O piatom vikende
25. 11. 2006
Sobota
25. 11. 2006
Sobota
Po praci, okolo 14.00 som sa ponahlal na byt, kde som si zobral fotak, stativ a vybral som sa do mesta. Poobzeral som si okolie nasho cinzaka. Na Google maps (na lavo dole su 2 cierne stvorceky, to su 2 vyskove cinzaky a v tom dolnom byvam. A Sourcio je na pravo uplne hore velmi dlha budova) som si vsimol, ze kusok na sever by mal byt utes a odtial by mohol byt pekny vyhlad, tak som tam zasiel. Utes tam bol, ale len za plechovym plotom dlhym asi 5 metrov a dalej uz bola domova zastavba, takze sa tam neda dostat.
Presiel som metrom len o 1 stanicu dalej, aby som sa presiel po hlavnej tepne, ktora spaja sever Jerevanu s centrom (ulica Marshal Bahramian). Tu sa nachadza niekolko naozaj peknych budov, medzi nimi aj parlament s vysokym plotom a obrovskou zahradou pred nim. Ked som vsak fotil nejaku inu budovu (mozno nejaku vladnu), policajt v aute nedaleko mna zapol asi na pol sekundy hukacku, aby uputal moju pozornost a potom mi prstom ukazal no-no, aby som nefotil. Preto som fotak hned zlozil, kyvol som na neho hlavou, ze chapem a pobral som sa prec. Aby som nahodou nemal problem. Kym nemam pobytovu kartu, tak tu radsej nebudem vyskakovat. Ale je to cudne, ze nemozem odfotit jednu budovu. Ved v Londyne som fotil Buckingham palace (a tam byva Britska kralovna!) a dokonca aj jej cestnu straz a bolo to v pohode. Neviem coho sa tu boja! A uz vobec neviem co by sa dalo z tych fotiek vycitat, alebo ako by sa dali zneuzit. Thomas ma dokonca varoval, nech radsej nefotim ani v metre pod zemou, pretoze by to mohli brat ako spionaz v protijadrovych ukrytoch. Toto este chapem, ale to pred tym vobec. Ale predsa len, tu su nejake fotky z Marshal Bahramian.
Na konci tejto ulice som dosiel ku Kascade, obrovske schodisko, ktore vedie na kopec k jednemu monumentu. Konecne som tu bol cez den. Obrazky som pridal do web galerie „Kaskade“.
Zdola to vyzera fakt dobre, ako uplne dokoncene, ale asi posledna patina je uzavreta a SBSkar (alebo policajt) usmernuje ludi na vedlajsie schody. Az na vrchu som zistil, ze preco. Este stale sa tu buduje. Bude tam nejake namestie s muzeom, alebo niecim podobnym a este potrebuju dokoncit plynuly prechod na vysutu „terasu“, ktora ako strecha dominuje na uplnom vrchu Kaskady. Vyhlad je teoreticky pekny, ale prave bola trosku hmla, tak nic moc. Musim sa vratit inokedy.
Kym som odtialto dosiel peso na Republic Square, tak sa uz aj zotmelo. V sobotu sa kvoli praci a skoremu stmievaniu fakticky neda nic stihnut. Tak som znovu rozlozil pozicany stativ a urobil som nejake, tentoraz nocne fotky z tohto nadherneho namestia. Pridal som ich do web galerie „Republic Square“.
Vecer uz potom patril obycajnej konverzacii s ostatnymi stazistami u nich na byte. Stretli sme sa ja, Thomas, Petter a Claudia. Thomas pojde asi 22. decembra domov na sviatky. Je tu uz 5 mesiacov, tak sa na to velmi tesi, vracia sa spat priblizne v polke januara a ostava do konca juna. Takisto ide na sviatky domov aj Claudia a potom sa vracia este na 2 mesiace. No a Petter ide pred Vianocami domov uz nastalo. Jeho polrocna staz onedlho skonci. Rajat tiez odide na Vianoce domov do Indie. Ostavam tu len ja. No dovtedy by mal prist chalan z Brazilie, ale kym tu nie je, tak ako keby ani nemal prist. Chudak. Z tak teplej krajiny do takej kosy. Ten dostane sok. Normalne sa bojim, co bude so mnou cez „nase“ Vianoce, pretoze oni tu Vianocie slavia 6. januara, je to len jeden den (namiesto nasich troch) a je to taky „pokojny“ sviatok. Oslavami je vacsim sviatokom dokonca aj Silvester (Novy Rok). Ten vsak nie je vobec posunuty, tak to dajak nechapem. Rozmyslam, co tu bude, kde budem, ako budem, ci mam ist domov, alebo co mam robit. Dufam, ze si ma prichylia nejaki AIESECari.
26. 11. 2006
Nedela
Na tento den bol naplanovany vylet, tentoraz organizovany nejakou Armenskou turistickou kancelariou. Informaciu o nom mi preposlal Petter a mala to byt akasi exkurzia, navsteva horucich pramenov (kupanie sa, s vyhrievanou prezliekarnou) a tura. Stretli sme sa „velmi skoro rano“ o 9.15 v centre, kde uz cakal pripraveny autobus a nas sprievodca. Spolu nas bolo okolo 25 ludi.
Busom sme sli asi hodinu, mozno aj truchu dlhsie, cesta bola fajn, niektori sme spali, len obcas sme sa zobudili ked bus presiel cez nejaku prekazku alebo dieru. Zobudit sa na take buchnutie a nasledne podskocenie nie je dajak prijemne. Este ze strop bol dost vysoko a neudreli sme si hlavy:).
Ked sme dosli konecne k horucim pramenom, zistili sme, ze majitel si nezela spolocne kupanie muzov a zien a tak sme sli najprv my, muzi, pricom nas bolo v buse asi 6, a jeden sa nechcel kupat a jeden bol sprievodca, ktory siel so zenami na turu. Tak sme mali cely bazen pre seba len styria.
No a hacik bol v tom, ze ja som si to predstavoval priblizne ako nejaky komplex s horucimi kupelnymi bazenmi, ake sa vyskytuju na Slovensku, alebo aj v Madarsku, so sedackami po celom okraji a dajme tomu s minimalne dvoma bazenmi s rozlicne horucou vodou. To co sme vsak nasli bolo na kilometre do toho vzdialene.
Nachadzalo sa to v jednej dost zastrcenej dedine, na konci ktorej sa nachadzalo zopar rodinnych domov a pri jednom z nich bol bazen velky asi 6 x 7 metrov, vodou hlbokou asi meter a ten bazen sa nachadzal v tehlovo-plechovej bude vedla rodinneho domu. Strecha zakryvala len asi polovicu bazena a ta prezliekaren bola asi mala tehlova pristavba a o kureni ani nechyrovala. Bola kosa, tak sme sa prezliekli dost rychlo a ponorili sme sa do zltkastej vody, nepochybne mineralnej, ktora mohla mat okolo 40 stupnov. Ta voda vytekala z nejakeho pochybneho potrubia a rychlo sa ochladzovala na spominanych asi 40 stupnov. Ked sme z nej asi po pol hodine vyliezli, trosku sme smrdeli ako vajcia, a to obliekanie v tej kose bolo tiez dost brutalne.
Kym sme cakali na autobus s ostatnymi, tak sme sa kus poobzerali po okoli, pofotil som tuto „bujnu“ vegetaciu (nejake pichlave, asi 30 cm vysoke krycky, prizemne rastlinky a machy:-)) a ked dosiel bus, tak sme sa vymenili a isli sme na turu my.
Nas sprievodca sice nemal pripraveny ziadny pokec, ale miesto podla mna vyberal naozaj starostlivo, pretoze sme sa najprv vystverali na nejaky kopec, kde boli pozostatky nejakej pevnosti a odtial bol nadherny vyhlad na okolite pohorie a na malu dedinku s kostolom uprostred. Ked sa kazdy dostatocne pokochal tymto vyhladom, zisli sme dole do dediny k tomu kostolu. Musel byt naozaj dost stary a za nim bolo dokonca 6 kamennych krizov. Vtedy som si pomyslel, ze ja som dokonca platil v muzeu za to, co som tu mal moznost vidiet nazivo a dokonca si to aj odfotit. Nas sprievodca nam zase nechal nejaky pristor na poobzeranie sa, dokonca nam zahral na pistalke a pomaly sme sa pobrali k autobusu, ktory nas priviedol naspat k danemu domu s „bazenom“. Tu este pred odchodom niekto z domacich objavil, ze v dome oproti pecu armensky chlieb lavash tradicnym sposobom – v kamennej diere tak, ze natenko rozvalkanym cestom obalia ovalnu, asi keramicku nadobu a toto cele vlozia do tej diery, kde sa to potom pecie. Mala to byt atrakcia pre nas – zahranicnych, ale kedze to nazivo este nevideli ani niektori domaci, oni sa tam pravdaze museli vyfotit, nahrnuli sa tam a ja som nemohol spravit ani poriadny zaber. Tak tie co mam su trochu rozmazane.
Cestou do Jerevanu sme sa este zastavili na nejakom odpocivadle, kde si kazdy rozbalil jedlo z domu, vacsinou nieco ako sendvice a tu sa ukazala pohostinnost Armencov. Vsetci zahranicni sme sa „museli“ ponuknut, aj ked sme namietali, ze sme uz jedli a ze si neprosime:). Pekne od nich. Moj „sendvic“ bol lavash zakruteny na sposob palacinky a v nom boli hranolky s nejakym masom. Ale bolo to fakt dobre.
Odtialto uz bola cesta do Jerevanu ovela zivsia, vsetci boli najedeni, spokojni, vodic pustil nejake armenske pesnicky a poniektori aj vstali a tancovali tradicny armensky tanec. Ten vela miesta na pohyb nepoptrebuje, pretoze sa da tancovat v dvoch verziach, ked je miesta dostatok – v kruhu, vsetci pochytani za ruky, pricom sa cely kruh tancujuc toci doprava, alebo ked je miesta malo, tak sa v podstate stoji, maximalne tak krocik na jednu stranu a potom na druhu a tancuje sa len od pasa nahor.
Takze tolko k tomuto vikendu a pozrite si este fotky z "exkurzie".
Presiel som metrom len o 1 stanicu dalej, aby som sa presiel po hlavnej tepne, ktora spaja sever Jerevanu s centrom (ulica Marshal Bahramian). Tu sa nachadza niekolko naozaj peknych budov, medzi nimi aj parlament s vysokym plotom a obrovskou zahradou pred nim. Ked som vsak fotil nejaku inu budovu (mozno nejaku vladnu), policajt v aute nedaleko mna zapol asi na pol sekundy hukacku, aby uputal moju pozornost a potom mi prstom ukazal no-no, aby som nefotil. Preto som fotak hned zlozil, kyvol som na neho hlavou, ze chapem a pobral som sa prec. Aby som nahodou nemal problem. Kym nemam pobytovu kartu, tak tu radsej nebudem vyskakovat. Ale je to cudne, ze nemozem odfotit jednu budovu. Ved v Londyne som fotil Buckingham palace (a tam byva Britska kralovna!) a dokonca aj jej cestnu straz a bolo to v pohode. Neviem coho sa tu boja! A uz vobec neviem co by sa dalo z tych fotiek vycitat, alebo ako by sa dali zneuzit. Thomas ma dokonca varoval, nech radsej nefotim ani v metre pod zemou, pretoze by to mohli brat ako spionaz v protijadrovych ukrytoch. Toto este chapem, ale to pred tym vobec. Ale predsa len, tu su nejake fotky z Marshal Bahramian.
Na konci tejto ulice som dosiel ku Kascade, obrovske schodisko, ktore vedie na kopec k jednemu monumentu. Konecne som tu bol cez den. Obrazky som pridal do web galerie „Kaskade“.
Zdola to vyzera fakt dobre, ako uplne dokoncene, ale asi posledna patina je uzavreta a SBSkar (alebo policajt) usmernuje ludi na vedlajsie schody. Az na vrchu som zistil, ze preco. Este stale sa tu buduje. Bude tam nejake namestie s muzeom, alebo niecim podobnym a este potrebuju dokoncit plynuly prechod na vysutu „terasu“, ktora ako strecha dominuje na uplnom vrchu Kaskady. Vyhlad je teoreticky pekny, ale prave bola trosku hmla, tak nic moc. Musim sa vratit inokedy.
Kym som odtialto dosiel peso na Republic Square, tak sa uz aj zotmelo. V sobotu sa kvoli praci a skoremu stmievaniu fakticky neda nic stihnut. Tak som znovu rozlozil pozicany stativ a urobil som nejake, tentoraz nocne fotky z tohto nadherneho namestia. Pridal som ich do web galerie „Republic Square“.
Vecer uz potom patril obycajnej konverzacii s ostatnymi stazistami u nich na byte. Stretli sme sa ja, Thomas, Petter a Claudia. Thomas pojde asi 22. decembra domov na sviatky. Je tu uz 5 mesiacov, tak sa na to velmi tesi, vracia sa spat priblizne v polke januara a ostava do konca juna. Takisto ide na sviatky domov aj Claudia a potom sa vracia este na 2 mesiace. No a Petter ide pred Vianocami domov uz nastalo. Jeho polrocna staz onedlho skonci. Rajat tiez odide na Vianoce domov do Indie. Ostavam tu len ja. No dovtedy by mal prist chalan z Brazilie, ale kym tu nie je, tak ako keby ani nemal prist. Chudak. Z tak teplej krajiny do takej kosy. Ten dostane sok. Normalne sa bojim, co bude so mnou cez „nase“ Vianoce, pretoze oni tu Vianocie slavia 6. januara, je to len jeden den (namiesto nasich troch) a je to taky „pokojny“ sviatok. Oslavami je vacsim sviatokom dokonca aj Silvester (Novy Rok). Ten vsak nie je vobec posunuty, tak to dajak nechapem. Rozmyslam, co tu bude, kde budem, ako budem, ci mam ist domov, alebo co mam robit. Dufam, ze si ma prichylia nejaki AIESECari.
26. 11. 2006
Nedela
Na tento den bol naplanovany vylet, tentoraz organizovany nejakou Armenskou turistickou kancelariou. Informaciu o nom mi preposlal Petter a mala to byt akasi exkurzia, navsteva horucich pramenov (kupanie sa, s vyhrievanou prezliekarnou) a tura. Stretli sme sa „velmi skoro rano“ o 9.15 v centre, kde uz cakal pripraveny autobus a nas sprievodca. Spolu nas bolo okolo 25 ludi.
Busom sme sli asi hodinu, mozno aj truchu dlhsie, cesta bola fajn, niektori sme spali, len obcas sme sa zobudili ked bus presiel cez nejaku prekazku alebo dieru. Zobudit sa na take buchnutie a nasledne podskocenie nie je dajak prijemne. Este ze strop bol dost vysoko a neudreli sme si hlavy:).
Ked sme dosli konecne k horucim pramenom, zistili sme, ze majitel si nezela spolocne kupanie muzov a zien a tak sme sli najprv my, muzi, pricom nas bolo v buse asi 6, a jeden sa nechcel kupat a jeden bol sprievodca, ktory siel so zenami na turu. Tak sme mali cely bazen pre seba len styria.
No a hacik bol v tom, ze ja som si to predstavoval priblizne ako nejaky komplex s horucimi kupelnymi bazenmi, ake sa vyskytuju na Slovensku, alebo aj v Madarsku, so sedackami po celom okraji a dajme tomu s minimalne dvoma bazenmi s rozlicne horucou vodou. To co sme vsak nasli bolo na kilometre do toho vzdialene.
Nachadzalo sa to v jednej dost zastrcenej dedine, na konci ktorej sa nachadzalo zopar rodinnych domov a pri jednom z nich bol bazen velky asi 6 x 7 metrov, vodou hlbokou asi meter a ten bazen sa nachadzal v tehlovo-plechovej bude vedla rodinneho domu. Strecha zakryvala len asi polovicu bazena a ta prezliekaren bola asi mala tehlova pristavba a o kureni ani nechyrovala. Bola kosa, tak sme sa prezliekli dost rychlo a ponorili sme sa do zltkastej vody, nepochybne mineralnej, ktora mohla mat okolo 40 stupnov. Ta voda vytekala z nejakeho pochybneho potrubia a rychlo sa ochladzovala na spominanych asi 40 stupnov. Ked sme z nej asi po pol hodine vyliezli, trosku sme smrdeli ako vajcia, a to obliekanie v tej kose bolo tiez dost brutalne.
Kym sme cakali na autobus s ostatnymi, tak sme sa kus poobzerali po okoli, pofotil som tuto „bujnu“ vegetaciu (nejake pichlave, asi 30 cm vysoke krycky, prizemne rastlinky a machy:-)) a ked dosiel bus, tak sme sa vymenili a isli sme na turu my.
Nas sprievodca sice nemal pripraveny ziadny pokec, ale miesto podla mna vyberal naozaj starostlivo, pretoze sme sa najprv vystverali na nejaky kopec, kde boli pozostatky nejakej pevnosti a odtial bol nadherny vyhlad na okolite pohorie a na malu dedinku s kostolom uprostred. Ked sa kazdy dostatocne pokochal tymto vyhladom, zisli sme dole do dediny k tomu kostolu. Musel byt naozaj dost stary a za nim bolo dokonca 6 kamennych krizov. Vtedy som si pomyslel, ze ja som dokonca platil v muzeu za to, co som tu mal moznost vidiet nazivo a dokonca si to aj odfotit. Nas sprievodca nam zase nechal nejaky pristor na poobzeranie sa, dokonca nam zahral na pistalke a pomaly sme sa pobrali k autobusu, ktory nas priviedol naspat k danemu domu s „bazenom“. Tu este pred odchodom niekto z domacich objavil, ze v dome oproti pecu armensky chlieb lavash tradicnym sposobom – v kamennej diere tak, ze natenko rozvalkanym cestom obalia ovalnu, asi keramicku nadobu a toto cele vlozia do tej diery, kde sa to potom pecie. Mala to byt atrakcia pre nas – zahranicnych, ale kedze to nazivo este nevideli ani niektori domaci, oni sa tam pravdaze museli vyfotit, nahrnuli sa tam a ja som nemohol spravit ani poriadny zaber. Tak tie co mam su trochu rozmazane.
Cestou do Jerevanu sme sa este zastavili na nejakom odpocivadle, kde si kazdy rozbalil jedlo z domu, vacsinou nieco ako sendvice a tu sa ukazala pohostinnost Armencov. Vsetci zahranicni sme sa „museli“ ponuknut, aj ked sme namietali, ze sme uz jedli a ze si neprosime:). Pekne od nich. Moj „sendvic“ bol lavash zakruteny na sposob palacinky a v nom boli hranolky s nejakym masom. Ale bolo to fakt dobre.
Odtialto uz bola cesta do Jerevanu ovela zivsia, vsetci boli najedeni, spokojni, vodic pustil nejake armenske pesnicky a poniektori aj vstali a tancovali tradicny armensky tanec. Ten vela miesta na pohyb nepoptrebuje, pretoze sa da tancovat v dvoch verziach, ked je miesta dostatok – v kruhu, vsetci pochytani za ruky, pricom sa cely kruh tancujuc toci doprava, alebo ked je miesta malo, tak sa v podstate stoji, maximalne tak krocik na jednu stranu a potom na druhu a tancuje sa len od pasa nahor.
Takze tolko k tomuto vikendu a pozrite si este fotky z "exkurzie".
0 Comments:
Zverejnenie komentára
<< Home