O tretom vikende

11. 11. 2006

Sobota

Druhy vikend sa pre mna zacal tak isto ako ten predchadzajuci pracovne. Do prace som dosiel tak skoro ako sa len dalo, cize na 9.30, kedze este nemam kluc od kancelarie a o tomto case chodi do prace jedna kolegyna. Za 4 hodinky som skoncil svoju pracu a uz som sa zacal chystat, ze idem konecne prec ked dosla sefka a poprosila ma, ci by som jej pomohol este s niecim. Ved jasne, preto som tu... Tak som musel ostat dlhsie ako „povinne“ 4 hodiny a kancelariu som nadobro opustil az o 15.00. Nemal som teda uz vela casu a ponahlal som sa do centra, lebo som mal pri sebe uz aj fotak, aj stativ od Thomasa, ze urobim nejake lepsie snimky. Mal som teda necele 3 hodiny kym zapadne slnko.

Nasadol som teda na metro, odviezol som sa 3 zastavky a ked som vystupil, tak Republic Square bol odo mna asi na 50 metrov. Tu uz vela nenapisem, hovorit za mna budu tieto fotky.

Mozem len napisat strucny komentar k niektorym fotkam. Hned oproti stanici metra je podnik, ktory sa vola CCCP a pred nim neodmyslitelny kosak a kladivo. Republikanske namestie ma ovalny tvar, uprostred ovalny „kruhovy“ objazd, a dominuje to Narodna galeria oproti ktorej je velka fontana. Budovy v poradi ako su v mojej web galerii:

Marriott hotel (najznamejsi a najdrahsi v Jerevane), Ministerstvo zahranicnych veci, Narodna galeria s fontanou, na pravo od nej Urad vlady Armenskej republiky (bodova s hodinami na vezi), Ministerstvo dopravy a komunikacii, ktore zdiela budovu s jednou Armenskou bankou (budova s obrovskym oblukovym priechodom uprostred).

Ked som pofotil tieto zakladne obrazky, rozlozil som si svoj stativ uprostred kruhoveho objazdu a zacal som fotit panoramaticke obrazky dookola po celom namesti. Mozno to niekomu pripadalo cudne, bol som na ociach uplne vsetkym, ale ja som sa nestaral, pretoze som sa na toto tesil uz velmi davno. A tak tu teraz vyzyvam vsetkych, co pozorne citaju moj blog, aby mi napisali email (staci uplne kratucky – kontakt je na pravej liste dole), len aby som vedel, pre koho to vlastne pisem, a ja ako podakovanie poslem tie panoramaticke zabery tohto krasneho namestia.

Zaujimave bolo, ze kym som fotil uprostred toho kruhoveho objazdu, tak okolo mna preslo asi 5, alebo 6 svadobnych kolon, pricom kazda z tych kolon asi 5 krat obisla okolo kruhoveho objazdu (to je tu taky zvyk), hlasno trubiac a mladomanzelia sedeli v krasnych bielych limuzinach, alebo kyvali okoloiducim zo stresneho okienka. Aj taketo obrazky najdete v mojej galerii fotiek.

Ked som uz pofotil, vsetko co som chcel, slnko uz zaslo za budovy a zacalo sa stmievat. Presiel som sa po Abovian street a kym som dosiel ku Kaskade, tak uz bola uplne tma. Tak som znovu rozlozil svoj stativ a urobil som nocne zabery toho do neba veduceho schostia. Raz sa chcem vybrat tam hore, raz cez den, ked bude pekne pocasie a bude dobry vyhlad na cely Jerevan.

Kedze som bol v centre, tak som este skocil za druhym stazistom Pettrom na byt, aby sme sa dohodli na nedelnajsom vylete. Dozvedel som sa, ze stretavka je zase o 9 rano a bude to asi 6 hodinova tura po Armenskom vidieku, tak som sa chcel pobrat na byt a zalahnut spat.

Ale nie! O 9.00 vecer sme mali stretnutie na jednom byte, ktory som uz ja a jeden chalan z Portugalska videli, ale Thomas ho este nevidel. Tak sme sa prisli pozriet obaja. Byt vyzeral dobre: jedna obyvacka plne zariadena s roztahovacim gaucom, jedna izba s postelou a jedna „balkonova“ izba s druhou postelou. Pod pojmom balkonova izba myslim „plnohodnotnu“ izbu, ktora sa ziskala zamurovanim balkona. Dalej tam bola mala kuchynka s dobrou chladnickou a plynovym sporakom. Kupelna pekna, cista so sprchovacim kutom. A pravdaze tu nechybala telefonna linka. Za 76 000 dram na mesiac, pricom si este musime platit vodu a plyn. Ale co bolo najdolezitejsie, voda ti tiekla cely den a bolo tu teplejsie ako na starom byte. A majitel nam slubil, ze nam este donesie elektricky ohrievac.

Museli sme sa vsak rozhodnut hned, pretoze boli aj ini zaujemcovia. Uz sme pochodili niekolko bytov a vsetky boli drahsie s podobnym vybavenim. Tak sme uz AIESECarom nechceli robit dalsie starosti a my dvaja s Thomasom sme ten byt zobrali. Mozno sa k nam prida aj ten Portugalec, Thomasov kamarat, alebo pockame na dalsieho stazistu. Ma prist dalsi chalan z Brazilie. A budeme traja. No a pri najhorsom, ak bude chciet byt radsej niekde v centre, tak to potiahneme dvaja, lebo to nie je az take hrozne. Tak sme sa rozhodli to vziat a hned sme aj podpisali zmluvu.

Ked sme sa vratili na byt, uz som siel radsej spat, pretoze pred 6 hodinovou turou som si fakt musel oddychnut po takomto dni.

12. 11. 2006

Nedela

Po stretavke, na ktoru som meskal asi 15 minut, pricom som nebol posledny:-), sme nastupili do primestskeho autobusu, ktory mal namierene do nedalekych dedin. O tychto autobusoch som uz pisal, tak len napisem, ze sme sa pomalicky odviezli na miesto urcenia. Nasim sprievodcom bol stary pan ucitel historie, ktory pravidelne chodieva na podobne turistiky, pricom stale sa k nemu niekto pripoji, ci uz znami, studenti, rozni ini ucitelia, ktori prichadzaju prednasat na Jerevanske univerzity z roznych krajin (USA, Velka Britania... ). Tentoraz to bolo zopar studentiek pedagogickej fakulty, na ktorej studuje aj jedna AIESECarka, ktora nas na tento vylet pozvala. So starym panom ucitelom sme sa pred autobusom len narychlo pozdravili pred nastupom do autobusu a potom sa venoval svojim studentkam.

Tura zacala prechadzkou po dedine, kde som sa nestacil cudovat, ze niektore domy nie su dostavane a uz v nich byvaju, rozne vraky starych aut len tak stoja v priekope, alebo na dvoroch rodinnych domov, alebo nielen ze elektricke rozvody su vedene nad zemou, ale aj vodovod a to vo vyske asi 1 meter nad zemou a ked nasleduje vchod do nejakej zahrady, tak potrubie vodovodu urobi velky obluk ponad branu a zase sa vrati dole... :-).

Za dedinou sme vystupili na nevelky kopec na vrchle ktorom sa rozprestierala nahorna plosina a pasli sa tu kravy. Tu si nas pan ucitel zoradil a navzajom nas popredstavoval svojim studentom. Porozpraval nam o starovekych antickych kamennych muroch z 2. tisicrocia pre nasim letopoctom (ked sem siahala Starogrecka risa), ktore sa tiahli po uboci tohto kopca az na vrchol (pozrite si obrazky) a dokonca nam aj zarecitoval uryvok z nejakeho stareho eposu. Pan ucitel mimochodom perfektne rozpraval po anglicky a mal podrobny prehlad o historii nie len Armenska, ale aj inych statov, prehlad literatury a politickych pomerov na celom svete.

Vela si uz z rozpravania pana ucitela nepamatam, pretoze to bolo pred tyzdnom (az teraz som sa dostal k pisaniu) a po druhe, tych informacii bolo tak strasne vela. Z toho kopca sme potom zostupili k ruinam stredovekeho kostola, okolo ktoreho bolo kedysi aj zopar ludskych pribytkov. V tomto areali uz bola novo postavena kaplnka s roznymi malbami. Pozrite si radsej obrazky.

Za zmienku stoji armenska priroda. Je to pravdaze hornata krajina, nic nove – ved aj Slovensko je hornate, ale tieto hory su hole. Je to uplne iny pohlad. Na tychto kopcoch rastie z celej skaly vegetacie, na ktoru sme my zvyknuti, len trava. Nic viac, len trava. Ved to vidno aj na obrazkoch. Ale ze vraj maju aj lesy, tvrdili mi domaci AIESECari, a ze vraj mi ich aj ukazu. Pojdeme tam raz na turu. Tak som zvedavy.

Od tohto miesta sme potom presli asi 2 dedinky a dosli sme k obrovskemu kanonu, na upati ktoreho sa tycil obrovsky kostol. Odfotit som ho nevedel v celej krase, pretoze vyhlad kazil zeriav, pomocou ktoreho ho prave renovuju, alebo renovovali – kedysi, kedze zeriav bol uz dost hrdzavy – a zeriav tu zabudli. Neviem...

Po tomto nasledovali asi dalsie 2 – 3 dedinky s dalsimi 2 – 3 kostolikmi, alebo kostolmi – ako ten posledny na obrazkoch, v zahrade ktoreho sme si rozlozili vsetko jedlo co sme mali a zacala sa hostina. Vsetci sme boli dost hladni, kedze naposledy sme jedli rano a uz boli 3 hodiny popoludni.

Pan ucitel sa tu stretol s davnym kamaratom, tak sa pustili do reci, a kedze sa nam nezdalo, ze by chceli skoro skoncit, tak sme sa AIESECari a traja zahranicni (ja, Petter a Christoph) rozlucili a pobrali naspat do Jerevanu. Povodne sme chceli ist autobusom, ale tu zial neexistuje ziadny prepravny poriadok, tak sme sa vybrali do Jerevanu peso (pred nami asi 15 km) s tym, ze cestou si zastavime autobus. Ale skor ako autobus siel okolo stary taxik, tak sme sa don nasukali vsetci 5 a odviezli sme sa do mesta. Asi 5 km pred Jerevanom, uprostred nicoho sa rozprestiera areal niekolkych budov, ktorym dominuje jedna vyskova budova – Ministerstvo obrany:-), zaujimave ze mimo mesta. No a na ceste okolo tychto budov, ze vraj casto hliadkuje policia. Taxikar nam len povedal, ze ked budeme tade prechadzat, tak aby sa vzadu jeden z nas styroch skrcil (piaty sedel vpredu), aby sme nedostali pokutu. No lenze vzadu sme tam boli tak nasukany, ze sme sa ani len pohnut nevedeli, nieto este skrcit. Nastastie ked sme prechadzali okolo a snazili sa krcit, tak policia prave niekoho pokutovala, takze si nas nevsimli.

A to je koniec tohto vyletu za starymi kostolmi. Az neskor som sa dozvedel mena tych miest, kde sme boli – cize Hovhanavankh a Saghmosavankh.

Ked som sa konecne vratil na stary byt, zbalil som si vsetku svoju batozinu a s Thomasom sme sli zase na novy byt, kde sme sa stretli s majitelom, ktory nam odovzdal kluc a dal nejake instrukcie co a ako pouzivat. O tom vsak niekedy nabuduce. Zas sme sa vratili na stary byt, zavolali si taxik a odviezli si batozinu do noveho bytu. Ten je od toho stareho vzdialeny len necele 2 bloky a je takmer tak isto daleko od stanice metra.

A tak sme sa konecne prestahovali a ja som konecne spal v normalnej posteli, v normalnom byte s normalnym nabytkom, poriadnou chladnickou, s peknou kupelnou a vodou po cely den:-).

O poslednom - dvadsiatom tretom - vikende

31. 3. 2007
Sobota

Je tu jeden chlapik, ktory ma status „AIESEC friend“. Nie je vobec cinny v tejto organizacii, ale zato pozna vsetkych stazistov niekolko rokov dozadu a precestoval s nimi kus Armenska. Kazdy ho tu pozna ako cloveka, co pozna krasne a zaujimave miesta v Armensku a organizuje kvalitne tury.

Aj mne prislubil, ze pred tym ako odidem, vezme ma na nejaku turu. Ale kedze pocasie bolo doteraz take vselijake a nadisiel uz posledny vikend, rozhodli sme sa ist za kazdeho pocasia. Zial nikto iny sa nepridal, tak som bol len ja a Stepan. A nas ciel: Mt. Hatis, hora vysoka 2529 m. Armensko je vsak vseobecne polozene dost vysoko, tak nasu turu sme zacali vo vyske 1750 m. Ale aj tak, vyskovy rozdiel 779 m. Ked to tak vezmem, ze nas Gerlach je vysoky 2655 m, tak Mt. Hatis je doteraz moj rekord v nadmorskej vyske.

Nasu cestu sme zacali 9.30, odviezli sme sa marshrootkou za mesto a o 10.00 sme zacali vystup. Na upati bolo prijemne teplo a tak po pol hodine sme museli dat kabaty dole. Postupne zacal pribudat sneh a v tych vyssich castiach dosahoval vysku aj 1 meter. Sneh bol uz odstaty a moje topanky sa mi zabarali do snehu len nejakych 10 cm, no obcas sme sa ocitli v snehu aj vyse kolien. Cesta smerom hore trvala 4 hodiny a vyzerala ako „cesta do neba“. Vsetko naokolo uplne biele. Natolko biele, ze som obcas mal problem mat otvorene oci. Biely sneh plynulo prechadzal do bielej oblohy. Po nespocetnych mini prestavkach sme dosiahly kovovu konstrukciu, ktora predstavovala vrchol. A to bol ten pravy pocit satisfakcie. Ale este nas cakala cesta nadol. Jasne, ze to uz malo byt jednoduchsie, ale aj tak. Teraz uz konecne chapem tych extremistov, ktori cely den slapu hore na nejaky panensky kopec, len aby sa zviezli raz dole na lyziach. Len raz, ale za to na snehu, po ktorom sa este nikto pred nimi nelyzoval. Oni maju dvojnasobny pocit satisfakcie – zo zdolania tej hory a z toho lyzovania. Aj ja by som v tu chvilu privital moznost zlyzovat tu horu. No my sme si to – pravdaze po vydatnom obede na vrchole - odslapali naspat za dalsie 2 hodiny. A cestou dole sme este stretli dalsich 4 ludi, ktori slapali hore v nasich stopach. Ale my sme tam boli v ten den prvi!:) A oni to mali o to lahsie, ze mohli nasledovat nase stopy.

A vysledok? Totalne premocene velke zimne kozene topanky (susil som ich 2 nasledujuce dni), aj ponozky. Unava na dalsie 2-3 dni. A opalena, vlastne vtedy este spalena tvar. Vobec som necakal, ze by som sa tam mohol aj spalit. Slnko sme ani poriadne nevideli, vsade naokolo oblaky/hmla. A predsa. K tomu samozrejme ten uzasny pocit, ze sme to zvladli. Teraz, s odstupom casu, toto pisem uz na Slovensku, sa mi koza z tvare zosupala a vratil som sa pekne opaleny:)

1. 4. 2007
Nedela

Kedze to bol posledny vikendovy den a „vernisaz“ – velky trh vsetkeho mozneho sa konal len cez vikendy, musel som tam ist a pokupit nejake suveniry. 5 mesiacov som nijake suveniry nekupoval, tak konecne som si aj ja dozicil a spraval som sa ako totalny turista:)

Nakupovanie sme vsak museli urychlit, pretoze som bol aj s Yuanom pozvany na „cholovatz“, cize na armenske barbecue na chatu k starym rodicom kamarata jedneho AIESECara. Je trosku zlozite si predstavit tie vztahy, ale podstatne je, ze sme sa vybrali von z Jerevanu, na vidiek. Dokupili sme este nejake pivo a pockali sme si na rozhegany autobus. Bolo nas spolu 7, nas hostitel, Davit – AIESECar a ich traja kamarati. Mohli mat okolo 17 rokov, vkuse robili blbiny, ale aspon bola sranda, a to je to, co sme na posledny vikend potrebovali. Ja som mal pred sebou este jeden tyzden, ale pre Yuana to bol predposledny den. Boli sme pozvani hlavne preto, ze to bol nas posledny vikend. Tychto chalanov (okrem toho AIESECara) sme stretli pred tym len raz, ale jednoducho sa chceli s nami (zahranicnymi) stretnut este raz a pekne sa s nami rozlucit takymto sposobom. Narozdiel od mojich kolegov v praci. Na toto som v minulom prispevku myslel.

Dedinka, kde bola ta chata, bola cisto ako slovenska, az na tie rury, ktore akosi boli stale nad zemou a bolo ich vidno vsade. Pri kazdom dome velke zahrady plne ovocnych stromov, zvacsa marhul. Spominam to kvoli tomu, ze tento chalan mi na moju rozluckovu party doniesol malu flasku, ze vraj od jeho starych rodicov a s pokynom, ze to nemam vypit v Armensku, ale odniest domov a vypit so svojim otcom:) A co v nej bolo? Domacky vyrobena, 65%-na vodka, vyrobena z marhul. Jednoducho SILA!

Narubali sme tam drevo, nasekali maso (zabudol som sa spytat ake) na mensie, ale zato dost velke kusy, obalili ich v nejakej koreninovej zmesi a nastokali na razne. Prekvapivo sa to maso pripravovalo na ohni asi len 15 – 20 minut, a bolo dobre. Jedli sme k tomu lavash a zapijali pivom.

Po nakupoch a barbecue nasledoval, uz v Jerevane, treti program toho dna, a to rozluckova party pre Yuana, kedze odlietal v utorok. Jeho odchod po 6 tyzdnoch, aj ked bol planovany, AIESECarov dost prekvapil. Zda sa, ze to planoval sam so sebou a s firmou a AIESEC sa to dozvedel len tyzden pred jeho odchodom. No co uz. Ked prespal svoju privitaciu party, tak mu urobili aspon rozluckovu party. Na cinsky sposob – v karaoke bare. On stale spominal, ze Cinania chodievaju do karaoke barov, spievat, najest sa (to je hlavne), trosku vypit (1 pivo na noc a aj to len chlapi. Dievcata si nemozu dovolit pit, takze oni len nealko.) a hrat karty. Toto je prosim pekne „Cinsky sposob zabavy“:) Yuan sice odmietol spievat, ale dievcata spievali, tak bola aj sranda. A co bolo zaujimave, zdrzali sme sa az do 22.00. Vidno, ze dni sa nam predlzili, slnko zapada neskor a dievcata maju dovolene ostat vonku dlhsie.

Takze co s nacatym vecerom? Stvrty program dna – na diskoteku do Stop clubu. Tu sme este raz stretli chalanov, s ktorymi sme boli na barbecue. Prijemna atmosfera, hlucna hudba, dalsie pivo a zabava v plnom prude. A co na to Yuan? On nam tu zaspal na stolicke okolo pol noci. Tito toho asi vela nevydrzia:) Myslim taky rusny den. A to som mal ja za sebou vystup na Mt. Hatis!:)