Armenia

http://peter-armenia.blogspot.com
Ahojte a vitajte na mojom blogu venovanom zážitkom z mojej stáže v Arménsku prostredníctvom študentskej organizácie AIESEC.

štvrtok, novembra 30, 2006

O piatom vikende

25. 11. 2006
Sobota

Po praci, okolo 14.00 som sa ponahlal na byt, kde som si zobral fotak, stativ a vybral som sa do mesta. Poobzeral som si okolie nasho cinzaka. Na Google maps (na lavo dole su 2 cierne stvorceky, to su 2 vyskove cinzaky a v tom dolnom byvam. A Sourcio je na pravo uplne hore velmi dlha budova) som si vsimol, ze kusok na sever by mal byt utes a odtial by mohol byt pekny vyhlad, tak som tam zasiel. Utes tam bol, ale len za plechovym plotom dlhym asi 5 metrov a dalej uz bola domova zastavba, takze sa tam neda dostat.
Presiel som metrom len o 1 stanicu dalej, aby som sa presiel po hlavnej tepne, ktora spaja sever Jerevanu s centrom (ulica Marshal Bahramian). Tu sa nachadza niekolko naozaj peknych budov, medzi nimi aj parlament s vysokym plotom a obrovskou zahradou pred nim. Ked som vsak fotil nejaku inu budovu (mozno nejaku vladnu), policajt v aute nedaleko mna zapol asi na pol sekundy hukacku, aby uputal moju pozornost a potom mi prstom ukazal no-no, aby som nefotil. Preto som fotak hned zlozil, kyvol som na neho hlavou, ze chapem a pobral som sa prec. Aby som nahodou nemal problem. Kym nemam pobytovu kartu, tak tu radsej nebudem vyskakovat. Ale je to cudne, ze nemozem odfotit jednu budovu. Ved v Londyne som fotil Buckingham palace (a tam byva Britska kralovna!) a dokonca aj jej cestnu straz a bolo to v pohode. Neviem coho sa tu boja! A uz vobec neviem co by sa dalo z tych fotiek vycitat, alebo ako by sa dali zneuzit. Thomas ma dokonca varoval, nech radsej nefotim ani v metre pod zemou, pretoze by to mohli brat ako spionaz v protijadrovych ukrytoch. Toto este chapem, ale to pred tym vobec. Ale predsa len, tu su nejake fotky z Marshal Bahramian.

Na konci tejto ulice som dosiel ku Kascade, obrovske schodisko, ktore vedie na kopec k jednemu monumentu. Konecne som tu bol cez den. Obrazky som pridal do web galerie „Kaskade“.
Zdola to vyzera fakt dobre, ako uplne dokoncene, ale asi posledna patina je uzavreta a SBSkar (alebo policajt) usmernuje ludi na vedlajsie schody. Az na vrchu som zistil, ze preco. Este stale sa tu buduje. Bude tam nejake namestie s muzeom, alebo niecim podobnym a este potrebuju dokoncit plynuly prechod na vysutu „terasu“, ktora ako strecha dominuje na uplnom vrchu Kaskady. Vyhlad je teoreticky pekny, ale prave bola trosku hmla, tak nic moc. Musim sa vratit inokedy.

Kym som odtialto dosiel peso na Republic Square, tak sa uz aj zotmelo. V sobotu sa kvoli praci a skoremu stmievaniu fakticky neda nic stihnut. Tak som znovu rozlozil pozicany stativ a urobil som nejake, tentoraz nocne fotky z tohto nadherneho namestia. Pridal som ich do web galerie „Republic Square“.
Vecer uz potom patril obycajnej konverzacii s ostatnymi stazistami u nich na byte. Stretli sme sa ja, Thomas, Petter a Claudia. Thomas pojde asi 22. decembra domov na sviatky. Je tu uz 5 mesiacov, tak sa na to velmi tesi, vracia sa spat priblizne v polke januara a ostava do konca juna. Takisto ide na sviatky domov aj Claudia a potom sa vracia este na 2 mesiace. No a Petter ide pred Vianocami domov uz nastalo. Jeho polrocna staz onedlho skonci. Rajat tiez odide na Vianoce domov do Indie. Ostavam tu len ja. No dovtedy by mal prist chalan z Brazilie, ale kym tu nie je, tak ako keby ani nemal prist. Chudak. Z tak teplej krajiny do takej kosy. Ten dostane sok. Normalne sa bojim, co bude so mnou cez „nase“ Vianoce, pretoze oni tu Vianocie slavia 6. januara, je to len jeden den (namiesto nasich troch) a je to taky „pokojny“ sviatok. Oslavami je vacsim sviatokom dokonca aj Silvester (Novy Rok). Ten vsak nie je vobec posunuty, tak to dajak nechapem. Rozmyslam, co tu bude, kde budem, ako budem, ci mam ist domov, alebo co mam robit. Dufam, ze si ma prichylia nejaki AIESECari.

26. 11. 2006
Nedela

Na tento den bol naplanovany vylet, tentoraz organizovany nejakou Armenskou turistickou kancelariou. Informaciu o nom mi preposlal Petter a mala to byt akasi exkurzia, navsteva horucich pramenov (kupanie sa, s vyhrievanou prezliekarnou) a tura. Stretli sme sa „velmi skoro rano“ o 9.15 v centre, kde uz cakal pripraveny autobus a nas sprievodca. Spolu nas bolo okolo 25 ludi.
Busom sme sli asi hodinu, mozno aj truchu dlhsie, cesta bola fajn, niektori sme spali, len obcas sme sa zobudili ked bus presiel cez nejaku prekazku alebo dieru. Zobudit sa na take buchnutie a nasledne podskocenie nie je dajak prijemne. Este ze strop bol dost vysoko a neudreli sme si hlavy:).

Ked sme dosli konecne k horucim pramenom, zistili sme, ze majitel si nezela spolocne kupanie muzov a zien a tak sme sli najprv my, muzi, pricom nas bolo v buse asi 6, a jeden sa nechcel kupat a jeden bol sprievodca, ktory siel so zenami na turu. Tak sme mali cely bazen pre seba len styria.
No a hacik bol v tom, ze ja som si to predstavoval priblizne ako nejaky komplex s horucimi kupelnymi bazenmi, ake sa vyskytuju na Slovensku, alebo aj v Madarsku, so sedackami po celom okraji a dajme tomu s minimalne dvoma bazenmi s rozlicne horucou vodou. To co sme vsak nasli bolo na kilometre do toho vzdialene.
Nachadzalo sa to v jednej dost zastrcenej dedine, na konci ktorej sa nachadzalo zopar rodinnych domov a pri jednom z nich bol bazen velky asi 6 x 7 metrov, vodou hlbokou asi meter a ten bazen sa nachadzal v tehlovo-plechovej bude vedla rodinneho domu. Strecha zakryvala len asi polovicu bazena a ta prezliekaren bola asi mala tehlova pristavba a o kureni ani nechyrovala. Bola kosa, tak sme sa prezliekli dost rychlo a ponorili sme sa do zltkastej vody, nepochybne mineralnej, ktora mohla mat okolo 40 stupnov. Ta voda vytekala z nejakeho pochybneho potrubia a rychlo sa ochladzovala na spominanych asi 40 stupnov. Ked sme z nej asi po pol hodine vyliezli, trosku sme smrdeli ako vajcia, a to obliekanie v tej kose bolo tiez dost brutalne.

Kym sme cakali na autobus s ostatnymi, tak sme sa kus poobzerali po okoli, pofotil som tuto „bujnu“ vegetaciu (nejake pichlave, asi 30 cm vysoke krycky, prizemne rastlinky a machy:-)) a ked dosiel bus, tak sme sa vymenili a isli sme na turu my.
Nas sprievodca sice nemal pripraveny ziadny pokec, ale miesto podla mna vyberal naozaj starostlivo, pretoze sme sa najprv vystverali na nejaky kopec, kde boli pozostatky nejakej pevnosti a odtial bol nadherny vyhlad na okolite pohorie a na malu dedinku s kostolom uprostred. Ked sa kazdy dostatocne pokochal tymto vyhladom, zisli sme dole do dediny k tomu kostolu. Musel byt naozaj dost stary a za nim bolo dokonca 6 kamennych krizov. Vtedy som si pomyslel, ze ja som dokonca platil v muzeu za to, co som tu mal moznost vidiet nazivo a dokonca si to aj odfotit. Nas sprievodca nam zase nechal nejaky pristor na poobzeranie sa, dokonca nam zahral na pistalke a pomaly sme sa pobrali k autobusu, ktory nas priviedol naspat k danemu domu s „bazenom“. Tu este pred odchodom niekto z domacich objavil, ze v dome oproti pecu armensky chlieb lavash tradicnym sposobom – v kamennej diere tak, ze natenko rozvalkanym cestom obalia ovalnu, asi keramicku nadobu a toto cele vlozia do tej diery, kde sa to potom pecie. Mala to byt atrakcia pre nas – zahranicnych, ale kedze to nazivo este nevideli ani niektori domaci, oni sa tam pravdaze museli vyfotit, nahrnuli sa tam a ja som nemohol spravit ani poriadny zaber. Tak tie co mam su trochu rozmazane.

Cestou do Jerevanu sme sa este zastavili na nejakom odpocivadle, kde si kazdy rozbalil jedlo z domu, vacsinou nieco ako sendvice a tu sa ukazala pohostinnost Armencov. Vsetci zahranicni sme sa „museli“ ponuknut, aj ked sme namietali, ze sme uz jedli a ze si neprosime:). Pekne od nich. Moj „sendvic“ bol lavash zakruteny na sposob palacinky a v nom boli hranolky s nejakym masom. Ale bolo to fakt dobre.
Odtialto uz bola cesta do Jerevanu ovela zivsia, vsetci boli najedeni, spokojni, vodic pustil nejake armenske pesnicky a poniektori aj vstali a tancovali tradicny armensky tanec. Ten vela miesta na pohyb nepoptrebuje, pretoze sa da tancovat v dvoch verziach, ked je miesta dostatok – v kruhu, vsetci pochytani za ruky, pricom sa cely kruh tancujuc toci doprava, alebo ked je miesta malo, tak sa v podstate stoji, maximalne tak krocik na jednu stranu a potom na druhu a tancuje sa len od pasa nahor.
Takze tolko k tomuto vikendu a pozrite si este fotky z "exkurzie".

streda, novembra 29, 2006

O firme a mojej praci

28. 11. 2006

Sourcio, firma, v ktorej pracujem, sa asi pred rokom oficialne odclenila od materkej firmy Lycos Europe. A za toto svoje kratke posobenie uz Sourcio ziskal niekolko klientov a to nie len v Armensku, ale aj v EU a USA. Portfolio sluzieb, ktore uzko suvisi s vyvojom Open Source softveru, je dost siroke. Pracuje sa tu na viacerych projektoch subezne pre viacerych klientov, pricom sa este vyvyjaju vlastne produkty. Sourcio, aj ked je este mlada firma, ma velke plany a ambicie, dokonca sa uz hovori o vstupe na burzu s cennymi papiermi. Pravdaze su to dlhodobe plany, hlavne za pomoci zahranicnych investorov, ktori pochopia, ze je tu obrovsky potencial.
Pracuje tu asi 30 ludi. Cely kolektiv je dost mlady, asi v mojom veku. Medzi tych starsich patri len CEO, veduci programoveho vyskumu, hlavny financnik a moja sefka - marketerka. Vsetci ostatni su o dost mladsi. Niektori este dokonca studuju a popri tom tu uz pracuju.
Kazdy tyzden tu je schodza celej firmy, kde sa zhrnie ako stoja jednotlive projekty, je to spojene aj s obedom pre vsetkych vo forme takeho redsieho svedskeho stola. A CEO si tymto udrzuje kontakt so vsetkymi zamestnancami, kedze su to mladi chalani a baby, tak je potrebne mat k nim iny pristup. Viac otovreny a priatelsky.
No a na jednej z tych schodzi som spocital ludi. Bolo tam okolo 15 chalanov a 12 dievcat. Neboli tam asi vsetci, ale to rozdelenie sil je dost vyrovnane. A z tych 12 dievcat a zien je jedna moja sefka, 2 su projektove manazerky, 1 sekretarka, 1 dizajnerka (ona robi dizajn vsetkeho na com sa tu pracuje, od propagacnych materialov, cez webky aj vzhlad programov co tu vyvyjaju) a ostatnych 7 dievcat su programatorky. Co je dost sila. A chalani su (okrem samotneho CEO a financnika) vsetci programatori.
Firma sidli v podstate v budove skoly – Rusko armenskej Univerzity, mame vsak vlastny vchod. Sidli tu aj asi dalsich 7 firiem, a Sourcio a niekolko dalsich firiem tu zastresuje jeden inkubator, ktory pomaha novym firmam rozbehnut sa a poskytuje im nejake sluzby zadarmo.

A co sa tyka mojej prace, zvycajne chodim na 9.30 a o tomto case som tam medzi prvymi. Nejak sa tu neponahlaju do prace, ale radsej tu ostanu dlhsie do vecera, tak aby odrobili denne cca 8 hodin. Je tu priblizne taka moralka ako v Spanielsku, rano sa vseobecne v Armensku zacina o 9, az na tu siestu – ta tu chyba – a robi sa do vecera. Preto mi uplne staci vstavat o 8.30, do prace mi to trva 15 minut peso. Najhorsie je to s pracou v sobotu, ked mame prist na pol dna (4 hodiny). Nasa sefka chodi v sobotu az okolo jednej a ostava do vecera, keby nahodou bolo potrebne telefonovat s americkymi klientmi. Kvoli casovemu posunu ked je tu vecer tak u nich je este len rano, alebo aspon predpoludnie. A kym nepride sefka, tak tu baby prekecaju a prechichotaju 2 hodiny, namiesto toho aby rychlo dokoncili co maju a isli si uzit vikend prec z prace. Fakt mi to niekedy lezie na nervy a ked si este jedna z nich zacne hmkat nejaku melodiu, tak by som najradsej uz buchol riadne po stole... Asi je tu jeden, ale IBA jeden vazny hit, pretoze si hmka stale to iste a to uz aspon druhy tyzden. A este musim poznamenat, ze su lenive dokonca aj na to, aby po praci, ked uz idu domov, za sebou vypli pocitace. Radsej ich nechaju bezat celu noc a potom aj cely tyzden bez vypnutia. A to dokonca aj monitor, setric tam bezi celu noc...

Mojou pracovnou naplnou ma byt on-line marketing, cize propagovat ich webky na internete, a zvysovat tym navstevnost ich stranok. Dostal som k tomu aj knizku od sefky a nejake knizky v PDF formate. A popri tom nejake operativne ulohy, pomoc sefke s roznymi dokumentami a tak som uz napr. urobil 2 obojstranne letaky na 2 ich produkty, treti letak som upravoval, zostavovil som Press Kit, upravoval gramaticke a stylisticke chyby na webke, robil som prieskum konkurencie do Business planu ich novej pripravovanej sluzby, prieskum marketingovych praktik konkurencie, navrh upravy starej webky, strukturu novej webky a momentalne tiez robim prieskum konkurencie na dalsiu novu sluzbu, ktora sa ma rozbehnut buduci rok. Takze som v kuse za pocitacom, zaveseny na nete a hladam, hladam... Skoda len ze mam obycajny CRT monitor a skoro vsetci ostatni maju LCDcka, tie tak netahaju oci.
Co sa tyka mojho Wordu, tak este stale obcas zamrzne a potom hned pada, preto si musim pracu ukladat velmi casto.

piatok, novembra 24, 2006

O pecive z listkoveho cesta

24. 11. 2006

Dozvedel som sa, ze najrozsirenejsie ovocie v Armensku su marhule. Viaceri mi uz povedali, ze je skoda ze som dosiel tak neskoro a zmeskal som marhulovu sezonu. Dokonca aj urady (mozno ministertvo polnohospodarstva, alebo nieco tomu podobne) chcu, aby polnohospodari prestali pestovat ostatne plodiny a radsej sa specializovali na marhule, pretoze tie sa daju dobre predat v zahranici.

Teraz vsak tu vsade vidno jablka. Tak ma trochu zamrzelo, ze tuto jesen asi ani nebudem jest jablkovy kolac. Na byte ruru nemame, alebo skor nefunguje a ani som ho sam nikdy nerobil.

Ale! A to „ale“ je dost dolezite:), zase som si kupil nejake pecivo z listkoveho cesta. Po minulych skusenostiach, ked to chutilo ako slany syr, alebo to bol zapeceny hot-dog v listkovom ceste, som to zase riskol... Teraz pre zmenu som si kupil take, co bolo posypane praskovym cukrom. Z toho som usudil, ze pravdepodobnost toho, ze vo vnutri bude sladka plnka, je dost vysoka. Na danej hladine alfa to jednoducho muselo byt sladke pecivo:-). A konecne to aj bolo. A nie len to! Bol to jablkovy kolac! Vynikajuci:)

To pecivo z listkoveho cesta ma stale laka, a v kuse ho kupujem s tym, ze zase ochutnam nieco nove. Tak tu su dalsie 2 nove pripady.

Kupil som si tasticku z listkoveho cesta a vo vnutri bola zemiakova plnka, akou sa u nas plnia pirohy. Bolo to fakt dobre.

A najnovsi pripad podobnej kupy bol kolac, tentoraz nie tasticka, obdlznikoveho tvaru a vysoky asi 5 cm. Plneny bol slahackou aka sa dava do nasich velkych trubiciek co maju priemer asi 3-4 cm. Takze este stale plati, ze pri armenskom pecive nikdy nevies, co ochutnas.

O doprave, 2. cast: O zapchach a chodcoch

24. 11. 2006

Co je na nejakej veci najzaujivejsie? Predsa ked ta vec nefunguje. A tak je to aj s dopravou v Jerevane. Najzaujimavejsia je vtedy ked nefunguje, cize ked vzniknu zapchy:-). Ale ked sa kedykolvek zastavim na krizovatke a pozorujem dopravu, tak stale je zaujimava a je na co pozerat...

Celkovo doprava, ako som uz pisal, je dost hlucna. A druhe „pravidlo“ napoveda preco. „Pretoze klakson nie je na ozdobu!“ Tu sa trubi vzdy, vsade a na vsetko. A to aj napriek tomu, ze tu funguju semafory. Dokonca na niektorych krizovatkach su semafory asi 2-krat tak velke ako tie nase. No a vodici ako keby si ich vobec nevsimali. Vlastne nikto si ich nevsima. Hned moj prvy den, ked sme sli prvy krat von a chceli sme prejst cez prvu cestu:-), tak bol vidiet ten rozdiel. Tak zarazajuci. Prechody na ceste v tejto dzungli nie su vyznacene nikde (nejake sa vsak najdu v centre). Pre chodcov bola vtedy cervena, tak som poslusne zastavil a chcel som cakat. Len AIESECari ma zacali tahat, ze ideme prejst aj napriek tomu, pricom doprava bola dost husta. Ukazujem im, ved je cervena, pockajme. A hned na to: „Nikdy nepozeraj na semafory. Vodici ich nerespektuju.“ Bola to pravda. Aj ked je pre chodcov zelena, auta stale idu. Tak je to jedno, kedy sa prechadza.

Preto moj prvy prechod cez cestu vyzeral asi tak, ze sme presli tesne pred nejakou Ladou, ktora nas trubiac minula tesne za nami. V tretine cesty sme stali, kym presli asi 3 auta, presli sme zase trosku, zase sme stali a auta nas minali 10 cm za nami a 20 cm pred nami. Takze takto sa tu prechadza cez cestu. Keby som cakal ako som zvyknuty na Slovensku, tak by som sa nedockal.

Vodici su sebecki a v prvom rade sa chcu dostat na miesto urcenia a tak idu bezhlavo do kazdej krizovatky, aj ked je cervena. A potom sa cuduju, ze uprostred krizovatky su auta krizom-krazom, pretoze jeden chcel ist rovno, ale tesne pred nim niekto odbocuje, ale musi zastavit, pretoze nejaky chytrak sa tam este vopchal a nemohol pockat 5 sekund kym ten pred nim prejde. A tak vsetci musia stat a na seba trubit. To vsetko vyriesi. A ked sa takto stoji, tak za pol minuty je na svete riadna kolona z kazde strany krizovatky, pricom vsetky auta v kolone trubia na to auto pred nimi, ako keby to na nieco bolo dobre. Velmi dobre vedia, ze je zapcha a trubenie tomu nepomoze, ale aj tak trubia. Mozno su cele tieto odstavce napisane dost chaosne, ale tu je ten chaos na dennom menu.

Vodici trubia ked niekto pred nimi zastavi, ked pred nim prejde cez cestu chodec, ked sa pred neho vopcha ine auto, alebo ked sa mu jednoducho zachce. Vzdy je prilezitost na trubenie.

Je to taky zacarovany kruh. Vodici nedbaju na cervenu na semafore a vojdu do krizovatky. Preto chodci, ked sa chcu dostat na druhu stranu cesty, tak musia ist pomedzi auta aj ked maju zelenu. A chodci su uz na to tak zvyknuti, ze chcu prejst cez cestu kedykolvek, aj ked maju cervenu, a vtedy zastavuju dopravu prave oni a tak sposobuju zbytocne trubenie.

A mala pikoska, trubia aj vtedy ked pri ceste vidia pekne dievca. Zatrubia na nu len, aby sa na nich pozrela, aby im venovala aspon jeden pohlad.

Ked som raz chcel prejst cez cestu, mal som dokonca zelenu a rovno predo mna sa vopchal nejaky cavo na bavoraku, dokonca aj telefonoval. Trosku pribrzdil, ja som sa zarazil a zastavil uprostred cesty. V takomto pripade by uz slovensky vodic pockal tie 3 sekundy, co prejdem a potom by pokracoval. Ale tu nie! Ked videl, ze stojim tak hned dupol na plyn a minul ma na 10 cm.

Vsetci chodci sa tu bezhlavo vrhaju do tej sialenej dopravy. Hlavne v odlahlejsich castiach Jerevanu to je dzungla. Este v centre semafory ako tak funguju. Auta na cervenu zastavia, niekedy uprostred prechodu a nie pred nim, ale predsa. A dokonca to vodici akceptuju tym, ze netrubia. Ale v tomto pripade to kazia chodci a to tym, ze sa vrhnu do premavky a chcu prejst cez cestu aj ked maju cervenu. A zase zacina trubenie...

Zazil som dokonca aj take, ze zapcha na krizovatke vobec nebola, ale vodic zacal trubit asi 15 metrov pred krizovatkou a prestal trubit az ked ju presiel. Tym asi chcel povedat „nech mi nikto nelezie do cesty!“.

Co sa mi vsak najviac paci, ked je zapcha a niekomu sa nechce stat, cakat a trubit, tak si to vezme skratkou vo volnom „pruhu“ po chodniku. Takze v vecer ked je tma a idem z prace, tak sa este musim obzerat ci za mnou nevyrazi nejake auto. Tie auta dokonca po tom chodniku aj zabacaju tak ako zabaca chodnik:-)

Trendy v doprave

Ked som raz siel so sefkou na obed, tak mi rozpravala, ze premavka v Jerevane je uz davno prehustena. A pritom kazdy rok, kazdy mesiac pribudaju nove a nove. Mesto to neriesi a ked to takto bude pokracovat, tak nastane kolaps celej dopravy. Zije tu vlastne tretina Armenov z celej krajiny a od domacich som sa dozvedel, ze ludia su tu „chvalenkari“, ze daju aj posledne naskrabane peniaze na auto, len aby ho mali. A ked na to maju, tak radsej hned na bavoraka, alebo mercedes, ako som uz pisal. Ale aj tak sa tu marshrutkam dost dari a je ich tu strasne vela.

Na vlastne oci som videl, ze doprava pred 9 rano je sa len rozbieha, ale za hodinku su uz zapchy, potom cely den to ide pomalicky a okolo 5 – 6 vecer su zase zapchy. Ani len cesty nie su natolko dobre. A stale sa tu stavia. Napr. jedna dost hlavna tepna je uprostred po celej dlzke rozkopana od leta. Predtym tam bola elektrickova trat, ale prave pod nou su nejake potrubia, ktore upravuju. Stale to vsak nevedia dokoncit.

Vodicak

Ked som sa pytal, ze z coho tu robia vodicak, lebo asi z dopravnych znaciek nie, kedze som tu ziadnu „normalnu“ nevidel. Tak odpoved bola: „Ale, stale sa ich da nejak podplatit.“ Tak super, vodicak sa tu dostava tak, ze sa podplati prislusna osoba na prislusnom organe policie. Velmi premyslene. Boli dost prekvapeni, ked som im povedal, ze u nas su tieto skusky myslene naozaj vazne, maju 4 casti (test, konstrukcia auta, kuzelky a jazda v meste) a dokonca je to zakotvene v zakone. U nas sa mladi bez rozdielu pohlavia, snazia urobit vodicak dokonca este pocas studia. A tu to dievcata vobec nelaka. Oni sa nechavaju asi vozit.

A co sa tych dopravnych znaciek tyka, tak som videl 2. Jedna bola „daj prednost v jazde“ ale bola natolko osuchana, ze z iduceho auta ju ani nerozoznat a po druhe bola na tak nefrekventovanom mieste, ze bola zbytocna. A ta druha bola „zakaz statia“ pri areali univerzity, kde je aj firma, v ktorej pracujem, ale auta tu aj tak stali a to na oboch stranach cesty na chodniku.

Taxiky

Taxi doprava tu je dost rozsirena. Videl som nejakych studentov dosjt do skoly aj taxikom. Aj pred nasim cinzakom je kedykolvek pristaveny taxik a caka. Mozno odvaza niekoho do prace... Taxiky su dost lacne v porovnani so Slovenskom, ked cez tretinu mesta som sa zviezol za 600 dram (asi 45 Sk).

štvrtok, novembra 23, 2006

O armenskej diaspore

21. 11. 2006

Keby niekoho zaujimalo ako vyzera armenske pismo, tak nasiel som blog armenskej diaspory, ktory je pisany v armencine. To len pre zaujimavost. Tu je odkaz.

Armenska diaspora su ludia povodom z Armenska, ktori sa odtialto odstahovali hlavne v case Armenskej genocidy, usli zo svojej vlasti a usidlili sa v roznych krajinach. Preto su armeni rozsireni po celom svete, v Europe, Azii aj v USA. Ale to, ze uz pre niekolko generacii sa ich domovom stala ina krajina, i napriek tomu nezabudli na svoju povodnu vlast. Tito ludia, ak sa im v zahranici dari, posielaju nemale sumy do Armenska, a ze vraj keby nebolo tychto prispevkov, ktore spolu predstavuju tazke miliony, Jerevan by sa tak rychlo nebudoval a nerozvyjal. Tomuto sa hovori laska k vlasti.

O novom byte

22. 11. 2006

Viaceri, ktori videli fotku chladnicky s tym kusiskom ladu v nej sa ma pytali, ci sa lad este neroztapa. A musel som im odpovedat, ze neviem, pretoze som sa odstahoval. Vlastne my obaja s Thomasom.

Uz som nieco popisal o novom byte, takze teraz pridavam fotky a myslim, ze niektore z nich vyzaduju aj komentar.

:: Fotky z noveho bytu ::

Najdolezitejsie je, ze voda tecie cely den a je tu teplejsie ako na starom byte a to aj bez kurenia. Ale zacina sa ochladzovat, tak nam majitel doniesol elektricky radiator, pretoze tie co su v byte su asi len na okrasu a nikdy nefungovali. Byt nie je az taky velky, takze tento radiator vyhreje vsetky miestnosti asi za hodinku.

Dokopy mame 3 „izby“, jednu obyvacku plne zariadenu s roztahovacim gaucom (ktory sme zatial neskusali pre istotu roztiahnut), jednu normalnu izbu s postelou a jednu „balkonovu“ izbu s druhou postelou. Pod pojmom balkonova izba sa mysli „plnohodnotna“ izba, ktora sa ziskala zamurovanim balkona. Dalej mame malu kuchynku, ale zato dobre vybavenu riadom a kuchynskym naradim, s dvoma sklapacimi stolickami, s dobrou chladnickou (kombinovana s mraznickou – pozrel som dnu a nie je plna ladu:-)) a plynovym sporakom. To je ale zrazu luxus...

Obyvacka ma celkom v pohode nabytok, gauc (roztahovaci), 2 kresla, pricom jedno je tiez roztahovacie a 2 stoliky. Z obrazkov vidno, ze v obyvacke mame dost skriniek, ale napr. vsetky 3 dolne skrinky su zapratane roznym riadom, zavaraninovymi poharmi a roznym haraburdim. Takze aj toto som zistil minuly vikend pocas upratovania.

Kupelna pekna, cista, so sprchovacim kutom, az by som povedal, ze vynovena pretoze dookola su umelohmotne obklady a strop je nizsi s bodovymi svetlami. Nizsi je preto, ze tam hore sa nachadza 200 litrova sklenena nadrz, ktora sa da napustit vodou. Voda sice tecie cely den, ale len studena a neskoro v noci uz nema taky tlak ako cez den. Ale teci, takze to je len taka pikoska. Teplu vodu mame prave z tej nadrze v kupelni, pretoze je to vlastne bojler. Ten musime samostatne vypnut aj zapnut. Odtial potom tecie tepla voda v kupelni aj v kuchyni. A ked sa chceme vecer sprchovat, tak musime hodinu a pol predtym zapnut bojler a za ten cas sa voda zohreje na tu spravnu teplotu na sprchovanie a tuto teplotu potom udrzi az do rana. Ale ak sa ten cas prezenie, tak voda je tak horuca, ze treba cakat aj niekolko hodin.

A teraz zlepsovaky: Ked je bojler zapnuty, tak v kupelni svieti zelene svetielko, ktore je tam dodatocne nainstalovane (pozri obrazok). V tom plastovom strope je aj mala diera cez ktoru sa da nakuknut a skontrolovat stav vody v sklenenej nadrzi. A pri sprchovani je dobre kontrolovat stav teplej vody dalsim zlepsovakom (tiez pozri obrazok) na principe plavaka, ktory je v nadrzi a snurka z nej je vyvedena von do sprchy. Pricom ceruzkou su dokreslene hranicne body. Tazitko na snurke potom ukazuje priblizny stav vody v nadrzi. Jednoduche a velkolepe...

A pravdaze tu nechyba telefonna linka a tak sa vieme aj napojit na internet. Dokonca sa vieme napojit cez jednu snuru aj obaja naraz a tak cerpame kredit len z jednej predplatenej karty. A to pomocou bezdrotovej siete Wifi. Takze dakujem svojmu bratovi, ze mi tuto wifi kartu kupil:-).

No a cele toto „kralovstvo“ mame za 76 000 dram (5 800 Sk) na mesiac, pricom si este musime platit vodu, elektriku, telefon (toto nie su velke polozky) a ked dojde plyn, tak aj novu plynovu bombu (ale ta by mala vydrzat este asi 2 mesiace). A budeme sa skladat dvaja a mozno k nam o 2 tyzdne pride aj treti. Uvidime.

Po podpisani zmluvy sme si s Thomasom zahrali kamen, papier, noznice. Ja som vyhral a tak som si mohol vybrat izbu ako prvy. Prvu noc som spal na byte sam, Thomas ostal na tom starom a tak som vyskusal vsetky postele a podla toho som si vybral izbu. Zase tu balkonovu:-). V obyvacke som nechcel byt a v balkonovej izbe je lepsia postel ako v tej druhej izbe, pricom tam je nejake potrubie a obcas tam pocut ako huci voda. Ale len obcas. A tak som si vybral zase balkon. Tato izba ma len 1 normalnu stenu a aj na tej je koberec (ale aspon izoluje), na dalsej stene je su okna smerom na ulicu, oproti na stene je velke okno a presklene dvere do obyvacky (kedze v minulosti to bol vychod na balkon) a v tretej stene je vchod do kuchyne bez dvier. Mam tam poriadnu postel, „pisaci“ stol a jedno kreslo. Je tam sice chladnejsie, ale pred spanim si to tam vykurim prenosnym radiatorom a spat v chladnejsej miestnosti je aj zdravsie.

Z tohto bytu mam do prace este blizsie. Je to asi 15 minut peso stale do kopca. Takze ani pohyb na cerstvom vzduchu mi nechyba. Ale zacina sa riadne ochladzovat. Aspon ze tu nefuka ten Kosicky vietor:-).

A na zaver, kluc od bytu. To je ten velky:-). A taky isty velky som mal aj od predchadzajuceho bytu. Ale tie dvere mali aj zamok na maly kluc, ale ten sme nemali a preto sme zatvarali len tym bezpecnostnym. Ale na novom byte je toto jediny zamok na vchodovych dverach. Bezpecnostny – do zarubne sa zasunu tri kovove koliky hrube ako prst. Ale ten kluc sa mi nezda velmi bezpecnostny, ved vyzera ako najmenej 100 rocny a ledva ma nejake zubky. Dokonca ked som daval robit kopiu, trvalo to 20 minut, akoby to struzlikal rucne. Ten maly kluc mam od kancelarie v praci, a svetielko, tak to sa moze kedykolvek zist. Clovek nikdy nevie, kedy tu vypadne prud na schodisti.

Tolko k novemu bytu.

O stvrtom vikende

18. 11. 2006

Sobota

Po minulom vikende mi bolo hned jasne, ze ten dalsi chcem stravit pokojnejsie, ziadna dalsia 6 hodinova tura, maximalne tak nejake miesta v Jerevane. Po rusnom tyzdni, ked som nemal tolko casu na domace prace, som chcel cez vikend trochu upratat novy byt, zistit kde co je a podobne.

Ale vratim sa este k piatku. V piatok rano odletel domov Christoph, ktory tu bol na 2 mesacnej stazi cez IAESTE. A spolu s nim odlietal aj Petter. Ale on siel len na vikend do Viedne a vratil sa asi v pondelok rano. Ale nebol to len taky vylet z rozmaru. On totiz na nejakej akcii vyhral spiatocnu letenku s Austrian airlines do Viedne plus ubytovanie v nejakom luxusnom hoteli na cely vikend. Naozaj pekna vyhra. A tak aj Petter odisiel. V podstate som bol aj rad, lebo ma aspon nelakal na dalsi vylet. Trosku som si chcel oddychnut v Jerevane.

Tak sobota sa zase zacala pracovne. Pre mna aj pre Thomasa. Ale on ma potom volno celu nedelu a aj pondelok. Bol som v praci takmer do tretej popoludni. Cize vratil som sa na byt a zacal trochu upratovat. Zistil som tretina skriniek je zapratana dalsim riadom, alebo roznym nepotrebnym haraburdim. Poumyval som riad od prachu, najedol som sa, zacal pisat nejake prispevky na blog a v podstate som len cakal na AIESECarov, ktori mali prist o pol siedmej na „party“. Ja som len dostal mail, ktory pozyval cely AIESEC Armensko na party do nasho bytu a bola v nom vyzva, aby kazdy doniesol nejake typicke armenske jedlo, pretoze som sa nedavno vyjadril, ze som este nestihol ochutnat nijake ich tradicne jedlo. Ked som sa pozrel, kolki tento email dostali, tak tam bolo asi 15 mien. A v tom maili bolo aj to, ze bude pozvany aj majitel bytu...

Konecne zazvonil zvoncek. S pol hodinovym meskanim, ale predsa. Siel som otvorit a pred dverami cely AIESEC Armensko! Ale nie, prisli az styria. Styri dievcata, ktore sa hned nahrnuli do kuchyne a zacali rozbalovat to jedlo co so sebou doniesli a uz aj servirovali. Tak sme mali na veceru ich tradicne jedlo – Tolma / Dolma – nazov sa lisi v zavislosti od regionov. Bola to vlastne plnena kapusta a plnena paprika. Plnene boli tak ako u nas pomletym masom a ryzou.

Mali sme k tomu este studeny salat – Tabule – pomleta a uvarena ryza (alebo uvarena a potom pomleta... neviem postup) zmiesana s nadrobno posekanym salatom a este s nejakym korenim a omackou, takze to vyzera nejak hnedo. A tato zmes sa jedla s listami salatu, slanym (pastierskym) syrom a ich tradicnym plackovitym chlebom – lavash.

Tieto jedla najdete odfotene v mojej webgalerii, medzi obrazkami z noveho bytu.

Pravdaze nechybal ani dezert – pecivo z listkoveho cesta (tentoraz sladke), ale neviem cim to bolo plnene. A toto sme zapijali vinom z granatoveho jablka (tiez typicky armenske). Inak toto je fantasticky napoj. Urcite take nieco donesiem domov. Vyrazna sladka chut granatoveho jablka s rubinovo cervenou farbou a typickou vonou po tomto ovoci. Medzitym som im musel ukazat fotky co som tu urobil, po vyletoch a v Jerevane, ako inak aj fotky z domu. Boli prekvapene cistotou a uhladnostou Kosickej hlavnej ulice a pestrofarebnymi domami, ktore u nas mame. Dalej som im ukazal fotky z nasich AIESEC konferencii a Powerpoint prezentaciu o Slovensku, ktoru som doplnil o prepocet cien do AMD.

Medzicasom prisiel aj Thomas a tiez majitel bytu, ktory nam doniesol dezert a vyprate paplony, takze si nemusime kupovat na zimu nove. Ochutnal co dievcata navarili, trosku pokecal zmiesaninou armenciny (s prekladom), anglictiny a rustiny, a potom uz isiel. Aj AIESEC dievcata sa okolo 9 pobrali domov. Tak sme s Thomasom dojedli to co ostalo. Bolo 10 hodin, tak co s nacatym sobotnajsim vecerom? Zavolali sme nasmu indickemu kamaratovi Rajatovi, ktory tu uz 5. rok studuje medicinu a uz perfektne ovlada armencinu. Stretli sme sa s nim aj s Claudiou. Ta, ako som uz pisal, je tu na stazi v Austrian airlines. Rajat nas odviedol na specialnu party, kde mali byt jeho spoluziaci a kamarati.

Ale toto bola fakt sila. Pred barom stali tvrdi vymakani chlapi v sirokych nohaviciach, v tielku, ale hlavne ze mali ciapku na hlave a bezprstove rukavice. Jednoducho imidzaci. Hlavne ze bolo vonku + 2! Ked sme vchadzali, tak mi doslo kam som sa to dostal. Ja som chcel ist na pivo do obycajneho podniku a Rajat nas dotiahol na diskoteku. Vstupne 2000 dram pre panov, a damy len 1000 (tak skoro ma porazilo). A to bol len zaciatok. Dnuka na parkete poskakovali taki isti typci ako stali vonku. Doslova poskakovali a metali sa (inak sa to uz nazvat neda) v cudnom rytme armenskeho hip-hopu. Ten potom vystriedal arabsky hip-hop a obcas zaznel aj tradicny americky hip-hop. Na kazdy vsak poskakovali uplne inak. No najvacsi uspech mal ten arabsky. To sa ani opisat neda. Na taku hudbu som sa nijako nevedel chytit, tak som si dal len ich „tretinkove“ pivo za 500 dram. Ostatni sa aj trosku pokusali zapojit, ale do toho davu sa velmi neodvazili. Na parkete sami chalani, niektori dokonca v paroch poskakovali oproti sebe niekedy az nebezpecne blizko a mozno 4 dievcata si vytvorili vlastne kolecko a o ostatnych sa nestarali. Bol to jednoducho kulturny sok. Doteraz neviem co si mam o tom mysliet. Vyzeralo to jednoducho zvlastne. Chybali mi tam aspon nejake pariky – heterosexualne! Alebo aspon normalne skupinky kamaratov, ktori sa prisli zabavit, ale aj tu by som ocakaval aspon nejaky mix chlapcov a dievcat. Namiesto toho tu boli sami orientalne vyzerajuci nabiti chalani (myslim tym Indovia – asi preto tu Rajat poznal takmer kazdeho), ktori poskakovali oproti sebe akoby sa chvastali, a dokazovali si, ze kto sa vie na tuto hudbu lepsie metat po parkete. A preto sme aj do 1 hodiny odisli. Bolo to premarnenych 2000 dram.

Kedze tam bola strasna hudba, presli sme do, pre nich dost dobre znameho, podniku Astral, kde uz hrali „europsky“ styl hudby, aj ked vsetky pesnicky boli zremixovane do techno verzie. Ale na to sa dalo lahsie zvyknut. Bol to z vonka aj z vnutra dost dobre vyzerajuci podnik, cize aj tu sme my chalani museli zaplatit dalsich 2000 dram, a Claudia (ako aj vsetky ostatne dievcata) sla zadarmo... Ked som sa dozvedel o dalsom vstupnom, tak ma islo rozdrapit. Keby som vedel, kde som a nebola uz polnoc, tak by som ich tam nechal a siel na byt. Ale mal som smolu, oni chceli tak som musel aj ja. No a pivo, este horsie, tretinkove za 800 dram. Ale bolo tam dost teplo tak trebalo doplnit aj tekutiny. Bolo tam na parkete dost ludi, ale toto sa uz viac podobalo na tie nase diskoteky. Presne to co som pisal vyssie, bolo tu viacej parov a potom nejake zmiesane skupinky zabavajucich sa kamaratov a kamaratiek. Ale okolo druhej sa to akoby zazrakom vyprazdnilo a ti co ostali tak len sedeli a pozerali na ten jeden par, co tam ostal tancovat. Vyzeralo to ako vystrihnute z tanecnej sutaze, ale tato exhibicia trvala asi pol hodinku. Pekne divadielko. Okolo pol tretej sme sa pobrali prec, odprevadili Claudiu na byt a traja chalani sme sa zviezli taxikom (zase Octavia) k poslednej stanici metra, pretoze aj Rajat tu byva.

Toto bol otrasny vecer, uplne zabity. No aspon som si uvedomil, ze co uz nikdy viac nechcem zazit. Vyhodene peniaze za otrasnu muziku. Nikdy viac. To radsej 6 hodinove tury kazdy vikend, alebo sa pojdem poprechadzat po Jerevane, pofotim trosku a vecer si pozrem nejaky film na notebooku.



19. 11. 2006

Nedela

Spat sme sli okolo tretej, a tak sme sa zobudili okolo 11tej, dojedli sme este zvysky Tabule a rozhodli sme sa s Thomasom zajst do Narodnej galerie na Republikanskom namesti. Obaja vyzbrojeny fotakmi sme dosli do Galerie, kde sa – ako inak – nesmelo fotit. To bolo este v pohode, ale co bolo naozaj cudne, ze vsetky exponaty mali popisky len po armensky. Na co taka galeria. Ved aj na Slovensku do galerie chodia najma turisti a taki co sa v tom naozaj vyznaju. No a toto je Jerevan, hlavne mesto tak historicky bohatej krajiny a popisky v galerii maju len v armencine! Fakt, okrem nas dvoch tam boli asi len dalsi 4 navstevnici. Dokonca zamestnancov galerie bolo viac ako navstevnikov. Pretoze v kazdej miestnosti sedela teta a vedla nej elektricky ohrievac, aby jej nebolo zima. A ked sme presli z jednej miestnosti do druhej, tak ta teta vstala a pozorne nas sledovala, ci sa nahodou nechceme dotknut exponatov, alebo nedajboze fotit.

Co sa exponatov tyka, kedze to bolo oddelenie narodnych dejin, tak tam boli rozne vykopavky, ako vazy, ine nadoby, rozne naradie, mince – velmi pekne, aj zlate, dobove saty, sperky a ine doplnky. Vystavene boli aj obrovske az 2 metrove kamenne tabule, na ktorych je vytesany ako ustredny motiv kriz. Okrem toho cely kamenny kriz, ktory sa po armensky nazyva khachkar, je precizne vyzdobeny. Na stenach obrazy, koberce a dobove mapy, na ktorych bolo pekne vidno ako sa vyvijala kartografia, lebo tie na zaciatku boli akoby detske nacrty rozmiestnenia kostolov v nejakom regione, az po precizne celosvetove mapy na konci. Jedine tie mapy mali anglicke popisy, pretoze to boli kopie z Britskeho muzea.

Toto je ukazka kamennych krizov. Take sa nachadzaju v kazdom, alebo pri kazdom starom kostole. A za stary kostol sa povazuje taky, co ma aspon 1000 rokov. Ostatne su nove:-).

Po galerii sme este zasli na Vernisaz. Na Slovensku ma toto slovo iny vyznam. Tu to znamena velky otvoreny trh, ktory sa usporiadava kazdu sobotu a nedelu na jednej dost sirokej a hlavne dlhej ulici blizko Republikanskeho namestia. Tato ulica je urcena vylucne na ucely tohto trhu. Ten sa da rozdelit na tri hlavne casti. V prvej casti sa da kupit asi takmer vsetko co vas napadne. Vyzera to asi tak, ze ten kto ma doma privela haraburdia, tak to donesie sem, vystavi to a ked sa niekomu nieco hodi, tak si to za par drobnych kupi, pravdaze az na zberatelsky tovar, ktory ma svoju cenu. A tak sa tu da najst vsetko, stare hadice od vysavacov, prastare aj „novsie“ ruske fotoaparaty, zehlicky, kluce, stare zamky, klucky, stare armenske aj ruske mince, obrovske ruske bankovky s portretom Lenina, velikanske plagaty z cias ZSSR s motivmi Lenina a roznymi socialistickymi heslami, dalej skumavky, obnosene topanky, dokonca stare maticne dosky z PC, jednoducho vsetko na co sa da spomenut a patri do haraburdia.

Druha cast Vernisaze bola zamerana na turistov. Rozne velke aj male predmety s motivmi bud Araratu, alebo niektoreho z najznamejsich kostolov a to od kluceniek, tazitka na papiere, stojany a ktovie co este vsetko. Material bud drevo, alebo taky zvlastny cierny kamen. Zaujimavostou je ako material pouzit broskynove kostky horizontalne rozrezane na asi milimetrove pasiky. Cize su to asi milimeter hrube ovalne tvary, uprostred diera (tam bolo to makke jadro) a z tohto som videl urobene vazy, skatulky, dokonca modely kostolov. Dalej som tu videl sperky, rozne ozdoby a tricka, takisto velmi atraktivne hlavne pre turistov s motivmi ZSSR, alebo motivmi, ktore zosmiesnuju byvaly ZSSR, napr. Velke zlte ovalne M (ako z McDonalds) ale namiesto toho napis McLenins aj s jeho podobiznou. V osobitnej casti su vystavene obrazy na predaj, od malych az po naozaj velke. Na 60% z nich je zobrazeny Velky a Maly Ararat. Na ostatnych su bud tradicne (az gycovite) vymyslene, panenske krajiny, najznamejsie Armenske kostoly, alebo ine motivy ako kvety a podobne. Najprv som sa cudoval, ze kolko turistov sem musi prist aby vsetky tie obrazy s motivmi Araratu pokupili, az som sa dozvedel, ze taky obraz sa nachadza takmer v kazdej domacnosti v Armensku. Cize tie obrazy su hlavne pre domacich.

Ararat je pre Armencov posvatny a povazuju ho za svoje pohorie, az na to, ze lezi v Turecku. Ale to nevadi, patri im. A ze vraj odtialto je nan ovela krajsi pohlad, ako z Tureckej strany. „Pohlad“ myslim tych 40 dni v roku, ked sa Ararat neskryva za oblakmi a smogom z Jerevanu.

A nakoniec v tretej casti Vernisaze sa daju kupit veci ako na blsaku, alebo na akomkolvek slovenskom jarmoku, cize oblecenie, obuv, riad, kuchynske naradie a podobne.

Takze toto je uz vsetko z vikendu v Jerevane a dakujem vsetkym, co sa docitali az sem:-).

pondelok, novembra 20, 2006

O cudzineckej policii

19. 11. 2006

Cely 3. tyzden sa niesol v duchu vybavovaciek mojho povolenia na pobyt. Ked som sem dosiel, na letisku som si vybavil turisticke viza, ale ich platnost je len 21 dni (3 tyzdne), cize do piatku 17. novembra. Uz sme sa fakt museli ponahlat. Lenze ta AIESECarka, s ktorou som o tom hovoril a mala to na starosti, odisla na CEED do Moskvy na 2 tyzdne a okrem nej presne kroky nikto nevedel. Pravdaze to delegovala na niekoho, ale ten niekto to asi celkom nepochopil, tak sme sa museli pytat miestnych uradnikov. Preto sme v priebehu 3. tyzdna boli 3 krat na Policii Armenskej republiky, oddelenie pasov a viz (v skratke Cudzinecka policia, alebo skor u nas sa to tak vola a tak som si na to zvykol). Zakazdym som tam stratil 3 hodiny svojho casu, pricom to bolo cez pracovnu dobu pravdaze. Museli sme tam byt zakazdym vcas, pretoze tito uradnici obeduju na minutu presne – od druhej do tretej. A v tomto case sa neda dostat ani len do budovy. SBSkar / vratnik posle kazdeho prec.

Dva dni nam trvalo, kym sme sa dozvedeli co vlastne potrebujem, rozhodovali sme sa, ci vobec potrebujem povolenie na pobyt, ci mi nestacia radsej viza. Ale kedze viza su na 3 mesiace a potom by som si ich opatovne musel predlzovat, co zase stoji peniaze, tak som sa znova rozhodol pre povolenie na pobyt, ktore sa udeluje na 1 rok. Byrokracia je tu velmi vyspela. Zakazdym z tychto 2 dni sme presli 4 kancelarie. Ked sme vosli do prvej kancelarie - 216 (to bola ta prava kancelaria, ten sivovlasy pan, co tam sedel, to mal na starosti – to sme uz vedeli) odtial nas poslali na 211, aby sme si zistili co vlastne chceme, odtial na 214, pretoze na 211 nerozpravali po anglicky a este k tomu tam boli nekompetentni ludia (ale to na 216 nevedeli). Na 214 sme mali nechat moju aplikacku, ale teta, co to ma na starosti bola prave na 215, tak sme ju odtial museli najprv zavolat, aby sme jej mohli podat moju aplikacku. Tak sme sa dozvedeli, ze v tej aplikacke je jedna zla veta. Preto sme museli zajst do internetovej kaviarne, budova hned vedla, aby sme to prepisali, znovu vytlacili, podpisali a opeciatkovali. Tak sme to na tu 214 konecne zaniesli.

Ale vo stvrtok sme to uz konecne vsetko stihli vybavit. Skocit na 214 zistit, ci moja aplikacka bola posudena a teta nas konecne poslala na 216. Tam mi ten sivovlasy pan podal dalsie 3 formulare, ktore sme spolocnymi silami na chodbe vyplnili. Jeden z nich bol v anglictine a 2 v armencine.

Znovu sme dosli na 216 a odovzdali sme vsetky papiere a 3 fotky k tomu. Potom sa ma pyta, ci mam so sebou 2 kopie pasu, pretoze oni nemaju kopirku a kazdy aplikant si to musi prefotit a doniest sam. O tomto doteraz vobec nehovoril, toto si nechal na koniec ako bodku, pretoze na tomto zvyknu pohoriet skoro vsetci aplikanti. V tomto bode by som musel odist dakam do mesta si to prefotit a kym by som sa vratil, uz by zatvarali. Lenze mne o tom povedal Thomas, kedze on tam chodieva pravidelne kazde 3 mesiace si predlzovat viza (jemu to tak vyhovuje). Tak som mu odovzdal 2 kopie pasu, on si to zalozil a povedal, ze staci ked sa AIESECari zastavia o 15 dni a potom mi povedia, ako mam zaplatit 100 000 dram za „Pobytovu kartu“ – nieco ako nahrada obcianskeho preukazu a konecne mi daju ten preukaz.

Takze byrokracia je tu dost velka a na uradoch je vzdy veselo a same behacky. Armensko je bohovska krajina. Vybavenie toho preukazu trva 2 tyzdne, pricom mne mali vyprsat viza uz na dalsi den – v piatok. Ale kedze som stihol aplikovat o dlhodoby pobyt v Armensku do vyprsania viz, tak na tie 2 tyzdne si viza predlzovat nemusim:-).

O tretom vikende

11. 11. 2006

Sobota

Druhy vikend sa pre mna zacal tak isto ako ten predchadzajuci pracovne. Do prace som dosiel tak skoro ako sa len dalo, cize na 9.30, kedze este nemam kluc od kancelarie a o tomto case chodi do prace jedna kolegyna. Za 4 hodinky som skoncil svoju pracu a uz som sa zacal chystat, ze idem konecne prec ked dosla sefka a poprosila ma, ci by som jej pomohol este s niecim. Ved jasne, preto som tu... Tak som musel ostat dlhsie ako „povinne“ 4 hodiny a kancelariu som nadobro opustil az o 15.00. Nemal som teda uz vela casu a ponahlal som sa do centra, lebo som mal pri sebe uz aj fotak, aj stativ od Thomasa, ze urobim nejake lepsie snimky. Mal som teda necele 3 hodiny kym zapadne slnko.

Nasadol som teda na metro, odviezol som sa 3 zastavky a ked som vystupil, tak Republic Square bol odo mna asi na 50 metrov. Tu uz vela nenapisem, hovorit za mna budu tieto fotky.

Mozem len napisat strucny komentar k niektorym fotkam. Hned oproti stanici metra je podnik, ktory sa vola CCCP a pred nim neodmyslitelny kosak a kladivo. Republikanske namestie ma ovalny tvar, uprostred ovalny „kruhovy“ objazd, a dominuje to Narodna galeria oproti ktorej je velka fontana. Budovy v poradi ako su v mojej web galerii:

Marriott hotel (najznamejsi a najdrahsi v Jerevane), Ministerstvo zahranicnych veci, Narodna galeria s fontanou, na pravo od nej Urad vlady Armenskej republiky (bodova s hodinami na vezi), Ministerstvo dopravy a komunikacii, ktore zdiela budovu s jednou Armenskou bankou (budova s obrovskym oblukovym priechodom uprostred).

Ked som pofotil tieto zakladne obrazky, rozlozil som si svoj stativ uprostred kruhoveho objazdu a zacal som fotit panoramaticke obrazky dookola po celom namesti. Mozno to niekomu pripadalo cudne, bol som na ociach uplne vsetkym, ale ja som sa nestaral, pretoze som sa na toto tesil uz velmi davno. A tak tu teraz vyzyvam vsetkych, co pozorne citaju moj blog, aby mi napisali email (staci uplne kratucky – kontakt je na pravej liste dole), len aby som vedel, pre koho to vlastne pisem, a ja ako podakovanie poslem tie panoramaticke zabery tohto krasneho namestia.

Zaujimave bolo, ze kym som fotil uprostred toho kruhoveho objazdu, tak okolo mna preslo asi 5, alebo 6 svadobnych kolon, pricom kazda z tych kolon asi 5 krat obisla okolo kruhoveho objazdu (to je tu taky zvyk), hlasno trubiac a mladomanzelia sedeli v krasnych bielych limuzinach, alebo kyvali okoloiducim zo stresneho okienka. Aj taketo obrazky najdete v mojej galerii fotiek.

Ked som uz pofotil, vsetko co som chcel, slnko uz zaslo za budovy a zacalo sa stmievat. Presiel som sa po Abovian street a kym som dosiel ku Kaskade, tak uz bola uplne tma. Tak som znovu rozlozil svoj stativ a urobil som nocne zabery toho do neba veduceho schostia. Raz sa chcem vybrat tam hore, raz cez den, ked bude pekne pocasie a bude dobry vyhlad na cely Jerevan.


Kedze som bol v centre, tak som este skocil za druhym stazistom Pettrom na byt, aby sme sa dohodli na nedelnajsom vylete. Dozvedel som sa, ze stretavka je zase o 9 rano a bude to asi 6 hodinova tura po Armenskom vidieku, tak som sa chcel pobrat na byt a zalahnut spat.

Ale nie! O 9.00 vecer sme mali stretnutie na jednom byte, ktory som uz ja a jeden chalan z Portugalska videli, ale Thomas ho este nevidel. Tak sme sa prisli pozriet obaja. Byt vyzeral dobre: jedna obyvacka plne zariadena s roztahovacim gaucom, jedna izba s postelou a jedna „balkonova“ izba s druhou postelou. Pod pojmom balkonova izba myslim „plnohodnotnu“ izbu, ktora sa ziskala zamurovanim balkona. Dalej tam bola mala kuchynka s dobrou chladnickou a plynovym sporakom. Kupelna pekna, cista so sprchovacim kutom. A pravdaze tu nechybala telefonna linka. Za 76 000 dram na mesiac, pricom si este musime platit vodu a plyn. Ale co bolo najdolezitejsie, voda ti tiekla cely den a bolo tu teplejsie ako na starom byte. A majitel nam slubil, ze nam este donesie elektricky ohrievac.

Museli sme sa vsak rozhodnut hned, pretoze boli aj ini zaujemcovia. Uz sme pochodili niekolko bytov a vsetky boli drahsie s podobnym vybavenim. Tak sme uz AIESECarom nechceli robit dalsie starosti a my dvaja s Thomasom sme ten byt zobrali. Mozno sa k nam prida aj ten Portugalec, Thomasov kamarat, alebo pockame na dalsieho stazistu. Ma prist dalsi chalan z Brazilie. A budeme traja. No a pri najhorsom, ak bude chciet byt radsej niekde v centre, tak to potiahneme dvaja, lebo to nie je az take hrozne. Tak sme sa rozhodli to vziat a hned sme aj podpisali zmluvu.

Ked sme sa vratili na byt, uz som siel radsej spat, pretoze pred 6 hodinovou turou som si fakt musel oddychnut po takomto dni.

12. 11. 2006

Nedela

Po stretavke, na ktoru som meskal asi 15 minut, pricom som nebol posledny:-), sme nastupili do primestskeho autobusu, ktory mal namierene do nedalekych dedin. O tychto autobusoch som uz pisal, tak len napisem, ze sme sa pomalicky odviezli na miesto urcenia. Nasim sprievodcom bol stary pan ucitel historie, ktory pravidelne chodieva na podobne turistiky, pricom stale sa k nemu niekto pripoji, ci uz znami, studenti, rozni ini ucitelia, ktori prichadzaju prednasat na Jerevanske univerzity z roznych krajin (USA, Velka Britania... ). Tentoraz to bolo zopar studentiek pedagogickej fakulty, na ktorej studuje aj jedna AIESECarka, ktora nas na tento vylet pozvala. So starym panom ucitelom sme sa pred autobusom len narychlo pozdravili pred nastupom do autobusu a potom sa venoval svojim studentkam.

Tura zacala prechadzkou po dedine, kde som sa nestacil cudovat, ze niektore domy nie su dostavane a uz v nich byvaju, rozne vraky starych aut len tak stoja v priekope, alebo na dvoroch rodinnych domov, alebo nielen ze elektricke rozvody su vedene nad zemou, ale aj vodovod a to vo vyske asi 1 meter nad zemou a ked nasleduje vchod do nejakej zahrady, tak potrubie vodovodu urobi velky obluk ponad branu a zase sa vrati dole... :-).

Za dedinou sme vystupili na nevelky kopec na vrchle ktorom sa rozprestierala nahorna plosina a pasli sa tu kravy. Tu si nas pan ucitel zoradil a navzajom nas popredstavoval svojim studentom. Porozpraval nam o starovekych antickych kamennych muroch z 2. tisicrocia pre nasim letopoctom (ked sem siahala Starogrecka risa), ktore sa tiahli po uboci tohto kopca az na vrchol (pozrite si obrazky) a dokonca nam aj zarecitoval uryvok z nejakeho stareho eposu. Pan ucitel mimochodom perfektne rozpraval po anglicky a mal podrobny prehlad o historii nie len Armenska, ale aj inych statov, prehlad literatury a politickych pomerov na celom svete.

Vela si uz z rozpravania pana ucitela nepamatam, pretoze to bolo pred tyzdnom (az teraz som sa dostal k pisaniu) a po druhe, tych informacii bolo tak strasne vela. Z toho kopca sme potom zostupili k ruinam stredovekeho kostola, okolo ktoreho bolo kedysi aj zopar ludskych pribytkov. V tomto areali uz bola novo postavena kaplnka s roznymi malbami. Pozrite si radsej obrazky.

Za zmienku stoji armenska priroda. Je to pravdaze hornata krajina, nic nove – ved aj Slovensko je hornate, ale tieto hory su hole. Je to uplne iny pohlad. Na tychto kopcoch rastie z celej skaly vegetacie, na ktoru sme my zvyknuti, len trava. Nic viac, len trava. Ved to vidno aj na obrazkoch. Ale ze vraj maju aj lesy, tvrdili mi domaci AIESECari, a ze vraj mi ich aj ukazu. Pojdeme tam raz na turu. Tak som zvedavy.

Od tohto miesta sme potom presli asi 2 dedinky a dosli sme k obrovskemu kanonu, na upati ktoreho sa tycil obrovsky kostol. Odfotit som ho nevedel v celej krase, pretoze vyhlad kazil zeriav, pomocou ktoreho ho prave renovuju, alebo renovovali – kedysi, kedze zeriav bol uz dost hrdzavy – a zeriav tu zabudli. Neviem...

Po tomto nasledovali asi dalsie 2 – 3 dedinky s dalsimi 2 – 3 kostolikmi, alebo kostolmi – ako ten posledny na obrazkoch, v zahrade ktoreho sme si rozlozili vsetko jedlo co sme mali a zacala sa hostina. Vsetci sme boli dost hladni, kedze naposledy sme jedli rano a uz boli 3 hodiny popoludni.

Pan ucitel sa tu stretol s davnym kamaratom, tak sa pustili do reci, a kedze sa nam nezdalo, ze by chceli skoro skoncit, tak sme sa AIESECari a traja zahranicni (ja, Petter a Christoph) rozlucili a pobrali naspat do Jerevanu. Povodne sme chceli ist autobusom, ale tu zial neexistuje ziadny prepravny poriadok, tak sme sa vybrali do Jerevanu peso (pred nami asi 15 km) s tym, ze cestou si zastavime autobus. Ale skor ako autobus siel okolo stary taxik, tak sme sa don nasukali vsetci 5 a odviezli sme sa do mesta. Asi 5 km pred Jerevanom, uprostred nicoho sa rozprestiera areal niekolkych budov, ktorym dominuje jedna vyskova budova – Ministerstvo obrany:-), zaujimave ze mimo mesta. No a na ceste okolo tychto budov, ze vraj casto hliadkuje policia. Taxikar nam len povedal, ze ked budeme tade prechadzat, tak aby sa vzadu jeden z nas styroch skrcil (piaty sedel vpredu), aby sme nedostali pokutu. No lenze vzadu sme tam boli tak nasukany, ze sme sa ani len pohnut nevedeli, nieto este skrcit. Nastastie ked sme prechadzali okolo a snazili sa krcit, tak policia prave niekoho pokutovala, takze si nas nevsimli.

A to je koniec tohto vyletu za starymi kostolmi. Az neskor som sa dozvedel mena tych miest, kde sme boli – cize Hovhanavankh a Saghmosavankh.

Ked som sa konecne vratil na stary byt, zbalil som si vsetku svoju batozinu a s Thomasom sme sli zase na novy byt, kde sme sa stretli s majitelom, ktory nam odovzdal kluc a dal nejake instrukcie co a ako pouzivat. O tom vsak niekedy nabuduce. Zas sme sa vratili na stary byt, zavolali si taxik a odviezli si batozinu do noveho bytu. Ten je od toho stareho vzdialeny len necele 2 bloky a je takmer tak isto daleko od stanice metra.

A tak sme sa konecne prestahovali a ja som konecne spal v normalnej posteli, v normalnom byte s normalnym nabytkom, poriadnou chladnickou, s peknou kupelnou a vodou po cely den:-).

sobota, novembra 18, 2006

Ahojte

trosku som upravil odkazy na pravej liste, pretoze som zistil, ze odkazy na skrz.sk zrazu nefungovali. To preto, ze prerabali celu strukturu stranky. No a ked som opravoval tie odkazy tak medzi cestopismi z Armenska som nasiel dalsie prispevky od byvaleho znameho AIESECara Misa Zarnaya. Tak som pridal medzi odkazy aj jeho "Listy z Armenska". Ma tam celkom dobre postrehy a ten kto chce vediet viac o tejto krajine, tak urcite odporucam.

Medzitym som zistil, ze Vlcak bol v Armensku v roku 2002, takze jeho zapisky su starsie od tych mojich o 4 roky, ale stale aktualne! To, kedy bol Miso Zarnay v Armensku sa mi este nepodarilo zistit. Tak ked to niekto vie, alebo ma moznost to zistit, poprosim nechat komentar k tomutu prispevku.

Na stranke skrz.sk medzi cestopismi a reportazami z Armenska som nasiel prispevky len od tychto dvoch ludi a obaja su byvali AIESECari, ktori tu boli na stazi. Z toho usudzujem, ze tento server zasobuju svojimi cestopismi vo velkej miere prave AIESEC stazisti. Bol by som velmi vdacny keby tuto moju hypotezu niekto potvrdil, alebo vyvratil:-). Ten niekto asi bude potrebovat pristup do Insightu, alebo kontakty na dost starych AIESECarov, alebo na nasich alumni.

vopred dakujem

O psickaroch

18. 11. 2006

Obcas sa tu vyskytnu aj taki, co vlastnia psika. Najcastejsie su to male plemena typu jazvecik, obcas aj stredne velke, ale stale su to kratkosrste psi. Takmer vzdy su to krizence, alebo miesance. Z cistych plemien som tu (v tej stvrti kde byvam) videl len pudlika a ked som bol v centre, tak tam som videl jedneho nemeckeho ovciaka, ale bol dajak mensi ako ti ktorych vidno u nas.

V hojnom pocte sa tu vyskytuju aj tulave psi a pre domacich je to uplne normalne. Tie su pravdaze vsetky miesance, uplne zvyknute na to, ze okolo nich chodia ludia. Ale ked som sa pri jednom zastavil, ze mu nieco dam jest, tak radsej cuvol. Tak som mu to polozil na zem. Psik si to potom zobral, ked ja som sa vzdialil.

Cize nieco take ako utulok pre psov a ochranari zvierat tu asi nie su. U nas by podla mna niekto urcite zavolal do utulku nech zoberu tulaveho psika k sebe, aby nespal v kvetinovom zahone pred panelakom.

Zatial som nespozoroval, ze co zvyknu tito psi jest, ale nieco predsa musia, ked prezivaju. O ludi, co kracaju vedla nich sa vobec nestaraju a dokonca sa naucili chodit aj cez cestu a kluckovat pomedzi auta:-).

O doprave

17. 11. 2006

To najfascinujucejsie na celom Jerevane je doprava. Je to tema na ktoru sa da toho napisat velmi vela a chystam sa uz na to od druheho dna mojho pobytu v Armensku. Je to nieco tak neuveritelne ine, do oci (aj do usi) bijuce, ze som sa ne to ani nevedel odhodlat to opisovat, pretoze som sa bal, ze nieco zabudnem a tak radsej som si stale nasiel inu temu. Najlepsie to vsak vyjadril Vlcak: „Doprava v Jerevane je totalna dzungla, pre civilizovaneho sofera (to ako mna) to vyzera ako boj o prezitie, ktory nema ziadne pravidla.“

Ale keby sme velmi chceli, tak sa najdu 3 pravidla:

1. Kazdy sa chce dostat tam kde chce a co narychlejsie, pricom sa snazi neohrozit seba.
2. Klakson je na to, aby sa pouzival a nie na okrasu.
3. Nikto nema prednost.

Tieto tri vety by som vsak namiesto pravidiel nazval radsej „spolocne body Jerevanskej dopravy“.

Verejna doprava v Jerevane pozostava z metra, autobusov, trolejbusov a marshrutiek.

Metro

Je to rychly a hlavne lacny sposob dopravy. Tvori ho, narozdiel od Londynskeho metra, len jedna jedina trasa, ktora sa zhruba tiahne zo severo-zapadu (kde aj ja byvam) na juho-vychod. Takze tu neexistuje zlozite prestupovanie. Tvori ho 9 stanic, z ktorych 2 su pravdaze konecne a medzi nimi sa nachadza dalsich 7.

Metro stoji 50 dram (cca 4 Sk) a funguje tak, ze cestujuci si vo vstupnej vestibule zakupi plastovy zeton, ktory potom vhodi do zariadenia, cez ktore sa prechadza. A ked niekto zeton dnu nehodi, senzory to odhalia „brana“ cez ktoru sa prechadza sa pred nim zatvori. Bol som upozorneny, ze ked vhodim zeton a chcel by som prejst skor ako zeton vlastne dopadne, tak by ma ta zavora pricvikla. Takze po vhodeni treba trochu pockat, kym sa rozsvieti zelena sipka a moze sa prejst.

Zetony su velmi prakticke. Maju velkost nasej dvojkorunacky, su lahke a su z cierneho plastu. Cize je to vlastne okruhla plastova cenina. Hned som pochopil, ze sa ich oplati naraz kupit viac a potom vo vestibule netreba stat v rade. Aj ked kupa zetonov prebieha velmi rychlo. Cestujuci si uz vopred pripravia 50, 100 alebo 200 dramove mince a hodia ich pokladnicke do misky a ta im hodi naspat zetony v tej hodnote.

Metro ma jednu chybicku, znacenie zastavok je len na nastupisti a aj to len v armencine. Dnu vo voznoch metra tiez chyba trasa s nazvami zastavok. Nastastie stale, ked sa odchadza zo zastavky, tak sa oznami nasledujuca stanica a rovnako sa oznami dana stanica aj ked vozen zastavuje. Lenze tie repraky z ktorych to oznamenie ide, tiez nie su najnovsie, rovnako ako ten zaznam, co pustaju. A ked k tomu priratam aj to, ze je to po armensky, tak z toho nerozumiem takmer nic. Takze zastavky radsej pocitam a ked sa velmi zapocuvam do oznamenia stanice tak trochu sa podoba to meno zastavky tomu, co je napisane na mape.

Nastastie metro je perfektne prehladne. Kazda stanica ma len jeden vchod a ked zidete dole tak po pravej ruke ide metro smerom na juh a po lavej ruke ide na sever. A to je tak nastastie na kazdej zastavke. Vlastne som videl len prve 4. Ale tam to plati, takze by to malo platit aj na tie ostatne. To znamena, ze si nemozte popliest ani smer a to aj napriek tomu, ze vsetko je po armensky. Tak napr. ja ked idem do centra, nastupujem na prvej stanici. Idem na juh cize idem do prava a nastupim na metro, ktore chodi asi kazdych 5 minut. A keby som siel do lava, tak nic, lebo je to konecna stanica a kazdy tu vystupuje. Vlastne tato suprava sa trochu dalej otaca a vracia sa uz naspat uz po pravej strane. A ked sa vraciam znova na byt, tak idem do lava a vystupim na konecnej. Jednoduche.

Trosku mi tu vsak chyba ten poriadok, co som zazil v Londynskom metre, kde sa najprv vystupovalo a az potom nastupovalo. Tu som vystupoval na jednej zastavke len ja a este niekto iny, cize my dvaja. Stali sme pri dverach. Ale ked sa tie otvorili tak sa zacali hrnut dnu naraz asi desiati ludia, mozno aj viac. A az potom sme mohli vystupit. Jednoducho sila vacsiny – ich bolo viac, my sme boli len dvaja, tak sme museli pockat.

Ale co sa musi ocenit, je cistota na nastupisti, ako aj vo voznoch. A to aj napriek tomu, ze dole v podzemi na nastupisti som nevidel ani jeden smetny kos. Namiesto toho je tam na kazdej stanici jedna upratovacka:-). Lenze ta upratuje len stanicu, ale vozne nie. A aj tak su ciste. Je to ako maly zazrak.

Autobusy

Zakladna charakteristika: velmi, velmi stare, rozhegane, spinave a hlucne. Zatial som mal tu moznost ist jednym primestskym a jednym mestskym autobusom (MHD).

Tym medzimestskym sme sli do nedalekej dedinky na mensi vylet. Cesta bola neuveritelne dlha a to aj napriek tomu, ze ta dedina je fakt blizko Jerevanu. Kazde auto a kazda marshrutka nas predbehla. Mimochodom, vybrali sme sa tam busom len kvoli tomu, ze nam pred nosom usla marshrutka a nechceli sme cakat na druhu. Ale to je jedno, lebo aj ta nasledujuca nas predbehla... A co ca tyka cestovneho, listky tu pravdaze nie su. Plati sa pri vystupovani fixna taxa 100 dram. Ale to asi len preto, ze to bol primestsky spoj.

MHD som okusil o pol siedmej vecer. To skor vyzeralo ako konzerva so sardinkami. Bol som natlaceny v zadnej casti. Ked som vystupoval, bol som len jediny na tej zastavke, tak som vystupil zadnymi dverami, presiel som k prednym dveram, vystupil som na prvy schodik, lebo dalej sa nedalo a podal som 100 dramovu mincu jednemu cestujucemu, ktory ju zas podal soferovi. A toto je celkom normalne. To teda musi byt riadny chaos ked vystupuje polka autobusu, pretoze kazdy sa chce natlacit k soferovi, aby za seba zaplatil.

Trolejbusy

Tento druh verejnej dopravy som este neskusil a ani na to nemam chut, pretoze su tak isto stare a pomale ako autobusy. A maju este jeden spolocny znak. Su bud skoro prazdne, lebo kazdy si radsej pocka na marshrutku a to aj napriek tomu, ze cakaju asi na 2. alebo 3. v poradi, pretoze predchadzajuce boli totalne natrieskane. Cize su bud skoro prazdne, alebo takisto natrieskane, kedze sa cestujuci uz nevedeli nasukat do 5 alebo 6 marshrutiek za sebou, lebo take boli plne. Takze ked uz marshrutky su preplnene, tak sa pouzije autobus. Aspon to bol moj zazitok s autobusom.

Marshrutky

V preklade z armenciny, minibusy. So to vlastne dodavky, su medzi nimi aj take velmi stare ale vacsinou su novsie typu Citroen Jumper s posuvnymi bocnymi dverami, pricom zadne dvere uplne absentuju. Tieto minibusy jazdia po urcitej trase, je ich nespocentne vela (asi kazde 5 vozidlo na ceste je marshrutka) a zastavuju kdekolvek. Zastavky tu prakticky neexistuju a mozete si kdekolvek zamavat na marshrutku a kdekolvek vam aj zastavi. Tento fakt sposobuje, ze nejazdia rychlo a ak vodic vidi niekoho stat pri ceste tak spomaluje v nadeji, ze dotycny nanho zamava, ze chce odviezt. Su vsak miesta kde ludia cakaju na marshrutky v hojnych poctoch (od 5 do 20+) a na tych miestach postavili tabulu - akoze oficialna zastavka, na ktorych su cisla autobusov, trolejbusov a marshrutiek. Avsak neverim, ze su aktualne na zastavke som videl marshrutku s takym cislom co na tabuli nebolo. Tieto zastavky su dost nahusto. Priblizne 2 krat tak husto ako zastavky autobusov v Kosiciach, pricom sofer zastavi kdekolvek ked na neho niekto zamava.

Kazda marshrutka ma svoje cislo, co zodpoveda trase, avsak v tom to na rozdiel od metra ziadna logika nie je. Vedla cisla zvykava byt (ale nie je to pravidlo) napisana aj trasa, alebo aspon hlavne zastavky, podla ktorych sa da orientovat. Lenze co... ? Ano, je to len v armencine. Takze mam pri sebe stale taky papieri, na ktorom su napisane cisla marshrutiek na tri zakladne smery smerom do centra.

Ako Vlcak pise, pricinou, ze marshrutky jazdia pomaly je aj fakt, ze cesty su tu rozbite, „akoby prave v Jerevane Americania uskutocnili kobercove bombardovanie“. Totalna rozbitost ciest je charakteristicka pre vsetky cesty v Armensku.

Co sa tyka mojej osobnej skusenosti. Hned na prvy den som sa pytal na marshrutky, ze ako vlastne funguju (opisoval som to vyssie), jedna z mojich otazok bola aj: „Co urobi sofer ked ma plnu dodavku a niekto na neho zamava. Zastavi, alebo ho ignoruje?“ Odpoved je jednoznacna. Zastavi! Ved je to biznis. A dotycny dokonca aj vidi, ze minibus je plny, takze je to jeho volba. Bud bude skrceny stat, alebo sa ostatny poposuvaju tak, ze nakonies sedia len na pol zadku, len aby si kazdy novy cestujuci mohol sadnut.

Priklad: Spocital som, ze marshrutka ma 13 sedadiel vzadu a 2 vpredu vedla sofera. Je inak uplne v pohode si sadnut vedla neho a vidiet z jeho pohladu ako nabera jednu jamu za druhou, alebo ako sa snazi medzi nimi kluckovat. Cize vzadu bolo 13 sedadiel. Ja som sedel a spocital som, ze nas bolo vzadu 25 cestujucich. Pricom na statie nie je vela priestoru, a dokonca pri tej vyske asi 150 – 160 cm sa normale vysoky clovek musi riadne skrcit aby mohol stat. Ja ked som stal tak som sa hlavou, krkom aj plecami opieral o strechu auta. Ked som sa k tomu pridrziaval jednou rukou, tak to bola celkom stabilna poloha. Ale nie na dlhe cestovanie. Cize z tych 25 ludi vzadu stalo asi 4. Ten kto pocita, tak mu vyjde ze 21 ludi muselo sediet na 13 sedadlach.

A sofer v pohode zastavuje a nabera dalsich. Jeden vystupi, dvaja dalsi nastupia a vzadu stoji rovnaky pocet ludi! Cize zase sa museli nejako poposuvat, aby si mohol niekto sadnut. A k tomu patri este sucit sediacich s tymi co stoja. Ked niekto stoji, drziac v ruke nejaku tasku a pritom sa snazi v kolisajucej sa marshrutke druhou rukou drzat, tak ten co sedi vedla neho sa mu ponukne ze mu podrzi tu tasku (da si ju napr. na kolena), aby sa ten stojaci mohol drzat oboma rukami:-) Pekne nie? Tolko moja skusenost. Zatial...

Osobne auta

Popri verejnej doprave su tu pravdaze aj osobne auta. Rozdiel oproti Slovensku vidno na prvy pohlad. Pretoze najcastejsie tu vidno Ladu. Ten kto chce byt in, tak si kupi rovno BMW, alebo Mercedes. Pravdaze nie tie najnovsie modely, ale starsie – tieto modely Mercedesov uz u nas velmi nevidno, boli to stare typicky hranate tvary a obdlznikove svetlomety. Tieto Merciky a BMWcka su pri kupe uz asi ojazdene, dovezene sem mozno z Nemecka. Pre niekoho to musi byt dobry biznis.

Okrem Lady sa tu daju stretnut stare rozhegane auta neidentifikovatelnych znaciek. Ale raz som si prezrel take stojace auto a zistil som ze je to Volga alebo Moskvic. Tieto znacky na cele s Ladami tvoria asi 60 % aut, ktore tu jazdia. Mozno aj viac.

Okrem tych starych suniek tu stretavam este Opel, Audi, Citroen, Peugeot a mozno aj ine. Tieto su pravdaze pomenej. Ale Armencanov musim pochvalit, videl som tu aj Skodu Octaviu. Dokonca som sa v jednej Octavke viezol, pretoze to bol taxik:). No a raz za uhorsky rok sa zjavi aj Mercedes noveho typu, cize s okruhlymi svetlometmi. To je co sa tyka osobnych aut. Avsak kazde 5 – 6 vozidlo na cestach su marshrutky.

sobota, novembra 11, 2006

O pecive

10. 11. 2006

Ti, co ste videli film Forrest Gump, mozno si spominate na jeho vyrok (vo filme ho spominal viac krat): „Zivot je ako bonboniera. Nikdy nevies, co ochutnas.“

Ja by som tento vyrok preformuloval na armenske podmienky. Armenske pecivo je ako bonboniera. Nikdy nevies, co ochutnas.

Tak napr. som si uz viac krat kupil klasicku tasticku z listkoveho cesta a ocakaval som, ze vo vnutri bude nieco sladke, bud makova, orechova alebo klasicky dzemova plnka. Ale nie! Namiesto toho prisla asi po 4. zahryznuti slana syrova chut. Nie ze by to bolo zle, len som to jednoducho necakal. Dokonca to ani syrovu plnku nemala, alebo som ju ja nenasiel. Ten syr bol asi zamiesany do cesta. Neskor som sa dozvedel, ze toto je typicky Gruzinske jedlo. A na tutu cudnu kombinaciu (listkove cesto + slany syr) som natrafil v roznych formach, bud tasticky, buchty, alebo male rolky. Dokonca do listkoveho cesta v tvare malych roliek davaju aj parky. A potom je to nieco ako zapeceny hot dog v listkovom ceste:-)

Inokedy som si zas kupil obycajne zemle, kedze rozky tu nemaju. Doma som si nachystal k tomu maslo, sunku, syr, kecup, paradajky, uhorky. Ochutnam zemlu, a bola to brioska, cize sladke pecivo, len nemala na vrchu mak. Dokonca v nej boli aj hrozienka, no tak som sa potesil:-) Nakoniec som si ju potrel len maslom, lebo to ostatne nachystane sa k tomu nehodilo. Nikdy by som neveril, ze sa raz tak potesim brioske s maslom na veceru... Aj to sa stava. Hlavne tu.

O nakupovani

9. 11. 2006

Uz od prveho dna od prichodu sem sa ma kazdy pyta, ci hovorim po rusky, pretoze vedia, ze Slovencina je pribuzny jazyk k ruskemu. Moja odpoved je zakazdym „nie“. To je podla nich skoda, lebo kazdy tu ovlada rustinu, kedze je to ich dedicstvo z cias ked Armensko patrilo do CCCP. A ze vraj aj predavaci v obchodoch, ked vidia ze niekto nehovori po armensky tak hned na neho zacnu po rusky. Mame sice zopar trochu podobnych slovicok, ale podla terajsej skusenosti s nakupovanim si myslim, ze az tak podobne nie su. Ved posuddte sami...

Trochu som nachladol, tak som sa rozhodol sa zacat intenzivne liecit. Kupil som si jablka. Najprv som chcel len 5 kusov, aj som ukazal na ruke 5 prstov, ale predavac mi veselo zacal nakladat do sietky 5 kilo. Hovorim, nie nie, zobral som mu sietku a zacal vykladat a ked tam uz bolo asi 8 jablk tak som mu to dal, aby to odvazil. Vazil, pridal dalsie 2 (asi aby sa mu lahsie pocitalo) a zaplatil som za ne 200 dram (cca 15 Sk). Potom som si kupil 2 citrony za 300 dram (cca 22 Sk). Ovocie som kupoval od poulicnych predavacov – nieco ako trh. A este som chcel med, tak som vosiel do ich „supermarketu“, to je ten velky obchod so samostatnymi predajcami. Dokonca este ani samoobsluha to nie je, vsetko je za pultom. Nasiel som si toho spravneho predajcu a pytam si med po slovensky. Nerozumeju. Tak honey po anglicky. Nerozumeju. Tak predavacka zacala hadat, co to moze byt. Hned sa pridala aj teta co predomnou kupovala nieco a hadali spolu. Tak ukazujem na kleneny pohar vedla dzemov. Podala mi to. Vyzeralo to presne ako med, ale na etikete bol nakresleny orech. Tak som jej to vratil a popytal pohar vedla neho. Na tej etikete uz bol medved. Ukazujem ze toto chcem. Medzicasom uz spolu asi prisli na to, co chcem a ukazovala mi ze nie, to nie je to co chcem lebo toto je sirup. Tak som sa pobral do vedlajsieho maleho obchodu co si majitel postavil v garazi. Pravdaze zase pultovy obchod.

Pre istotu som sa hned opytal, ci hovori po anglicky. Trochu vahal ale potom s usmevom povedal „yes“. Tak si pytam „honey“. Nerozumie. Zavolal manzelku, ze vraj lepsie rozumie, ale ani ona nerozumela. Potom zavolali svojho maleho synceka co sa asi na zakladke uci po anglicky, no ani ten este toto slovicko nepoznal. Tak sa aj tu pridala teta co predomnou nieco nakupovala a zacali sa medzi sebou rozpravat co to asi moze byt. Hovorim im „med“ po slovensky, nerozumeju. Ukazal mi dookola na svoj tovar ci ho nevidim, tak som mu povedal, ze nevidim. Toto akosi porozumel. Tak sa ma pyta asi po rusky a tiez ukazuje ci sa to je alebo pije. Trosku som zavahal, ale som ukazal ze je to na jedenie.

- Vravim mu po slovensky ze sa do dava do caju. Caj.
- on mi ukazuje vrecusko caju a na cely svoj cajovy sortiment.
- Nie. DO, caju!
- a on. Lemon!
- Nie.
- cuker! :-)
- Nie. Namiesto cukru! No toto uz nerozumeli.

Bezradne na seba pozreli. Tak mi predavac podal zosit a pero, aby som mu to nakreslil. Neviem ako by ste vy nakreslili med, ale ja som nakreslil vcelu, a aby si to nemohol pomylit s niecim inym tak som jej nakreslil aj poriadne zihadlo. Vsetci traja pozreli a na ich tvarach velky usmev doprevadzany velkym „haaaaa“. To znamena „aaaaano“. Predavac hned na to „mjod“ ale uz krutil hlavou, ze ho nemaju. Tak som sa podakoval a isiel prec.

Med – mjod, trosku podobne, ale predsa nerozumeli. Aspon som sa naucil nove slovo po rusky. Alebo aj to moze byt, ze oni do caju med nedavaju. No toto sa uz musim spytat AIESECarov.


Jedno je vsak pravda, predavaci, vlastne ludia vo vseobecnosti (okrem soferov – o tom napisem neskor, to je osobitna kapitola) su velmi mili a ochotni pomoct. Vsemozne sa snazia vyjst v ustrety. Aj niektori nasi predavaci by sa to od tychto mohli naucit.

O druhom vikende

Sobota, 4. 11. 2006

Druhy vikend sa zacal dost zle. Vlastne zacalo to uz v piatok vecer, ked mi sefka len tesne pred odchodom prisla povedat, ze vo firme chodia obycajne do prace aj v sobotu na pol dna. Pricom tie 4 hodiny su flexibilne, takze mozem prist bud rano, alebo popoludni. Niektori chodia radsej „rano“ na 9.30, ale ona preferuje radsej prist popoludni. Je to kvoli americkym klientom ktori maju minimalne o 8 hodin menej a ked im potrebuje volat, tak musi volat popoludnia z vecer aby ich zastihla v normalnom case.

Takze som sa rozhodol prist do prace v co najskorsom case, cize na 9.30 – pretoze este nemam vlastny kluc od kancelarie. Hned som si zobral aj fotak, aby som sa uz nemusel vracat na byt a mohol ist hned do mesta, do centra Jerevanu, pretoze som tam este nebol. 4 hodiny nastastie ubehli dost rychlo a ked som odchadzal, rozlucil som sa so slovami, ze idem na prehliadku mesta, pozriet pamiatky a tak (v ang. je to len jedno slovo – sightseeing). Ked som konecne vypadol z budovy, najprv som si pozrel okolie firmy. Zistil som, ze nasa firma je v budove Rusko - Armenskej Univerzity, len mame iny vchod, pricom v tejto casti sidli viacej malych firiem. Campus univerzity tvori maly park s fontanou a lavickami a dokonca s vonkajsim „staro-greckym“ divadlom. Budova Univerzity sa nachadza na kopci. Do prace chodim peso a je to asi 20 minut stale do kopca. Takze na vrchu je celkom pekny vyhlad, az na to ze to mesto nevyzera az tak krasne, lebo vyhlad je vlastne na panelakovu cast typu „Petrzalka“, pricom tieto panelaky su z vonkajsej strany v katastrofalnom stave. Uz som o tom pisal v casti „Prichod“.

Fotky Univerzity a vyhladu z tohto miesta najdete tu.

Potom som sa stretol s so svedskym stazistom (Petter) a on so mnou presiel hlavnu ulicu Abovian, ukazal mi hlavne orientacne body a stretavacie miesta, operu a kaskadu. Takze poporiadku. Toto mala byt praca AIESECarov, ale kedze v tomto case nikto na mna nemal cas, tak mi ukazal centrum prave Petter, kedze je tu uz 5 mesiacov. Az tu som si uvedomil, ze Jerevan je fakt krasne mesto, len sa musite prechadzat prave v centre, aby ste k tomuto poznatku dosli. Lebo tam kde byvam ja, tak to je betonova dzungla, kde su v prave auta a chadci, aj psi musia kluckovat pomedzi auta. Tu v centre je to uz trochu lepsie, aj ked tradicne trubenie ani tu nechyba, ale aspon sa da spolahnut na semafory. Cele centrum je obkolesene 4 ulicami (modrou farbou), jedna z nich sa vola Moskovyan, ktore spolu vytvaraju takmer spojeny kruh okolo celeho centra. Po takmer celej pravej polke tohto velkeho kruhu sa tiahne park, ktory je plny kaviarniciek.

Na lepsie predstavenie tu je mapa centra s farebne vyznacenymi hlavnymi ulicami.

Na pravej liste je dokonca aj odkaz na Jerevan na GoogleMaps – podrobne a realne satelitne snimky mesta aj krajiny.

Uprostred sa tiahne najznamejsia a najdrahsia ulica Abovian (cervenou farbou). Tu sa nachadzaju rozne obchody a drahe restauracie, nejake univerzity a tak. Naozaj pekna ulica... No a tu byva aj Petter. Nejakym zazrakom a hlavne vdaka znamosti s Claudiou, sa mu tu podarilo najst ubytko. V poradi piate za 5 mesiacov.

Ta potom usti na obrovskom namesti – Republic Square (Republikanske Namestie) – zelenou dole. Uz som pisal, ze sa tu nachadzaju budovy 3 ministerstiev a 2 najznamejsich hotelov, uprostred pravdaze velka fontana a kruhovy objazd. V tom case vsak bolo dost zamracene, takze fotky by vysli dost pochmurne, tak som odfotil len dlhu bielu limuzinu novopecenych mladomanzelov, ktora tam v sprievode mercedesov, bavorakov a hammerov urobili asi 5 koleciek, pravdaze trubiac a potom odisli prec. Ale asi o 5 minut dosla dalsia kolona mladomanzelov. Ale uz nie tak grandiozna:-) Sem sa vyberiem na buduci vykend ked bude lepsie pocasie na fotografovanie. Odtialto sa uz stavia nova ulica, Northern avenue (severny bulvar / trieda) – ruzovou farbou. Cize uprostred Jerevanu u rozkopane asi 4 bloky, stare budovy zrucali a uz vo velkom stavaju nove, moderne budovy a vlastne celu novu ulicu. Postupuju velmi rychlo. Takze sa po nej este neda prechadzat, lebo je obkolesena plechovym plotom a museli sme prejst cik-cak malymi ulickami az sme sa dostali na Freedom Square (Namestie slobody) uprostred ktoreho stoji budova opery. Za nou maly kruhovy objazd obkoleseny parkom a za tym zase dalsi park a potom nasleduje velky kopec na ktory vedu dlhocizne svojite schody (Kaskada – svetlohnedou farbou). A od kruhoveho objazdu sa tiahnu dalsie 2 ulice v pravom uhle – tyrkysovou farbou.

Ked sa toto velkolepe dielo dokonci, tak centrum bude rozdelene na 2 polky uplne zdola od Republic Square, Northern avenue, Freedom square, parkom a Kaskadou. A to cele obkolesene vnutornym okruhom mesta. Podla mna to ma nadhernu a jednoduchu logiku, narozdiel od zvysku mesta na juhu a na severe, kde byvam aj ja. Tie casti sa daju nazvat len dzunglou. Ale stred je fakt velkolepe dielo. Ten pan co to navrhol ma dokonca svoju sochu v parku pod Kaskadou.

Skoda, ze bolo fakt zamracene, inak by som to vyfotil. Ale aspon uz mam program na dalsiu sobotu... Vsetko to cele prejdem a vyfotim.

Od kruhoveho objazdu pri Kaskade sa tiahne dlha ulica (Marshal Baghramyan avenue), ktora konci na malom namesti, kde je aj posledna zastavka metra. A ja byvam asi 8 minut peso od tejto stanice metra este na sever. Ale neodporucali mi vybrat sa tam peso, hlavne ked metro stoji 50 dram (3,50 Sk). Trat metra je vyznacena ciernou ciarou.

No a tento den po dlhej prechadzke s Pettrom sme zakoncili na pive, kedze sme potrebovali doplnit tekutiny. Potom sme sa vybrali k nemu na byt. Jeho spolubyvajuci Christoph z Nemecka mal prave nejake zaludocne problemy, tak skoro cely den prespal a preto sme sa len ticho rozpravali v kuchyni asi 2 hodiny, kym sa Chris zobudil. Tak spolocny vecer sme zakoncili polievkou v nedalekej restike, a filmom z Chrisovho notebooku. Skoncili sme okolo pol noci. Kedze metro konci o jedenastej musel som si zavolat taxik. Nastastie som sa po anglicky horko tazko dohovoril a odvoz ma stal len 600 dram (45 Sk). Rychlo som potom zalahol, kedze na dalsi den bol naplanovany vylet a stretevku sme mali o 9.00 na 3. metro stanici pocitajuc zhora.


Nedela, 5. 11. 2006

Cize spal som asi 6 a pol hodin. A takto vyspaty som sa dostavil o 8.55 na danu stanicu, pricom predtym som si este stihol kupit vodu a nejake jedlo na dany vylet. Z bytu som zobral Disko a kupil som si pecivo z listkoveho cesta a mineralnu vodu.

Nasim cielom boli 2 miesta: Garni a Geghard. Na okraj Jerevanu sme sa v pohode dostali autobusom a do Garni sme sa zviezli marshrutkou. Od metro stanice sme vyrazili styria (ja, Petter, Chris a AIESECarka Manushak) a na okraji Jerevanu sa pridali dalsi 4 miestni. AIESECarka - Marianna s priatelom a dvaja ich kamarati. A tak sme boli osmi.

Garni

Nadherny chram postaveny v style antickeho Grecka s trojuholnikovou strechou a vysokymi stlpmi dookola. Bol prvykrat postaveny v 1. stor. pred nasim letopoctom. Ked Armensko prijalo Krestanstvo v roku 301 AD, Armensky panovnici tento chram pouzivali ako letne sidlo. Povodny chram vsak bol zniceny najazdom Arabov, ale bol znovu postaveny na zaciatku 10. stor. V poradi druhy krat znicili chram Turci v roku 1638 a to co ostalo po Tureckom najazde bolo znicene mohutnym zemetrasenim v r. 1679, cize len 41 rokov po Turkoch. Nastastie bol chram kompletne zrekonstruovany. Rekonstrukcia trvala 8 rokov (1970-1978) a chram stoji doteraz navstevovany denne turistami z celeho sveta.

Takze toto bola druha kulturna vlozka:-). A fotky najdete tu.

Ked sme dosli na toto miesto, presli sme starovekou branou, zaplatili maly poplatok za vstup a v dialke sme videli malicky chram, no ako sme sa priblizovali, tak chram rastol a rastol. No, poviem vam, je riadne vysoky, ale ta miestnost vo vnutri nic moc. 1 obycajna miestnost:-), ale zvonku je to majestatne. Chramu naozaj dejiny nepriali, nastastie sa stale nasli ludia, ktori ho chceli uchovali pre dalsie generacie.

No a okolie chramu. Po anglicky je to „breathtaking!“, cize dych beruci, fakt. V podstate stoji takmer na okraji skalneho utesu, pod nim hlboka roklina a za nou sa tiahne vysoke pohorie. Este vyssie ako je polozeny tento chram. Ved kuknite fotky:-)

Ked sme odchadzali, tak som si este odfotil tetu co predavala armenske speciality. Vlasske orechy navlecene na snurke a zabale (alebo poliate) niecim ako dzem, alebo sirup. Nieco medzi tym. Potom to stvrdne a vyzera to celkom ako karamel. Teta to ma uplne na pravo. Kupil som si to, aby som ochutnal. A kedze to chrumkalo, tak my, zahranicni sme to nazvali armensky snickers:-) A nalavo od toho je dalsia specialita. Je to sladky lavas (armensky chlieb). Toto je takisto nieco ako sirup (vlastne tenka vrstva sirupu na velkom plechu), ktory ciastocne stvdol, potom sa skrutil do tohto tvaru a nechal sa uplne vytvrdnut. Neviem ci to vidno na obrazku, ale su tam z toho rozne farby podla sirupu, ktory sa na to pouzil, ci uz marhulovy, malinovy, slivkovy a podobne.

Z Garni sme sa zviezli taxikom do Geghardu. Pesia tura by trvala asi hodinu a pol ale Chris po predchadzajucom prelezanom dni sa na to necitil, tak sme sli 2 taxikmi za 250 dram za kazdeho.

Geghard

Tento (muzsky) klastor bol kedysi nazyvany Jaskynny klastor, pretoze bol postaveny na skale a ciastocne aj do skaly, pricom v uboci tohto pohoria su viacere jaskyne. Sucasne budovy sa datuju do 10. az 13. storocia, ked sa klastor premenoval na Geghard, co po armensky znamena kopia. Nazov pochadza od kopie, vraj ktorou bol bodnuty ukrizovany Jezis Kristus a ktora tu bola uchovavana dlhy cas ale teraz sa nachadza v Muzeu Katedraly v Echmiadzine. O tejto Katedrale som uz pisal, bol som tam hned na druhy den po prichode.

Pozrite si galeriu obrazkov z tohto nadherneho miesta.

Na tomto posvatnom mieste takmer vsetko prinasa za urcitych podmienok stastie a to, co si dotycny pred tym zazela. Tak zacnem hned prvou vecou.

Este pred vchodom na nadvorie katedraly su v stene skaly male stvorcove otvory asi vo vyske 4 metrov a vo vzdialenosti asi 6 metrov. Ten kto hodi kamienok do toho otvoru a kamienok tam aj ostane, tak sa mu dane prianie splni. Kuknite fotky, ako tam ludia hadzu kamienky. Vobec to nie je lahke, niektorym to vobec neslo. No mne sa to podarilo raz pri prichode a druhy krat pri odchode:-) A co som si prial? To je samozrejme tajomstvo, ale mozem prezradit, ze sa to tyka mna a mojej milovanej Stanky:-)

Po druhe. Ten, kto tu zapali sviecku, tak ako v Echmiadzine, prihovara sa vtedy k Bohu, ktory ho moze vypocut a splnit mu jeho zelanie. Armencania su vsetci veriaci a 95 % patri k pravoslavnym krestanom.

Po tretie. V kostoloch su male kaplnky, kde sa pravdaze zapaluju sviecky a ako tak steka vosk dole, casom sa steny pokryli vrstvou vosku. A ten kto na stenu „nalepi“ kamienok a pritom si nieco zazela a zaroven sa ten kamienok tam udrzi, tak by sa mu to zelanie malo splnit. Takze aj toto sa mi podarilo:-) Zial tato fotka nevysla...

Po stvrte. Za tymto chramom su stromy a kriky povesane kadejakymi kusmi latky. Ten, kto tu uviaze kusom latky uzlik na konari stromu, alebo kriku a pritom si nieco zela, tradicne by sa mu to malo splnit. Na obrazku vidno jeden krik obvesany vacsinou vreckovkami a satkami roznych farieb.

Toto miesto sa slovami opisat neda, preto si radsej pozrite tie fotky. Ale ked sme sa vracali na parkovisko dole pod chramom, tak tam zase tety predavali uz spominane specialitky, male suveniry s motivom tohto chramu a tie velke bochniky co teta drzi v ruke a ktory sa podoba polskemu syru, ktory predavaju poliaci na svojich trhoch. Tento bochnik je vsak zo sladkeho cesta s nejakou sladkou plnkou. Bolo to vsak prilis velke aby sme si to kupili. Bolo tam asi 15 stolikov a vsetky tie zeny predavali v podstate to iste (sladke bochniky, armensky snickers, sladky lavas a este nejake susene ovocie). To som ani studovat nemusel, aby som povedal, ze toto je prilis velka konkurencia na efektivny predaj svojich domacich vyrobkov na tak odlahlom mieste ako je toto. A to aj vtedy ked je toto miesto pomerne casto navstevovane nielen turistami ale hlavne domacimi cez vikend. Je to nieco podobne ako ist v sobotu, alebo v nedelu do kostola, tak oni chodia sem. Cele rodiny, bud autami, alebo organizovanymi marshrutkami.

Naspat do Jerevanu sme sa uz dostali priamo bez prestupu pravidelnou marshrutkovou dopravou, ktora odtialto vyraza priblizne v hodinovych internaloch.

Takze takto prebehol moj druhy vikend.