu sa lyzovat kazdy vikend, cez prazdniny kazdy den, len neviem ci tie ceny platia aj pre nich a ci si to mozu aj dovolit. Alebo maju pre nich specialne ceny? Alebo je to tak, ze tu kazdy kazdeho pozna a cez bratranca kamaratovej manzelky sa da vselico vybavit...? Neviem.

Ked sme dosli na autobusovu zastavku, zistili sme, ze posledna marshrutka odtialto uz odisla. Tak sme sa vybrali do nedalekeho mesta Hrazdan taxikom, ze odtial sadneme na „lacnu“ marshrutku, kedze odtial vyrazali smerom na Jerevan este aspon 3. Ale taxikar nam pohotovo ponukol odvoz rovno do Jerevanu a to za celkom slusnu cenu 4000 dram, cize 2000 pre jedneho. Taxik do Hrazdanu by bol za 500 a marshrootka do Jerevanu dalsich 500. Za dalsiu tisicku sme vsak mali komfort a v porovnani s ostatnymi dopravnymi moznostami rychly odvoz rovno domov.

Tu su fotky z vyletu aj s mapkou lyziarskych tras.

O statnych sviatkoch

16. 3. 2007

Predchadzajucimi clankami som nacrtol terajsie zmyslanie Armenov a teraz budem pokracovat. Podla mna statne sviatky mnoho vypovedaju o ludoch, ich zmyslani a o ich hodnotach. Kazdy jeden statny sviatok pripomina udalost, ktora ovplyvnila cely Armensky lud a vytvorila z neho to, co tu mam moznost vidiet kazdy den.

1. a 2. januar – Novy Rok
Novy rok sa oslavuje pocas celeho tyzdna zacnuc 31. decembrom. Pecu sa novorocne kolace, pripravuje sa slavnostna vecera pozostavajuca z viacerych chodov, roznych jedal a sladkosti. Pocas tohto tyzdna sa ludia navzajom obdaruvaju, blahozelaju a ich pribytky su otvorene pre roznych hosti. Vzajomne navstevy (rodina, susedia, znami) zacinaju 1. januara a trvaju az do Vianoc.
Armenske deti veria ze Dzmer Papik (Santa Claus) prinasa darceky v predvecer Noveho Roku a niekolko dni alebo tyzdnov pred tym mu pisu v listoch, co by chceli dostat.

6. januar - ortodoxne Vianoce
Vianoce – narodenie Krista sa oslavuje na celom svete (neviem ci aj v Cine). Armeni tento den oslavuju ako hlavny Krestansky sviatok, spolu so zjavenim Pana. Chodia do kostolov a tradicnym ritualom je „pozehnanie vodou“, ktora je posvatena olejom a symbolizuje Jezisov krst.
Najhlavnejsia cast tohto sviatku sa odohrava doma a v kostole. Mnoho rodin chodi do kostola aj v predvecer Vianoc, alebo pocas Vianocneho rana. Vecer si zasadnu k tradicnej Vianocnej veceri. Zvykom je podavat rybu s ryzou pripravenou na masle a k tomu sa podava vino.

28. januar – Den armady
Nie je to statny sviatok, ale len pamatny den.

14. februar – Predstupenie pred Krista
Podla nabozenskych zvyklosti, tento sviatok je spojeny s myslienkou predstupenia pre Krista s ohnom, 40 dni po jeho narodeni. Armenska cirkev tento sviatok slavi 14. februara – 40 dni po 6. januari, od coho sa odvadza aj pomenovanie tohto sviatku. Hlavnou ceremoniou je zalozenie vatry, ktora symbolizuje prichadzajucu jar.

Dokonca som dostal aj pozvanie na nejaky vylet v predchadzajucu nedelu k tomuto dnu, ale uz som mal dohodnuty iny program, tak som nesiel. V opise bolo nieco ako „tura spojena s oslavou jari, skakanie cez ohen...“
Ale kedze to bol normalny pracovny den a kazdy sa zaoberal skor oslavou sv. Valentina, nevenoval som tomu nejaku pozornost. Cestou z prace som vsak videl ludi, ktori sa zhromazdili pred barakom, zalozili tam malu vatru a pospevovali okolo ohna. Cize az teraz som pochopil o com to bolo. Zopar znamych si zalozi rovno na sidlisku svoju privatnu vatru, pospevuju, piju, jedia a skacu cez ohen a takto oslavuju koniec zimy.

8. marec – Den zien
Tento sviatok je tu velmi oblubeny. Je to tiez den pracovneho pokoja, ulice sa zaplnia babkami, ktore ponukaju jarne kvietky, kvetinarstva ponukaju obrovske kytice a muzi obdaruvaju zeny roznymi darcekmi. Zvycajne sa slavi s kamaratmi v kaviarnach, restauraciach a tiez doma.
Ale kedze hned dalsi sviatok je Den materstva, neoficialne je cely tento mesiac, medzi tymito dvoma sviatkami „Dnom zien“. Ulice su plne kvetov a muzi ich vo zvysenej miere kupuju. Ale Armeni si to tak trosku rozdelili. 8. marec patri skor dievcatam, slecnam, damam (ale v podstate vsetkym zenam) a 7. april zas matkam.

7. april - Den materstva a krasy
Druhy oficialne sviatok venovany zenam. V tento den vsetci obdaruvaju svoje mamicky (nie len muzi). Ale je pekne, ze si ocenia matky dokonca statnym sviatkom.

24. april - Den pripomenutia si obeti genocidy
V tento den si kazdorocne Armeni po celom svete uctievaju pamiatku statisiciek obeti genocidy z roku 1915. Cele rodiny sa vtedy vyberu k pamatniku genocidy aby tam polozili kvety. Je to nieco ako nas sviatok vsetkych svatych.

april - pohyblivy Velky piatok (krestansky sviatok)

9. maj – Den vitazstva a mieru (koniec 2. svetovej vojny v Europe)
Toto bol vyznamny sviatok v celom byvalom Sovietskom zvaze a dodnes je oficialnym statnym sviatkom v Armensku. Vyrocie konca 2. svetovej vojny sa oslavuje po celom svete v roznych dnoch, podla toho, kedy koho oslobodili, alebo kedy kto kapituloval.
30. aprila - Hitler spachal samovrazdu
7. maja – nemecky general Jodl podpisal bezpodmienecnu kapitulaciu vsetkych nemeckych jednotiek v Eisenhowerovom velitelstve v Reimse
8. maja - USA a Britska vlada vyhlasili tento den za Den vitazstva v Europe
9. maja - kapitulacia vstupila do plnej platnosti po jej druhom podpisani aj za ucasti ZSSR
Preto Armeni slavia koniec vojny v tento den.

28. maj - Den 1. republiky
V tento den v roku 1918 Armensko, takmer po pol tisicroci straty suverenity, znovu obnovilo statnu zvrchovanost toho, co ostalo z historickeho Armenska. Tymto rokom sa zacinaju pisat novodobe Armenske dejiny a tzv. cesta za nezavislostou. Prva samostatna republika netrvala dlho, pretoze v roku 1920 bola pohltena Sovietskym zvazom na dalsich 70 rokov, a vznikla Armenska socialisticka republika. V 1. republike Armeni okusili samostatnost, ktora ich inspirovala a stala sa motivacnym faktorom pre mnohe dalsie generacie.

5. jul – Den ustavy
Ustava Armenskej republiky bola prijata narodnym referendom 5. jula 1995. A tento den sa stal oficialnym statnym sviatkom.

21. september – Den nezavislosti
Nie len USA, ale aj Armensko ma den nezavislosti:). Samostatna a zvrchovana republika vznikla v tento den v roku 1991. Skor ako Slovensko.

12. oktober – Den Svatych prekladatelov
Tento sviatok je venovany tvorcom Armenskeho pisma (abecedy), dvom panom: Mesrop Mashtots a Sahak Partev, prekladatelom Biblie. Armenska abeceda bola zostavena (neviem ci „vynajdena“ by bolo dobre slovo) kvoli tomu, aby mohli prelozit Bibliu do jazyka tohto ludu. Tito dvaja pani tu maju aj sochu. No cisto ako nasi Cyril a Metod. Neviem, ci nahodou neboli dokonca aj z Grecka. Oni potom mali svojich ziakov (po rusky učenik:), ktori dalej sirili pismo a Bibliu. Pismo tu vydlazdilo cestu do prveho „zlateho veku“ Armenska. Pocas storoci, Armenski spisovatelia, filozofi, matematici a vedci, sa nechavali inspirovat dedicstvom tychto Svatych prekladatelov, aby dosiahli dokonalost vo vzdelani, kreativite a svetove uznanie aj napriek dlhym obdobiam devastacie, utokov, podrobenia a ovladnutia.

7. december - Den pripomenutia si obeti zemetrasenia z roku 1988
Nicive zemetrasenia v roku 1988 zabilo okolo tisíc ludi a znicilo vacsinu infrastruktury tejto krajiny. Zemetrasenie bolo citit aj v Jerevane a znicilo tu dost budov, ale najvacsie skody narobilo v druhom a tretom najludnatejsom meste Leninakan (teraz Gyumri) a Kirovakan (teraz Vanadzor).
Sice to bol statny sviatok, u nas sa pracovalo, ale Thomas mi vravel, ze v Gyumri to bol urcite den pracovneho pokoja.

31. december – Predvecer noveho roku
Tu uz 30. decembra zacina sviatocny osial. A ked som im povedal, ze na Slovensku je 31. december pracovny den, tak len nechapavo pozerali. Ake nehumanne:-). Ale aj tak myslim, ze zamestnavatel zvycajne dava denne, alebo aspon poldenne volno.

***

Ked tak na to pozeram, dejiny a osud Armenska sa v historicko vyvoji v mnohom podoba dejinam Slovenska. Pismo nam tiez priniesli dvaja pani zo Soluna. Aj Slovensko muselo odolavat najazdom inych narodov, Slovensky lud si toho musel vela vytrpiet pod nadvladou inych mocnosti, vytvorila sa 1. Slovenska republika, o niekolko rokov na to zanikla, bolo „kontrolovane“ velky Sovietskym zvazom, nakoniec sa spod neho vymanil, a o 3 roky na to vzniklo samostatne Slovensko. Tiez sme boli socialistickou republikou, federativnou a nakoniec samostatnou republikou.