O poslednom tyzdni a odchode

Po poslednom vikende som mal este 4 volne dni a odlet v piatok, skoro rano. Chcel som to vyuzit co najaktivnejsie, nejakymi turami a podobne. Mali sme naplanovany 2-dnovy vylet na juh Armenska, kde sa nachadza asi ten najkrajsi klastorny komplex – Tatev monastery. Videl som nejake obrazky a strasne som tam chcel ist uz od svojho prichodu. Ale na domacich bolo prilis chladno na take daleke vylety (asi 6 hodinova cesta marshrootkou, a to len jednosmerne). No muselo sa to zrusit, kvoli trom neprijemnostiam:

- 2 dni po vystupe na horu Hatis ma zrazu zacalo boliet koleno, a to hlavne po dlhsom chodeni
- AIESECarka, co pochadza z juhu Armenska, so mnou nemohla ist, pretoze musela dopisovat nejake seminarne prace do skoly. To by sa vsak dalo nejak zariadit, ze by so mnou siel niekto iny. Najhorsie bolo vsak to, ze
- firma mi este stale neposlala poslednu vyplatu.

V piatok mi povedali, ze to poslu v pondelok. V pondelok, ked som siel do firmy, tak mi povedali, ze v utorok. V utorok po vystati si radu v banke som sa dozvedel, ze to tam este stale nie je. A vo firme mi povedali, ze uz isto v stredu. A potom to este prelozili na stvrtok. Takze kazdy den som v podstate cakal na to, aby som mohol ist do banky. A kedze banky pracuju od 9.30 do 16.00, v tomto case som nemohol byt na ziadnej ture, ale musel som kvasit v Jerevane. Bola to cisto organizacna chyba. Mohli mi povedat, ze to bude na konci tyzdna a ja by som si zariadil prve dni inak a necakal by som v Jerevane len preto, aby som mohol ist do banky. Z tych penazi som este chcel pokupit zopar veci, mat to konecne z krku, aby som sa mohol venovat ostatnym veciam. Namiesto toho som kazdy den stracal nervy s firmou a bankou.

Posledny den
5. 4. 2006

Este aj v uplne posledny den som mal problem dostat vyplatu. Hned rano som prisiel do banky a povedali mi, ze tam na moje meno nic nemaju. Tak som nabehol do firmy ako zurivy tiger. Zatial bola v kancelarii len jedna zenska. Prinutil som ju hned volat nasho ekonoma. Trvalo to 2 hodiny, kym sa to roznymi telefonatmi vyjasnilo. Chyba bola v tom, ze meno mi zase napisali v armenskom prepise (co vobec nebolo to, co je napisane v pase), ale tiez, ze do kolonky „cislo pasu“ napisali cislo mojho povolenia na pobyt. A kedze cisla boli rozdielne, tak tie prachy neboli v podstate pre mna.

No, ale okolo pol jednej som slavnostne vysiel z banky aj s peniazmi, nakupil posledne darceky, vino, napalil zopar CD s fotkami, pre tych ktori pytali a mohol som sa konecne zbalit. Dovtedy som sa ani len balit nemohol, lebo vino som potreboval dat do prostriedku, aby sa nerozbilo. V posledny den som tiez videl Ararat, rovno z Jerevanu. Bolo to ako facka, ked som ho uvidel tycit sa medzi dvoma budovami. Vobec som ho tam necakal. A konecne, po 23 tyzdnoch, som videl Ararat z vrchu kaskady! V posledny den. Takze som sa kludne mohol vratit domov. Aj ked nebol vidno tak uplne cisto ako to vidno na niektorych fotkach. Ale tie su robene v lete...

Vecer uz nasledovala moja rozluckova party, tancovali sa AIESEC tance, rozdal som posledne darceky, sam som tiez nejake dostal. Bolo to fajn, no zase len do desiatej, kedy odisli posledne dievcata. Zbytok, chlapov, som este pozval k nam na byt, ze tuto noc sa nespi. No ale pred tym ma dalsi AIESECar pozval este k nim domov, na taku neskoru veceru, pretoze ma jeho rodicia este pred odchodom chceli vidiet. Take pekne od nich:) A kedze ostatnych 3 chalanov, co sli ku mne, som nemohol nechat dovtedy cakat, sli so mnou tiez.

Na byt sme sa dostali po polnoci. Este sme chvilu pokecali, ja som si zbalil posledne veci a vychystal si ich na cestu. O druhej v noci som ostal uz len ja a Thomas. Upratali sme posledne veci, pretoze sme spolocne opustali ten byt. Ja som odchadzal a on sa na dalsi den stahoval do ineho bytu v centre.

Letisko Zvartnots
6. 4. 2006

O 3.30 mi dosiel taxik. Ten uhanal prazdnymi ulicami a tak som sa dostal na letisko za 25 minut a za vopred dohodnutych 2000 dram. Tam si este ti vykoristovatelia vypytali 400 dram za vozik na batozinu a tak som prisiel o 500 dramovu bankovku, ktoru som si chcel nechat. Zaplatil som dalsich 10 000 dram nejaky specialny „letiskovy poplatok“ len za to, aby som mohol opustit krajinu. O tom som sice vedel a mal som na to vyclenene peniaze, ale aj tak sa mi to zda ako zbytocny poplatok a hlavne dost vysoky. Na letisku mi dokonca 2-krat skontrolovali (prehladali) pas, ci som mal plate viza pocas celej doby pobytu. Pri check-ine, aj pri pasovej kontrole pri boardingu. A tak som dva krat musel ukazovat svoje povolenie k pobytu. A konecne boli spokojni. Nelegalne sa tu ani neda byt. Neviem si predstavit, co by urobili, keby som ho nemal pri sebe a v pase ziadne platne viza.

Este som v duty-free obchode kupil flasky armenskeho konaku a tym som si splnil svoju poslednu povinnost a strovil posledne (na to) odlozene peniaze. Tymto som odbremenil svoju batozinu, ktora uz aj tak mala 21 kg. Prirucna batozina vsak urcite mala dokopy viac ako povolenych 8 kg, ale dal som si odvazit len ten lahsi ruksak (4 kg), s tym ze v druhom mam „len“ notebook, pricom som tam toho mal ovela viac. A tak som uspesne presiel a dokonca bez pipania:)

A posledne zaujimavosti
Odlietali sme 5.50, let trval 3 hodiny 30 minut a casovy posun bol minus 3 hodiny. Cize pristavali sme vo Viedni pol hodinu po odlete, o 6.20. Na palube sa premietal nejaky nudny film o prasiatku (nie prasiatko Babe, ale daco ine) a podavali sa ranajky, co mi dokopy pomohlo aj zaspat. A ked sme pristavali vo Viedni, bolo + 9 stupnov C, a to bolo dokonca skore rano. V Jerevane bolo v minulych dnoch + 6 na prave poludnie.