O poslednom tyzdni a odchode

Po poslednom vikende som mal este 4 volne dni a odlet v piatok, skoro rano. Chcel som to vyuzit co najaktivnejsie, nejakymi turami a podobne. Mali sme naplanovany 2-dnovy vylet na juh Armenska, kde sa nachadza asi ten najkrajsi klastorny komplex – Tatev monastery. Videl som nejake obrazky a strasne som tam chcel ist uz od svojho prichodu. Ale na domacich bolo prilis chladno na take daleke vylety (asi 6 hodinova cesta marshrootkou, a to len jednosmerne). No muselo sa to zrusit, kvoli trom neprijemnostiam:

- 2 dni po vystupe na horu Hatis ma zrazu zacalo boliet koleno, a to hlavne po dlhsom chodeni
- AIESECarka, co pochadza z juhu Armenska, so mnou nemohla ist, pretoze musela dopisovat nejake seminarne prace do skoly. To by sa vsak dalo nejak zariadit, ze by so mnou siel niekto iny. Najhorsie bolo vsak to, ze
- firma mi este stale neposlala poslednu vyplatu.

V piatok mi povedali, ze to poslu v pondelok. V pondelok, ked som siel do firmy, tak mi povedali, ze v utorok. V utorok po vystati si radu v banke som sa dozvedel, ze to tam este stale nie je. A vo firme mi povedali, ze uz isto v stredu. A potom to este prelozili na stvrtok. Takze kazdy den som v podstate cakal na to, aby som mohol ist do banky. A kedze banky pracuju od 9.30 do 16.00, v tomto case som nemohol byt na ziadnej ture, ale musel som kvasit v Jerevane. Bola to cisto organizacna chyba. Mohli mi povedat, ze to bude na konci tyzdna a ja by som si zariadil prve dni inak a necakal by som v Jerevane len preto, aby som mohol ist do banky. Z tych penazi som este chcel pokupit zopar veci, mat to konecne z krku, aby som sa mohol venovat ostatnym veciam. Namiesto toho som kazdy den stracal nervy s firmou a bankou.

Posledny den
5. 4. 2006

Este aj v uplne posledny den som mal problem dostat vyplatu. Hned rano som prisiel do banky a povedali mi, ze tam na moje meno nic nemaju. Tak som nabehol do firmy ako zurivy tiger. Zatial bola v kancelarii len jedna zenska. Prinutil som ju hned volat nasho ekonoma. Trvalo to 2 hodiny, kym sa to roznymi telefonatmi vyjasnilo. Chyba bola v tom, ze meno mi zase napisali v armenskom prepise (co vobec nebolo to, co je napisane v pase), ale tiez, ze do kolonky „cislo pasu“ napisali cislo mojho povolenia na pobyt. A kedze cisla boli rozdielne, tak tie prachy neboli v podstate pre mna.

No, ale okolo pol jednej som slavnostne vysiel z banky aj s peniazmi, nakupil posledne darceky, vino, napalil zopar CD s fotkami, pre tych ktori pytali a mohol som sa konecne zbalit. Dovtedy som sa ani len balit nemohol, lebo vino som potreboval dat do prostriedku, aby sa nerozbilo. V posledny den som tiez videl Ararat, rovno z Jerevanu. Bolo to ako facka, ked som ho uvidel tycit sa medzi dvoma budovami. Vobec som ho tam necakal. A konecne, po 23 tyzdnoch, som videl Ararat z vrchu kaskady! V posledny den. Takze som sa kludne mohol vratit domov. Aj ked nebol vidno tak uplne cisto ako to vidno na niektorych fotkach. Ale tie su robene v lete...

Vecer uz nasledovala moja rozluckova party, tancovali sa AIESEC tance, rozdal som posledne darceky, sam som tiez nejake dostal. Bolo to fajn, no zase len do desiatej, kedy odisli posledne dievcata. Zbytok, chlapov, som este pozval k nam na byt, ze tuto noc sa nespi. No ale pred tym ma dalsi AIESECar pozval este k nim domov, na taku neskoru veceru, pretoze ma jeho rodicia este pred odchodom chceli vidiet. Take pekne od nich:) A kedze ostatnych 3 chalanov, co sli ku mne, som nemohol nechat dovtedy cakat, sli so mnou tiez.

Na byt sme sa dostali po polnoci. Este sme chvilu pokecali, ja som si zbalil posledne veci a vychystal si ich na cestu. O druhej v noci som ostal uz len ja a Thomas. Upratali sme posledne veci, pretoze sme spolocne opustali ten byt. Ja som odchadzal a on sa na dalsi den stahoval do ineho bytu v centre.

Letisko Zvartnots
6. 4. 2006

O 3.30 mi dosiel taxik. Ten uhanal prazdnymi ulicami a tak som sa dostal na letisko za 25 minut a za vopred dohodnutych 2000 dram. Tam si este ti vykoristovatelia vypytali 400 dram za vozik na batozinu a tak som prisiel o 500 dramovu bankovku, ktoru som si chcel nechat. Zaplatil som dalsich 10 000 dram nejaky specialny „letiskovy poplatok“ len za to, aby som mohol opustit krajinu. O tom som sice vedel a mal som na to vyclenene peniaze, ale aj tak sa mi to zda ako zbytocny poplatok a hlavne dost vysoky. Na letisku mi dokonca 2-krat skontrolovali (prehladali) pas, ci som mal plate viza pocas celej doby pobytu. Pri check-ine, aj pri pasovej kontrole pri boardingu. A tak som dva krat musel ukazovat svoje povolenie k pobytu. A konecne boli spokojni. Nelegalne sa tu ani neda byt. Neviem si predstavit, co by urobili, keby som ho nemal pri sebe a v pase ziadne platne viza.

Este som v duty-free obchode kupil flasky armenskeho konaku a tym som si splnil svoju poslednu povinnost a strovil posledne (na to) odlozene peniaze. Tymto som odbremenil svoju batozinu, ktora uz aj tak mala 21 kg. Prirucna batozina vsak urcite mala dokopy viac ako povolenych 8 kg, ale dal som si odvazit len ten lahsi ruksak (4 kg), s tym ze v druhom mam „len“ notebook, pricom som tam toho mal ovela viac. A tak som uspesne presiel a dokonca bez pipania:)

A posledne zaujimavosti
Odlietali sme 5.50, let trval 3 hodiny 30 minut a casovy posun bol minus 3 hodiny. Cize pristavali sme vo Viedni pol hodinu po odlete, o 6.20. Na palube sa premietal nejaky nudny film o prasiatku (nie prasiatko Babe, ale daco ine) a podavali sa ranajky, co mi dokopy pomohlo aj zaspat. A ked sme pristavali vo Viedni, bolo + 9 stupnov C, a to bolo dokonca skore rano. V Jerevane bolo v minulych dnoch + 6 na prave poludnie.

O poslednom - dvadsiatom tretom - vikende

31. 3. 2007
Sobota

Je tu jeden chlapik, ktory ma status „AIESEC friend“. Nie je vobec cinny v tejto organizacii, ale zato pozna vsetkych stazistov niekolko rokov dozadu a precestoval s nimi kus Armenska. Kazdy ho tu pozna ako cloveka, co pozna krasne a zaujimave miesta v Armensku a organizuje kvalitne tury.

Aj mne prislubil, ze pred tym ako odidem, vezme ma na nejaku turu. Ale kedze pocasie bolo doteraz take vselijake a nadisiel uz posledny vikend, rozhodli sme sa ist za kazdeho pocasia. Zial nikto iny sa nepridal, tak som bol len ja a Stepan. A nas ciel: Mt. Hatis, hora vysoka 2529 m. Armensko je vsak vseobecne polozene dost vysoko, tak nasu turu sme zacali vo vyske 1750 m. Ale aj tak, vyskovy rozdiel 779 m. Ked to tak vezmem, ze nas Gerlach je vysoky 2655 m, tak Mt. Hatis je doteraz moj rekord v nadmorskej vyske.

Nasu cestu sme zacali 9.30, odviezli sme sa marshrootkou za mesto a o 10.00 sme zacali vystup. Na upati bolo prijemne teplo a tak po pol hodine sme museli dat kabaty dole. Postupne zacal pribudat sneh a v tych vyssich castiach dosahoval vysku aj 1 meter. Sneh bol uz odstaty a moje topanky sa mi zabarali do snehu len nejakych 10 cm, no obcas sme sa ocitli v snehu aj vyse kolien. Cesta smerom hore trvala 4 hodiny a vyzerala ako „cesta do neba“. Vsetko naokolo uplne biele. Natolko biele, ze som obcas mal problem mat otvorene oci. Biely sneh plynulo prechadzal do bielej oblohy. Po nespocetnych mini prestavkach sme dosiahly kovovu konstrukciu, ktora predstavovala vrchol. A to bol ten pravy pocit satisfakcie. Ale este nas cakala cesta nadol. Jasne, ze to uz malo byt jednoduchsie, ale aj tak. Teraz uz konecne chapem tych extremistov, ktori cely den slapu hore na nejaky panensky kopec, len aby sa zviezli raz dole na lyziach. Len raz, ale za to na snehu, po ktorom sa este nikto pred nimi nelyzoval. Oni maju dvojnasobny pocit satisfakcie – zo zdolania tej hory a z toho lyzovania. Aj ja by som v tu chvilu privital moznost zlyzovat tu horu. No my sme si to – pravdaze po vydatnom obede na vrchole - odslapali naspat za dalsie 2 hodiny. A cestou dole sme este stretli dalsich 4 ludi, ktori slapali hore v nasich stopach. Ale my sme tam boli v ten den prvi!:) A oni to mali o to lahsie, ze mohli nasledovat nase stopy.

A vysledok? Totalne premocene velke zimne kozene topanky (susil som ich 2 nasledujuce dni), aj ponozky. Unava na dalsie 2-3 dni. A opalena, vlastne vtedy este spalena tvar. Vobec som necakal, ze by som sa tam mohol aj spalit. Slnko sme ani poriadne nevideli, vsade naokolo oblaky/hmla. A predsa. K tomu samozrejme ten uzasny pocit, ze sme to zvladli. Teraz, s odstupom casu, toto pisem uz na Slovensku, sa mi koza z tvare zosupala a vratil som sa pekne opaleny:)

1. 4. 2007
Nedela

Kedze to bol posledny vikendovy den a „vernisaz“ – velky trh vsetkeho mozneho sa konal len cez vikendy, musel som tam ist a pokupit nejake suveniry. 5 mesiacov som nijake suveniry nekupoval, tak konecne som si aj ja dozicil a spraval som sa ako totalny turista:)

Nakupovanie sme vsak museli urychlit, pretoze som bol aj s Yuanom pozvany na „cholovatz“, cize na armenske barbecue na chatu k starym rodicom kamarata jedneho AIESECara. Je trosku zlozite si predstavit tie vztahy, ale podstatne je, ze sme sa vybrali von z Jerevanu, na vidiek. Dokupili sme este nejake pivo a pockali sme si na rozhegany autobus. Bolo nas spolu 7, nas hostitel, Davit – AIESECar a ich traja kamarati. Mohli mat okolo 17 rokov, vkuse robili blbiny, ale aspon bola sranda, a to je to, co sme na posledny vikend potrebovali. Ja som mal pred sebou este jeden tyzden, ale pre Yuana to bol predposledny den. Boli sme pozvani hlavne preto, ze to bol nas posledny vikend. Tychto chalanov (okrem toho AIESECara) sme stretli pred tym len raz, ale jednoducho sa chceli s nami (zahranicnymi) stretnut este raz a pekne sa s nami rozlucit takymto sposobom. Narozdiel od mojich kolegov v praci. Na toto som v minulom prispevku myslel.

Dedinka, kde bola ta chata, bola cisto ako slovenska, az na tie rury, ktore akosi boli stale nad zemou a bolo ich vidno vsade. Pri kazdom dome velke zahrady plne ovocnych stromov, zvacsa marhul. Spominam to kvoli tomu, ze tento chalan mi na moju rozluckovu party doniesol malu flasku, ze vraj od jeho starych rodicov a s pokynom, ze to nemam vypit v Armensku, ale odniest domov a vypit so svojim otcom:) A co v nej bolo? Domacky vyrobena, 65%-na vodka, vyrobena z marhul. Jednoducho SILA!

Narubali sme tam drevo, nasekali maso (zabudol som sa spytat ake) na mensie, ale zato dost velke kusy, obalili ich v nejakej koreninovej zmesi a nastokali na razne. Prekvapivo sa to maso pripravovalo na ohni asi len 15 – 20 minut, a bolo dobre. Jedli sme k tomu lavash a zapijali pivom.

Po nakupoch a barbecue nasledoval, uz v Jerevane, treti program toho dna, a to rozluckova party pre Yuana, kedze odlietal v utorok. Jeho odchod po 6 tyzdnoch, aj ked bol planovany, AIESECarov dost prekvapil. Zda sa, ze to planoval sam so sebou a s firmou a AIESEC sa to dozvedel len tyzden pred jeho odchodom. No co uz. Ked prespal svoju privitaciu party, tak mu urobili aspon rozluckovu party. Na cinsky sposob – v karaoke bare. On stale spominal, ze Cinania chodievaju do karaoke barov, spievat, najest sa (to je hlavne), trosku vypit (1 pivo na noc a aj to len chlapi. Dievcata si nemozu dovolit pit, takze oni len nealko.) a hrat karty. Toto je prosim pekne „Cinsky sposob zabavy“:) Yuan sice odmietol spievat, ale dievcata spievali, tak bola aj sranda. A co bolo zaujimave, zdrzali sme sa az do 22.00. Vidno, ze dni sa nam predlzili, slnko zapada neskor a dievcata maju dovolene ostat vonku dlhsie.

Takze co s nacatym vecerom? Stvrty program dna – na diskoteku do Stop clubu. Tu sme este raz stretli chalanov, s ktorymi sme boli na barbecue. Prijemna atmosfera, hlucna hudba, dalsie pivo a zabava v plnom prude. A co na to Yuan? On nam tu zaspal na stolicke okolo pol noci. Tito toho asi vela nevydrzia:) Myslim taky rusny den. A to som mal ja za sebou vystup na Mt. Hatis!:)

O rozlucke vo firme

30. 3. 2007
Piatok

Kedze som vedel, aky maju moji kolegovia v praci pristup ku komunikacii v anglictine, rozhodol som sa im vsetkym poslat rozluckovy email v ich rodnej armencine. Pravdaze ja som ho napisal len po slovensky a Areg mi ho prelozil a vo stvrtok som to poslal. O 5 minut na to sa strhla cez rozne chatovacie programy lavina otazok, ktore posielali kolegovia z ostatnych kancelarii holkam v nasej kancelarii. Kazdy sa pytal, ci mi to oni pomahali prekladat. V maili som za vsetko, aj ked toho fakt vela nebolo, podakoval, poprial vela uspechov do buducnosti a pozval vsetkych na rozluckovu tortu v piatok. Kedze torta tu bola pri kazdej prilezitosti narodenin a dokonca aj vtedy, ked jeden z nich oslavoval „kupu auta“, tak som usudil, ze aj ja by som ich mohol pozvat na tortu. Aj ked AIESECari to neskor komentovali, ze toto uz naozaj pre mna mohli urobit oni, a nie naopak.

V piatok, ked nastala oznamena hodina „H“, pomaly sa zacali schadzat s 10 minutovym meskanim (pricom vo vsetkych minulych pripadoch prisli dokonca aj skor). Nesmelo vchadzali, ze co sa bude asi diat, ci nahodou nebodaj budu musiet rozpravat aj po anglicky. Tak to aj vyzeralo. Niektori sa toho natolko „bali“, ze radsej ani neprisli. A ta polka, co dosla (alebo maximalne 2/3) sa zacali hlucne dohadovat, ze kto z nich bude hovorit. Nastastie dosiel ten najsmelejsi z nich, ktory sa so mnou aj normalne bavil, a ten predniesol za vsetkych pripitok. Ostatni si len ticho dali tortu, vino, nealko a odisli. Bolo to jednoducho trapne. V podstate som sa rozpraval len so sefkou. Ti ostatni su uz asi stratene pripady.

Odovzdal som vsetky informacie, subory, zbalil si veci a odisiel. Ale pred tym som este slubil, ze sa zastavim aj v pondelok, pretoze nas CEO bol cely tyzden chory a tak ani v piatok nebol v praci.

V pondelok to vsak nebolo o nic lepsie. Necakal som nic velke, len kratky pokec na 5-10 minut. Namiesto toho som na neho este cakal pol hodinu kym dojde do prace, a ked prisiel tak mi potriasol ruku, prehodil zo 3-4 vety a zacal sa venovat ostatnym. Takze takyto uzasni ludia tu pracuju. Pravdaze moja priama nadriadena bola vynimka, ta bola v pohode.

Este ze som stretol mimo prace ludi, co boli pravym opakom tychto. Ale o tom uz v nasledujucom prispevku.

O odchode

Vsetkym, ktorym som to nepisal osobne, davam na znamost, ze moja 5 mesacna staz sa konci a v piatok, 6. aprila 2007 letim domov na Slovensko.