Armenia

Spomienky na Armensko

2010-01-18T15:53:00.004+04:00

Uz je to viac nez rok odkedy som na svoj blog zavital naposledy a uz takmer 3 roky odkedy som sa vratil z Armenska. Kedze tento blog je venovany vyhradne mojej stazi a pobytu v Armensku, tak som odvtedy nenapisal ziadny prispevok a na uvodnej obrazovke tohto blogu stale svietil moj posledny prispevok. Preto to teraz menim a trosku aktualizujem, aby som to tu trosku zosumarizoval a dostojne zakoncil.

Tu je archiv mojich prispevkov chronologicky po mesiacoch:

November
December
Januar
Februar
Marec
April

Ale ak by to niekto chcel citat naozaj chronologicky, tak v kazdom mesiaci treba postupovat zdola nahor.

Zaujimave je, ako tie 3 roky ubehli a predsa si stale pamatam na tolko detailov z Jerevanu, z toho zivota, dokonca aj nejake slovicka, aj ked som ich vedel dost malo.

Urcite by som sa niekedy rad vratil do tejto malej, ale historiou velkej, krajiny. Vlastne by som sa tam vratil hned aj 2 krat. Najprv v lete, kedy teplota stupa aj na 40 stupnov C, vychutnat si rusny zivot na vecernych terasach (ked sa trosku ochladi), urobit zopar vyletov na juho vychod krajiny, aj na sever od Jerevanu.
A druhy krat by to bolo urcite v zime, lyzovacka v stredisku Tsakhkadzor.

Ti, ktori aspon trosku vedia po rusky, tu nebudu mat ziadny problem. A pre nas ostatnych, da sa tu dohovorit aj slovensko-anglicky, rukami-nohami. Ludia su tu mili a pohostinni, krajina okolo Jerevanu (oproti Slovensku) trosku fadna, ale treba si rozsirit obzory. A na spominanom severe (kde sa mi nepodarilo dostat) su lesy, a tam sa oplati urobit aj dlhsiu turu.

Na pravej liste je zopar mojich najoblubenejsich galerii obrazkov pre trosku motivacie navstivit tuto krajinu pod Araratom.

O poslednom tyzdni a odchode

2007-04-12T03:28:00.000+05:00

Po poslednom vikende som mal este 4 volne dni a odlet v piatok, skoro rano. Chcel som to vyuzit co najaktivnejsie, nejakymi turami a podobne. Mali sme naplanovany 2-dnovy vylet na juh Armenska, kde sa nachadza asi ten najkrajsi klastorny komplex – Tatev monastery. Videl som nejake obrazky a strasne som tam chcel ist uz od svojho prichodu. Ale na domacich bolo prilis chladno na take daleke vylety (asi 6 hodinova cesta marshrootkou, a to len jednosmerne). No muselo sa to zrusit, kvoli trom neprijemnostiam:

- 2 dni po vystupe na horu Hatis ma zrazu zacalo boliet koleno, a to hlavne po dlhsom chodeni
- AIESECarka, co pochadza z juhu Armenska, so mnou nemohla ist, pretoze musela dopisovat nejake seminarne prace do skoly. To by sa vsak dalo nejak zariadit, ze by so mnou siel niekto iny. Najhorsie bolo vsak to, ze
- firma mi este stale neposlala poslednu vyplatu.

V piatok mi povedali, ze to poslu v pondelok. V pondelok, ked som siel do firmy, tak mi povedali, ze v utorok. V utorok po vystati si radu v banke som sa dozvedel, ze to tam este stale nie je. A vo firme mi povedali, ze uz isto v stredu. A potom to este prelozili na stvrtok. Takze kazdy den som v podstate cakal na to, aby som mohol ist do banky. A kedze banky pracuju od 9.30 do 16.00, v tomto case som nemohol byt na ziadnej ture, ale musel som kvasit v Jerevane. Bola to cisto organizacna chyba. Mohli mi povedat, ze to bude na konci tyzdna a ja by som si zariadil prve dni inak a necakal by som v Jerevane len preto, aby som mohol ist do banky. Z tych penazi som este chcel pokupit zopar veci, mat to konecne z krku, aby som sa mohol venovat ostatnym veciam. Namiesto toho som kazdy den stracal nervy s firmou a bankou.

Posledny den
5. 4. 2006

Este aj v uplne posledny den som mal problem dostat vyplatu. Hned rano som prisiel do banky a povedali mi, ze tam na moje meno nic nemaju. Tak som nabehol do firmy ako zurivy tiger. Zatial bola v kancelarii len jedna zenska. Prinutil som ju hned volat nasho ekonoma. Trvalo to 2 hodiny, kym sa to roznymi telefonatmi vyjasnilo. Chyba bola v tom, ze meno mi zase napisali v armenskom prepise (co vobec nebolo to, co je napisane v pase), ale tiez, ze do kolonky „cislo pasu“ napisali cislo mojho povolenia na pobyt. A kedze cisla boli rozdielne, tak tie prachy neboli v podstate pre mna.

No, ale okolo pol jednej som slavnostne vysiel z banky aj s peniazmi, nakupil posledne darceky, vino, napalil zopar CD s fotkami, pre tych ktori pytali a mohol som sa konecne zbalit. Dovtedy som sa ani len balit nemohol, lebo vino som potreboval dat do prostriedku, aby sa nerozbilo. V posledny den som tiez videl Ararat, rovno z Jerevanu. Bolo to ako facka, ked som ho uvidel tycit sa medzi dvoma budovami. Vobec som ho tam necakal. A konecne, po 23 tyzdnoch, som videl Ararat z vrchu kaskady! V posledny den. Takze som sa kludne mohol vratit domov. Aj ked nebol vidno tak uplne cisto ako to vidno na niektorych fotkach. Ale tie su robene v lete...

Vecer uz nasledovala moja rozluckova party, tancovali sa AIESEC tance, rozdal som posledne darceky, sam som tiez nejake dostal. Bolo to fajn, no zase len do desiatej, kedy odisli posledne dievcata. Zbytok, chlapov, som este pozval k nam na byt, ze tuto noc sa nespi. No ale pred tym ma dalsi AIESECar pozval este k nim domov, na taku neskoru veceru, pretoze ma jeho rodicia este pred odchodom chceli vidiet. Take pekne od nich:) A kedze ostatnych 3 chalanov, co sli ku mne, som nemohol nechat dovtedy cakat, sli so mnou tiez.

Na byt sme sa dostali po polnoci. Este sme chvilu pokecali, ja som si zbalil posledne veci a vychystal si ich na cestu. O druhej v noci som ostal uz len ja a Thomas. Upratali sme posledne veci, pretoze sme spolocne opustali ten byt. Ja som odchadzal a on sa na dalsi den stahoval do ineho bytu v centre.

Letisko Zvartnots
6. 4. 2006

O 3.30 mi dosiel taxik. Ten uhanal prazdnymi ulicami a tak som sa dostal na letisko za 25 minut a za vopred dohodnutych 2000 dram. Tam si este ti vykoristovatelia vypytali 400 dram za vozik na batozinu a tak som prisiel o 500 dramovu bankovku, ktoru som si chcel nechat. Zaplatil som dalsich 10 000 dram nejaky specialny „letiskovy poplatok“ len za to, aby som mohol opustit krajinu. O tom som sice vedel a mal som na to vyclenene peniaze, ale aj tak sa mi to zda ako zbytocny poplatok a hlavne dost vysoky. Na letisku mi dokonca 2-krat skontrolovali (prehladali) pas, ci som mal plate viza pocas celej doby pobytu. Pri check-ine, aj pri pasovej kontrole pri boardingu. A tak som dva krat musel ukazovat svoje povolenie k pobytu. A konecne boli spokojni. Nelegalne sa tu ani neda byt. Neviem si predstavit, co by urobili, keby som ho nemal pri sebe a v pase ziadne platne viza.

Este som v duty-free obchode kupil flasky armenskeho konaku a tym som si splnil svoju poslednu povinnost a strovil posledne (na to) odlozene peniaze. Tymto som odbremenil svoju batozinu, ktora uz aj tak mala 21 kg. Prirucna batozina vsak urcite mala dokopy viac ako povolenych 8 kg, ale dal som si odvazit len ten lahsi ruksak (4 kg), s tym ze v druhom mam „len“ notebook, pricom som tam toho mal ovela viac. A tak som uspesne presiel a dokonca bez pipania:)

A posledne zaujimavosti
Odlietali sme 5.50, let trval 3 hodiny 30 minut a casovy posun bol minus 3 hodiny. Cize pristavali sme vo Viedni pol hodinu po odlete, o 6.20. Na palube sa premietal nejaky nudny film o prasiatku (nie prasiatko Babe, ale daco ine) a podavali sa ranajky, co mi dokopy pomohlo aj zaspat. A ked sme pristavali vo Viedni, bolo + 9 stupnov C, a to bolo dokonca skore rano. V Jerevane bolo v minulych dnoch + 6 na prave poludnie.

O poslednom - dvadsiatom tretom - vikende

2007-04-12T03:14:00.000+05:00

31. 3. 2007
Sobota

Je tu jeden chlapik, ktory ma status „AIESEC friend“. Nie je vobec cinny v tejto organizacii, ale zato pozna vsetkych stazistov niekolko rokov dozadu a precestoval s nimi kus Armenska. Kazdy ho tu pozna ako cloveka, co pozna krasne a zaujimave miesta v Armensku a organizuje kvalitne tury.

Aj mne prislubil, ze pred tym ako odidem, vezme ma na nejaku turu. Ale kedze pocasie bolo doteraz take vselijake a nadisiel uz posledny vikend, rozhodli sme sa ist za kazdeho pocasia. Zial nikto iny sa nepridal, tak som bol len ja a Stepan. A nas ciel: Mt. Hatis, hora vysoka 2529 m. Armensko je vsak vseobecne polozene dost vysoko, tak nasu turu sme zacali vo vyske 1750 m. Ale aj tak, vyskovy rozdiel 779 m. Ked to tak vezmem, ze nas Gerlach je vysoky 2655 m, tak Mt. Hatis je doteraz moj rekord v nadmorskej vyske.

Nasu cestu sme zacali 9.30, odviezli sme sa marshrootkou za mesto a o 10.00 sme zacali vystup. Na upati bolo prijemne teplo a tak po pol hodine sme museli dat kabaty dole. Postupne zacal pribudat sneh a v tych vyssich castiach dosahoval vysku aj 1 meter. Sneh bol uz odstaty a moje topanky sa mi zabarali do snehu len nejakych 10 cm, no obcas sme sa ocitli v snehu aj vyse kolien. Cesta smerom hore trvala 4 hodiny a vyzerala ako „cesta do neba“. Vsetko naokolo uplne biele. Natolko biele, ze som obcas mal problem mat otvorene oci. Biely sneh plynulo prechadzal do bielej oblohy. Po nespocetnych mini prestavkach sme dosiahly kovovu konstrukciu, ktora predstavovala vrchol. A to bol ten pravy pocit satisfakcie. Ale este nas cakala cesta nadol. Jasne, ze to uz malo byt jednoduchsie, ale aj tak. Teraz uz konecne chapem tych extremistov, ktori cely den slapu hore na nejaky panensky kopec, len aby sa zviezli raz dole na lyziach. Len raz, ale za to na snehu, po ktorom sa este nikto pred nimi nelyzoval. Oni maju dvojnasobny pocit satisfakcie – zo zdolania tej hory a z toho lyzovania. Aj ja by som v tu chvilu privital moznost zlyzovat tu horu. No my sme si to – pravdaze po vydatnom obede na vrchole - odslapali naspat za dalsie 2 hodiny. A cestou dole sme este stretli dalsich 4 ludi, ktori slapali hore v nasich stopach. Ale my sme tam boli v ten den prvi!:) A oni to mali o to lahsie, ze mohli nasledovat nase stopy.

A vysledok? Totalne premocene velke zimne kozene topanky (susil som ich 2 nasledujuce dni), aj ponozky. Unava na dalsie 2-3 dni. A opalena, vlastne vtedy este spalena tvar. Vobec som necakal, ze by som sa tam mohol aj spalit. Slnko sme ani poriadne nevideli, vsade naokolo oblaky/hmla. A predsa. K tomu samozrejme ten uzasny pocit, ze sme to zvladli. Teraz, s odstupom casu, toto pisem uz na Slovensku, sa mi koza z tvare zosupala a vratil som sa pekne opaleny:)

1. 4. 2007
Nedela

Kedze to bol posledny vikendovy den a „vernisaz“ – velky trh vsetkeho mozneho sa konal len cez vikendy, musel som tam ist a pokupit nejake suveniry. 5 mesiacov som nijake suveniry nekupoval, tak konecne som si aj ja dozicil a spraval som sa ako totalny turista:)

Nakupovanie sme vsak museli urychlit, pretoze som bol aj s Yuanom pozvany na „cholovatz“, cize na armenske barbecue na chatu k starym rodicom kamarata jedneho AIESECara. Je trosku zlozite si predstavit tie vztahy, ale podstatne je, ze sme sa vybrali von z Jerevanu, na vidiek. Dokupili sme este nejake pivo a pockali sme si na rozhegany autobus. Bolo nas spolu 7, nas hostitel, Davit – AIESECar a ich traja kamarati. Mohli mat okolo 17 rokov, vkuse robili blbiny, ale aspon bola sranda, a to je to, co sme na posledny vikend potrebovali. Ja som mal pred sebou este jeden tyzden, ale pre Yuana to bol predposledny den. Boli sme pozvani hlavne preto, ze to bol nas posledny vikend. Tychto chalanov (okrem toho AIESECara) sme stretli pred tym len raz, ale jednoducho sa chceli s nami (zahranicnymi) stretnut este raz a pekne sa s nami rozlucit takymto sposobom. Narozdiel od mojich kolegov v praci. Na toto som v minulom prispevku myslel.

Dedinka, kde bola ta chata, bola cisto ako slovenska, az na tie rury, ktore akosi boli stale nad zemou a bolo ich vidno vsade. Pri kazdom dome velke zahrady plne ovocnych stromov, zvacsa marhul. Spominam to kvoli tomu, ze tento chalan mi na moju rozluckovu party doniesol malu flasku, ze vraj od jeho starych rodicov a s pokynom, ze to nemam vypit v Armensku, ale odniest domov a vypit so svojim otcom:) A co v nej bolo? Domacky vyrobena, 65%-na vodka, vyrobena z marhul. Jednoducho SILA!

Narubali sme tam drevo, nasekali maso (zabudol som sa spytat ake) na mensie, ale zato dost velke kusy, obalili ich v nejakej koreninovej zmesi a nastokali na razne. Prekvapivo sa to maso pripravovalo na ohni asi len 15 – 20 minut, a bolo dobre. Jedli sme k tomu lavash a zapijali pivom.

Po nakupoch a barbecue nasledoval, uz v Jerevane, treti program toho dna, a to rozluckova party pre Yuana, kedze odlietal v utorok. Jeho odchod po 6 tyzdnoch, aj ked bol planovany, AIESECarov dost prekvapil. Zda sa, ze to planoval sam so sebou a s firmou a AIESEC sa to dozvedel len tyzden pred jeho odchodom. No co uz. Ked prespal svoju privitaciu party, tak mu urobili aspon rozluckovu party. Na cinsky sposob – v karaoke bare. On stale spominal, ze Cinania chodievaju do karaoke barov, spievat, najest sa (to je hlavne), trosku vypit (1 pivo na noc a aj to len chlapi. Dievcata si nemozu dovolit pit, takze oni len nealko.) a hrat karty. Toto je prosim pekne „Cinsky sposob zabavy“:) Yuan sice odmietol spievat, ale dievcata spievali, tak bola aj sranda. A co bolo zaujimave, zdrzali sme sa az do 22.00. Vidno, ze dni sa nam predlzili, slnko zapada neskor a dievcata maju dovolene ostat vonku dlhsie.

Takze co s nacatym vecerom? Stvrty program dna – na diskoteku do Stop clubu. Tu sme este raz stretli chalanov, s ktorymi sme boli na barbecue. Prijemna atmosfera, hlucna hudba, dalsie pivo a zabava v plnom prude. A co na to Yuan? On nam tu zaspal na stolicke okolo pol noci. Tito toho asi vela nevydrzia:) Myslim taky rusny den. A to som mal ja za sebou vystup na Mt. Hatis!:)

O rozlucke vo firme

2007-04-02T19:07:00.000+05:00

30. 3. 2007
Piatok

Kedze som vedel, aky maju moji kolegovia v praci pristup ku komunikacii v anglictine, rozhodol som sa im vsetkym poslat rozluckovy email v ich rodnej armencine. Pravdaze ja som ho napisal len po slovensky a Areg mi ho prelozil a vo stvrtok som to poslal. O 5 minut na to sa strhla cez rozne chatovacie programy lavina otazok, ktore posielali kolegovia z ostatnych kancelarii holkam v nasej kancelarii. Kazdy sa pytal, ci mi to oni pomahali prekladat. V maili som za vsetko, aj ked toho fakt vela nebolo, podakoval, poprial vela uspechov do buducnosti a pozval vsetkych na rozluckovu tortu v piatok. Kedze torta tu bola pri kazdej prilezitosti narodenin a dokonca aj vtedy, ked jeden z nich oslavoval „kupu auta“, tak som usudil, ze aj ja by som ich mohol pozvat na tortu. Aj ked AIESECari to neskor komentovali, ze toto uz naozaj pre mna mohli urobit oni, a nie naopak.

V piatok, ked nastala oznamena hodina „H“, pomaly sa zacali schadzat s 10 minutovym meskanim (pricom vo vsetkych minulych pripadoch prisli dokonca aj skor). Nesmelo vchadzali, ze co sa bude asi diat, ci nahodou nebodaj budu musiet rozpravat aj po anglicky. Tak to aj vyzeralo. Niektori sa toho natolko „bali“, ze radsej ani neprisli. A ta polka, co dosla (alebo maximalne 2/3) sa zacali hlucne dohadovat, ze kto z nich bude hovorit. Nastastie dosiel ten najsmelejsi z nich, ktory sa so mnou aj normalne bavil, a ten predniesol za vsetkych pripitok. Ostatni si len ticho dali tortu, vino, nealko a odisli. Bolo to jednoducho trapne. V podstate som sa rozpraval len so sefkou. Ti ostatni su uz asi stratene pripady.

Odovzdal som vsetky informacie, subory, zbalil si veci a odisiel. Ale pred tym som este slubil, ze sa zastavim aj v pondelok, pretoze nas CEO bol cely tyzden chory a tak ani v piatok nebol v praci.

V pondelok to vsak nebolo o nic lepsie. Necakal som nic velke, len kratky pokec na 5-10 minut. Namiesto toho som na neho este cakal pol hodinu kym dojde do prace, a ked prisiel tak mi potriasol ruku, prehodil zo 3-4 vety a zacal sa venovat ostatnym. Takze takyto uzasni ludia tu pracuju. Pravdaze moja priama nadriadena bola vynimka, ta bola v pohode.

Este ze som stretol mimo prace ludi, co boli pravym opakom tychto. Ale o tom uz v nasledujucom prispevku.

O odchode

2007-04-02T19:04:00.000+05:00

Vsetkym, ktorym som to nepisal osobne, davam na znamost, ze moja 5 mesacna staz sa konci a v piatok, 6. aprila 2007 letim domov na Slovensko.

Zomrel Armensky premier

2007-03-29T10:57:00.000+05:00

Uz od zaciatku tyzdna sa nejak prilis casto spominal premier a tiez prezident. V praci mi absolutne nic nepovedali. Musel som sa to dozvediet od Yuana, ktoremu to povedali kolegovia v praci.

V nedelu, 25. 3. 2007 zomrel na srdcovy zachvat vo veku 55 rokov Armensky premier, Andranik Margarian. Svoju funkciu zastaval od maja 2000.

Vcera, v stredu 28. 3. boli vsetky vlajky na pol zrde, pretoze sa konal jeho pohreb.

V armenskom politickom systeme, premier ma hlavne vykonnu moc, a je menej vplyvna osoba nez prezident.

O novych faktoch genocidy

2007-03-29T10:49:00.000+05:00

29. 3. 2007

Nedavno nas jedna AIESECarka pozvala pozriet si dokumentarny film o Armenskej genocide do jedneho spolocenskeho centra. Dokument trval asi hodinu, pricom tam boli aj rozhovory s ludmi co to osobne zazili a prezili. Ti potom utiekli do roznych krajin. Jeden z nich bol 101 rocny dedko zijuci v Kanade, pricom v roku 1915 mal len 15 rokov. Rozpraval, ake strasne veci sa udiali, na ktore sa ani po tolkych rokoch neda zabudnut. Film sa tocil pred 6 rokmi, v roku 2001. Cize tito ludia uz s najvacsou pravdepodobnostou ani neziju. Nic nove (okrem konkretnych ukrutnosti) som sa nedozvedel. Ale potom nasledovala druha cast dokumentu – rozhovor s francuzskym historikom, ktory rozoberal rozne temy z historickeho aj sucasneho hladiska. Trvalo to dalsiu hodinu a pre mna to bolo neuveritelne nudne. Odpovedal na otazky tak zosiroka, az som aj otazku medzicasom zabudol. Ale posledne dve otazky stali za to. Tykali sa toho, preco Turci nechcu uznat Genocidu Armenskeho naroda. A ten historik uviedol nasledujuce
3 dovody:

1. psychologicky dovod
Turci to uz prilis dlho zatlkali, aby s tym teraz vyrukovali a priznavali. Vynalozili na zatlkanie, prekrucanie a skryvanie pravdy prilis vela penazi, aby to zrazu len tak menili.

2. generacny dovod
Je tu uz uplne nova generacia Turkov, ktori boli v ramci prveho bodu vychovavani tak, ze „nebola ziadna genocida“. Jednoducho vsetky historicke materialy, knihy aj ucebnice toto vynechali, alebo to opisovali ovela miernejsie a ze to boli normalne vojnove obete. Pre nich dejiny vyzeraju inak a tak obhajuju ten svoj vyklad dejin. Tito teraz ani len nevedia co je genocida a radsej odvedu temu, ako keby sa mali dozvediet nove fatky.

3. teritorialny dovod
Keby to Turci priznali, tak by tym tiez priznali, ze zobrali armenom velku cast uzemia a museli by vracat. To, co som pisal o genocide na uzemi Turecka a Zapadneho Armenska, tak to Zapadne Armensko je teraz cele sucastou Turecka a terajsie Armensko je „len“ vychodne Armensko spred 90 rokov. Co som pisal, ze Ararat patril armensku, to ani nebolo tak davno. Nebolo to za byvalej velkej Armenskej rise este pred Turkami, ale pred 1. svetovou vojnou a dokonca aj hned po nej. Toto som pred tymto filmom vobec nevedel.

Mozno by to mohli uznat bez vracania teritorii, ale odkryli by tym dalsie otazky a bolo by to komplikovane. To, ze Armeni nic neziadaju, len uznanie, nie je az tak uplne pravda, pretoze s tureckym uznanim ide ruka v ruke aj ta uzemna otazka. A konflikt je na svete. Len neviem, aky podiel tvoria tieto dve casti (1. uznanie ako take, 2. uzemna otazka) na celku. Ci je to 50-50, alebo jedna z nich je trochu v uzadi.

Turci urcite nechcu stratit toto uzemie. Ale na druhej strane, takto to mozno beru len Turci (ze Armensku ide len o to uzemie). Armensko by urcite nebolo proti vrateniu uzemia, ale mozno by im fakt stacilo celosvetove uznanie a konecne by ich predkovia mohli „odpocivat v pokoji“. Ved sta tisice ludi ani nebolo normalne pochovanych. A to je k tomu Armensko silne krestanska krajina. Tak to treba brat.

O dvadsiatom druhom vikende

2007-03-28T10:01:00.000+05:00

24. 3. 2007
Sobota

Toto mala byt moja posledna pracovna sobota a tak som ju chcel mat volnu. V piatok som si na sobotu vypytal volno, ze by som rad siel na nejaky vylet. Ale v piatok prsalo a tak vyhliadky na sobotu boli dost biedne a ked som sa rano zobudil, tak pravdaze prsalo. Preto som poslusne naklusal do prace. Za 2 – 3 hodinky som spravil pracu, ktoru som nechcel odkladat na pondelok a tak som sefke slubil, ze to urobim cez vikend doma, aby s tym uz mohla v pondelok robit. Sobota prebiehala pre mojich kolegov typicky. Dobre sa porozpravali pri kavicke, cajiku, vyrozpravali si vsetky klebety (kolegyne), len ja som makal, aby som mohol cim skor vypadnut, aj napriek tomu, ze prsalo. Ked som odchadzal, este stale klebetili:)

Tak som odpracoval kazdu sobotu pocas 5 mesiacov. Az na tie dve, co boli sviatky. Neuveritelne. Uz sa tesim na slovensky sposob. Dva volne dni na tyzden.

25. 3. 2007
Nedela

Konecne! Uz dva krat odlozeny vylet k jazeru Sevan. Armeni su nan patricne hrdi, asi tak ako na Ararat. Hovori sa, ze ten, kto bol v Armensku a nevidel Sevan, to ako keby ani nikdy v Armensku nebol. A preto som to nemohol vynechat a v tuto nedelu by som tam siel hoci aj bez AIESECarov, aj keby furiky padali. Ako zazrakom po uprsanej sobote nasledovala pekna slnecna nedela. V Jerevane bolo fakt teplo, ale kazdy hovoril, ze na severe, v horach (Tsakhkadzor, Sevan) je este stale sneh a riadna zima. Nevadi, naobliekali sme sa, prestavili sme si predchadzajuci vecer hodinky a presne o 12.00 sme boli vsetci na mieste stretnutia. Boli sme len siesti chalani a z toho 4 zahranicni, tak sme boli vsetci nacas a nemuseli sme na nikoho cakat:). Cize som bol ja, Yuan z Ciny, Peter z Madarska, chlapik z Iranu (nespominam si na jeho meno) a Davit a Tiko - dvaja AIESEC novacikovia, ale prave tie typy, co radsej pridu skor, pretoze neznasaju meskanie. Davit (17 rokov, 1. rocnik na univerzite) je inak velmi sikovny. Pozistoval dopravu, a dohodol s jednym soferom marshrootky rezervaciu len pre nas a odvoz na Sevan a naspat za 15 000 dram. Cize 2500 dram na osobu (190 Sk), co je celkom dobra cena, ked si predstavim, ze taxik na polovicnu vzdialenost minulu nedelu stal 2000 dram.

Vzdialenost Jerevan – Tsakhkadzor 53 km, a Jerevan – Sevan 66 km.

Davit este osobne obvolal vsetkych AIESECarov, ale to uz nebola jeho chyba, ze ostatni sa na vylet vybodli. A tak sme presne nacas vyrazili. Este nas sofer poziadal, aby sme odlepili zo skla cislo „76“, aby nas zbytocne ludia nezastavovali a uz sme si to sinuli po dialnici, s priznacnym nazvom „sevanska dialnica“. Sofer na to riadne dupol, tak sme tu vzdialenost zvladli za necelu hodinku a dokonca sme predbiehali nejaky mercedes:)

Nejake fakty:
Jazero Sevan
nadmorska vyska: 1 900 m
rozloha: 1 244 km stvorcovych (2-krat vacsie ako Balaton)
max. hlbka: 83 m

Jazero je rozdelene dvoma oproti sebe vychadzajucimi polostrovmi na 2 casti – mensiu a vasciu. Tam sme sa vsak nedostali, lebo je to dalsich priblizne 40 km pozdlz jazera. Ta vacsia cast je pravdaze aj hlbsia a tak ta mensia cast je v lete ovela viac navstevovana kupania chtivymi navstevnikmi.

Sevan na google maps.

My sme boli na zaciatocnom cipe tej mensej casti, kde je tiez taky mensi polostrov, ktoreho polovicu tvori vysoky kopec tyciaci sa nad plazou, a na ktorom vrchu je sevansky klastor – jeden vacsi a jeden mensi kostolik. Armensko sa nazyva aj krajinou kostolov, ktore sa nachadzaju v mestach, aj uplne malickych dedinkach, ale aj na uplne odlahlych miestach. A tak kazdy vylet a tura v tejto krajine smeruje k nejakemu kostolu alebo klastoru.
Tento polostrov bol kedysi ostrov, ale hladina klesla, a tak sa z noho stal polostrov. To vsak uz muselo byt dost davno, pretoze cely tento polostrov je teraz rekreacne stredisko. Podla legendy na tom ostrove nejaky muz uvaznil svoju dceru, aby ju „ochranil“ pred pytacmi. Ale teraz sa uz napamatam, ci tam zomrela, alebo ju odtial zachranil nejaky svarny mladenec. Toto mi totiz rozpravali uz davnejsie.

Sevan je uplne obklopeny horami, ktore sa tycia nad vodnou hladinou a teraz su este stale pokryte snehom. Ale tym smerom, kde je zvysok jazera, vidno len vodu, uplne ako more. Az na to, ze voda je sladka a v tomto rocnom obdobi studena. Celkom zaujimavy pohlad – jazero (takmer ako more) a na plazi sneh. Dokonca tu poletovali aj cajky. Na plazi sme sa pokochali vyhladom a vybrali sme sa hore na kopec ku kostolom. Prave tam prebiehal nejaky obrad, ale ani nasi armenski kamarati nam nevedeli povedat, co to vlastne bolo. Bol tam knaz obklopeny jednou rodinkou, asi 6 ludi, pricom jeden z nich zurivo fotografoval starym, hlucnym, mechanickym fotakom. Tak sme len zapalili sviecky a isli von. Blbe je, ze taketo malicke kostoliky nie su zvnutra takmer vobec ozdobene. Len hole kamenne kvadre, 1 – 2 obrazy ukrizovaneho Jezisa, a v zadnej casti vyvysena cast obycajne zakryta cervenym zavesom. Takze neviem ci sa za nim nachadza oltar, alebo ani nie. A pravdaze neodmyslitelny stojan s dlhymi, zltymi svieckami, ktore su pozapichovane v piesku. Moj oblubeny predmet fotenia:)

Kym sme sa prechadzali po tom kopci, od jazera sa k nam zacala priblizovat burka. Naprv v hmle zmizli hory na druhom brehu jazera, potom hmla zakryla aj jazero a cierne oblaky sa pretiahli az k nam. A zacalo snezit. To vsetko asi v priebehu 15 – 20 minut. A za dalsich nejakych 10 minut to bolo cele prec, opat s jasnym vyhladom. Cudne je toto pocasie.

Dole pri jazere sme si este dali teply caj, zase v ludoprazdnej v restauracii. Pricom hore pri kostoloch sme stretli plno ludi, hlavne zahranicnych turistov. Tym ponukali miesti umelci svoje fotky a obrazy daneho miesta a stare babky zase asi 10 rocne pohladnice tychto kostolov a jazera.

Fotky jazera Sevan a tiez miestnych kostolikov.

V lete to tu musi byt nadherne. Pochmurna hneda a biela farba okolitych hor vystrieda zelen s krasne belasou a bezoblacnou oblohou. Vsade plno ludi, ktori sa sem pridu kupat, rodiny si tu urobia piknik, barbecue s vodkou a pod. Ale v tomto rocnom obdobi tu toho naozaj nie je vela vidiet, no ja som tu jednoducho musel prist. A podla mna sa to aj oplatilo. Cely vylet sme zvladli za 5 hodin aj s 2-hodinovou cestou tam a naspat.

O armenskej pohostinnosti - pokracovanie
Cely vylet bol naplanovany tak, aby sme boli o piatej uz naspat v Jerevane, pretoze som bol pozvany na armensku veceru. Areg, ktory zije v Kosiciach, ma poziadal, aby som im od jeho rodiny v Jerevane doniesol hroznove listy – zakladnu surovinu na pripravu armenskeho narodneho jedla dolma. A tak ma tu jeho rodina pozvala na veceru. A zase sa prejavila ta uzasna pohostinnost armenskych ludi, ktori ma vobec nepoznali, ale privitali ma ako stareho znameho. Podavala sa dolma v hroznovych listoch, zemiakovy salat na armensky sposob (s kuskami masa) a nakoniec „cholovatz“, cize armenske barbecue. A zase som dostal na vyber. „Vodka, alebo konak?“ Tak radsej konak, nech je to vsetko armenske:) Bol to fantasticky zazitok, prijemni ludia a chutne jedlo. Nakoniec ma nabalili hroznovymi listami aj s odporucanim, aby som to dal do velkej batoziny, aby to pri kontrole prirucnej batoziny nezobrali ako pasovanie marihuany:)

O dvadsiatom prvom vikende

2007-03-26T10:02:00.000+05:00

18. 3. 2007
Nedela

Plan na tento den bol jednoznacny. Jazero Sevan. Ale kedze cely tyzden prsalo a v sobotu dokonca aj snezilo – uprostred marca – AIESECari vyhlasili, ze na Sevan nejde ziadna marshrootka, cize sa tam nemame ako dostat, a ak by sme sa aj dostali, tak tam bude riadna kosa. Preto navrhli zostat v Jerevane, navstivit muzeum historie a urobit prehliadku mesta. V pohode program, az na to, ze to muzeum som uz videl a mesto som mal uz davno prechodene krizom-krazom. Pre Yuana, ktory z mesta nevidel este takmer nic, to bol program akurat, no ja som si urobil svoj vlastny. S novym znamym, ktory je tu asi mesiac – Petrom z Madarska – sme si urobili vylet na Tsakhkadzor. Peter je dobrovolnik EVS (European Volunteer Service) a uci anglictinu v jednom detskom domove, pricom doma studuje za ucitela. Vie celkom dobre po rusky a tak pozistoval lacne spoje na Tsakhkadzor. Marshrootkou cca 50 km len za 500 dram (cca 39 Sk) - za cenu jedneho piva v bare.

Okolo jedenastej sme sa stretli na mieste, odkial vyrazaju „dialkove“ marshrootky danym smerom. Vzdy ma tu udivoval cestovny poriadok – ziadny – len cakat na dane cislo marshrootky a dufat, ze nebude prepchata. No tentoraz nam vodic povedal presny cas odchodu – 12.00. Tak sme mali hodinku casu. Ale kedze sa zacali pomaly schadzat ludia, radsej sme si sadli dnu, aby sme mali miesto. Nas sofer v pohode kecal a fajcil s ostatnymi sofermi. Obcas nakukol dnu, ci je uz dost ludi na odchod a ked videl, ze marshrootka je poloprazdna este aj o 12.00, zapalil si v pohode dalsiu cigaretku. Nejakym zazrakom vsak dobehli dalsi ludia a o 12.25 vyrazila nasa plne obsadena marshrootka.

Hodinova cesta na sever, do hor, bola vcelku dost nudna. V malickom priestore natlacenych 16 ludi, ktori vystupili v mestecku Hrazdan, odkial je Tsakhkadzor len na niekolko kilometrov.
Tsakhkadzor, ako som uz pisal v decembri, ked som tam bol s kolegami z prace na „firemnej oslave“, je v zime lyziarske stredisko a centrum roznych inych sportov v lete. Vtedy nejak vela snehu nebolo, ba dokonca niektore kopce boli uplne bez snehu, tentoraz to bol uplne iny zazitok. Zistil som, ze sme vtedy boli ubytovani v sportovom centre, ktore sa vyuziva hlavne v lete a lezi par kilometrov od rovnomennej dedinky Tsakhkadzor, hned za kopcom. Lyziarske stredisko je vsak presne opacnym smerom a odtial, kde sme boli v decembri, vobec nie je vidno. A tak som mal z toho „lyziarskeho strediska“ dost zmiesane pocity, kedze som naokolo nijake vleky ani nevidel. Ale su tam:) Nasli sme ich.

Marshrootka nas vyhodila uprostred dediny (mestecka), kde sme sa miestneho policajta spytali na cestu. Ta, ze vraj „4 kilometre tamtym smerom“. Mimochodom, v tu nedelu bolo v Jerevane celkom slnecno, ale ked sme tam vystupili, cakala nas kosa a sneh. Ani som netusil ze tuto sezonu este uvidim sneh. Po kratkom peskovani a „kratkom“, asi hodinovom obede uprostred cesty v jednej turistickej restike s nadpriemernymi cenami, sme konecne dorazili na upatie vrchu s lanovkami.

Je to brutal vysoky kopec s perfektnymi, troma nadvazujucimi stvormiestnymi lanovkami, ktore postupne vedu az na vrchol. Prva lanovka zacina vo vyske 1969 m.n.m. a posledna konci vo vyske 2819 m.n.m. (celkove prevysenie 850 m), celkova dlzka lanoviek 4149 m a celkova dlzka zjazdovky 7,2 km! A co je najlepsie, sedacky lanovky su vyhrievane:) Neviem, ci aj na Slovensku, ale tu to bolo prijemne prekvapenie.

zaciatok . . . . . koniec . . . . . . . dlzka lanovky . . . dlzka zjazdovky
1. lanovka
1969 m.n.m. . . . 2234 m.n.m. . . . 1137 m . . . . . . . . . . . . 2300 m
2. lanovka
2234 m.n.m. . . . 2485 m.n.m. . . . 1388 m . . . . . . . . . . . 2200 m
3. lanovka
2485 m.n.m. . . . 2819 m.n.m. . . . 1624 m . . . . . . . . . . . 2500 – 2700 m

Za tisic dram sme si kupili listok na lanovky. Vyviezli sme sa na prvu tretinu, kde sme zistili, ze dalsie lanovky uz nepremavaju, kedze bolo „pre nich uz dost neskoro“! Cudne bolo, ze ich zavreli este pred piatou popoludni, pricom este stale – spolu s nami – prichadzali novi a novi lyziari. My dvaja sme tam boli jedini, co sadli na lanovku bez lyzi. Nemohli sme ist vyssie a dokonca aj vyhlad sa pokazil, pretoze prave zacala snehova vichrica. Tak sme sadli do restauracie v 1. tretine kopca. Zvnutra celkom pekna a celkom prazdna restika. Dali sme si caj aj s vysokohorskou prirazkou za 500 dram – tolko nas stala cesta z Jerevanu. Potom sme sa zviezli dole a odpeskovali sme si 4 km naspat. V polke, ked som sa obzrel, cakalo ma dalsie prekvapenie. Perfektny vyhlad, kedze snehova vychrica presla. Cize ma naramne potesilo, ze tam hore sme vymakli prave tu hodinku, co bola znizena viditelnost.

Celkovo hodnotim tento lyziarsky komplex velmi dobre. Pekne a dlhe zjazdovky s moznostou „vystupit“ na troch roznych urovniach, vyberu z roznych alternativnych trati, vyhrievane sedacky a pocas roka dlhodobo vyborne lyziarske podmienky. Aj ked ceny su asi nastavene skor pre turistov pripravenych na utracanie. 7 000 dram (okolo 550 Sk) je na armenske pomery trochu vela. Co nam potvrdila aj jedna Spanielka, ktora sedela smerom hore na sedackach vedla nas. A ked by som k tomu mal priratat pozicanie lyzi a lyziarok, tak sa to kludne vysplha aj na 15 000 na den. Miesti obyvatelia tohto mestecka tu asi vela moznosti na zabavu nemaju, ale za to maju sneh asi pocas 5 mesiacov (ak nie viac). Mozu sa lyzovat kazdy vikend, cez prazdniny kazdy den, len neviem ci tie ceny platia aj pre nich a ci si to mozu aj dovolit. Alebo maju pre nich specialne ceny? Alebo je to tak, ze tu kazdy kazdeho pozna a cez bratranca kamaratovej manzelky sa da vselico vybavit...? Neviem.

Ked sme dosli na autobusovu zastavku, zistili sme, ze posledna marshrutka odtialto uz odisla. Tak sme sa vybrali do nedalekeho mesta Hrazdan taxikom, ze odtial sadneme na „lacnu“ marshrutku, kedze odtial vyrazali smerom na Jerevan este aspon 3. Ale taxikar nam pohotovo ponukol odvoz rovno do Jerevanu a to za celkom slusnu cenu 4000 dram, cize 2000 pre jedneho. Taxik do Hrazdanu by bol za 500 a marshrootka do Jerevanu dalsich 500. Za dalsiu tisicku sme vsak mali komfort a v porovnani s ostatnymi dopravnymi moznostami rychly odvoz rovno domov.

Tu su fotky z vyletu aj s mapkou lyziarskych tras.

O statnych sviatkoch

2007-03-17T10:05:00.000+04:00

16. 3. 2007

Predchadzajucimi clankami som nacrtol terajsie zmyslanie Armenov a teraz budem pokracovat. Podla mna statne sviatky mnoho vypovedaju o ludoch, ich zmyslani a o ich hodnotach. Kazdy jeden statny sviatok pripomina udalost, ktora ovplyvnila cely Armensky lud a vytvorila z neho to, co tu mam moznost vidiet kazdy den.

1. a 2. januar – Novy Rok
Novy rok sa oslavuje pocas celeho tyzdna zacnuc 31. decembrom. Pecu sa novorocne kolace, pripravuje sa slavnostna vecera pozostavajuca z viacerych chodov, roznych jedal a sladkosti. Pocas tohto tyzdna sa ludia navzajom obdaruvaju, blahozelaju a ich pribytky su otvorene pre roznych hosti. Vzajomne navstevy (rodina, susedia, znami) zacinaju 1. januara a trvaju az do Vianoc.
Armenske deti veria ze Dzmer Papik (Santa Claus) prinasa darceky v predvecer Noveho Roku a niekolko dni alebo tyzdnov pred tym mu pisu v listoch, co by chceli dostat.

6. januar - ortodoxne Vianoce
Vianoce – narodenie Krista sa oslavuje na celom svete (neviem ci aj v Cine). Armeni tento den oslavuju ako hlavny Krestansky sviatok, spolu so zjavenim Pana. Chodia do kostolov a tradicnym ritualom je „pozehnanie vodou“, ktora je posvatena olejom a symbolizuje Jezisov krst.
Najhlavnejsia cast tohto sviatku sa odohrava doma a v kostole. Mnoho rodin chodi do kostola aj v predvecer Vianoc, alebo pocas Vianocneho rana. Vecer si zasadnu k tradicnej Vianocnej veceri. Zvykom je podavat rybu s ryzou pripravenou na masle a k tomu sa podava vino.

28. januar – Den armady
Nie je to statny sviatok, ale len pamatny den.

14. februar – Predstupenie pred Krista
Podla nabozenskych zvyklosti, tento sviatok je spojeny s myslienkou predstupenia pre Krista s ohnom, 40 dni po jeho narodeni. Armenska cirkev tento sviatok slavi 14. februara – 40 dni po 6. januari, od coho sa odvadza aj pomenovanie tohto sviatku. Hlavnou ceremoniou je zalozenie vatry, ktora symbolizuje prichadzajucu jar.

Dokonca som dostal aj pozvanie na nejaky vylet v predchadzajucu nedelu k tomuto dnu, ale uz som mal dohodnuty iny program, tak som nesiel. V opise bolo nieco ako „tura spojena s oslavou jari, skakanie cez ohen...“
Ale kedze to bol normalny pracovny den a kazdy sa zaoberal skor oslavou sv. Valentina, nevenoval som tomu nejaku pozornost. Cestou z prace som vsak videl ludi, ktori sa zhromazdili pred barakom, zalozili tam malu vatru a pospevovali okolo ohna. Cize az teraz som pochopil o com to bolo. Zopar znamych si zalozi rovno na sidlisku svoju privatnu vatru, pospevuju, piju, jedia a skacu cez ohen a takto oslavuju koniec zimy.

8. marec – Den zien
Tento sviatok je tu velmi oblubeny. Je to tiez den pracovneho pokoja, ulice sa zaplnia babkami, ktore ponukaju jarne kvietky, kvetinarstva ponukaju obrovske kytice a muzi obdaruvaju zeny roznymi darcekmi. Zvycajne sa slavi s kamaratmi v kaviarnach, restauraciach a tiez doma.
Ale kedze hned dalsi sviatok je Den materstva, neoficialne je cely tento mesiac, medzi tymito dvoma sviatkami „Dnom zien“. Ulice su plne kvetov a muzi ich vo zvysenej miere kupuju. Ale Armeni si to tak trosku rozdelili. 8. marec patri skor dievcatam, slecnam, damam (ale v podstate vsetkym zenam) a 7. april zas matkam.

7. april - Den materstva a krasy
Druhy oficialne sviatok venovany zenam. V tento den vsetci obdaruvaju svoje mamicky (nie len muzi). Ale je pekne, ze si ocenia matky dokonca statnym sviatkom.

24. april - Den pripomenutia si obeti genocidy
V tento den si kazdorocne Armeni po celom svete uctievaju pamiatku statisiciek obeti genocidy z roku 1915. Cele rodiny sa vtedy vyberu k pamatniku genocidy aby tam polozili kvety. Je to nieco ako nas sviatok vsetkych svatych.

april - pohyblivy Velky piatok (krestansky sviatok)

9. maj – Den vitazstva a mieru (koniec 2. svetovej vojny v Europe)
Toto bol vyznamny sviatok v celom byvalom Sovietskom zvaze a dodnes je oficialnym statnym sviatkom v Armensku. Vyrocie konca 2. svetovej vojny sa oslavuje po celom svete v roznych dnoch, podla toho, kedy koho oslobodili, alebo kedy kto kapituloval.
30. aprila - Hitler spachal samovrazdu
7. maja – nemecky general Jodl podpisal bezpodmienecnu kapitulaciu vsetkych nemeckych jednotiek v Eisenhowerovom velitelstve v Reimse
8. maja - USA a Britska vlada vyhlasili tento den za Den vitazstva v Europe
9. maja - kapitulacia vstupila do plnej platnosti po jej druhom podpisani aj za ucasti ZSSR
Preto Armeni slavia koniec vojny v tento den.

28. maj - Den 1. republiky
V tento den v roku 1918 Armensko, takmer po pol tisicroci straty suverenity, znovu obnovilo statnu zvrchovanost toho, co ostalo z historickeho Armenska. Tymto rokom sa zacinaju pisat novodobe Armenske dejiny a tzv. cesta za nezavislostou. Prva samostatna republika netrvala dlho, pretoze v roku 1920 bola pohltena Sovietskym zvazom na dalsich 70 rokov, a vznikla Armenska socialisticka republika. V 1. republike Armeni okusili samostatnost, ktora ich inspirovala a stala sa motivacnym faktorom pre mnohe dalsie generacie.

5. jul – Den ustavy
Ustava Armenskej republiky bola prijata narodnym referendom 5. jula 1995. A tento den sa stal oficialnym statnym sviatkom.

21. september – Den nezavislosti
Nie len USA, ale aj Armensko ma den nezavislosti:). Samostatna a zvrchovana republika vznikla v tento den v roku 1991. Skor ako Slovensko.

12. oktober – Den Svatych prekladatelov
Tento sviatok je venovany tvorcom Armenskeho pisma (abecedy), dvom panom: Mesrop Mashtots a Sahak Partev, prekladatelom Biblie. Armenska abeceda bola zostavena (neviem ci „vynajdena“ by bolo dobre slovo) kvoli tomu, aby mohli prelozit Bibliu do jazyka tohto ludu. Tito dvaja pani tu maju aj sochu. No cisto ako nasi Cyril a Metod. Neviem, ci nahodou neboli dokonca aj z Grecka. Oni potom mali svojich ziakov (po rusky učenik:), ktori dalej sirili pismo a Bibliu. Pismo tu vydlazdilo cestu do prveho „zlateho veku“ Armenska. Pocas storoci, Armenski spisovatelia, filozofi, matematici a vedci, sa nechavali inspirovat dedicstvom tychto Svatych prekladatelov, aby dosiahli dokonalost vo vzdelani, kreativite a svetove uznanie aj napriek dlhym obdobiam devastacie, utokov, podrobenia a ovladnutia.

7. december - Den pripomenutia si obeti zemetrasenia z roku 1988
Nicive zemetrasenia v roku 1988 zabilo okolo tisíc ludi a znicilo vacsinu infrastruktury tejto krajiny. Zemetrasenie bolo citit aj v Jerevane a znicilo tu dost budov, ale najvacsie skody narobilo v druhom a tretom najludnatejsom meste Leninakan (teraz Gyumri) a Kirovakan (teraz Vanadzor).
Sice to bol statny sviatok, u nas sa pracovalo, ale Thomas mi vravel, ze v Gyumri to bol urcite den pracovneho pokoja.

31. december – Predvecer noveho roku
Tu uz 30. decembra zacina sviatocny osial. A ked som im povedal, ze na Slovensku je 31. december pracovny den, tak len nechapavo pozerali. Ake nehumanne:-). Ale aj tak myslim, ze zamestnavatel zvycajne dava denne, alebo aspon poldenne volno.

***

Ked tak na to pozeram, dejiny a osud Armenska sa v historicko vyvoji v mnohom podoba dejinam Slovenska. Pismo nam tiez priniesli dvaja pani zo Soluna. Aj Slovensko muselo odolavat najazdom inych narodov, Slovensky lud si toho musel vela vytrpiet pod nadvladou inych mocnosti, vytvorila sa 1. Slovenska republika, o niekolko rokov na to zanikla, bolo „kontrolovane“ velky Sovietskym zvazom, nakoniec sa spod neho vymanil, a o 3 roky na to vzniklo samostatne Slovensko. Tiez sme boli socialistickou republikou, federativnou a nakoniec samostatnou republikou.

O dvadsiatom vikende

2007-03-16T09:46:00.000+04:00

11. 3. 2007
Nedela

Kedze Yuan je tu “novy”, AIESECari mu museli ukazat sv. Echmiadzin, centrum Armenskej cirkvi. Mna tam zaviedli hned na druhy den, on sa tam dostal po 3 tyzdnoch. Uz som tam sice bol dva krat, a raz dokonca aj snezilo, ale siel som znovu, pretoze po ceste sme sa mali zastavit pozriet ruiny katedraly Zvartnots.

Bola to kedysi najvacsia Armenska stavba a stala na zapad od Jerevanu v dedinke Zvartnots, kde dnes po zemetraseni najdete uz iba zrucaniny obrovskej rotundy. Podla tejto rotundy boli o tri storocia neskor vybudovane zname armenske chramy v Ani, ktore dnes lezia na tureckom uzemi.

Katedralu Zvartnots (Katedrala Anjelov) dal postavit v 7. stor. katolikos Nerses III. na tradicnom mieste, kde sa stretli kral Trdat a Sv. Gregor, osvieteny, pocas udalosti, ktore viedli k prijatiu krestanstva v roku 301. Katedrala je zasvatena anjelom, ktori zostupili na zem spolu s Kristom a zjavili sa Sv. Gregorovi v jeho predstave.

Stala na (dodnes zachovanom) schodovitom podstavci a mala tvar okruhlej trojstupnovej rotundy. Katedralu zvnutra zdobili arkady, stlpy (dodnes zachovane a tvoria tu najzaujimavejsiu cast ruin), ktore nemali podporny ucel, ale iba dekoracny, dalej tu boli reliefy, susosia, mozaiky a fresky.

Katedrala bola uplne znicena v 10. stor. mohutnym zemetrasenim alebo najazdom Arabov (podla miestnej informacnej tabule) a nebola odkryta az do r. 1901 - 1907, ked prebiehali vykopavky a odkryvanie ruin. Dnes patri do svetoveho dedicstva UNESCO.

Teraz ked tu niekto pride, uz zdialky z pristupovej cesty vidi ruiny – hlavne stlpy s dekorovanymi hlavicami, nad ktorymi sa tyci mohutny Ararat. Z dialky je jednoducho obrovsky, a cim sa priblizujete, akoby sa Ararat zmensoval az nakoniec ho vidno len pomedzi stlpy. Je to uzasny pohlad. Ale ked tu stala katedrala, tak ta presne zaclanala Ararat.

Navstevnici, po zaplateni symbolickeho vstupneho, tu najdu zakladny okruhly schodovity podstavec, vnutorne stlpy s dekorovanymi hlavicami, casti klenby a steny a fragmenty reliefov. Ale ten pohlad stoji za to, hlavne ked je jasna obloha, co je asi pocas celeho leta.

Fotky Zvartnots

O devatnastom vikende

2007-03-10T10:11:00.000+04:00

V sobotu som robil Tour de Yerevan II, co ste si uz mohli precitat skor. Teraz prinasam pokracovanie vikendu.

4. 3. 2007
Nedela

Vzhladom na zavaznost minulej temy som sa rozhodol navstivit Pamatnik a muzeum genocidy v Jerevane. Bol som tam s Yuanom a Davitom, AIESECarskym novacikom. Pamatnik sa tyci uprostred jedneho z kopcov, na ktorych sa rozprestiera Jeravan. Takze ho vidno aj z centra. Pamatnik ma tvar vysokanskeho a stihleho stvorbokeho ihlana, ktory zrejme znazornuje faklu, pretoze hned vedla neho stoji nieco ako nadoba s vecnym plamenom (ale tiez obrovske vzhladom na vysku cloveka) na pamiatku padlych nevinnych Armenov. Pamatnik sa nachadza uprostred parku a v jeho blizkosti su povysadzane smrecky (teraz asi meter vysoke), ktore tu zasadili na pamiatku tychto obeti vyznamni medzinarodni statni predstavitelia (prezidenti, politici, velvyslanci a pod.).

Trosku ma prekvapilo, ze vstup do muzea (ktory je asi 100 metrov od Pamatnika, ale pod zemou) bol zadarmo. Ale ked tak rozmyslam, ked niekto chce vidiet a dozvediet sa fakty (a dokonca tak ukrutne), preco by mal za to aj platit. Bolo tam strasne fotiek, mnohe z nich zvacsene na vysku postavy dospeleho cloveka. Vela knih, ktore boli napisane o genocide v roznych jazykoch, vela textu (priniesol som to v minulom prispevku) a hlavne cisel. Cele statistiky o jednotlivych provinciach. Tak napr. po scitani Armenskeho obyvatelstva vo vsetkych tureckych provinciach, rozdiel medzi ich poctom pred a po genocide bolo okolo 600 000 a ten isty rozdiel zo zapadneho Armenska bol dokonca okolo 1 100 000 (mozno tie cisla su presne naopak, uz sa nepamatam). Ale dokopy je to 1 700 000 obeti, nezvestnych, alebo ludi, co usli. Nikto ale nevie presne cisla, mnohe zdroje uvadzaju rozne statistiky. Stranka Ministerstva zahranicnych veci SR uvadza 600 000 az 1 500 000. Najcastejsie sa vsak spomina cislo milion a pol.

Nachadza sa tu aj zoznam krajin, ktore uznali Armensku genocidu, v chronologickom poradi. Slovensko uznalo armensku genocidu uznesenim NR SR dna 30. novembra 2004. Taktiez som tu videl listiny s uznanim od roznych statnych predstavitelov, ako zaujimavost aj od guvernera statu Kalifornia, Arnolda Schwarzenegra:)

Prikladam niekolko fotiek z tohto miesta, ale aj nejake fotky stiahnute z internetu, kedze v muzeu som fotit nemohol. Zamerne som vsak vybral iba tie, na ktore sa „da pozerat“. Lebo, verte mi, existuju aj ovela horsie fotky, ktore nafotili nezavisli zurnalisti, alebo rovno Turecki vojaci. Ako napr. spolocne fotky pred alebo po popravach, vychudnute zubozene tela vyhnancov a podobne. Fakt hrozne zabery. Niekto za to musi byt zodpovedny, toto nie je normalny vojnovy stav. Vo vojne umieraju ludia, najma muzi, na oboch stranach. V tomto pripade umierali vsetci, ale len na Armenskej strane. Kazdy vie, kto je zodpovedny, ale ta dotycna krajina to nechce pripustit. Navsteva tohto muzea a pamatnika, ale aj vidiet vsetky to tie stromceky s kovovymi tabulkami je naozaj silny zazitok. Pre kazdeho.

Popri tychto udalostiach tiez prebiehala kulturna genocida. Tymto pojmom nazvali umyselne nicenie a likvidaciu vsetkych prvkov kultury daneho naroda. Najviac sa to odrazilo na Armenskej architekture. V roku 1914 bolo len v zapadnom Armensku nieco vyse 2200 kostolov, nehovoriac o tom, kolko ich este bolo v celom Turecku. Po genocide z tohto poctu 50% uplne zmizlo (zostali len chabe ruiny), dalsich 25% spustosili tak, ze zostala len vyhliadka na rekonstrukciu (lenze nedostatok penazi to neumoznuje) a zvysok ako-tak prezil.

Ku vsetkym tymto udalostiam sa teraz pridava este jedna, ktora sa povazuje za pokracovanie genocidy, alebo aspon za potlacanie pravdy a slobody prejavu. Neviem ci ste v januari postrehli titulok, mozno to bolo aj v televizii, tuto to vsak bolo naozaj zive:

Hrant Dink, 53-rocny, Turecko-Armensky zurnalista zastreleny 19. januara 2007.

Hrant Dink bol znamy ako Turecko-Armensky sefredaktor prestiznych Armenskych novin (Agos), ktore boli tzv. hlasom Armenskeho ludu v Turecku. Dink bol mnoho krat pred sudom obzalovany za napadanie Turecka a jeho obvinovania z genocidy. Naposledy (v oktobri 2005) dostal zakaz publikovat na 6 mesiacov.

Jeho rodina spolu s nim sa odstahovala z Armenska, ked mal iba 3 roky. Jeho rodicia sa neskor rozviedli a tak sa dostal do detskeho domova, kde vyrastal. Vystudoval biologiu, ale stal sa z neho zurnalista a velky vlastenec.

Hrant Dink bol zastreleny v Istanbule 19. januara 2007 troma ranami z pistole, rovno pred budovou svojej kancelarie. Po vysetrovani sa zistilo, ze jeho pocitac bol plny vyhrazok zabitim, co potvrdili aj jeho znami.

Ustrizky zo svetovych sprav:

“USA, EU a Armensko odsudili jeho vrazdu a Turecki lidru slubili predviest tych zodpovednych pred spravodlivost.”

“Gulka bola vystrelena na demokraciu a slobodu prejavu!”, povedal Turecky premier Recep Tayyip Erdogan na narychlo zvolanej tlacovej konferencii.

Po tomto cine nasledovali velke strajky v Jerevane, v Turecku, ale dokonca aj v Haagu v Holandsku, kde sidli medzinarodny sudny dvor. Toto sa tiez nachadza medzi tymi fotkami. Na jednej z nich babka drzi tabulu s napisom „1 500 000 + 1“. To hovori za vsetko!

Vedla pamatnika genocidy sa nachadza aj velka fotka Hranta Dinka s velkymi vencami a kvetmi. Aj v tento den tu chodili ludia aby tu polozili kvety na jeho pamiatku.

24. aprila, pocas Armenskeho statneho sviatku na pripomenutie genocidy, vsetci ludia prichadzaju na toto miesto. Tak strasne vela ludi, ze dopravu a ludi musi usmernovat policia. A vsetci sem prichadzaju polozit kvety okolo toho „vecneho ohna“. V tento den mnozstvo kvetov okolo ohna presahuje aj vysku dospeleho cloveka.

Strom zivota
V muzeu sme vsak v jednej miestosti natrafili na velky kovovy kriz, pripominajuci strom. Uprostred neho granatove jablko a cely kriz obsypany malymi listockami. Tento „strom“ je tu na pamiatku Armenskej diaspore a na tych listockoch su nazvy krajin, kde ziju Armeni, alebo ich potomci. Pracovnicka muzea mi ho povolila vyfotit. Su tu rozlicne krajiny zo vsetkych kontinentov sveta a po dlhom hladani som nasiel a Slovensko aj Cesko. Tieto 2 listocky sa nachadzaju vedla seba hned nad granatovym jablkom. Kazdy jeden listok s menom krajiny tu je na znak ucty a pripomenutie si tych, co opustili Armensko, pretoze museli, alebo ked hladali lepsie miesto na zivot. Ale aj napriek tomu su to vsetci vlastenci a radi spominaju na svoju vlast, alebo jej dokonca financne pomahaju. Armensko na nich nikdy nezabudne.
Tento strom vytvoril sochar armenskeho povodu, teraz zijuci v USA. Podstavec kriza tvori relief krajiny s jazerom Sevan aj s Araratom. Na jeho boku je napis: „Armeni zili, ziju a budu zit.“

Tymto venujem fotku tychto dvoch listockov vsetkym Armenom zijucim na Slovensku a v Cechach a fotku tohto „stromu zivota“ Armenskej diaspore na celom svete.

O Armenskej genocide

2007-03-10T10:07:00.000+04:00

Upozornujem, ze nasledujuci text sa nebude citat lahko, ale tato tema patri k Armensku, a tak som ju nemohol vynechat. Genocida sa aj teraz obcas spomina, napr. z dvoch roznych zdrojov som dostal odkaz na internetovu peticiu na uznanie Armenskej genocidy v roku 1915, aby som sa podpisal. Alebo aj barman v jednom podniku minuly tyzden na to priviedol, ani neviem akym sposobom, rec.

Predchadzajuci prispevok bol maly uvod k tomuto clanku. Tato tema je sice dost smutna, ale stale aktualna a pre Armenov bolestiva.

Udalosti veduce ku genocide
V predchadzajucom clanku som pisal, ze Armenska risa kedysi siahala az po Stredozemne more. Cize aj na uzemi dnesneho Turecka zili Armeni. Prekvapujuco Armeni a Turci si na tomto uzemi nazivali v relativnej harmonii. Aj ked si neboli uplne rovni (platili rozdielne dane, mali „druhorade“ menejcenne obcianstvo) ale aj napriek tomu sa tolerovali a akceptovali bez nejakych nasilnych konfliktov. Toto sa vsak zacalo menit s prichadzajucim nacionalistickym pristupom vo vtedajsej Ottomanskej risi.

Kym ostatne krestanske mensiny ziskavali nezavislost jedna po druhej, Armeni sa postupne dostali do izolacie ako jedina hlavna krestanska mensina. (Kedze Turci su moslimovia.) Armeni a Turci zacali mat rozdielne nazory ohladom svojej buducnosti. Niektori Armeni sa chceli osamostatnit, tak ako Greci, co by znamenalo osamostatnit aj cast uzemia z Ottomanskej rise. Zatial co Turci sa chceli rozsirovat a spojit pod jednu risu vsetky krajiny strednej Azie, kde sa hovorilo po turecky. Preto im Armeni stali v ceste a chceli sa ich zbavit.

Europske mocnosti zacali pozadovat od Turkov lepsie zaobchadzanie s Armenmi. A cim naliehavejsie toto ziadali, tym sa Armenom dostavalo horsie a horsie zaobchadzanie. V rokoch 1894 – 96 stovky tisicov Armenov zahynulo v tzv. Hamidianskych masakroch, ktore nariadil vtedajsi Sultan Abdul Hamid II.

V roku 1908 po statnom prevrate sultansku vladu vystriedali „progresivni“ mladi Turci, ktorych podporovali aj Armenci. Na nestastie, slubovane reformy neprisli, a v podstate triumvirat extremistickych Tureckych nacionalistov (Enver, Jemal a Talat) prevzal vladu a nastolil diktaturu. Boli to oni, co zinicializovali plan uplneho odstranenia Armenskej „rasy“ a zacali podnikat kroky na naplnenie svojich tureckych vizii.

Genocida
Prva svetova vojna (1914 - 1918) dala novej tureckej vlade moznost zahalit a „ospravedlnit“ vykon ich planu. Ten bol jednoduchy a uplne jasny – ocistit Turecko od Armenov. Dna 24. aprila 1915, po zvolani a zhromazdeni stoviek Armenskych lidrov v Istanbule, vsetci do jedneho boli zavrazdeni. A za nimi mal nasledovat lud, ktory nemal vodcov a nevedel, co dalej. Po tomto sa v celej Ottomanskej risi (okrem Konstantinopolu, kde zilo privela cudzincov) odohralo to iste v kazdej dedine, v kazdej provincii.

Zaujimave je, ze Armeni vobec netusili, co sa voci nim planovalo a tak spolupracovali „ich“ vladou (ktorej dopomohli ku zvoleniu) a jej planom „prestahovat ich pre ich vlastne dobro“. Najprv boli prinuteni kupit si od Turkov zbrane, ze vraj kvoli vojnovemu stavu. Potom ich vlada obvinila z nedovoleneho ozbrojovania a rebelstva. Vsetkych zdatnych muzov „naverbovali“ do armady, ze vraj kvoli vojne. Tito muzi boli bud okamzite zabiti, alebo ich upracovali k smrti. Teraz boli mesta a dediny, v ktorych ostali uz len zeny, deti a stari ludia, systematicky vyprazdnovane. Zbytok, co prezil, boli zhromazdeni, poslusne nasledovali instrukcie a boli eskortovani tureckymi „policajtmi“ na pochody smrti.

Tieto pochody viedli napriec celou Anatoliou a ich ucel bol jasny. Armeni boli vyplieneni, vyhladovani, dehydrovani, zabijani a unasani pocas celej ich cesty. Turecka vlada toto zverstvo tolerovala, alebo dokonca aj viedla. Ich cielova destinacia na prestahovanie, pust Der Zor v Syrii (na juh od Turecka, vychodne od Stredozemneho mora), len odhaloval plan Tureckej vlady. Ti, co zazrakom prezili tento pochod, dorazili do tejto pustej puste, aby boli hned po prichode zabiti, alebo nechani napospas osudu. A ti co prezili aj toto, prezili to len vdaka tzv. „dobrym Turkom“, zahranicnym misionarom a Arabom, ktori im pomohli.

Po genocide
Po tom, co skoncila vojna, Turecka vlada viedla proti triumviratu sudne konanie a v ich nepritomnosti ich odsudila. Vsetci traja boli popraveni Armenmi. Turecko potom suhlasilo, aby USA vytycili hranicu medzi novovzniknutou Armenskou republikou a Tureckom. Teraz tzv. Wilsonske Armensko obsahovalo 6 Ottomanskych provincii a asi 330 km pobrezia Cierneho mora. Turecky Mustafa Kemal si vynutil navratenie provincii (tych vedla Cierneho mora) a tiez podpisanie noveho dohovoru s Armenskom, aby to bolo oficialne. Armeni boli odtialto vyhnani bez akychkolvek kompenzacii. Dalsie 2 provincie boli Armensku odobrate v dohovore so Sovietskym zvazom. A tak je teraz Armensko uplne vnutrozemsky stat.

Sucasne udalosti
Na 50. vyrocie genocidy, ti co prezili, co utiekli a tiez ich deti po celom svete, si zacali pripominat genocidu 24. aprila, v den, ked popravenim Armenskych lidrov sa zacali masakre proti celemu Armenskemu ludu v roku 1915. Odvtedy bolo postavenych mnoho monumentov na pamiatku genocidy, ako aj mnoho pamatnych dosiek a plakiet.

Turecka vlada uz niekolko desatroci tieto obvinenia z genocidy popiera s tvrdenim, ze sa jednalo o obete obcianskej vojny na uzemi byvalej Osmanskej rise. Toto hneva Armenov asi zo vsetkeho najviac, a preto nevrazivost voci Turecku a Turkom doteraz pretrvava. A kym sa bude k tejto tematike aj nadalej takto stavat, tak aj nadalej bude pretrvavat. Ti, co hovoria „zabudnite na to, je to minulost“, sa mylia. Na take nieco sa neda zabudnut, hlavne, ked je to tak evidentne a ten dotycny to pred celym svetom popiera. Kym sa zlociny ako tento nepriznaju, budu sa pachat aj nadalej ludmi, ktori sa neboja obzaloby, alebo spravodlivosti.

Teraz, ak chcete, mozete sa vratit na zaciatok a tu peticiu podpisat. Je to na vas.

Kazdy vie, kto je zodpovedny, ale ta dotycna krajina to nechce pripustit. Podla mna by na uznani Armenskej genocidy z Tureckej strany nebolo nic zle. Ved za to nie su zodpovedni tito ludia, ale ti pred nimi, ktori uz neziju a nemozu uz byt za to postihnuti.

Nemecko genocidu zidov uznalo a teraz im to nikto nevycita, a ani ich za to nikto neodsudzuje. Ak niekto odsudzuje, tak to robi vzhladom na minulost, ale urcite nie terajsich Nemcov. To iste by bolo v pripade Turecka. Ved tito ludia za nic nemozu. Co uz mozu stratit, keby priznali chybu minulosti. Nic. Mohli by iba ziskat uznanie vyspelych (nie len) Europskych krajin, ktore zaradom uznavaju Armensku genocidu. Turecko odsudzuju len v suvislosti s popieranim genocidy. A to sa dokonca uchadzaju o clenstvo v EU. Ved clenstvo si vyzaduje komunikaciu a nie popieranie. A ake by uz mohlo byt fungovanie medzistatnych vztahov v ramci spolocenstva s krajinami, ktore ju uznali. Urcite nie pozitivne. To nemoze fungovat. A mlcanlivost nic nevyriesi, raz by to tak ci tak vybuchlo a bol by z toho problem v ramci EU.

Uznanie Armenskej genocidy na medzinarodnej urovni a hlavne Tureckom. Nic viac Armensko neziada. Ziadnu inu pomoc, ziadne peniaze, ani kompenzacie. Len, uznanie! Tato mala krajina, tolko krat suzovana roznymi vplyvmi a tak bohata na historiu, si to naozaj zasluzi.

O historii Armenska v skratke

2007-03-09T11:25:00.000+04:00

7. 3. 2007

Armensko tvorilo v staroveku regionalnu risu, ktora siahala od pobrezia Cierneho mora az po Kaspicke more – pocas vlady Tigrana Velkeho az po Stredozemne more. V roku 301 nasho letopoctu prijalo Armensko ako prva krajina na svete krestanstvo ako statne nabozenstvo (12 rokov pred Milanskym ediktom rimskeho cisara Konstantina - o 12 rokov skor ako Rim). V nasledujucich storociach bolo Armensko striedavo okupovane Parthskou risou (dnesny Iran), Arabmi, Mongolmi a Perzanmi. V roku 1454 bolo uzemie Armenska rozdelene medzi Osmansku risu a Perziu. V rokoch 1813 a 1828 bolo sucasne Armensko (pozostavajuce z Jerevanskeho a Karabasskeho chanatu) docasne vclenene do Ruska. Potom, ako Armensko ziskalo na kratky cas nezavislost (pod nazvom Transkaukazska Demokraticka Federativna Republika), bolo v roku 1920 vclenene do Sovietskeho zväzu – v rokoch 1922-1936 ako Transkaukazska Sovietska Federativna Socialisticka republika (spolu s Gruzinskom a Azerbajdzanom) a v rokoch 1936 az 1991 ako Armenska Sovietska Socialisticka republika.

V rokoch 1915-1922 zahynula velka cast armenskeho obyvatelstva v Anatolii (dnesne uzemie Turecka) pocas tzv. armenskej genocidy (Slovensko uznalo armensku genocidu uznesenim NR SR dna 30. novembra 2004). Turecka strana tieto obvinenia do dnesnych dni odmieta s tvrdenim, ze sa jednalo o obete obcianskej vojny na uzemi byvalej Osmanskej rise. Pocet obeti sa odhaduje na 600 000 az 1 500 000 ludi, ktori zahynuli v dôsledku deportacie, hladu a perzekucii zo strany Osmanskej rise.

Od roku 1988 pretrvava napatie medzi Armenskom a Azerbajdzanom kvoli uzemiu Nahorneho Karabachu (armenska enklava priclenena Stalinom k Azerbajdzanu, co Armensko neuznalo), ktore eskalovalo do ozbrojeneho konfliktu potom, co obe krajiny v roku 1991 ziskali nezavislost. V maji 1994 bolo uzavrete primerie (plati dodnes) – armenske ozbrojene sily kontroluju nielen uzemie Nahorneho Karabachu, ale aj prilahle azerbajdzanske provincie. Konflikt medzi Armenskom a Azerbajdzanom pomaha riesit tzv. Minska skupina OBSE pre Nahorny Karabach. Turecko na znak solidarity s etnicky blizkym Azerbajdzanom uvalilo na Armensko hospodarsku blokadu a uzavrelo s nim hranice.

mzv.sk

Tour de Yerevan 2/4

2007-03-07T09:36:00.000+04:00

3. 3. 2007

Juho – severna trasa.
K tomuto textu odporucam si otvorit fotky v druhom okne, alebo v novom tabe.

1. Narodna katedrala
2. Ruske kino
3. „Wall Street“
4. Firdusov trh
5. Vladne budovy
6. Republic Square - Namestie Republiky
7. Severna avenue
8. Babajanova socha
9. Labutie jazierko
10. Freedom Square - Namestie Slobody
11. Opera
12. Khachadourian
13. French Square - Francuzske namestie
14. Tamanyanova socha
15. Kocharovo muzeum
16. Cascades - Kaskada
17. Monument
18. Victory park - Park vitazstva
19. Mother Armenia - Matka Armenska

1. Narodna katedrala
Presnejsie Katedrala Sv. Gregora, osvieteneho. Je to najvacsi a zaroven najnovsi kostol v Jerevane. Dokoncili ho asi pred 3 – 4 rokmi. Je tak obrovska, ze som ju z vnutra ani nevedel odfotit tak, aby som zachytil celu tu mohutnost. Na to by som potreboval siroko-uhly objektiv. A ked som tam bol, tak tam prave prebiehala svadba. Zvlastne vsak bolo, ze bolo zucastnenych len zopar ludi. Mala svadba v najvacsom kostole. Podla mna to boli nejaki „VIP“ ludia, ked sa im podarilo zarezervovat prave tuto katedralu. To je nieco ako Kosicky Dom sv. Alzbety. Dokonca ani len nevysli von cez hlavny vchod, ale cez bocny. Nechapem.
Na vylety mam cas len cez vikendy, takze jasne, ze ked som vosiel do hociktoreho kostola (len tak si ho pozriet), tak tam prave prebiehala nejaka svadba. Cize som mal tu cest vidiet asi 3 cele svadby. No ziadna z nich netrvala dlhsie ako 15 minut. A ked novomanzelia vychadzali von, tak uz bol pripraveny novy par. Ako na beziacom pase:-). Obcas aj na Slovensku to tak byva. Ale o Armenskej svadbe napisem niekedy inokedy. Dufam. Pretoze ma prezidentka AIESEC Armensko pozvala k nim, ze mi ukaze kazetu s ich svadbou.

2. Ruske kino
Nachadza sa oproti tejto katedrale, hned cez cestu. Tiez je tu podchod a stanica metra Zoravar Andravik (to meno len tak pre zaujimavost). Neviem, ci to kino este funguje, ale asi uz nie.

3. „Wall Street“
Perfektny nazov..., ale zial sa v nicom nepodoba na svoj original. Prezyvaju ju tak len kvoli tomu, ze je (alebo aspon bolo) vela bank a zmenarni.

4. Firdusov trh
Velmi uzucka ulicka, priama odbocka z predchadzajucej ulice. Netusim aka je dlha, ani co tam predavaju (najskor asi tak vsetko...), lebo zakazdym ked som tade prechadzal, bola absolutne preplnena ludmi, ze sa tam nedalo ani riadne pohybovat. A mne sa do tej tlacenky nechcelo. Mam len fotku jej zaciatku, a uz aj tam je plnka, ze sa tade treba normalne predierat.

5. Vladne budovy
Tak tie su tu vsade okolo Republic Square, spolu s jednym hotelom a galeriou. Takze po poradi: Marriott hotel Armenia (najznamejsi a zrejme aj najdrahsi v Jerevane), Ministerstvo zahranicnych veci, Narodna galeria s fontanou, na pravo od nej Urad vlady Armenskej republiky, Ministerstvo dopravy a komunikacii, ktore zdiela budovu s jednou Armenskou bankou.

6. Republic Square
Vsetky „vyhliadkove“ trasy pravdaze zacinaju, alebo prechadzaju cez toto namestie. Uz nic viac o nom neviem napisat, ale nasiel som jednu super fotku, ktoru urobili zrejme z helikoptery. Zachytava cele namestie aj s okolitymi budovami.

7. Severna avenue
Z namestia prechadzam na ulicu Abovian, z ktorej bude odbocka dolava na Severnu avenue. Ta sa vsak este len buduje. Cele je to oplotene a neda sa tade prejst, tak som musel pouzit vedlajsie male ulicky. Na fotkach vidno, ako tam demoluju staru architekturu a tahaju do vysky nove budovy. Tu sa na jednom mieste spaja „nove“, „stare“ a „nedokoncene“. Z celych dvoch blokov su uplne hotove len 2 budovy na jej konci, kde sa tato avenue napaja na park s jazierkom a za nim uz Opera, dalsie namestie a Kaskada.

8. Babajanova socha
Tu je slubena socha tohto armenskeho skladatela.

9. Labutie jazierko
A tiez fotka jazierka. Este pred dvoma tyzdnami sa tam dalo korculovat. Jar prisla nenormalne rychlo. Takmer z jedneho dna na druhy sa oteplilo z nuly na + 7 stupnov C (v nedelu dokonca +10). V tento den som mal len tricko s kratkymi rukavmi a rozzipsovanu bundu. Ale pripajam aj fotku z decembra, ked toto miesto bolo klzisko. Teraz sa ten lad topi a zacina konecne prsat.

10. Freedom Square - Namestie Slobody 11. Opera
V podstate polovicu tohto namestia obsadzuje budova Opery, ktora je najdolezitejsim orientacnym bodom v celom meste. Ked niekto povie „stretneme sa pred Operou“, tak sa tam urcite stretnete a nikto nebude bludit a hladat sa navzajom. Alebo „zideme sa medzi sochami“ znamena prave Namestie Slobody, za budovou Opery, kde sa nachadzaju dve sochy spisovatelov. Namestie je sice velke, v lete plne ludi a neznamena to ziadne konkretne miesto. Ale ludia sa tu aj tak vedia najst a stretnut.

12. Khachadourian
Aram Chačatorian – socha celosvetovo slavneho aremenskeho skladatela. Rovno pred vchodom do Opery.

13. French Square - Francuzske namestie
Namestie podla mna je velky platz, kde maju vozidla obmedzeny pristup. Ale toto je toho pravy opak. Cele namestie je obrovska krizovatka v strede s malym kruhovym objazdom. Tu sa zbiehaju (alebo odtialto vychadzaju – uhol pohladu) 4 hlavne tepny jerevanskej cestnej dopravy. Ked sa chce niekto dostat z jedneho konca mesta na druhy, obycajne prechadza tymto namestim, tak isto aj ked sa chcete dostat z centra do dvoch hlavnych sidlisk severne od centra.

14. Tamanyanova socha
Socha toho pana, co navrhol strukturu celeho centra – „downtown“. Kedze skoro cele mesto bolo zruinovane mohutnym zemetrasenim v roku 1988, museli ho nanovo vybudovat. Je tu vytesany do kamena aj podorys jeho planu.

15. Kocharovo muzeum
To som sice nenasiel, ale na tom mieste (alebo v tomto malom okoli) je niekolko malych galerii.

16. Cascades – Kaskada
Tvori ju teraz este len 5 stupnov. Schody su sice hotove az po vrch 5. stupna, ale peso sa da vyjst len po prvych styroch. Dalej su navstevnici odklanani tabulou (pravdaze len po armensky), ale aj dvoma ochrankarmi na vedlajsie provizorne schodiste, pretoze na vrchu 5. stupna sa vo velkom pracuje. Same bagre, buldozery a podobne, upravuju teren, robia asi aj parkovisko a prijazdovu cestu. A nad 5. stupnom je uz hotova kamenna vysuta terasa – na fotke uplne hore, siva „doska“. A tam sa nachadza „Monument“.

Vlastne na kazdom stupni su dvaja ochrankari. Neviem co tam robia, musi to byt asi najnudnejsia praca v Jerevane. Na fotke, na lavo vidno tunel – vchod hned vedla schodov. Dnuka su toalety a eskalatory. Ten, kto sa chce dostat uplne hore, sa nemusi vobec namahat, pohyblive schody ho vynesu uplne hore. Vlastne teraz este len na 4. stupen. Potom uz treba ist peso. Eskalatory su ale dost pomale, a tak ten, kto ma dost sil sa po vlastnych moze dostat hore aj rychlejsie. A smerom dole je to bez debaty rychlejsie po vlastnych. No, ale kto by sa uz tuto ponahlal. Sem si chodia ludia oddychnut a pokochat sa nadhernym vyhladom. Ja som bol asi jediny, co tu mal naponahlo (ale len cestou naspat).

A okrem toho je toto velmi vyhladavane miesto mladych ludi, ktori chcu mat kusok miesta a casu len pre seba. Schody su len to biele, a to zelene po oboch okrajoch, to su stupnovite kvetinove zahony. Tu, ked dvaja chcu mat pokoj, si sadnu, je tu krasny vyhlad, nikto ich nerusi, su kazdemu na ociach a pritom v anonymite.
Ked sa to dokonci, v jednotlivych stupnoch budu rozne galerie a muzea. Po oboch stranach sa nachadzaju luxusne vily a ked to konecne dokoncia, tak budu este musiet skraslit prechod z obytnej casti az po Kaskadu, aby to aj nejak esteticky vyzeralo.

17. Monument
Neviem sice, co znamena, ale je to vysoky kamenny stlp so svorcovym podorysom a na jeho vrchu je zlaty list.

18. Victory park - Park vitazstva
Kusok od Monumentu, cez cestu sa nachadza velky park. Kedze je to na kopci a vyhlad na mesto nezaclanaju ziadne stromy, aj tu sa prechadzaju mlade pariky. Su tu rozne chodnicky a je tu tiez celkom schopny lunapark, ktory teraz funguje asi tak na 60%. Je tu vsetko, co sa da od „priemerneho“ lunaparku ocakavat, cize ziadne najmodernejsie atrakcie ako obrovska husenkova draha, alebo atrakcie s pretazenim niekolko G. Ale za to niekolko mensich husenkovych drah, centrifuga, auticka, co do seba narazaju, velke ruske kolo a este tie klasicke veci pre najmensie deti, ktore zvyknu mame na Slovensku na roznych slavnostiach alebo trhoch.

19. Mother Armenia - Matka Armenska
Na druhom konci sa nachadza dalsi vyznamny monument, ktory sa tyci nad celym Jerevanom (ako socha Krista v Buenos Aires). Tuto vsak je to Matka Armenska – v originali Majr’ Hayastan. To „r“ sa cita tak neuplno, ako po anglicky. Je zaujimave, ze „mierumilovna“ Matka Armenska drzi v ruke mec. V jej podstavci sa nachadza Vojenske muzeum, ktore vsak bolo zatvorene. Preto sa okolo tohto monumentu nachadzaju tanky, dela, aj vojenske lietadlo. A kedze je to hned vedla lunaparku, detiska tu pobehuju okolo tejto starej vojenskej techniky, lezu po nej hore-dole a rodicia ich potom fotia mobilmi ako stoja na lietadle alebo na tankoch. Sranda.

Pikoska na zaver
Po takmer 3-hodinovom fotovylete som sa vracal naspat cez lunapark, ked ma oslovil nejaky chalan. Hned ako zistil, ze som cudzinec, privolal vsetkych svojich kamaratov a kamaratky. Tak sa okolo mna zhrklo asi 15 detureniec a stal som sa pre nich vacsou atrakciou ako ta centrifuga, na ktorej sa len pred chvilou vozili. Zistil som, ze to bola jedna trieda a boli tu so svojou ucitelkou. Trosku zvlastne ze o pol osmej vecer, sa este organizuju spolocne skolske aktivity. Mali okolo 12-13 rokov. A mali nenormalne vela otazok. Skoda, ze som vedel odpovedat len na tie a tym, ktori sa pytali (vedeli pytat) po anglicky. A ked ich uz ucitelka volala a tahala prec, ze uz musia ist, tak ma prosili, aby som siel s nimi. Preco nie, aj tak som mal rovnaky smer. Jednemu z nich som sa zdal byt natolko blizky, ze ma nazval svojim „bratom“.

Ked tymto mladym ludom (myslim ich generaciu) vydrzi ta komunikativnost a zvedavost dalsich 10 rokov, bude tu uplne odlisna generacia mladych ludi. Ina od tej, co tu je teraz a ktorej predstavitelmi su napr. moji kolegovia, ktori sa absolutne nezaujimaju. Cest vynimkam, cest AIESECarom:-)

O osemnastom vikende

2007-03-02T11:06:00.000+04:00

24. 2. 2007
Sobota

Polo pracovna sobota sa uz od rana zacala velmi zle. Vyzeralo to na dazd hned z rana a kym som sa vybral z prace prec, tak naozaj zacal lejak. Zrazu sa tam hore asi ochladilo, lebo zacal padat aj sneh. Dazd aj sneh naraz, take som este nevidel. A pritom som mal take plany... zajst do mesta a urobit Tour de Yerevan 2 a mozno aj 3. Vsetko to padlo.

25. 2. 2007
Nedela

Yuan robi aj v sobotu, takze taky vacsi vylet som naplanoval az na nedelu. Po tej „uzasnej“ sobote som sa vsak obaval, ze podobne dopadne aj nedela. Ale prave naopak. Bolo perfektne pocasie. Tam hore nas ma niekto naozaj rad, pretoze kazdu nedelu (ked mam cely den volno) je dost dobre pocasie. Ale tentoraz bolo priam fantasticke. Uplne jasna obloha a Ararat bolo vidno rovno z Jerevanu. My sme vsak mali naplanovany vylet na Khor Virap [Chor Virap], co je klastorny komplex na juhovychod od Jerevanu, velmi blizko Tureckych hranic, v podstate rovno pod Araratom. A tak som sa tesil na uzasny vyhlad, na ktory som cakal 4 mesiace. Presne tolko trvalo kym sa pocasie znormalizovalo a dalo sa normalne vidiet tuto Biblicku horu. Tento, ale aj uplynule mesiace su tu mimoriadne hmliste.

Ararat
Stretavka s AIESECarmi bola o 12tej na pri hlavnej zeleznicnej stanici – Sasuntsi David. Uz odtialto som Yuanovi ukazoval ten cisty vyhlad na Ararat a hovorim mu, ze ideme este blizsie k nemu. A zrazu otazka od neho, ako facka: „Co je Ararat?“ Hovorim mu: „Predsa Biblicka hora, na ktorej, podla Stareho Zakona (Genesis), pristala Noemova archa, po tom co voda zacala ustupovat po velkej potope sveta.“ A on sa na mna diva ako na zjavenie. V zivote o tom nepocul. Ja som si myslel, ze to patri do zakladneho a vseobecneho rozhladu kazdeho cloveka. No mylil som sa.
Mozno to sice vysvetlit rozsirenim inych nabozenstiev v Cine (taoizmus, budhizmus) a len minimalne percento krestanstva, alebo dokonca oficialne ateistickou Cinou, ale aj napriek tomu by mohli mat nejake potuchy o klasickych biblickych pribehoch.

Ararat sa nachadza v Turecku, ale len par kilometrov za hranicou s Armenskom. Je to svata hora Armenska. Kedysi patrila armenom, tato risa siahala hlboko do terajsieho Tureckeho uzemia. Ti ho neskor ovladli a Armenom ostal len tento nadherny vyhlad. Vsade okolo nas uplna rovina, kam len oko dovidi, a zrazu tu vysupuje do vysin hora vysoka viac nez 5 000 metrov, pycha Armenska. Vyzera ako na dlani, uz ho len zdolat, ale dostanete sa bohuzial iba k hranicnej rieke Araks. Dalej sa nesmie. Po celej dlzke hranic sa tycia strazne veze, odkial turecki vojaci vidia kazdeho, kto by sa chcel priblizit k hraniciam.
Domaci vsak tvrdia, ze z armenskej strany je Ararat ovela krajsi ako z tureckej strany. Ked som sa pozrel na mapu, tak uz aj viem preco. Khor Virap sa totiz nachadza v tej nizine, co som spominal v predchadzajucom prispevku s nadmorskou vyskou okolo 500 m.n.m. Pricom z tureckej strany je to nahorna plosina s vyskou az 2 000 m.n.m., cize Ararat vyzera byt odtial nizsi.

Vyzera jednoducho uchvatne. Velky Ararat ma 5 165 m a jeho maly „bracek“ Maly Ararat ma 3 914 m. Nad hranicou 4 300 m je Velky Ararat pod stalou snehovou prikryvkou. A tak aj pocas najhorucejsich letnych dni (okolo 40 stupnov C, aj viac) priamo z Jerevanu vidno zasnezenu bielu ciapocku Araratu. Armenci su nan pravom pysni. V podstate je to narodny symbol. A vidno ho vsade. Dokonca aj na etiketach konaku.

Na fotke hlavnej zeleznicnej stanice vidno, ze budova ma uprostred taky vysoky spic a na jeho vrchu znak (emblem). Zobrazuje 5-cipu hviezdu (este z cias Sovietskeho zvazu), pod nou dvojpohorie Araratu a pod nim krajinu, kde sa pestuje vinic. Krajinu, zvanu Armensko...

Khor Virap
Konecne sme sa vsetci zisli. Traja Armenci (2 holky a 1 chalan), Cinan a Slovak. Mali sme smolu, na dane miesto prave nesla ziadna marshrutka, tak sme sa vybrali busom, ktory siel len okolo, do dalsieho mesta (alebo dediny), ktora ma tiez priznacny nazov Ararat. Busom sme sli asi 45 minut, vystupili sme uprostred nicoho. Totalna rovina, len tie 2 vrcholky ukazovali smer. Slapali sme asi hodinu, kym sme sa dostali ku znacke, ktora nas odkazovala na kostol vo vzdialenosti 1,5 km. Odtialto sme uz videli 3 male kopceky (oproti Araratu naozaj malicke) a na jednom z nich bol nas ciel. Po dalsej pol hodine sme konecne dorazili. Khor Virap nie je len obycajny kostol, alebo klastor. Je to klastorny komplex, ktory ma svoju historiu.

K tomuto klastoru sa viaze meno Sv. Gregora - osvieteneho. Podla legendy Gregor (pred tym ako sa stal svatym) bol liecitel. Ked zacal sirit krestanstvo, kral ho dal zavriet do diery v podzemi a zabudol na to. Vaznil ho 13 rokov, bez jedla a vody, v tme, v podzemi, v miestnosti plnej hadov a skorpionov. Ale nastastie vo vedlajsich jamach boli mnisi. Oni mu davali jest a pit. O 13 rokov neskor kral ochorel a nikto ho nevedel vyliecit. Vtedy si spomenul na Gregora. Ked ho odtial po 13 rokoch vytiahli, kazdy sa cudoval, ako to mohol prezit. Priviedli ho ku kralovi a Gregor ho samozrejme vyliecil. Tymto cinom Gregor dokazal, ze on je „vyvoleny“ a co vsetko sa da dosiahnut vierou v Boha, kral tym uveril v carovnu moc viery a ako nasledok toho kral Trdat III. konvergoval na krestanstvo, a tym padom cele Armensko prijalo krestanstvo za svoje oficialne nabozenstvo. Ako prvy statny celok na svete. (Ako najlahsie „prinutit“ krajinu prijat nezname nabozenstvo? Predsa tak, ze ho prijme jej panovnik...) To bolo v roku 301 AD. Roku 302 bol Gregor vysveteny za prveho patriarchu Armenska a dostal privlastok „osvieteny“ (St. Gregory, the Illuminator). V roku 318 poveril svojho syna Aristacesa, aby bol jeho nasledovnikom a hlasal dalej jeho ucenie.
Neskor na tomto mieste, kde vaznili Sv. Gregora, postavili klastor, ktory nazvali Khor Virap, cize hlboka temnica. Teraz je to turistami asi najvyhladavanejsie miesto v Armensku, nie len kvoli svojej velkoleposti, ale aj vdaka tomu, ze je najblizsie k Araratu.

Za stvorcovou „pevnostou“ sa nachadza nadvorie, uprostred ktoreho je kostolik a okolo nadvoria hruby mur s pocetnymi vchodni, kde asi byvali mnisi. V jednom z tych domcekov je jedna atrakcia – „jama“, v ktorej bol zavrety Sv. Gregor. Je to skryta rotunda v podzemi, do ktorej vedie len stvocova sachta (teraz uz s kovovym rebrikom) hlboka asi 8 – 9 metrov. Rotunda je okruhla s priemerom asi 4 metre, vysku neviem, pretoze celu miestnost osvetlovalo iba zopar sviecok a strop bol v uplnej tme a dokonca este aj zacmudeny od tych sviecok.

Cely tento komplex stoji na kopci, ale ten kopec pokracuje za jeho murmi este vyssie. Odtial som urobil zabery celeho komplexu aj s nadvorim a ostatne obrazky Araratu.

Ked sme sa vracali, sli sme po ceste, ktorou sme prisli a cakali sme kym pojde okolo marshrutka, co nas vezme. Tieto dpravne prostriedky sa ziadnym poriadkom neriadia, a tak sme len dufali, ze nieco pojde. Ale nic neslo a v dedine nam povedali, ze sme poslednu marshrutku zmeskali len o 20 minut. Ale to by musela prejst okolo nas, cize bud sla ovela skor, alebo nesla vobec. Tak sme sa museli vybrat zase na tu hlavnu cestu, kde nas vyhodil bus, ktorym sme prisli. V dedine sme si tak aspon kupili nejake jedlo. Mali tam vselico mozne, ale domaci, AIESECari, kupili tradicne suchy lavash, ktory posluzil ako nieco medzi suchymi keksami a cipsami. Ujo predavac nam to zabalil do velkeho igelitoveho vreca a s nim sme kracali po dedine. Pripadalo mi to smiesne, ale pre dedincanov to bolo skor nieco udivujuce, zvlastne a fantasticke. V ich malej dedinke kracal normalny zivy Cinan a dokonca jedol lavash!:-)
Sice som im nic nerozumel, ale bolo nad Slnko jasne, co hovoria. Ked sme kracali okolo skupiniek dedincanov, len tak do seba drgali, a upozornovali „Aha, pozri, Cinan!“ A sledovali nas (alebo skor jeho) s velkymi udivenymi ocami. Ja sice pri Armencoch vyzeram ako cudzinec, ale vedla Yuana si ma ani nevsimaju.

V druhej dedine tak isto. Yuan bol atrakciou dna. Ako si tak kracame po dedine, chrumajuc suchy lavash, natrafili sme na skupinku domacich. Skupinka starsich panov postavala okolo horucej pahreby, jedli taky isty lavash ako my, ale spolu s ich tradicnym slanym ovcim syrom a zapijali to vinom. Hned nas medzi seba pozvali. Aj ked dievcata sa zdrahali a radsej chceli ist dalej, nedalo nam nezastavit sa na chvilu. Hned sa tu ukazala Armenska pohostinnost. K nasmu lavashu nam ponukli syr a naliali nam vina. Vlastne to bolo nieco ako nas burciak, este nezrele vino, trochu mutne, hnedej farby. No, ale chutilo. A popri tom nam rozpravali aki su Armenci pohostinny narod. Aj uplne cudzim ludom ponuknu zo svojho posledneho chleba a tiskali Yuanovi do ruky lavash, pricom v druhej ruke drzal cele vrece tohto chleba. Bolo to od nich pekne. Oni rozpravali, AIESECari prekladali a my sme len prikyvovali. Dopil som a hned som mal zas naliate. Ale museli sme sa ponahlat na posledny bus, a tak som uz treti poharik musel odmietnut. Oni by si nas tam kludne nechali. Bolo s nimi prijemne, aj ked nase dve dievcata boli trosku vystrasene. Ale ani nemali byt z coho. Toto ich pozvanie bola ta spravna bodka za tymto dnom, povedal by som, ze jeho pridana hodnota.

Ked sme sa dostali na hlavny tah do Jerevanu, dalsi – posledny – autobus mal ist o 45 minut. Tak sme cakali. Za tu dobu vsak volal Tikov otec a ponukol nam, ze posle po nas taxik. Tak sme dalej cakali na taxik. Lenze je to od Jerevanu riadna cesta a tak sa aj zotmelo, ochladilo, prisiel bus, sofer na nas len cumel, ked sme nenastupili a ostali sme cakat vedla cesty. Ale uz sme slubili, ze pockame na ten taxik. Ked konecne dosiel, vsetci piati sme sa don nasukali a zacali sme sa roztapat. Taxik nas vsetkych poporiadku hodil domov a ked sme dosli, bolo uz 21.30.

Bol to skvely den, s nadhernym vyhladom a perfektnym koncom.

A tu su fotky z vyletu

Vyrok mesiaca Februar

2007-03-02T10:04:00.001+04:00

1. 3. 2007

Ked sme vyzdvihli Yuana na letisku a sli sme autom naspat do Jerevanu, otec jedneho AIESEC novacika, nas sofer, sa pyta Yuana:
- Vedel si nieco o Armensku pred tym ako si sem prisiel? Zistovali si si nejake informacie?
- Yuan (suslavym cinskym prizvukom): Ano, stiahol som si z internetu nejake fotky.
- A na to drobna sarkasticka, ale trefna, poznamka sofera: Skus ochutnat chash [chaš] cez internet…

Internet je sice mocny nastroj, ale ani ten sa nevyrovna osobnej skusenosti. A chash naozaj nestaci vidiet, ani o tom citat, ci pocut, to treba ochutnat a zazit celu tu atmosferu okolo tohto jedla. Lebo samotna ta “polievka” nie je nejak chutovo vyznamna, ale ta atmosfera pri podavani, sposob konzumacie a ta specialna “ingrediencia”, z ktorej sa chash vyraba, to vsetko je jedinecne.

O politickej, ekonomickej a hospodarskej situacii v Armensku

2007-02-28T10:02:00.002+04:00

Vnutropoliticka situacia v Armensku a faktory medzinarodnej politiky, ktore na nu vplyvaju, postavenie a vyznam Armenska v kontexte svetovej politickej sceny:-)
...diplomovka na politologiu ako vysita...

28. 2. 2007

Sice trosku vaznejsia tema, ale netreba sa bat, nie je az taka strasna ako naznacuje jej podnadpis.

Hospodarstvo

Jerevan je veduce priemyselne, kulturne a vedecke centrum Kaukazskeho regionu, centrum polnohospodarskej vyroby.
Bohate loziska nerastnych surovin (rudy farebnych kovov) su zakladom pre veduce hospodarske odvetvie, a to spracovanie kovov. Priemysel v Jerevane sa sustreduje na produkciu kovov, strojarstvo, elektrickych zariadeni, tiez chemicky, textilny a potravinarsky priemysel. Dlhu tradiciu ma remeselna vyroba (tkanie kobercov, zlatnictvo). Na sopecnych horninach vznikli urodne polia.* Pestuje sa na nich bavlnik, vinic, tabak, citrusy a marhule. Svetoznáma je vyroba vina a konaku v Jerevane a jeho okoli.
Armeni radi poukazuju na fakt, ze Winston Churchill vzdy pocas medzinarodnych konferencii uprednostnil armenske brandy pred francuzskym. Rovnako i armenske vino, ktoreho produkcia bola obmedzena pocas protialkoholickej kampane Mikhaila Gorbachevova (v 80-tych rokoch), je dnes opat v kurze a prekvapuje svojou zaujimavou vonou a chutou.
Trosku statistiky Armenskeho hospodarstva:
polnohospodarstvo 23,4%
priemysel 35,1%
sluzby 41,5%

*Krajina je hornata a nachadza sa v nadmorskej vyske minimalne 500 m.n.m. Najnizsie polozene miesta su prave v okoli Jerevanu a na juh od neho. Nadmorska vyska sa tu pohybuje od 500 do 1000 m.n.m. Najrozsirenejsie su tu pahorky od 1000 do 2000 m.n.m. Pahorky s urodnou podou a dostatocnym mnozstvom zrazok sa urcite obhospodaruju, no vacsinou su uplne hole, bez vyssej vegetacie, lebo je tu dost sucho. Takze tieto pahorky obycajne spasaju kravy a ovce. No a obcas to vystupi az na 3000 m.n.m., pricom najvyssi vrch je Aragats 4090 m.n.m. (iba o 1 km nizsi ako Velky Ararat).

Ekonomicka situacia

V zasade ide o tranzitnu ekonomiku smerujucu k trhovemu mechanizmu. Myslim ze, privatizacia, a vytvaranie sukromneho sektoru, uz prebehla. A takisto pretrvavaju aj negativne tendencie ako napr. korupcia a snaha ziskat na transformacii co najviac pre seba (teda u tych, co maju na to paky). Jeden chalan, AIESEC novacik, mi hovoril, ze tym, co respektuju zakon sa zije zle; ti, co ho obchadzaju, sa maju lepsie; a ti, co ho porusuju, tak ti sa maju najlepsie. Tak to je dalsi nazor, tentoraz vsak domaceho.

Hospodarsky rozvoj vsak je uzko spaty s politickou situaciou a susedskymi vztahmi s okolitymi statmi. Okrem uz spomenutej vojny v Nahornom Karabachu a zmrazenych vztahov s Azerbajdzanom, sa pred rokmi pretrhli obchodne cesty so svetom (rozumej Rusko) aj vdaka obcianskej vojne v Gruzinsku. K tomu treba este pridat uzavrete hranice s Tureckom kvoli historickej neznasanlivosti. Velke problemy prinieslo Armenom aj oddelenie krajiny od ZSSR a aby toho este nebolo dost, nicive zemetrasenie v decembri 1988 bolo tym poslednym velkym uderom (hoci chronologicky vlastne prvym), co zrazilo armenske hospodarstvo tam, kde je dnes. Ked si dalej vezmeme, ze s Tureckom su zatvorene hranice a tym padom je nemozne obchodovat s Europou cez najkratsiu cestu a vzdialenost od Europskej unie su 3 casove pasma, tak situacia nebola vobec ruzova. Co sa tyka hospodarskeho rozvoja, od dna sa uz odrazili a speje to k lepsiemu.

Zahranicna politika
V sucasnosti vsak Armenska zahranicna politika je charakterizovana rovnovaznym pristupom k strategickym partnerom: uzke partnerstvo s Ruskom (kedze vztahy s Gruzinskom sa vyriesili; ruska vodka, gruzinske vino a armensky konak funguju skvele...) a dobre vztahy so Zapadom (USA, EU, NATO). Krajina sa snazi politicky a hospodarsky priblizit k europskym a medzinarodnym strukturam.
Zakladnym problemom armenskej zahranicnej politiky zostava konflikt o Nahorny Karabach s Azerbajdzanom. Napriek snaham OBSE a opakovanym stretnutiam prezidentov oboch statov rokovania nenapreduju. Hranice s Azerbajdzanom a Tureckom su zatvorene. Vztahy s Iranom a Gruzinskom su na dobrej urovni.

Politicka situacia

Aby bol obraz o krajine uplnejsi... Jednokomorovy parlament ma 131 kresiel. Poslanci parlamentu su voleni obcanmi na 4 roky (75 z volebných listin jednotlivych stran a 56 priamo). Prezident je voleny priamo obcanmi na 5 rokov. Prezident vymenovava predsedu vlady; premier a jeho kabinet musia podat demisiu, ak Narodne zhromazdenie neschvali vladny program. V sucasnosti je prezidentom Robert Kočarian, ktory bol zvoleny na jar roku 1998 a nasledne druhy krat zvoleny v roku 2003. Ak dobre ratate, tak dalsie prezidentske volby budu na buduci rok. Ale o tom sa este nehovori, pretoze pred tym sa budu este konat parlamentne volby, a to 12. maja tohto roku (2007). Cize sa uz zvolebnieva, a s tym suvisi aj ta bujna vystavba niekolkych novych blokov v centre mesta.

Vnutropoliticka situacia
Vnutropoliticku situaciu v krajine charakterizuje stabilita prameniaca zo silneho postavenia prezidenta. Armensko je prezidentskou republikou od roku 1991; Ustava bola podpisana v roku 1995.
Armensko bolo 25. januara 2001 prijate za 42. clena Rady Europy, cim sa aj formalne uznal pokrok v oblasti demokracie a dodrziavania ludskych prav. Trest smrti bol uplne zruseny v septembri 2003.

Co sa tyka zakonov, vymahanie prava, policajtov a slobody prejavu, tu je este co dohanat. Pri stretnuti s policajtom nikdy neviete na com ste a mozu vam naparit pokutu za cokolvek, bez toho aby sa dalo proti tomu nejak branit. Vladne tu vsak korupcia a tak, ten kto ma prachy tomu prejde kadeco. A vobec k tomu netreba nejak velka suma. (The Money talks and the Bullshit walks...:-).

Ale aj napriek tomu musim uznat, a hovoria to aj domaci, zlocin je tu na nizkej urovni (takmer ziadny?) a Jerevan je velmi bezpecne mesto, aj v noci, a to dokonca aj pre dievcata. Ale tie aj tak preferuju prichod domov do deviatej vecer, alebo aspon v doprovode nejakeho chlapca.

Politické vzťahy SK-AM (SR-HH)
Vztahy medzi Slovenskom a Armenskom su na standardnej urovni s potencialom dalsieho rozvoja. V bilateralnej oblasti nie su otvorene ziadne otazky, na zodpovedajucej urovni su aj kontakty najvyssich ustavnych cinitelov oboch krajin. Bilateralne vztahy su realizovane prostrednictvom ZU SR v Armensku so sidlom v Moskve. Na stranke Ministerstva zahranicnych veci SR nie je o tom ani zmienka, ale moj spolubyvajuci ma na to upozornil, ze v centre Jerevanu, hned vedla Hotela Ani Plaza, sa nachadza Honorarny konzulat SR v Armensku. Aj som ho nasiel a vo Fotkach z Tour de Yerevan I je aj dokaz.

A ako nas vnimaju Armenci?
Podla stranky mzv.sk: Celkovy obraz Armenska na Slovensku, ako aj naopak - Slovenska v Armensku, je neutralny bez akychkolvek pozitivnych alebo negativnych aspektov.
Inymi slovami: Slovaci o Armensku, ako aj Armenci o Slovensku nevedia takmer nic, niekedy dokonca ani polohu statu v ramci mapy sveta. Armenci, ako aj zvysok sveta, si nas tradicne zamienaju so Slovincami a starsiemu obyvatelstvu nieco hovori pojem Ceskoslovensko (Ceskoslovensky hokej a auta), ale ked ich opravim na Cesko a Slovensko (po rozdeleni, osobitne), tak uz nechapu. A co sa tyka toho, ci Slovaci vedia, kde lezi Armensko, tak to uz musi vediet kazdy sam. Tych zopar ludi, co cita tento blog, uz hadam aj ano, ale co ti ostatni?

Tour de Yerevan 1/4

2007-02-26T09:57:00.000+04:00

Uvedomil som si, ze o samotnom meste Jerevan som toho vela nenapisal, ani nepofotil. Najprv som sa v tomto meste nevyznal, a ked uz ano, tak mi neprialo pocasie. Skore stmievanie, zamracene, hmla, kosa, zladovatele cesty – tak by sa dalo definovat pocasie v Jerevane v zimnych mesiacoch. Doteraz som cakal, kym sa konecne pocasie umudri a bude vhodnejsie svetlo na fotenie, ale to pride az asi na jar, alebo v lete. Ja tolko casu nemam, kedze staz sa mi pomaly, ale isto staz blizi ku koncu, a tak som sa aj napriek tomu vybral do centra pofotit mesto. Pomohlo mi v tom aj najdenie styroch vyhliadkovych tras na Armeniapedia.org. Tieto styri trasy pokryvaju vsetko to zaujimave, co sa v centre nachadza.

A preto svoj prispevok „Tour de Yerevan“ prinesiem v 4 osobitnych prispevkoch a toto je prvy z nich – Trasa Abovian – Teryan. Odporucam otvorit si fotky v druhom okne, alebo v novom tabe.

1. Narodna galeria
2. Historicke budovy
3. Severna Avenue
4. Babajanyanova socha
5. Detska kniznica
6. Labutie jazierko
7. Kruhovy park
8. Hvezdaren
9. Abovianova socha
10. Lekarska Univerzita
11. Metro „Yeritasardakan“ – Mladost
12. Skryty kostolik
13. Namestie Aznavour
14. Trojuholnikove namestie

1. Narodna galeria
Svoju trasu zacinam na hlavnom namesti - Republic Square, ktory ma ovalny tvar. Uprostred je ovalny „kruhovy“ objazd a celemu namestiu dominuje Narodna galeria. Viac o tomto namesti som pisal v tomto prispevku a tu je aj viac fotiek. Na toto namestie usti najznamejsia ulica Abovian.

2. Historicke budovy
Z Abovian odbocujem dolava a prechadzam na paralelnu ulicu, ktora sa vola Teryan. V celom centre sa teraz stavaju nove – vyskove – budovy, ale na tomto mieste (zopar blokov) sa da este najst povodna architektura z cias ZSSR. Velka cast z nich uz bola davno zburana, miesta su vybagrovane a zacinaju stavat zaklady novych asi troch blokov a uplne novu ulicu, tzv. Severnu Avenue, ktora sa bude tahat takmer od Republic Square az ku Opere a nadviaze na Kaskade.

3. Severna Avenue
Tato nova ulica zacina na tejto mapke tam, kde je bod c. 14. Na fotkach vidno ako hned vedla seba stoja historicke budovy a este nedokoncene novostavby vyskovych budov. Vyzera to dost cudne. Vacsina domacich s tym nesuhlasi a nepaci sa im, ako buraju historicke budovy, ale co uz mozu robit. Mesto chce vybudovat moderne centrum a zaroven vytvorilo mnozstvo pracovnych prilezitosti pre robotnikov.

4. Babajanyanova socha
Moderna socha hudobneho skladatela je hned vedla jazierka. Znazornuje ho ako hra na klavir.
Fotka bude doplnena neskor.

5. Detska kniznica
Tak tu som vobec nenasiel.

6. Labutie jazierko
Neviem podla coho ma toto pomenovanie. Podla toho co ja viem, labute su chladnomilne vtaky, cize by sa tu mohli vyskytovat najma na jesen alebo v zime. Lenze v zime z jazierka urobili klzisko s moznostou korculovania. Mimochodom sa korculovanie tesi velkej oblube. Daju sa tu pozicat aj korcule za poplatok okolo 1000 az 2000 dram na hodinku. Ten kto si prinesie vlastne korcule, moze sa korculovat zadarmo. Ja som to sice videl iba pocas vikendov, ale vtedy to bolo plne ludi. Ale v lete toto miesto musi byt nadherne. Vedla opery je park s tymto jazierkom, plno kaviarniciek, ktore su otvorene dlho do noci. Fotky odtialto budu v dalsej casti, pretoze tieto miesta sa navzajom prekryvaju.

7. Kruhovy park
Nic moc, normalny park. Teraz v zime je to puste, ale ako som uz pisal, v lete maju v tychto parkoch kaviarnicky pootvarane letne terasy a su plne ludi.

8. Hvezdaren
Je to len uplne malicka hvezdaren a nechapem ako ju mohli umiestnit takmer do centra. Centrum Jerevanu sa totiz rozprestiera v doline a vsade naokolo su kopce. Cela ulica Abovian smerom od Republic square stupa do kopca, ale vrch Kaskade sa nachadza ovela vyssie nez toto miesto. Poloha je nevyhodna aj kvoli tomu, ze v meste je plno svetiel a tak sa nocna obloha neda pozorovat uplne cisto, lebo je osvetlena lampami z celeho mesta. Mohli ju dat niekam na okraj. A je uplne malicka. Myslim, ze este aj v Rimavskej Sobote mame vacsiu hvezdaren ako je tato:-).

9. Abovianova socha
Na opacnom konci Abovian sa nachadza socha slavneho armenskeho spisovatela Chatchatorian Abovian, ktora sa nachadza uprostred kruhoveho objazdu. Tu vlastne aj zacina jedna z hlavnych Jerevanskych ulic, ktora nesie jeho meno. Pokracujem dole po tejto ulici, naspat smerom ku Republic square.

10. Lekarska Univerzita
Tu studuje asi 1000 studentov, a nie len Armenci, ale aj Perzania, Indovia a ktovie ake este narody. Napr. aj nas kamarat Rajat z indie tu studuje medicinu. Kedze India uznava titul z tejto univerzity, a je fakt dobra, mieri tu kazdorocne kopa Indov.
Budova Univerzity sa nachadza na rohu krizovatky dost frekventovanych ulic, ktore su v jednom kuse plne aut, a tak sa tu da najlahsie prejst na druhu stranu podchodom. Pod celou touto krizovatkou sa nachadza nakupne stredisko – trhy, plne malych butikov s lacnym tovarom, obcerstvenim, DVD predajne a pozicovne a kvetinarstva. Je to pre nich celkom vyhodna poloha. V zime je tu teplejsie ako na povrchu a tak kvety nezmrznu a v lete zas na nich nepecie slnko. Vychody su na kazdom rohu krizovatky a tak sa lahko da dostat na ktoru kolvek stranu bez nutnosti prechadzat priamo cez cestu. Je to sice mozne, su tam semafory pre chodcov, ale kym nabehne zelena, tak to je vecnost, a nikto tak dlho necaka. A aj ked je zelena, neexistuje ziadna istota, ze sa tam nevyruti nejake auto. Podchod je bezpecny dokonca aj v noci.

11. Metro „Yeritasardakan“ – Mladost
Na mapke je to vyznacene zle, pretoze vchod do metra sa nachadza v parku na opacnej strane Abovian. Ta blizka krizovatka je tak isto frekventovana ako ta predchadzajuca a tak aj tu je pod celou krizovatkou podchod s roznymi butikmi. V okoli tychto dvoch blokov su rozne univerzity a je tu stale plno ludi, hlavne studentov, a tak toto mieto nazvali Yeritasardakan, cize mladost.

12. Skryty kostolik
Po celom Armensku su roztrusene kostoliky. Ako som uz spominal, za starsie sa povazuju tie, co maju viac nez 1000 rokov, vsetky ostatne su „nove“. A tento je najstarsi kostol v celom Jerevane, a zaroven aj najmensi. Stal tu davno pred prichodom „komunistov“. Po tom, co „cerveni“ zacali budovat mesto svojimi typickymi kockovitymi panelakmi, absolutne nebrali ohlad na to, ze tam stoji kostol a tak ho uplne obostavali panelakmi. Ten najblizsie sa nachadza asi meter od neho a tak sa tento kostolik nachadza na cinzakovom nadvori. Ani sa ho poriadne neda odfotit – bud sa neda poriadne vzdialit, aby sa dostal cely do zaberu, alebo v pozadi spati nejaky skaredy panelak.
A je uplne malicky. Ked som vosiel, bol tam priestor asi tak 4 x 2 metre, maly oltar a dve male drevene lavice na sedenie. Ale aj napriek tomu je hojne navstevovany. A preto teraz cez zimu pred jeho vchodom postavili velky stan, ze keby sa uz ludia dnu nezmestili, tak aby nemuseli mrznut uplne vonku. Kedze je taky malicky, ludia zapaluju sviecky pod pristreskom vedla kostolika, lebo dnu by sa uz potom ani pohnut nedalo. Ale aj ked je taky maly, stale ma typicke znaky armenskeho kostola.

13. Namestie Aznavour
Malicke namestie, uprostred ktoreho je fontana zdobena dvanastimi symbolmi horoskopu. Dominantna budova tu je budova kina v tvare stvrt obluka a na druhej strane Hotel Golden Tulip. Zatial co ulica Abovian vyssie od tohto miesta je dost siroka, na tomto mieste je to uz len jednoprudova jednosmerka, cize stale su tu zapchy, alebo auta postupuju naozaj velmi pomaly.

14. Trojuholnikove namestie
Volakedy tu asi bolo namestie. Teraz je cely ten blok pod cislom 14 rozrypany, je tam obrovska jama – Armenske „ground zero“ – a budu tam stavat nove budovy. Blok pod cislom 3 je uz rozostavany, vidno to na fotkach. Na jednej rohovej budove som videl nakres, ako by to malo vyzerat po dokonceni, no bude to pekne a moderne. Len neviem, ci sa to bude velmi hodit do klasicistickej koncepcie hlavneho namestia. Cele je to oplotene, chodit sa tam neda, ale plot je asi len pre Armencov a kedze ja som obycajne vyssi ako oni, viem nakuknut ponad plot.

O skolskom systeme

2007-02-21T11:07:00.000+04:00

21. 2. 2007

Skolsky system v Armensku je uplne odlisny od naseho slovenskeho. My mame zakladnu skolu, a potom strednu. Tuto maju len „skolu“, a trva 10 rokov. Deti do nej zacinaju chodit, ked maju obycajne 7 rokov a vsetci v nej ziskaju vseobecne vzdelanie. Naucia sa citat, pisat, pocitat, nastupuje matematika, armensky jazyk, rusky jazyk, prirodovedecke a umelecke predmety a este dalsi cudzi jazyk. Potom zacina matematika pritvrdovat, neskor sa rozdeli na dielcie casti ako algebra, geometria a pod., prida sa k nej fyzika, chemia, geografia, biologia, svetove a armenske dejiny, a este nejake spolocenske vedy. Dokopy nieco ako nase gymnazia. Nikto sa na nic nespecializuje, tak ako u nas priemyslovky a ucilistia. System vyucby sa podoba slovenskemu. Trieda zostava spolu celych 10 rokov a stava sa z nich kolektiv, dobri kamarati, vsetci absolvuju naraz tie iste predmety, pricom ucitelia chodia za nimi. Pre nas je to takto normalne, ale Tiko mi rozpraval, ze ked sa to porovna s USA, kde stravil posledny rok tohto studia na college, tak tam kolektiv nie je, studenti si vyberaju kurzy, ktore potom navstevuju. Cize na kazdom kurze sa zide stale novy kolektiv.

Po tych 10 rokoch ziaci absolvuju zaverecnu skusku a ako 17-rocni maju moznost studovat dalej na univerzitach. Ano, ako 17 rocni! Alebo dokonca aj menej. Pretoze rodicia sa mozu rozhodnut a zapisat svoje dieta do skoly aj skor. Kedze po vychodeni skoly dokopy nikto nevie nic konkretne robit, vsetci nastupuju do univerzit, ktorych je tu neurekom. Su take vychytene, ale aj take obycajne. Ten kto nestuduje dalej, moze sa z neho stat – ako mi bolo povedane – predavac, vodic a podobne, a aj to sa musi pred tym naucit, pretoze to zakladne vzdelanie nepokryva. Vsetci ostatni maju univerzitny diplom. Z toho mi vyplyva, ze aj obycajni elektrikari su spickovi specialisti a vedia toho ovela viac, nez len, ze toto ju nulak, toto je faza a ktoreho drotu sa netreba chytat. Zemnenia tu nie su, cize ten treti drot, ak sa vyskytne, je uplne zbytocny, a je pozostatkom zo ZSSR, kde uzemnovali uplne vsetko. Toto mi povedal majitel bytu, ked nam prisiel opravit vyhoretu poistku, alebo skratovany radiator:-).

Cize kazdy, kto chce normalne pracovat a zarabat, musi dostat vzdelanie na univerzite. Nezamestnanost je tu okolo 8 az 9 %, co je v podstate dost dobre, a pracujuci lud ma dobre vzdelanie. Alebo aspon nastupujuca mlada generacia. Neviem ako to bolo pred nejakymi 15, 20, alebo viac rokmi. V podstate, kazdy chce studovat na univerzite. A tych je tu naozaj dost. Nie je tu taka konkurencia, ako na Slovensku, ze vacsina vypadne na vstupnych testoch. Tu je prijaty kazdy, a vstupny test ukaze, ze ako na tom stoji. Ti co uspeju lepsie, dostavaju stipendia a studuju zadarmo, alebo dost dobre dotovane, a ostatni si musia za vzdelanie platit. Ked som rozpraval, ze u nas je denne vysokoskolske studium zadarmo (zatial, dufajme, ze aj nadalej), boli prekvapeni, ze to mame super. V podstate tu je to tak isto, len s tym rozdielom, ze aj ti horsi sa tam dostanu, len si za to platia. Na Slovensku sa tam jednoducho nedostanu. Takze, neviem co je lepsie.

Co sa tyka motivacie, kedze malokto chce skoncit ako predavac, ta je dost vysoka. U chalanov o to vyssia, ze ked nastupia na univerzitu, dostanu odklad od zakladnej vojenskej sluzby, ktora tu je (ako som uz pisal) 2 neuveritelne dlhe roky. A kazdy robi vsetko, aby sa jej vyhol, alebo ju aspon oddialil.

Univerzit je tu fakt dost, statnych aj sukromnych. Je tu napr. Armenska univerzita, Americka univerzita (neviem, kde sa tu vzala), Rusko–Armenska univerzita, absolventi ktorej ziskavaju dva diplomy – jeden pre Armensko a druhy, ktory uznavaju aj Rusi.

Zakladne univerzitne vzdelavanie trva 6 rokov, pricom prve 4 roky je bakalarske studium, ktore je oddelene a ukoncuje sa skuskou. Dalsie 2 roky tvori specializovane magisterske / inzinierske studium ukoncene dalsou skuskou. No v pripade Rusko-Armenskej univerzity sa da usetrit 1 rok, kedze tam sa studuje podla „ruskeho systemu“, kde sa po 5 rokoch studium ukoncuje statnou skuskou. Potom este moze nasledovat doktorandske studium, po ktorom sa udeluje titul PhD.

No tento system vsak caka v kratkom obdobi rozsiahla reforma. Dozvedel som sa to cestou na letisko cakat Yuana, kedze nas viezol Davitov otec, ktory je dekanom jednej ekonomicky zameranej fakulty (neviem presne). Hovoril, ze 10-rocne vseobecne vzdelanie sa rozsiri na 12 rokov a rozdeli sa na 2 casti: zakladne a stredne, tak ako je to aj u nas a tiez v inych krajinach.

Co sa tyka internatneho zivota, o nicom takom som ani len nepocul. Armensko ma dokopy cirka 3 miliony obyvatelov, pricom 1 milion zije v Jerevane. Cize studenti tu byvaju s rodicmi. No a ten zbytok, bud dochadza (ak to nie je daleko), byvaju u nejakej svojej rodiny, co zije v Jerevane, prenajmu si byt (zrejme, lebo nic ine si neviem predstavit), alebo jednoducho nestuduju na univerzitach a ziju jednoduchsi malomestsky alebo dedinsky zivot mimo Jerevanu.

Zaujimave je, ze prvaci - vysokoskolaci si „oficialne“ nemozu kupit ani alkohol, kedze maju este len 17 rokov. Musia si este rok pockat. Aj ked neviem, kto by to tu kontroloval, a hlavne na zaklade coho. Obcianske preukazy tu nie su. Kazdy si tu hned vybavuje namiesto neho rovno pas, alebo pouziva na identifikaciu skolsky preukaz. Ale pas predsa nikto so sebou nenosi.

Je to podla mna zvlastne. Na Slovensku je pre mladeho cloveka prvym milnikom, ked dovrsi 15 rokov a dostane obciansky preukaz – stava sa obcanom SR. Dalsim je stuzkova spolu s maturitou a tretim dajme tomu promocia. Tu mladi najviac spominaju na oslavu, ktora nasleduje za ukoncenim vseobecneho 10-rocneho studia. Po zaverecnej skuske, ked uz prestanu byt studentmi, si kolektiv (bez rodicov, bez ucitelov) zorganizuje velku party, na ktorej sa este posledny krat vsetci zidu a vsetci sa oze..., vlastne si zaspominaju a posledny krat sa spolu zabavia.

O prichode noveho stazistu

2007-02-21T10:58:00.000+04:00

AIESECari mi uz asi pred mesiacom oznamili, ze sa im podarilo matchnut firmu, ktora si zadala podmienku, ze chce stazistu z Ciny. Chcu sa dostat na cinsky trh a stazista im ma pomoct so svojim rodnym jazykom. Obycajne sa taketo zmluvy nepodpisuju, ale oni si verili a nakoniec sa aj podarilo. Jeho meno je Yuan.
Dostal som sa do kontaktu s Yuanom uz davnejsie. Pisali sme si pravidelne, poslal som mu odkaz na moje fotky aj s vysvetlujucim prekladom, aby po studiu v Sanghai nebol z Jerevanu prilis vybity. Stale ma vsak iformoval, ze jeho viza, ktorych vydanie malo trvat 1 tyzden, sa stale odklada a natahuje. Prisom mu hori termin, pretoze v aprili musi byt spat v Cine, pretoze este stale studuje. Minuly stvrtok mi vsak napisal, ze konecne ma viza hotove a dojde o 3 dni. Chlapec nic neodkladal a poponahlal sa s kupou letenky. Dosiel v noci zo soboty na nedelu o tretej. A to aj napriek tomu, ze prave v tu noc Cina oslavovala zaciatok noveho lunarneho roku. Prave vtedy sa Cinania schadzaju a oslavuju novy rok v kruhu rodiny. A on bol prave vtedy v Moskve na letisku, ktore ani nemohol opusti, pretoze nemal viza! Cesta mu trvala dost dlho, kedze Cina nie je prave za rohom a dokonca letel cez Moskvu, kde si musel pockat na prestup 8 hodin.

18. 2. sa zacal novy Cinsky rok. Rok psa je za nami, privitajme rok svine:-). Toto je rok vsetkych tych, co sa narodili v roku 1983 +/- 12 rokov. (matematicky vyjadrene 1983 + 12n; n = Z) Medzi nich patrim aj ja, aj Yuan.

17. 2. 2007
V tu noc sme uz mali 2 tyzdne dopredu naplanovany koncert. Bol to sice zase Bambir, uz treti krat, druhy krat v Stop clube, ale bol to ich posledny koncert, tak sme tam museli ist. Dokonca aj tu si niekto spomenul a o pol noci vykrikol do davu „Happy New Chinees Year!“ No, a mam fotku s gitaristom a este s jednym co hra na flautu. Ostatni dvaja sli hned po koncerte prec.

18. 2. 2007
Rovno po koncerte, nieco po druhej, som sa stretol s dvoma AIESECarskymi novacikmi a isli sme na letisko cakat Yuana. Kedze v AIESECu su hlavne baby, ktorym obycajne nie je dovolene ist von tak neskoro, jasne ze poslali chalanov, aj ked tito dvaja novacikovia este ani nevieda, o com vsetkom vlastne AIESEC je. Prave prichod noveho stazistu a jeho cakanie je jeden z najdolezitejsich okamihov pre AIESECara. Druhym je odprevadit ho/ju v prvy den do fimy. Aspon podla mna... Cize som bol rad, ze tito dvaja novi (Davit a Tiko) sli na letisko s takym nadsenim. Dievcata ani nevedia, o co prichadzaju.

Na letisko nas viezol Davitov otec, mimochodom dekan jednej z fakult Armenskej univerzity. Dosli sme asi 25 minut pred planovanym priletom, no jeho lietadlo doslo asi o 15 minut skor. Cakame, cakame. Davit a Tiko celi nervozni. „Ako ho len spozname? Nemali by sme si pripravit nejaky papier s napisom AIESEC?“ To bolo mile:) Ja ich len ukludnujem: „Kolko Cinanov moze prilietat prave v tento den, a prave tym letom a dokonca z Moskvy?“ Ved to je ako keby som ja letel do nejakej mace prave v noci z 31. decembra na 1. januara. Predpokladal som, ze domaci prejdu pasovou kontrolou skoro a vsetych ostatnych si pekne preveria. Tak aj bolo. Cakali sme uz nervozni asi pol hodinu a konecne prichadzal chalan s trochu sikmymi ocami. Tiko a Davit celi bez seba. „To je on!“ To predsa nemoze byt on, ved je vysoky, ma kucerave vlasy a malu batozinu. To nemoze byt on. Pockajme chvilu, ak ho nikto neprivita, postavi sa niekde bokom a bude sa obzerat po niekom, tak pojdeme za nim a opytame sa ho. Tak aj bolo. Osamoteny sa obzeral dookola. Tiko sa ho opytal, ci je Yuan, a odpovedal YES. No super. Cakal som maleho cloviecika s velkou batozinou. Ale musel som to zobrat ako fakt. Sikme oci, meno sedi, musi to byt on. Tiko a Davit sa mu predstavili a ja mu hovorim: „Hadaj ako sa volam ja.“ Kedze sme sa poznali z chatu, mal ma spoznat. Odpoved bola prekvapujuco „Neviem“. Dalej sa pyta, ze kde je Aram, ze vraj ho mal cakat. Hovorime, ze v AIESECu ziadny Aram nie je. A on na to: „Co je AIESEC?“
- Takze ty nie si AIESEC stazista?
- Nie. Ale meno ste trafili presne:)
- Takze aj ty si Yuan z Ciny? Dvaja na tom istom lietadle?
- Nie, ja som Juan (Chuan) z Kolumbie.

Zrazu bolo vsetko jasne. Rychlo sme sa s nim rozlucili a ponahlali sme sa naspat cakat toho nasho. No nie je to haluz? Bol som si isty, ze sa nemozeme pomylit. A stalo sa:-)

Po dalsich 20 minutach konecne dosiel. Medzi poslednymi! Jeho pas kontrolovali pol hodinu, kazdy jeden list dokladne prezreli. Asi nechapali, co tu taki robi. Ale nakoniec ho pustili. Taky ako som cakal, no trosku vyssi. Ale nie taky vysoky ako ten kolumbijcan. Predosly scenar sme si zopakovali, Tiko a Davit sa mu predstavili a ked som mu chcel polozit tu istu otazku, tak ma predbehol a rovno ma pozdravil „Hi, Peter“. Tak to malo byt:-)

Pomohli sme mu s batozinou, nalozili do auta a uz sme uhanali smerom do Jerevanu. Presli sme okolo armenskeho „Las Vegas“, co je predmestie Jerevanu plne vysvietenych kasin a barov. Pestrofarebne neony len tak ziaria a noveho priselca mozu trosku zmiast, ze kam sa to len dostal. Ja som si to pri prichode ani nevsimol. Sedel som vpredu, otoceny smerom dozadu a rozpravali sme sa celou cestou. Ale Yuana na to specialne upozornili.

Ked sme sa dostali do centra, padol navrh ukazat mu hned Republic Square. V noci su budovy nadherne vysvietene. Ale prehliadka sa nekonala. Dosli sme tam a vsade tma. Zda sa, ze okolo polnoci, alebo neskor vypinaju osvetlenie budov...

Na byt sme konecne dorazili okolo piatej. Ja som v ten den toho vela nenaspal, asi len do poludnia, ale Yuan prespal takmer celu nedelu a aj dalsiu noc. Dokonca sa nevedel dostavit ani na svoju welcome party, ktora bola v nedelu vecer. Zobudil som ho, ale ospravedlnil sa, ze nie je v jeho silach tam ist. Tak som siel sam. AIESECari boli trochu sklamani, stalo sa im to totiz prvy krat, ze by novy stazista nevedel prist na welcome party. Ale na druhej strane, je to pochopitelne. Dlhy let, 8-hodinove cakanie na letisku na prestup a nakoniec zmena casoveho pasma o 4 hodiny dopredu. Cize ked ideme spat napr. o polnoci, tak v cine uz maju 4 hodiny.

O Armencine

2007-02-17T09:52:00.000+04:00

Lekcia Armenciny, alebo o tom, ako zmiast domacich

16. 2. 2007

Nadvazujem na Lukiho a pripravil som pre vas kratky kurz Armenciny. Nie je to nic extra, ale je to len pre zaujimavost. A je to vlastne na Lukiho ziadost, kedze sa o to zaujimal. Keby tu chcel ktokolvek najst prispevok na nejaku konkretnu temu, tak nech mi kludne napise. Staci aj komentar na blog. A aby to nebolo take nudne, pridal som aj nejake osobne postrehy.

Legenda:
Prve slovo by malo byt po Armensky, ale asi by mi nezobralo to ich unikatne pismo, tak to prve slovo je tak, ako by to napisali oni pouzivajuc latinske pismena (alebo ako by sa to pisalo po anglicky). V hranatych zatvorkach je ako sa to cita po slovensky, no a na koniec preklad.

Suhlas / nesuhlas
Aio – [aio/ajo/aljo] – ano (vsetky tieto mutacie som pocul ked niekto zdvihol telefon a ohlasil sa “ano?” – “aio?”)
Ha – [ha] – ano (toto sa pouziva bezne v normalnej komunikacii, casto aj zdvojene „ha – ha“)
Voch – [voč] – nie (oficialne, este som to nikdy nepocul)
Che – [če] – nie (v beznej komunikacii)

Pozdravy
barev dzes - [baref dzes] – Dobry den! (oficialny pozdrav)
barev - [baref] - Ahoj! (neoficialny pozdrav)
privet - Ahoj! (z rustiny, neoficialny pozdrav, hlavne v beznej komunikacii medzi priatelmi)
tsestyun - [cescjun] - Do videnia! (oficialny pozdrav)
paka – Ahoj – v zmysle “do videnia” (z rustiny, neoficialny pozdrav)

Ine zdvorilostne frazy
vonts es - [vonces] - Ako sa mas?
lav em - [lavem] - Dobre.

Toto pocut zakazdym, ked sa dvaja ludia stretnu. Hned sa pytaju, ze ako sa ten druhy ma. Ale podla toho co vidim, je to nieco ako dodatok k pozdravu, fakt len take zdvorilostne a o tu odpoved uz ani tak velmi nejde. Bezne pocut: Ako sa mas? - Dobre. A ty? - Dobre. A az potom zacina normalny rozhovor. Ak vobec nejaky zacne. Niekedy sa dokonca rovno opytaju: “Ako sa mas? Dobre?” – “Vonces? Laves?” A vtedy uz staci len povedat Ha!

shat lav em - [šat lavem] - Velmi dobre.
vat em - [vatem] - Zle. – v zivote som to tu este nepocul
vochinch - [vočinč] - Ujde to.
shnorhakalutyun - [šnorakaluciun] – Dakujem
shat shnorhakalutiun - [šat šnorakaluciun] - Dakujem velmi pekne.
merci - [mersi] – Dakujem (neformalne, v beznej komunikacii ovela castejsie)
khndrum em - [chundrumem] - Prosim.
neroghutyun - [nero(r)uciun] - Prepac. , pricom to (r) sa vyslovi ako pri “rackovani”
[problem čka] – ziadny problem (no problem)
[haskanum em] - rozumiem
[čem haskanum] – nerozumiem (toto sa zide ovela viac ako ta predchadzajuca fraza)

[inč ardži?] – kolko (to stoji)? ja sa vsak namiesto toho pytam po slovensky, a potom automaticky odpovedaju po rusky. Najstastie cisla v rustine zneju velmi podobne.
[inč ka?] – co je?, co sa deje?
Ked volam z pevnej linky a pytam si niekoho k telefonu…
[(meno)-in garelije] – Mozem hovorit s .... (meno)? napr. Peterin garelije?

Z osobnej skusenosti sa mi velmi nevyplati ohlasit sa do telefonu po armensky. Pretoze moja vyslovnost je tak dobra, ze ich pomylim, uveria mi a zacnu na mna hovorit po armensky. Najma, ked to zdvihne nejaky rodic, namiesto toho AIESECara, komu volam.

Armenske cisla
mek - [mek] - jeden (-a, -o) je to oficialne, namiesto toho vsade pocut:
mi hat - [mihat] – jeden (v beznej konverzacii, napr. Mi hat Kotayk. – Jedno pivo (Kotayk), ale pozor: mi kilo – jedno kilo)
erku - [jerku] - dva (dve)
erek - [jerek] – tri
chors - [čors] – styri
hing - [hing] – pat
vets - [vets] – sest
iot - [jot] – sedem
ut - [ut] – osem
inae - [inne] – devat
tas - [tas] – desat
hayrur - [hajrur] – sto
hazar - [hazar] – tisic

Tieto male cisla su mi v podstate na nic. Vystacim si s cislami do 4. Ked si nieco kupujem, tak nikdy nie viac nez styri kusy. A ked uz chcem viac, tak je to na kila a zase nekupim viac nez 4 kila naraz. Viac sa zide vediet vacsie cisla ale k tomu je nevyhnutne ich skladat. Ved len obycajny chlieb stoji minimalne 100 dram.
Tvorba cisiel je vsak na mna dost komplikovana a to hlavne kvoli vynimkam. Tak napr. 44 sa povie karasun-čors. Nechapem preco zaklad slova styridsat sa nepodoba na “čors”, ale je to uplne ine – karasun. To viem len preto, ze byvam na Gulbenkyan 44:)
Pri nakupe nad 1000 dram uz treba vediet spajat tisicky, stovky aj desiatky. To je uz vela. Zvladam len jednoduche, ako napr. jerkuhazarjot = 2007 (nas novy rok:-)

Ale zo vsetkeho najviac sa zide vediet, ako povedat vodicovi marshrutky, aby zastavil. Pretoze, ked ten vidi ze na zastavke nikto nestoji a z cestujucich mu nikto nepovie, aby zastavil, tak si ide v pohode dalej. Cize…

[gangarunga ganknek] – zastavte na zastavke
[ganknek ajstech] – zastavte tu (cize mimo zastavky, nastastie to pre nich nie je problem)

Alebo ked sa vezieme taxikom domov, pretoze po jedenastej v noci uz metro nechodi a marshrutky su zriedkavejsie, tak ich niekedy treba navigovat. A tu sa zide vediet:
[ač] – do prava
[dzach] – do lava
ughigh - [u(r)i(r)ch] – rovno, to iste"r" ako som pisal vyssie

Este k tym marshrutkam po jedenastej v noci. Nie je na to ziadny poriadok a sofer si urcuje, kedy ma fajront. A je uplne jasne, ze prave ta jedna marshrutka, ktoru by mi trebalo neprichadza. Predstavte si, ze soferujete cely den hore-dole, tak po desiatej uz fakt musia mat toho dost. Ale ti co vydrzia, tak si v noci uctuju dvojnasobnu sadzbu, cize 200 dram. Taxik vyjde na 600, a tak ked sa poskladaju traja, tak to vyjde na rovnako a je to dokonca aj rychlejsie a pohodlnejsie. Zaujimave je, ze ked oslovime taxikara na stanovisti, tak si vypyta viac, napr. 800. Ale ked si ho objedname cez ich dispecera cez telefon, tak je to zarucene 600. Stalo sa tak, ze nas indicky kamarat Rajat sa pohadal s taxikarom, pretoze ten mu ponukol odvoz za viac ako 600 dram. Tak mu rovno do oci povedal, ze zavola na ich dispecing a radsej si ho objedna… Hned mu znizil sadzbu na 600:-)

Skuska na koniec
S tymito slovickami sa da predstierat jeden kompletny rozhovor po telefone a kazdy si bude mysliet, ze viete dokonale po Armensky. Dufam, ze pochopite:

- Barev dzes. Lilitin garelije? Šnorakalucjun.
- Privet Lilit!
- Šat lav. Mersi. Du vonces?
- Ha. Ha – ha.
- Če! Ha!
- Inč?
- Háá.
- Jerkuhazar?
- Če?
- Aá. Hazaruthajrur. OK. Problem čka.
- Mersi. Paka.
- Ha – ha.
- Paka!

Dobre, nie? Este by sa to dalo predlzit vlozenim do rozhovoru niekolkych nazvov metro stanic, ako napr. Barekamuciun, Maršal Bahramian, Jeritasardakan, Hanrapetutian Hrabarak.

Mimochodom, to posledne znamena Republic Square, cize Republikanske namestie, z ktoreho mam tolko krasnych fotiek.
A tak ma napada nieco, co je este VELMI dolezite!

ARMENSKO sa po Armensky povie HAYASTAN [hajestan].
Hayastani Hanrapetutiun - [hajestani hanrapetuciun] – Armenska republika, v skratke H.H.

A pikoska na zaver:
Pri poslednej navsteve banky, ked som si chcel vybrat vyplatu, som bol premenovany. V bankovom prikaze bolo moje meno napisane tak, ako ho oni citaju. Firma mi totiz poslala prachy na meno Piter Sernak, pretoze tak citaju Peter Cernak. Bankovy uradnik mi odmietol vydat peniaze. Celkom ho chapem, ved Piter Sernak, to nie som ja! Nakoniec sa to vyriesilo telefonatom z firmy do banky a ked som tam zasiel druhy krat v ten isty den, nahodou som sa dostal k tomu istemu panovi za okienkom a ten mi ich zase nechcel vydat. Ze vraj taky zaznam, pozerajuc na moj pas, nemaju. Ale potom za nim prisiel jeho nadriadeny a povedal mu, aby nebol taky prisny a hned na to sa ma uz pytal, ze v akych bankovkach si to prosim… 5000-ky, 10-ky, ci 20-ky?

takze tolko k Armencine. Paka!

O druhom koncerte Bambir

2007-02-09T09:45:00.000+04:00

2. 1. 2007
Piatok

Minuly piatok sme sa s Thomasom zase vybrali na koncert rockovej skupiny Bambir. Tentoraz vsak v inom podniku (Friday club – kedze bol piatok), v inej atmosfere a mali hrat unplugged, cize na akustickych gitarach, namiesto elektrickych. Vstupne tentoraz bolo dokonca az 3000 dram, ale za to k tomu Thomasov prislub, ze to bude nieco uplne ine ako v Stop clube minuly tyzden, bez tlacenice, ale s moznostou sadnut si k stolu a dat si normalne pivo. A tak to aj bolo. Dosli sme nieco pred deviatou. Miestnost bola asi tak isto velka ako minule, priblizne ako nejaka normalna obyvacka, asi 8 okruhlych stolov, pricom polka z nich bola este prazdna. Sadli sme si k tomu, co bol najblizsie ku kapele. V jednom rohu uz mali vsetko pripravene a tak kapela sa bavila s nejakymi kamaratmi a popijali. Thomas sa s nimi uz raz stretol mimo koncertu, uz sa poznali, takze ho osobne privitali a kedze som bol s nim, tak aj mna:-) Hlava skupiny – gitarista – nas odprevadil k stolu, hned prisla aj servirka a mohli sme si objednat.

Zacali zase presne na cas, ako minule, o deviatej. Kym sa poriadne rozbehli, do nejakej 2 – 3 pesnicky, vsetky stoly sa prave zaplnili, ale nikto nestal, bolo to tak akurat. Dokopy nas tam bolo asi 20, k tomu jedna servirka, ktora mala co robit, takze behala jak fretka, aby nikto nemusel na svoje pivo cakat prilis dlho. Dokonca sme k nemu dostali zakazdym pozornost – oprazene chlebove kocky s cesnakom.

Hned ako sme dosli bolo jasne ze unplugged hrat nebudu, kedze tam uz bola pripravena elektricka dvojkrka gitara, aj basgitara. Bubenik si svoju bubenicku supravu vymenil za bongo. Ani som nevedel, ze na takom jednom nastroji sa daju vyvolat uplne odlisne zvuky, podla toho kam sa udiera, ci uz do stredu, alebo blizsie k okrajom. No a stvrty clen, co hra na dychove nastroje si trubku vymenil za priecnu flautu, a len zriedkavo vytiahol aj pistalu. A este aby som nezabudol, spolu s bubenikom si podavali tamburinu, podla toho kto mal na chvilu pokoj od svojho hlavneho nastroja.

Tentoraz to bol uplne iny zazitok. Nielenze nebola tlacenica a dalo sa normalne sediet, ale netlacili sa tam rozni typkovia, co chceli za kazdu cenu fotografovat z metrovej vzdialenosti a silnym bleskom. Aj my sme fotili bez blesku, tak aby sme nerusili ostatnych a hlavne kapelu. Ale najvacsia zmena bola v style. Minule to bol hard rock a tentoraz soft rock, alebo folk rock. Sam bas-gitarista to tak povedal, ked sme sa s nim pocas prestavky rozpravali. Pesnicky boli vacsinou pomalsie, nasli sa vsak aj rychlejsie, ale jednoznacne boli viac uvolnenejsie, bez tej minulej tvrdosti a revu.

Zase vsak ten zaujimavy mix roznych hudobnych nastrojov, k tomu armensky, alebo anglicky spev, dlhe gitarove a klarinetove sola a k tomu potesenie z hry a usmevy nie len kapely ale aj publika. Minule som spominal, ze mi tam nesedeli tie dychove nastroje. No teraz to beriem spat, zvykol som si a takto je to originalne, Armenske.

A este mala zaujimavost, vstupenka na koncert je podpisana vsetkymi clenmi kapely:)

Tu su fotky Bambir vo Friday clube.

Mladi Bambir doteraz vydali dva albumy. Nasiel som ich zgrabovane na serveri v praci. A bol to prave tento styl – soft rock. Jeden z nich nahravali minule leto v USA, a teraz su spat, kazdy sa z toho tesi a hraju taketo „mini“ koncerty kazdy vikend. O 2 tyzdne budu zase v Stop clube hrat hard rock. Zase sa ocakava tlacenka:-)

Ten, kto by mal zaujem spoznat a vypocut si armensky rock, ponukam tu na stiahnutie niekolko, mojich najoblubenejsich, skladieb. Nazvy neviem, ani neviem, co sa tam spieva, ale znie to dokopy super. Ten armensky text mi znie miestami usmevne, aj tie rymy sa niekedy zdaju dive, ale to je armensky styl a mne sa to paci. Pocul som uz viac tradicnych pesniciek, a vsade boli take krkolomne rytmy a zmeny tempa:-) Takze tu su: track1, track2, track3, track8. Osobne odporucam jednotku a osmicku, ale komu sa zda malo, v tej absolutnej adrese staci len zmenit cislo na 01 az 12, a takto si mozte stiahnut cely album. Prajem prijemny kulturny zazitok:o)

O TV vysielani

2007-02-08T01:58:00.000+04:00

30. 1. 2007
Utorok

Minuly tyzden v pondelok mi do prace zavolali AIESECari, ze na dalsi den pojdu do telky spropagovat trosku AIESEC a chceli, aby som siel s nimi. Mali sme dojst na 9.15 do telky, ktora je na kopci na okraji mesta. Tak som sa vypytal od sefky ci mozem ist a tym padom aj meskat na dalsi den do prace. Jasne, ze ma pustila, ale neodpustila si poznamku, ze mam spomenut firmu, kde pracujem:-)

A tak sme sa na dalsi den stretli na AIESEC ofise okolo 8.30 a pockali sme kym dosli aj ostatni. Isli sme tam totiz styria. Prezidentka, ktora hovorila o projekte (PBoX), na ktory dostali grant a vdaka ktoremu sem ma dojst minimalne 5 dalsich stazistov uz v marci. VP OGX pravdaze hovorila o nabore novych clenov a moznostiach, ktore im AIESEC ponuka, vsetko pekne podla pravidiel Common Induction Process – cize nie len staz ale aj clenstvo a tak dalej. Isla tam s nami este jedna Alumni, cize byvaly clen - prezidentka AIESECu Armensko spred asi 10 rokov. Ani neviem o com presne hovorila, ale kedze menovala nejake firmy tak asi o lepsich moznostiach do buducnosti pre studentov, ktori prejdu rozvojom v tejto organizacii. No a ja som tam bol takpovediac do poctu, na ozivenie, aby aj prakticky dokazali ze robia Medzinarodnu vymenu a ze ja som tu vdaka nim:-)

Najdolezitejsou otazkou predchadzajuceho dna bolo dohodnut sa ako tam pojdeme. Kedze je to dost na okraji mesta a mali sme tam ist „skoro“ rano, na 9.15, a marshrutky tam nechodia, dohodli sme sa na taxiku a spolocnom stretnuti na AIESEC ofise. Ale nakoniec nas tam odviezla ta Alumni na peknom, trochu starsom, BMW-cku. A aj tak to trvalo nejakych 20 minut.

Ked sme dosli na miesto, tycila sa tam obrovska televizna antena, ktoru vidno takmer z kazdeno miesta v centre, no ja som si ju az doteraz vobec nevsimol. Do arealu nas vpustili az po preukazani sa pasom, a to aj domaci, nie len ja. Ako som sa dozvedel, ked maju preukazovat svoju totoznost, najcastejsie na to pouzivaju pas a nie obciansky preukaz ako u nas. Pretoze obciansky tu totiz vobec nemaju. Este ze mi to povedali dopredu, aby som si vzal pas. Jedna holka si ho vsak zabudla, ale vpustili ju aj na studentsky preukaz z univerzity. V budove sme este presli branou – detektorom, ale nikoho tam nezaujimalo, ze pipame a pustili nas dalej.

Dosli sme do satne a maskerne v jednom. Ja som si len vyzliekol bundu a bol som hotovy, ale dievcata tam maskerka pekne prepudrovala a potom sa este sami domalovali. Az tu som sa dozvedel, ze je to celonarodna statna TV stanica, nieco ako nase STV, az na to, ze to vysielaju do celeho sveta. Neviem sice na akom principe, ale bolo mi povedane, ze sa to da naladit cez satelit kdekolvek na svete. Skoda, ze pisem len teraz, nie? Alebo skor na stastie.

Studio bola obrovska hala, nieco ako telocvicna, pricom v jednom rohu bola naaranzovana „obyvacka“ s kulisou. Cisto ako nase Telerano: farebne gauce s pestrofarebnymi vankusmi, sklenene stoliky, vazicky, kvety (umele), vonne sviecky a podobne hluposti na zutulnenie „obyvacky“. S tym Teleranom som sa ani nemylil. Az tam som sa dozvedel, ze vysielat sa to malo na dalsi den o 8.00 rano:-) v podobnej relacii. Privitala nas tu moderatorka, mlada dievcina v dlhej sukni a chlpatych cizmach, a prihovorila sa mi dokonca aj po anglicky. Ale ked sa zacalo natacat, tak sa uz pytala po armensky a jedna AIESECarka stale prekladala. Este nam pripli male mikrofony, riadne nas osvetlili asi desiatimi obrovskymi refletormi, ktore viseli vsade z toho vysokeho stropu po celej hale. A mohli sme zacat. Moderatorka nas vsetkych predstavila a mala to aj dobre pripravene, pretoze som pocul svoje meno aj priezvisko vyslovene uplne spravne (ako po slovensky), s makcenom aj dlznom. Co sa stalo asi prvy krat. Vsade pisem svoje priezvisko bez diakritiky, aby som domacich zbytocne nemylil makcenmi. A tak „C“ na zaciatku bez makcena sa skomoluje aj ked sa to cita po anglicky aj ked po armensky. Preto ma potesilo, ked to vyslovila spravne, dokonca aj meno. Obycajne ked sa predstavujem, tak meno Peter vyslovim tiez po anglicky a tak maju vacsinou tendenciu pisat a aj vyslovovat moje meno ako Piter:)

Moja priprava nebola ziadna – ved naco (podla ostatnych... ) – a tak ma takmer vsetky otazky dost prekvapili. Cakal som nieco take tradicne, co sa ma stale vsetci pytaju, ze preco som sa rozhodol prave pre Armensko, ci sa mi tu paci, kde pracujem, co robim a podobne. Ale tato dievcina – moderatorka rozmyslala trosku inak ako zbytok Armencov, co som stretol, a tak aj tie jej otazky boli trosku ine. Alebo len ten preklad sa mi zdal divny? Teraz neviem. Moderatorka sa na zaciatok pytala to iste kazdeho a baby predo mnou rozpravali dost dlho, len som nevedel na aku otazku. Ja som prisiel na rad ako posledny a tak ma ta z fleku prelozena otazka dost prekvapila. „Mohol by si nieco zazelat nasim divakom?“ Nie je to tak nezmyselne, ale vzhladom na koniec januara som to jednoducho necakal, a tak zo mna vyslo len kratucke obycajne zelanie do noveho roku.

Po tom nasledovala diskusia po armensky na tie temy co som uz spomenul vyssie. A dalsia otazka na mna: „Co si si sem priniesol a co si chces odtialto odniest?“ Az neskor som na toto dostal feedback od Manushak, pretoze kvoli tomu si privstala, aby to videla, a povedala mi ze bolo vidno, ze ma ta otazka fakt zaskocila a rozmyslal som nad nou. No co uz. Odpovedal som najlepsie ako som vedel. Ale keby som mal cas na premyslenie, tak by som odpovedal asi trosku inak. Doplnujucu otazku som uz nastastie zvladol lepsie. Dokonca sa na odpovedi aj zasmiali. Aspon nieco pozitivne:) Zase diskusia po armensky a zase otazka na mna. „Kde byvas?“ Kto by uz cakal taku otazku? Tak som priblizne opisal, kde to je. A reakcia moderatorky rovno vo vysielani: „Fiha, blizko centra, blizko metra, na Komitas avenue, aj ja by som tam chcela byvat.“ Ani som nevedel, ze mame tak prestiznu polohu. Aj ked centrom by som to nenazval, kedze je to este asi na 15 minut chodze od poslednej stanice metra. No ale ja sa nestazujem. Fakt nie je problem sa dostat kamkolvek a do prace to mam tak blizko, ze mozem chodit aj peso a nemusim sa viazat na ine dopravne prostriedky.

Pol hodinka ubehla ako voda, na konci ktorej som sa citil trosku blbo, no kazdy ma utesoval, ze to cele bolo dobre. Moje ocakavane otazky ani nepadli, a tak som nemohol spomenut ani firmu kde pracujem. Ale pytali sa to pred zaciatkom nakrucania a tiez si to zapisovala. Ktovie ci to bolo vypisane v titulkoch.
Do prace som sa dostal nieco pred 12.00. Ale nejak ich nezaujimali detaily, ze ako bolo a kedy sa to bude vysielat. Tak som si to nechal pre seba:-).

O narodeninach vo firme

2007-02-01T10:13:00.000+04:00

27. 1. 2007
Sobota

Vo firme maju zamestnanci so sebou velmi dobre vztahy a zakazdym, ked oslavuju svoje narodeniny, tak donesu pre vsetkych kolegov velku tortu, ine zakusky, limonady, vino, niekedy aj sampanske. Vtedy len poslu na distribucny list vsetkym oznam, ze o danej hodine su vsetci pri tej prilezitosti pozvani na tortu. No a vzdy sa to odohrava v nasej kancelarii. Mame tu viac priestoru, v strede okruhly stol, ktory je stale prazdny a tak si tam vedia rozlozit vsetky veci. No a tuto sobotu mi tiez dosiel taky mail. Vacsinou je to v Armencine, no ale Outlook nepodporuje to ich pismo, tak to len napisu latinskym pismom foneticky, tak ako to znie v Armencine. A da sa tam rozoznat jedno ale to najhlavnejsie slovicko „tort“. Bolo to v sobotu predpoludnim, ked hlavny manazment este nebol v praci a tak sa oslavovalo bez nich. Nahodou som mal pri sebe fotak, tak na konci najdete aj odkaz na fotky.

Inak takmer kazdy tyzden tu ma niekto narodeniny a zakazdym je aj torta. Pri 50 zamestnancoch je to prijemne. „Vsak Luki, ake by to bolo u vas pri 500 zamestnancoch... Torta kazdy den. Niekedy mozno aj dve, tri... :-)“

29. 1. 2007
Pondelok

Na dalsi den po koncerte, v pondelok, dosiel dalsi mail s tortou a tak sa aj stalo. Zeny z nasej kancelarie doniesli tortu, chacapuri (drobne pecivo z listkoveho cesta plnene slanym syrom), limonady a vino. A zase sa vsetci zamestnanci nahrnuli do nasej kancelarie. Lenze bolo to akosi ine. Nikto sa nezdal byt oslavencom a pripijali si len tak vsetci so vsetkymi. Potom mi sefka povedala, ze nikto nema narodky, ale oslavuje sa Armensky sviatok „Army day“, cize Den Armady. Je to stale 28. januar, ale tento rok to pripadlo na nedelu a tak extra den volna sa vynechal, ale drobna oslava sa predsa len konala v pondelok. A pritom som bol v nedelu s AIESECarmi a nic mi o tom nepovedali. Asi aj pochopitelne, ved to boli vsetko dievcata a tie nemaju k armade nijaky vztah, kedze sa ich povinna sluzba netyka...

Pytal som sa sefky, ze preco sa vobec taky den oslavuje, ze co je na armade take vynimocne, ze si zasluzi osobitny den a dokonca statny sviatok. A vysvetlenie: Povod ma z cias ked Armensko bolo sucastou ZSSR, kde armada velkej a silnej mocnosti ako bol byvaly Sovietsky zvaz mala svoj sviatocny den. Cize sa to nejak prenieslo aj do uz samostatneho Armenska. No a dalsi dovod, taky mensi... Tento den sa tu povazuje za urcitu kompenzaciu chybajuceho dna muzov. Kedze celosvetovo sa ustalil Medzinarodny Den Zien na 8. marec, neznejsie pohlavie ma „svoj den“, ale muzi ho nemaju, a tak sa Den armady povazuje tak trochu aj za den muzov, kedze povinna sluzba sa ich vsetkych tyka a je to ako osud, uniknut mu je velmi tazke a kazdy tym musi prejst az na par „stastlivcov“. Uz som o tom pisal.

Preto to dohodli zeny z nasej kancelarie. Vsetky sa poobliekali a isli prec a ked sa vratili, mali so sebou velku tortu a vsetky tie ostatne veci. Urobili to kvoli spolocnej oslave a aj kvoli muzom vo firme. Pekne od nich.

31. 1. 2007
Streda

Normalny pracovny den uprostred tyzdna a zase dalsi mail o narodeninach. Tentokrat som si ho skopiroval a tu je. Sice bol len 1-riadkovy vo fonetickej armencine, ale zase sa tam da rozoznat slovicko „torta“.

Jam@ 13:30-in bolord hameceq pm-neri senjak tortik utelu.

Absolutne neviem co to znamena (urcite pozvanie na tortu), ale neviem co presne, doslova. Tu by nam mohol pomoct moj Armensky citatel, ktory teraz zije v Kosiciach a vie perfektne po slovensky. Prosim ta Areg, ak to budes citat, preloz to v komentari k tomuto clanku. Dakujem.

Areg sa mi ozval cez tento blog a som naozaj rad, ze ho vobec nasiel. Takto ma priame informacie ako cudzinec vnima jeho krajinu. Je to sice len moj osobny pohlad na veci, ale ak by sa nejak odlisoval od skutocnosti, prosim ta oprav ma. A tak sa aj ja nieco viac dozviem, tak isto ako aj ostatni citatelia tohto blogu.

Ale aby som sa vratil k teme. Cize toto bola uz tretia torta za poslednych 5 dni. Celkom dobre. A tu su fotky z tych dvoch narodeninovych oslav. V stredu som mal zase uplne nahodou so sebou fotak, pretoze nam tu rano zase snezilo a chcel som zachytit tu atmosferu. V pondelok som vsak fotak so sebou nemal. Skoda. Aj ta torta bola velmi pekna. Ale tato stredajsia, to bola doteraz ta najkrajsia spomedzi vsetkych predchadzajucich. Takmer az svadobna. Ruzicky uprostred boli z kremu a tie po obvode zo suseneho bielka.

A pridal som tam aj fotky Armenskeho konaku (brandy). Pravdaze toho najlepsieho. ARARAT, najznamejsi a najlepsi spomedzi Armenskych konakov a mozno aj na svete! Nie nadarmo sa hovori, ze Skotska whisky, Gruzinske vino a Armensky konak. Toto ma fakt nieco do seba. Hviezdicky znamenaju roky: 3 hviezdicky, cize 3-rocny konak. Ale daju sa zohnat aj 5, 7, 10, 12, 15, az 25 rocne. Aj cena stupa asi podobne. Ale na ochutnanie staci aj ten 3-rocny. Je to bomba. Vsetky ostatne konaky sa mozu schovat:-)

O strnastom vikende

2007-02-01T10:10:00.000+04:00

28. 1. 2007
Nedela

Minule som spominal, ze budu volby. Tak, aby to bolo zaujimavejsie, tak aj tie prelozili. Dohodlo sa to na nejakom specialnom narodnom zhromazdeni a presunuli to dokonca o 2 mesiace - na koniec marca. To preto, ze boli dve kandidatky a clenovia nevedeli koho zvolit, pretoze „vraj“ ani nevedeli kam vlastne AIESEC Armensko smeruje a tak nevedeli ani rozhodnut, kto by ho mal na nasledujuci rok poviest. Cize sa to prelozilo (aj ked nechapem preco az o 2 mesiace) a namiesto volieb mali vsetci plnopravni clenovia stretko, kde prebrali globalne a narodne smerovanie AIESECu, strategicky plan – bod po bode, ciele a konkretne strategie k nim.

Vedel som, ze to bude v Armencine, ved to bolo dolezite, aby to pochopili oni a nie aby sa prisposobovali mne. Vlastne som nebol ani pozvany, len som tam prisiel, aby som ich videl vsetkych pokope. Vlastne prvy krat som videl vsetkych „starych“ pohromade. Meeting nebol na ofise, ale v nejakej spolocenskej budove, ktora prenajima priestory inym organizaciam, pretoze ich ofis by bol na taky meeting maly. Bol som tam presne, dokonca este trosku skor, o 10.50, no bolo vsetko zavrete. Az som sa dozvedel, ze je to az 11.30. Tak som sa poprechadzal a vratil sa neskor. Aj tak sme este cakali takmer hodinu, kym sa zacalo, lebo nacas bolo asi 5 ludi. Ked sa konecne zacalo, tak nas bolo asi 9, no a ostatni dochadzali pocas meetingu az do konecneho poctu 14 dievcat. Meeting bol pravdaze v Armencine, cize som absolutne nic nerozumel, iba tradicne zauzivane AIESECarske anglicke vyrazy. Cize som tam bol vlastne ako fotograf. AIESEC time sa potvrdil aj tu, ked sa zaciatok posunul o hodinku, ale trvalo im to az do piatej. Dovtedy som uz pravdaze nevydrzal, isiel som prec a stretol som sa s Thomasom v meste. Sli sme spolu na vystavu fotografii nejakej francuzskej holky co tu zila nejaky cas. No tych asi 20 fotografii sme presli za kratsi cas ako co sme sa tam dostali. Boli to cierno-biele fotky z roznych kutov sveta, no hlavne Armensko, India a nieco z Afriky. Dokonca jedna bola z „Republique Tsechie“:) Pohlad na nejaku malu zasnezenu zeleznicnu stanicu. Jedina fotka, co mala „charakterizovat“ Cesko:)

O deviatej vecer sme este boli na koncerte Armenskej rokovej kapely Bambir. Bolo to v malom podniku, ktory sa vola Stop Club, nie vacsi nez Nebra, az na to, ze mal aj poschodie. Ale to len take po obvode a v strede diera, cize aj ti hore mohli pozerat „koncert“, ktory bol dole. Trosku cudne bolo to, ze divaci – nadseni fanusikovia – stali asi len pol metra od kapely. Podnik bol uplne narvany. Vstupenky v predpredaji vypredane a tak sme radsej dosli o hodinku skor, aby sme este nejake dostali na mieste. Fotilo tam na mieste dost vela ludi. Jeden pako sa dokonca vtrepal do tej tlacenice co bola pol metra od kapely a odtial fotil so svojim silnym bleskom asi kazdych 5 sekund. No hotovy idiot. Byt tak na mieste toho spevaka, tak ho dam vyviest ochrankou.

Koncert Bambir

Kazdy uz dlho ocakaval ich prvy koncert od minuleho maja v plne napratanom Stop Clube. Bambir je najznamejsia a dost stara Armenska rokova kapela. Nieco ako nas Elan. Su to uz v podstate starsi pani. Toto vsak boli „young“ Bambir, cize mladi – kapela ich synov. Ale aj ti su tak isto znami a oblubeni ako ich otcovia:). Boli styria: gitarista a hlavny spevak, bas gitara, bubenik a este jeden, co striedal rozne dychove nastroje. Ale ked prislo na spev, tak spievali vsetci okrem bubenika.

Mladi Bambir postavili svoj uspech na uspechu svojich rodicov, ktori hraju nejaky mix rocku a armenskych tradicnych melodii, ale pridali k nim moderne akusticke prvky, viac energie, ale zato ponechali duch rock n rollu 70tych rokov. Pridali rozne dychove nastroje ako flautu, trubku, pistalu alebo ustnu harmoniku. Posobivy mix, avsak mne tie dychove najstroje nejak nerezali. Boli ovela hlasnejsie ako gitary a bubny. Ale prave to su prvky armenskeho rocku a v podstate aj vsetkych armenskych melodii. Az tam som si uvedomil, ze vo vsetkych tradicnych armenskych pesnickach sa vyskytuje pistala, alebo nieco podobne.

Bambir (typoval by som okolo 25ky) hrali s velkym elanom, ale ich pesnickam chybala roznorodost. Prva polka koncertu pozostavala z ich pesniciek, ale boli takmer jedna ako druha. Druha polka uz mala iny charakter. Hrali stare dobre zname pesnicky, klasicky rock n roll. Maju v sebe obrovsky potencial. Uz teraz su slavni a velmi oblubeni, su vlastne pokracovanim legendy.

Podla Thomasa (ktory castejsie navstevuje koncerty tu aj doma): „Maju vlastny styl, naozaj iny od zbytku armenskej rockovej sceny. Ostatne kapely su vazne, bez nejakej osobitej povahy.“ Ale Bambir sa na podiu zabava a aktivne komunikuje s publikom.

Hrali viac nez 3 hodiny v dvoch castiach. V prvej casti, ako som uz spominal, bolo viac rocku, s tradicnymi vlastnymi pesnickami a potom klasicke hity 70tych rokov. Potom som si myslel, ze je uz koniec, no ale este sme ostali v tom podniku. A asi po pol hodinovej prestavke zase nastupili a nasledovala asi hodina improvizacie a „dzemovania“ v style moderneho rocku s prvkami klasickeho rock n rollu. Tu sa uz pridali aj ich kamarati, co vytiahli svoje trubky a pistaly a hrali s nimi.

A tu su FOTKY z koncertu, moje aj Thomasove a na konci je este niekolko jeho fotiek starej kapely Bambir.

O outsourcovani

2007-01-30T14:17:00.000+04:00

"Nie. Nesmies outsoucovat svoju domacu ulohu do Indie."

Kedze Sourcio, firma v ktorej pracujem, rozvija svoje web aplikacie na volne siritelnom Open Source zaklade, a tiez outsourcuje svoje sluzby firmam po celom svete, slovicko "source" je tu dost caste. No a teraz este aj tento vtip...

O pocasi, foto-vylete a stahovani

2007-01-26T10:01:00.000+04:00

25. 1. 2007

Je az neuveritelne, nakolko presne opacne pocasie je na Slovensku a v Armensku. Minule som pisal o brutalnej kose a na Slovensku bolo na januar dost teplo a teraz presne naopak. Docital som sa, ze cestari - aj ked mali dost casu na pripravu - zostali zaskoceni a nahly pokles teploty a naval snehu jednoducho nezvladli. Ze su v plnej pohotovosti, doprava meska, bol vyhlaseny najvyssi stupen kalamitnej situacie a aj poziarnici museli zasahovat.
A tu sa nam prave v tom istom case oteplilo. V noci je sice stale zima, aj ked nie taka strasna, ale cez den pocas niekolkych hodin stupne ortut v teplomeri aj nad nulu a tak sa sneh a lad zacinaju topit.

V podstate som v tomto obdobi vela nepisal, pretoze ani nebolo o com. Bola taka kosa, ze domacim sa so mnou ani von nechcelo a radsej sedeli vo svojich teplych (studenych) pribytkoch. A tak som niekolko vikendov presedel na byte, zabaval som sa s pocitacom, alebo som sa isiel poprechadzat po meste len tak sam (Thomas bol 2 a pol tyzdna vo Francuzsku). A k tej zime sa este priplietli aj sviatky, pocas ktorych sa tunajsi nemohli len tak hocikedy rozhodnut odist od rodiny, mali doma svoje povinnosti a navyse zacalo aj skuskove. Teraz ma tak napada, ze ja ani neviem co vlastne robili nasi stazisti pocas nasho skuskoveho obdobia. Boli osamoteni a zabavali sa s inymi zahranicnymi, ktorych je v Kosiciach dost? Aj to, ale urcite sa niekto nasiel, co v dany den sa nemusel velmi ucit, pretoze mal prave po skuske a isiel to radsej oslavit do nejakeho podniku. Ale tu som o takom niecom ani nepocul.

Viem, ze som niekolko krat oslovoval AIESECarov, ci so mnou nepojdu na nejaky mensi vylet cez vikend. Stale sa to vsak kvoli niecomu nemohlo uskutocnit, alebo to presunuli na ten dalsi a potom dalsi vikend. Iba raz v nedelu som bol s jednou pozriet Echmiadzin. Echmiadzin je mestecko niekolko kilometrov za Jerevanom. Je to sidlo Armenskej cirkvi, uz som to spominal asi v druhom prispevku, ze som tu uz bol, ale vtedy som si zabudol vziat fotak. Nachadza sa tu najznamejsi a najvyznamnejsi kostol Armenska, ktory nesie to iste meno ako toto mestecko. No a okrem neho sa tu este nachadzaju dalsie dva pekne kostoliky a na ceste medzi Jerevanom a Echmiadzin je dedinka Zvartnots, kde niekedy davno stala obrovska katedrala, ale dnes su tam len jej ruiny. Videl som vsak pekne obrazky z toho miesta, tak som tam chcel zajst. Cize nasim cielom boli vsetky tie styri miesta a mal to byt taky foto-vylet. A dokonca mi slubila, ze ma tam vezme. Isli sme uplne natrieskanou marshrutkou, ze som sedel len na pol zadku asi pol hodinu, a ani pohnut som sa nevedel. Nastastie dost ludi vystupilo v Zvatnots a tak sme sa konecne normalne posadili. Cestou povedala soferovi, aby zastavil pri jednom kostole, aby sme sa nemuseli k nemu naspat peso vracat. Ked som tento pofotil, vybrali sme sa peso za druhym. Ona mala na sebe obrovsky kozuch a predsa sa triasla. No ja som bol v pohode. Tak aby som ju nechcel netryznit, zobrali sme taxik od jedneho kostola k druhemu (musim priznat, rozlohou to bolo trosku vacsie mesto ako som predpokladal), tam nas pockal a hned odviezol k tretiemu – k tomu hlavnemu.

A tu su fotky kostolov v tomto poradi:

St. Hripsime
St. Gayane
Echmiadzin

K tomu stvrtemu sme sa uz nedostali, pretoze jej bola prilis zima a potom si este k tomu zmyslela, ze ked je uz v tomto meste, tak pojde navstivit jednu svoju spoluziacku co tam byva. A tak mna posadila na autobus do Jerevanu a rozlucili sme sa. Zvatnots bol vsak cestou. Uz som aj chcel vystupit – ved by som sa tam uz nejak dostal (lebo tie ruiny nie su rovno v dedine, ale kus dalej), ale pomaly sa zvecerievalo (pretoze sme vyrazili popoludni) a nechcel som sa dostat do problemov. Ale uz viem ako sa tam dostat, a tak tam viem zajst ktory kolvek vikend uz aj sam.

Pomaly ma uz zacina stvat, ze v zime tu ako keby vsetko spalo a kazdy sa len vyhovara na zimu. No a co! Treba sa obliect a ist. Ved v zime je vsetko ine a stavim sa, ze ani domaci niektore miesta (alebo skor velku vacsinu miest) nevideli pocas zimy, ked su pod krasne bielou snehovou pokryvkou. Vsak to je nadhera. Navrhol som jednu stredu uz aj spolocnu party na vikend. Pravdaze si rezervovanie podniku nechali asi na piatok, tak ich odmietli a aj to prelozili, ako keby nebolo v Jerevane dost barov. Zacinam sa tu nudit, este ze uz dosiel Thomas, ale aj tak. Uz aby sa oteplilo. Takto som uz premrhal niekolko vikendov.

A ten buduci su volby prezidenta AIESECu Armensko. Presnejsie v nedelu. Prave v den, ktory mam uplne cely volny. Neverim, ze niekto bude chciet ist v ten den mimo Jerevanu. Ale uvidim. Ale aspon sa nieco bude diat. Nie ako doteraz.

V pondelok, po minulom vikende, ked som sa tak nudil, som hned po praci sadol do marshrutky a siel som na AIESEC ofis dufajuc, ze tam niekoho stretnem, s kym by som mohol pokecat. Boli tam zvycajne dve baby, medzi nimi prezidentka. No prisiel som prave vhod. Niekto im do kancelarie daroval jeden stol a trebalo ho preniest z jednej strany komplexu budov na druhu a to dokonca cez niekolko poschodi. Stol bol vsak vacsi ako vytah, tak ho trebalo rozobrat. Prezidentka to vyriesila po svojom, zavolala si na to svojho manzela, ktory na tom makal. No pomoc sa mu zisla, tak som mu helfol. Spolu sme to zmakli rychlejsie – rozmontovali, preniesli a zmontovali zas dokopy. Prezidentka sa ma len tak opytala, ci sa este stale nudim... :-). Reku uz nie, ale na buduci vikend, ak nikam nepojdeme, tak by bodlo dalsich 10 stolov. Tak mu ukludnila spravou o tych volbach.

Ked sme boli so stolom hotovi, baby este meetingovali, tak som pana manzela vypytal von na jedno pivo. Prezidentka len zamavala, ze OK, a tak sme sli. On je hudobnik, tak isto ako Sona, prezidentka. Ona hra na klavir a on na husle. Dost casto cestuje do zahranicia na koncerty. Pozyvaju ich kade-tade. Pocas Silvestra a armenskych sviatkov bol prave v Irane, v Teherane. Spominal, ze to bolo hrozne. Nuda ako nikde inde. Sice tam nie je taka zima, ale vonku sa nikde neda ist, ze vraj tam nie je nic vidiet. Zeny, ako isto viete, musia byt zahalene. V uliciach spina a hlavne smog! Ovzdusie je tak strasne znecistene, ze sa ani neoplati ist von. On to mal v pohode. S huslami mohol trenovat na hotelovej izbe, ale ked uz ani na Silvestra nemohol byt s rodinou, tak aspon si vyjst von, ale niet kam (podniky tu neexistuju), tak aspon si vypit na hotelovej izbe, ale tiez sa nedalo. Alkohol je zakazany (kvoli nabozenstvu) a vobec sa neda kupit. Dokonca ani doviez vlastne zasoby sa nedaju. Je to zakazane. Hovoril, ze taku nudu este nezazil, nieco hrozne. No a tuto nedelu uz zase odchadza (prave v den volieb svojej polovicky), tentoraz vsak uz do „normalnej“ krajiny. So svojim kvartetom idu na turne po Francuzsku a Nemecku. Tentokrat takmer na mesiac. Zase budu tak odluceni...

Takze nabuduce o volbach MCP. A dufam, ze tradicny AIESECarsky zvyk (obliat vitaza volieb vodou) tu tiez existuje. Su dve kandidatky. Terajsia MCP kandiduje po druhy krat a este terajsia VP OGX. Ale tu som este ani nevidel a to je dokonca MC member. A este sa jej neracilo ukazat ani na jednej akcii, kde som stretol ostatnych.

O armenskej zime

2007-01-18T10:45:00.000+04:00

18. 1. 2007

Este sa s vami musim podelit o pocasi tu v Armensku. Ako som sa dozvedel z viacerych zdrojov zo Slovenska, viem, ze tam mate teplo a ze tuto zimu este zima ani poriadne nebola a ani sneh nie. Jeden kamarat mi napisal, ze prve minusy odhaduje asi tak na november 2007:-)
V celej Europe, dokonca aj v Rusku je tuto sezonu nezvycajne teplo, iba tu, v Armensku musi byt vsetko presne naopak, pretoze tu je pre zmenu nezvycajne chladna a dlha zima. Takze som to vymakol. Ten sneh, co napadol v decembri sa este stale drzi. Par krat k nemu napadol novy, a este tu od vtedy nebolo tak teplo, ze by sa zacal topit. Vsade na chodnikoch, aj na cestach je lad, alebo sneh, alebo sneh a pod nim lad. Cize chodit treba velmi opatrne.

Toho sa v zasade drzia aj vodici marshrutiek, jazdia pomalsie a dostat sa kamkolvek trva dlhsie a vyzaduje si fakt trpezlivost a aj nutnost privstat si skor. Nastastie mna to obislo, kedze do prace chodim peso.

V noci tu je aj – 12 stupnov C, cez den podla urcitych webstranok o pocasi je + 4, ale ja tomu neverim. To by sa zacal sneh trochu topit a bolo by blato, alebo aspon taky kasovity sneh, ale nie je. Je stale krasne biely. Nemam teplomer, ale moze byt najviac okolo nuly.

Nase okna privelmi netesnia, tak vyhrievame najma nasu obyvacku, ale obcas je vecer taka zima, ze si musim dat az 3 mikiny. Bezne po veceroch nosim tricko a na nom este 2 mikiny. A to pritom kurime elektrickym radiatorom a aj pridavnym ohrievacom. Neznasam zimu. Moj otec hovorieva, ze on zas neznasa leto, ked je horuco. V zime sa da aspon obliect, ale ked je teplo, uz ste v tieni a aj tricko je uz dole a stale sa len potite a neviete co so sebou, tak sa nic neda robit. To je sice pravda, ale ja uz mam po krk, ze vo vlastnom byte musim sediet v tricku a troch mikinach, pricom kurime na plne pecky.

O kuchyni ani nehovoriac. Tam je to ako v mrazaku. Vsetky veci radsej davam do chladnicky, aby nezmrzli v kuchyni, pretoze v chladnicke je teplejsie. A to vobec neprehanam. Raz vecer som nedostatocne zavrel kohutik a trosku kvapkala voda. Na dalsi den, ked som sa vratil z prace, nasiel som v dreze asi 7 centimetrovy cencul, ktory rastol zdola hore. A na dalsi den som v kuchynskom dreze nasiel este dlhsi cencul, ktory uplne spojil drez s vodovodom. Musime si davat pozor, aby sme v rychlovarnej konvici nenechali vodu. A dufame, ze nam neroztrhne potrubie.

Tu su nejake fotky nasej zimy.

Ale ani ta zima neodradza tych 15 Mikulasov, Dedo Mrazov a ich fotografov, ktori cakaju na Republic Square na deti, aby sa s nimi vyfotili a aby potom od ich rodicov pytali nejaku tu „odmenu“. A ani prevadzkovatelov vsetkych tych automatov, kolotocov, trojkoliek, kocov tahanych konmi a podobne. Vsetky tieto „atrakcie“ cakaju na deti cely den a aj vecer. Aspon tak to bolo pocas sviatkov. Neviem ako je to uz teraz.

A co mi uz vobec nejde do hlavy, ako mozu niektori ludia susit pradlo na snurach vonku. Ked vonku je minus, moze sa vobec ta voda z pradla vyparit? Podla mna ta voda v tej latke zmrzne. Aj ta fotka ukazujuca tetu, co zbiera pradlo zo snury a vsetko to oblecenie je zmrznute a vobec sa neohyba, je ako kus plechu.

O strihani

2007-01-18T10:43:00.000+04:00

11. 1. 2007

Vecer, cestou z prace som sa zastavil v jednom kadernictve. Uz davno som si ho vsimol a planoval som tam zajst, ked nadide cas. Naposledy som sa dal strihat tesne pred odchodom a teraz po 2 mesiacoch mi uz vlasy vazne vadili, tak som tam zasiel. Mal som v zaujme sa na zaciatok len opytat ci strihaju aj panov, alebo len damy. Mojej slovencine, ani anglictine nerozumeli, tak mi pomohol jeden pan co tam sedel. On sa ma len opytal, co chcem, tak som mu povedal a on to pretlmocil. Ta pani potom zasla dozadu a vratila sa s dalsim chlapikom. Ten hned ukazal na kreslo, ze si hned mozem sadnut a pusti sa do strihania. Trochu ma to prekvapilo, lebo som planoval sa len opytat, ale ked to uz doslo az sem tak som si vyzliekol kabat, chlapik mi ho odniesol dozadu a potom ma posadil. Este som mu s pomocou toho prveho pana vysvetlil ako ma ma ostrihat a pustil sa do toho. Najprv mi dal okolo krku papier podobny toaletnemu papieru az na to, ze bol pruzny a natahoval sa, a uplene obopinal moj krk. Potom cezo mna prehodil plachtu a ten „toaletny“ papier potom prehol cez okraj tej plachty okolo mojho krku. Tymto praktickym zlepsovakom zaistil, ze sa mi za golier nedostane ani jeden jediny vlas. Fakt dobra vecicka. Aj na slovensku by take mohli zaviest.

Potom mi zacal na vlasy rozprasovat vodu, az boli uplne mokre. Ucesal ma az tak ulizane na bok s cestickou, tak ako bol ucesany aj on a uplne vsetci ostatni muzi tiez. Este mi pretlmocil, ci sa cesem na pravo, alebo na lavo, ze podla toho ma ostriha. Tak som mu povedal, ze ich chcem mat len uplne obycajne rovno dole. Tak mi znovu navlhcil vlasy a prerobil mi uces. Potom sa pustil do strihania. Pekne pomaly, precizne, postupne. Moje vlhke vlasy padali rovno dole. Nepoletovali vsade naokolo a tak ani nepotreboval plast. Mal len obycajny pulover. Postupoval velmi profesionalne, niekolko krat ma prestrihal, zo vsetkych stran, aby si bol isty, ze kazdy vlas ma rovnaku dlzku. A ked mu raz nahodou spadol hreben na zem, tak ho najprv dokladne umyl a potom pokracoval. Ked dokoncil svoje „dielo“, a poobzeral si ho z kazdej strany – niekolko krat, ci je vsetko tak, ako ma byt, zobral fen, sfukol ostrihane vlasy z plachty a osusil mi vlasy. Potom siahol po takom malickom kremiku v obale v tvare gulicky ako z katalogu nemenovanej znacky a zacal si nim natierat ruky. Myslel som, ze uz je koniec, ale nie. To nebol krem na ruky, pretoze mi ten krem co mal na rukach zacal vmasirovat do vlasov. Ked uz vazne skoncil, umyl si ruky a spytavo sa na mna pozrel a ukazal mi palec hore, ci je to OK, ci som spokojny. Hovorim mu, ze super a ukludnil som ho tiez palcom hore:-) Potom mi doniesol kabat, a este mi ho podrzal a pomohol mi ho obliect. Pytam sa kolko to bude stat. A on mi na prstoch ukazal 10. Preboha, 10 tisic dram za strihanie je dako vela. Ale potom mi hned ukazal tisicku, ze tolko to stoji. Tak som mu zaplatil. Az som bol prekvapeny, ze to stalo len 1000 dram. Za tak profesionalny pristup som cakal aj viac, ale nie 10-nasobok. Vlastne 1000 dram je asi 78 Sk, cize ta cena je porovnatelna so Slovenskom. Konecne som sa citil ako ozajstny zakaznik.

Neskor som sa dozvedel, ze v centre, kde nie je problem natrafit aj na anglicky hovoriacich ludi v kadernictve, si vypytaju aj 3000 za presne rovnaku sluzbu. Cize som obisiel celkom dobre.

O baliku

2007-01-18T10:40:00.000+04:00

9. 1. 2007

V tento utorok sa stala jedna necakana vec. Dosiel mi do firmy balik. Vlastne mi dosiel len ustrizok o uchovani balika a mal som si pon zajst na postu. Len sa akosi zabudli opytat, ze na ktoru postu. Tento balik mi poslali rodicia aspon tyzden pred nasimi Vianocami v domnienke, ze 1 tyzden bude na dorucenie stacit a ze mi dojde prave vcas – na Vianoce. Dlho nechodil, co ma mrzelo, az sme vsetci prestali dufat, ze ho vobec dorucia. A predsa dosiel! Aj ked o 3 tyzdne neskor ako bolo planovane, ale predsa. Cize mu to trvalo dokopy 4 tyzdne.

Na dalsi den pred tym ako som siel do prace som skocil na postu, lebo po praci by uz bola zavreta a pocas pracovnej doby som nechcel odchadzat. Cize som siel na najblizsiu postu, tam kde sme platili aj ucty. Tam mi vsak povedali, ze moj balik je na inej poste. Netusil som na ktorej inej, tak som sa vybral do prace, ze sa ich tam opytam. Cestou som vsak len 2 bloky vyssie po hlavnej ulici nasiel dalsiu postu. Ale ani tam nebol. Teta mi vsak po anglicky povedala, ze je na poste 52 a toto bola posta 12. Bolo to napisane na tom ustrizku. Nechapem, preco mi to vo firme nevedeli povedat a dookola opakovali, ze ani oni nevedia, kde si ho mam vyzdvihnut. Podla nich som sa mal opytat na hlavnej poste na Republic Square. A na poste 12 mi to teta v pohode vysvetlila. Sourcio totiz spada pod postu 52. Tak som sa vybral este dalej hore po tej hlavnej ulici a asi o 3 bloky bola dalsia posta. Konecne posta 52. Tam som sa preukazal pasom a hned mi ho dali. Zaujimave, ze kazde 2 – 3 bloky maju vlastnu postu.

A co v nom bolo? Nasi mi poslali vianocne kolace – orechovu strudlu (bez ktorej si doma ani neviem predstavit Vianoce), kokosovy kolac a perniky. Boli starostlivo zabalene do papiera, aby sa nepokazili. Boli sice trosicku vysusene, ale este neboli ani zdaleka tvrde. Boli vynikajuce. Dakujem.
Cize 10. januara som mal dalsie Vianoce:-)

O sviatkoch, doplnenie

2007-01-18T10:35:00.000+04:00

a o roznych inych veciach, ktore ma napadli a nehodia sa na osobitny prispevok

Myslel som si, ze budem mat dvoje Vianoce, jedny nase – 24. decembra a druhe Armenske – 6. januara. Ale ked konecne prisiel ten dlho ocakavany 6. januar, bol to obycajny den ako kazdy iny len s tym rozdielom, ze obchody boli este stale zatvorene v tom ich „nudzovom stave“. Ale to sa vsetko razom zmenilo na dalsi den. Siedmeho januara bolo uz vsetko v plnom prude, ulice plne ludi a vsetky obchody aj metro narvane ludmi. Aspon co som pocul, tak ani domaci svoje Vianoce neslavili nijak zvlastne. Ale ja som si to uz vynahradil predtym armenskym Silvestrom, ktory bol ako nase Vianoce. A nie len raz, ale hned dvakrat. Prvy krat oficialne v noci z 31. decembra na 1. januara a druhy krat este raz 2. januara. Vtedy ma jedna AIESECarka, Manushak, pozvala k nim domov na tradicnu „silvestrovsku“ slavnostnu veceru. Pozvala este aj zopar AIESECariek, ale dosli len dve a tak sme boli este s jej rodicmi dokopy siesti.

Podavala sa tradicne dolma, tentokrat v kapustovych listoch, s bielym jogurtom ako omackou a k tomu neodmyslitelny lavash. No, teta mi nalozila fakt hojne. Potom tu bol este zemiakovy salat s kuskami masa v nom, sunkove taniere (ako u nas na Velku noc) a toto vsetko sme zapijali vinom. Dali mi na vyber, co sa bude pit, no a ja som spomedzi importovaneho cinzana, ruskej vodky a armenskeho vina vybral prave to vino. Ako minule, tak aj teraz prebehlo niekolko pripitkov, ktorych sa chopil otec ako hlava rodiny. Ten prvy bol pravdaze na novy rok, druhy na hosta, cize na mna, moju rodinu, priatelku:-), aby sa nam v buducnosti darilo, aby nam nechybalo zdravie a podobne. Dalsie pripitky boli dalsich hosti a ten zaverecny som mal mat ja. No tak som ho predniesol v slovencine (ze ci pochopia, ked rozpravaju rusky... ). Ked sa vsak zacali tvarit, pri niektorom slove, ze nerozumeju, tak som to hned doplnil o anglicky preklad a Manushak hned rodicom prekladala. Najviac sa zabavili na slove laska, ze vraj po rusky je to pohladenie. Bolo pre nich zabavne, ze im prajem vela pohladeni... No vysvetlili sme si to:-).

Bolo pekne to zazit este raz. Atmosfera bola uvolnena, aj rodicia sa zapajali do debaty, pytali sa ma na rozne veci vacsinou po rusky a ked sme si nerozumeli, tak sme to doplnili o anglictinu. Aj jej rodicia sa ju ucili este v skole, ale behom rokov ju pozabudali a v pamati ostalo uz len zopar zakladnych slovicok.

Este zaujimave je, ze tu sa obdaruvaju prave na Silvestra. Cize Vianocny stromcek stavaju rozne, zvycajne uprostred decembra, potom maju na Silvestra vsetko to, co mame my na Stedry vecer – slavnostna vecera, darceky a podobne + oslavu noveho roku, a potom maju az do 6. januara cely tyzden sviatky, prazdniny a pod. a cele sa to zakonci Vianocami podla stareho kalendara.

Osmeho januara som uz prisiel do prace, vsetci boli vyteseni, ukazovali si navzajom darceky co dostali a ked prisiel nas hlavny financnik, tak hned polozil na okruhly stol flasu armenskeho konaku Ararat. Toto je to najtypickejsie pre Armensko, ich brandy, alebo konak. Ararat je este k tomu najuznavanejsia znacka, cize aj najdrahsi konak. Cena je odstupnovana aj podla veku. Tento bol 3-rocny, ale v obchodoch som videl aj 5-rocny. Mozno existuju aj starsie. Ale bol fakt vynikajuci. Doteraz som konak nemal rad, po Napoleonovi ma vzdy striaslo, tak som ho uz radsej ani nepil. Ale toto bola extra kvalita, jemny, chutovo vynikajuci. Skoda, ze mam limit na batozinu do lietadla, doniesol by som aj viac flias.

A co sa tyka darcekov, najoblubenejsim je asi novy mobil. Len to som mal moznost si vsimnut, kedze kazdy ho ma v ruke. Hlavne tie ultra tenke a tie, co maju zabudovany MP3 prehravac. Kazdy, kto vlastni jeden z tychto mobilov, tu je frajer a velmi rad sa s nim pochvali. Najviac „in“ su ti, ktori maju MP3-kovy mobil. Okolo tych ludi sa zgrupuju ich kamarati a po ulici kracaju tak, ze dany majitel mobilu je uprostred a pusta pesnicky pre ostatnych. Alebo len tak postavaju pred skolou, okolo neho banda a pocuvaju hudbu. Je to az smiesne.

A este som v minulom clanku zabudol na nieco, tak to pisem sem. Rodina prezidentky AIESECu je plnohodnotne bilingualna. Tym chcem povedat, ze doma hovoria po armensky aj po rusky. Cize aj mala Jeva hovori oboma jazykmi. Ale niektore rodiny hovoria len po armensky a tak sa ich deti musia rustinu riadne drvit, kedze sa absolutne nepodoba na armencinu. Dospelaci s rustinou nemaju problem, ale ich deti niekedy ano a kedze sa od nich ocakava, ze budu hovorit plynulo a gramaticky uplne bez chybicky (kedze pochadzaju z krajiny, ktora bola pocas dlhych rokov sucastou Sovietskeho zvazu), tak radsej rustinu vobec nepouzivaju, aby sa potom nemuseli hanbit pre pripadne chyby.
To vsak nebude problem malej Jevy, kedze vacsinou aj tak hovoria doma rusky. A dokonca uz chyta aj anglicke slovicka a zakladne frazy. Jej mamka ju pred vecerou vyzyvala, aby nieco povedala po anglicky, ale este sa hanbila. Ale neskor to zacalo, zacala pomenuvat hracky anglickymi nazvami a ked to nevedela, tak sa pytala mamky: „What is this?“ a ona jej odpovedala. Mala ma len 3 roky a uz chyta popri dvoch jazykoch aj treti. A odkial sa uci? Pamatate sa na britsky kresleny serial na vyucbu jazyku? Ano! Big Muzzy – velky, zeleny, chlpaty mimozemstan, ktory jedava budiky, zahradnik Bob, princess Silvia, kral lev, tucna kralovna a nosaty Covex:-) od nich sa Jeva uci po anglicky, a tiez od mamky.

Fotky

2007-01-08T19:00:00.000+04:00

Kedze minuly tyzden som nepracoval, nemal som ani pristup na rychlejsi internet, tak fotky pridavam az teraz, dodatocne.

Tsakhkadzor, kde sme boli s firmou 23.-24. decembra.

Rekreacne stredisko
spolocny obed
tradicna polievka "Chash"
kostoliky

Vianoce

zima v Jerevane (cez den aj v noci)
"nase" Vianoce
moj Vianocny stromcek

Silvester

Republic Square s obrovskym "Vianocnym stromcekom", cez den aj v noci

O sviatkoch

2007-01-04T20:27:00.000+04:00

Podla kalendara je tu oficialnym sviatkom len 1. januar (Novy rok) a potom este 6. januar (Vianoce). Bolo mi povedane, ze oficialne sa nepracuje 1. a 2. januara, a ze je to na zvazeni firmy, ci budu pracovat od 3. do 5. Ale ako teraz vidim, asi vsade maju uplne volno a cely tento tyzden az do Vianoc povazuju za sviatky a prazdniny.

Pokusil som sa skontaktovat s nejakymi AIESECarmi, ze by sme si urobili nejaky vylet, ale vsetci su zaneprazdneni. Su bud s rodinami, na navstevach, alebo maju sami navstevy, alebo sa ucia na skusky, pretoze ich skuskove obdobie zacina 5. januara. Ano, den pred Vianocami!

Ked sa cely tento tyzden prechadzam po meste, vsade su ludia, ale aj tak ako by bolo vsetko puste. Obchody tento tyzden bezia v akomsi „nudzovom rezime“, otvorene tak na 50%, niektore su uplne zatvorene. Vo vacsine obchodov nemaju chlieb, len obycajne potraviny a alkohol. Tie obchody su otvorene asi len kvoli tomu alkoholu. V stredu som presiel 5 obchodov, kym som nasiel chlieb. Trh je zatvoreny a ten „supermarket“, kde predava asi 5 - 6 samostanych zivnostnikov je otvoreny len s dvomi predavacmi, ktori zaskakuju za ostatnych, pricom ovocie a zelenina uplne chyba. Hladal som zemiaky a nejake mandarinky. No marne. Vsetci dovolenkuju. Aj obchody v podzemi ako sa ide do metra su otvorene tak na 30%. A az dnes sa mi po dvoch dnoch konecne podarilo kupit stieraciu kartu na internet. V jednom obchode, kde sa spojili dvaja, funguje len polka a druhy dovolenkuje bez toho aby ten druhy za neho zaskakoval. Take nieco by sa u nas nemohlo stat. Stacil by tu jeden nas ozajstny super- alebo hypermarket, a vsetci tito mali zivnostnici by tu padli, pretoze okrem alkoholu tu nemaju teraz takmer nic. Ja im cas straveny s rodinou doprajem, ale raz sa aj tu vyvinie konzumna spolocnost natolko, ze si to bud nebudu moct dovolit, alebo naschval pridu o svoje zisky.

O desiatom vikende, Silvester

2007-01-04T20:15:00.000+04:00

V piatok vecer, 29. 12., som sa dozvedel, ze cely nasledujuci tyzden maju vsetci zamestnanci firmy volno. Uz som pisal o armenskom planovani a oznamovani podobnych dolezitych veci vopred. Ale toto uz bola fakt sila. Cize som mal pred sebou volny cely vikend (uz ani v sobotu sme nepracovali), cely nasledujuci tyzden a este jeden vikend, spolu 9 dni, ktore sa mohli dat vyuzit uplne inak, keby som to bol vedel aspon 3 tyzdne vopred. Ale nie, oni zasadne oznamuju dolezite veci v posledny mozny den, vlastne v ten den vecer. Toto sa stalo v tejto firme uz druhy krat.

31. 12. 2006
Silvester

Silvestra som stravil u rodiny prezidentky AIESECu Armensko, Soni. Ona ma 29 rokov, vystudovala konzervatorium, hra profesionalne na klaviri, kazdy den trenuje minimalne 4 hodiny, ale kvoli AIESECu sa tomu teraz nevie poriadne venovat a tak sa udrziava len v kondicii a trenuje. Preto ma okrem toho aj inu pracu a popri tom este taha aj AIESEC. Je vydata, ale jej manzel je pocas sviatkov na sluzobke v Irane, takze ich Silvester aj Vianoce su bez otecka a spestrili si to este tym, ze ma pozvala k sebe. Okrem toho ma aj 3 rocnu dcerku. Cize sme boli na Silvestra piati, aj s jej rodicmi, u ktorych vsetci byvaju.

Tu je absolutne iny sposob zivota. Zda sa mi, ze ti najambicioznejsi ludia su tu asi AIESECari a ti idu na doraz, maju strasne zaujmov az sa divim ako to vsetko mozu stihat. Aj Sona mi povedala, ze aj ona sa niekedy divi, ako to este zvlada stihat.

Tento Silvester bol pre mna nieco ako nase Vianoce. Presne ta ista atmosfera. Ludia ho travia vylucne doma a s rodinou, maju slavnostnu veceru okolo desiatej, alebo skor slavnostnu hostinu, pritom sa pozera telka a caka na polnoc. A do kostola sa tu na novorocnu omsu nechodi.

Prisiel som k nej okolo osmej vecer. Doniesol som im flasu sampanskeho a este jedno vino k tomu. Uz bol prichystany stol, taniere, pohare a podobne. Zoznamil som sa s jej rodicmi. Jej mamka ucila kedysi nemcinu, tak sa ma hned opytala ci rozpravam po nemecky. Tak som jej svojou nemcinou, ktoru som naposledy pouzil pred 3 rokmi v skole, povedal, ze rozumiem viac ako viem povedat.
Vsetci boli zaneprazdneni pripravou vecere, tak ja som sa zabaval s malou dcerkou. Vola sa Jeva, obdoba nasej Evy. Hrali sme sa s malymi hrackami z Kinder vajicok, ktorych mala plnu skatulu. Aj ja som jej jedno doniesol. Bola v nej nastastie hracka, ktoru trebalo poskladat, ale mala z nich uz 4 a tato bola piata. Nasa komunikacia bola na zaciatku bezslovna, iba pomocou usmevov, ktore z nej len tak srsali. Potom sme sa zacali hrat so zvieratkami, ktore zacala aj pomenuvat po rusky. Nastastie sa vacsina pomenovani podobala na tie po slovensky, takze sme sa dokonca aj porozumeli. Ja po slovenksy a ona po rusky. Oni, cela rodina, hovoria doma bilingualne, ale ako som si vsimol, uprednostnuju rustinu pred armencinou. A tak aj mala Jeva hovorila vacsinou po rusky.

Slavnostna vecera
Medzitym, ako sme sa s Jevou hrali, nosili na stol rozne dobroty. Najprv zemiakovy salat (na pocudovanie v dost malej miske), sunkove taniere, kurca na smotane v dalsej miske, dalej dolma a doma urobena pasteta. Na zaciatku vyzeral stol dost prazdno, ale nakoniec pribudlo tolko romanitych jedal, ze stol sa uplne zaplnil. Tu nemavaju v tento den tradicnu polievku a za nou druhy chod, ale nieco ako svedsky stol a kazdy si berie zo vsetkeho v lubovolnom poradi.

Zemiakovy salat armenci obycajne robia s kuskami masa, ale nie v tejto rodine a tak sa ten podobal na ten nas, s tym, ze ten slovensky je viac rozmanity a farebny.
Dolma – uz som to jedol, bola to plnena kapusta, ale toto bola nejaka ina fajta. Plnka rovnaka, ale namiesto kapusty pouzili hroznove listy. Ako som sa dozvedel, existuju dva druhy dolmy: letna a zimna. Zimna je ta s kapustou a ta druha, ktoru som ochutnal tu, sa tiez nazyva Gruzinska doma. A tato sa este jedava s bielym jogurtom namiesto omacky a k tomu pravdaze lavash.
Kurca na smotane – presnejsie kusky stehienok. Velmi podobne tomu co mavame aj my s kolienkami. Ale tu sa to jedava s chlebom.
Pasteta, ktoru si sami pripravili z pecienok a varenej mrkvy. Vsetko pekne rozmixovane a velmi chutne hlavne, ked sa to zabali do lavashu s uhorkami, podobne ako palacinky.

Ja som zo vsetkeho len ochutnal a mal som dost. Ale po veceri este prisla torta. Tu je to zvykom mat na Silvestra tortu. Ked som siel v tento den kupit sampanske, tak som videl na ulici plno ludi, ktori niesli v rukach velke biele skatule s tortami. Cize, ked sa niekomu nechce ju robit doma, tak si ju kupi. Sona mi vsak vravela, ze aj tie kupovane su v podstate robene doma, pretoze tu neexistuje ziadna podobna pekaren. Ten kto ma cas a chut urobi doma viac tort a potom ich bez problemov preda. Len treba vediet ako na to.

Ako som uz spominal, toto nebola vecera, ale skor hostina, ktora sa tahala asi od desiatej az do polnoci. A k tomu sa este pila, ako inak, kvalitna ruska vodka. Prebehlo niekolko pripitkov a jeden z nich bol na mna a moju rodinu, ktorej popriali vsetko dobre.

Ako sme tak cakali na polnoc, pozerali sme v telke silvestrovsky program. Dost prepinali, ale vsade to bolo na ten isty styl – spevacke a tanecne vystupenia a medzi nimi mali prihovory k roku 2007 nejake asi slavnejsie osobnosti. Hra s Jevou ale pokracovala aj pocas hostiny, kedze ako asi vsetky deti, ani ona toho vela nezjedla, skor len tortu, oriesky, arasidy a sladkosti, co boli na stole v miskach. A ked som vytiahol fotoaparat, uz som ho ani nemohol odlozit. Jeva stale chcela, aby som ju fotil a pri tom sa predvadzala v roznych pozach. Hotova modelka:-)

Konecne nadisla polnoc. V TV mal prihovor nejaky vysoky cirkevny hodnostar, potom prezident a za tym ukazali len hodiny odpocitavajuce posledne sekundy. Zatial sme otvorili sampanske a presne o polnoci sme si pripili za zvuku odbijajucich hodin z telky. A asi pol hodinu po polnoci zacali prichadzat susedia, zazelat vsetko najlepsie do noveho roka, priniesli kolace, pripili si, zajedli nieco a potom sli. Pekny zvyk.

Chcel som poslat nejake SMSky, ale nedalo sa, lebo im tu asi spadla cela mobilna a dokonca aj pevna telefonna siet od pretazenia. Nedalo sa nikde dovolat a ani SMSky neodchadzali. A ked aj odisli, tak neboli dorucene. Prvu SMSku mi zobralo po vyse hodine po polnoci, ale dorucena bola za 8 hodin, a druha dokonca az za 24 hodin. Tak take nieco sa moze stat asi naozaj len tu.

Okolo jednej sme chceli ist do mesta pozbierat aj ostatnych AIESECarov a ist sa pozriet na Republic Square, ale ako som uz pisal, pevne aj mobilne siete boli pretazene a nevedeli sme si zavolat taxik, tak sme ostali u nich doma, rozpravali sa, pozerali nejaku rusku komediu, z ktorej som takmer nic nerozumel. Ale to nevadi, islo hlavne o tu atmosferu.

Takze asi taky bol Silvester tu v Armensku. Vianoce uz nie su tak dolezite ako Silvester. Oni hovoria, ze je to kvoli tomu, ze najprv je Silvester a az potom su Vianoce a tak hlavne oslavy presuvaju dopredu. Ale je to aj kvoli dopadu z minuleho rezimu, ked krestanske sviatky tu boli znacne obmedzovane. Vianoce 6. januara uz, ako tu hovoria, slavia skromnejsie, bez tej pompeznosti a hostiny. Mavaju normalnu veceru v kruhu rodiny a to je vsetko. Tak naozaj ich oslavuju len ti pravoverni, ale takych som tu este nestretol. Oficialne su ortodoxni krestania, ale toho dokazom je uz len pouzivanie stareho kalendara na krestanske sviatky.

:: Fotky ::

Smutne Vianoce

2007-01-04T20:09:00.000+04:00

Ocakaval som, ze tieto Vianoce budu ine, ba dokonca smutne. A aj boli. Ale nie kvoli tomu, ze som daleko od svojich blizkych (aj ked aj to je pravda), a ani kvoli tomu, ako sa ku mne kolegovia spravali. To vsetko su malickosti popri tom, co sa stalo. Smutne boli kvoli tomu, ze nas navzdy opustil nas psik Lesly. A to mal len o trosku viac ako 15 mesiacov.

To je aj dovod, preco som dlhsi cas nic nepisal na tento blog, aj ked texty uz boli takmer hotove.

Tymto chcem poprosit kazdeho, co pouziva dopravny prostriedok s minimalne dvomi kolesami, davajte pozor na cestu pred vami a na nevinne zvieratka na nich. A to nie len kvoli nim, ale aj kvoli sebe. Pretoze staci len jedna jedina sekunda a zivot sa moze pre niekoho uplne a navzdy zmenit. Je jedno ci je to clovek, pes, alebo ine zviera. Je to zivot!

O Vianocnych sviatkoch

2007-01-04T20:07:00.000+04:00

25. 12. 2006

Na pondelok som mal mat navstevu 6 ludi, no ako zvycajne dosli len dve a aj to o hodinu neskor ako som dufal. Plan bol ist kupit rybu, ktoru si spolu vyprazime, aby aj oni boli trosku zahrnute do pripravy. Ale o tom case sa nam uz nepodarilo zohnat rybu a pritom sme presli asi 7 obchodov na 4 uliciach. A tak sme mali „stedrovecernu veceru“ na 1. sviatok vianocny a bez ryby... Ale nestazovali sa. Boli nadsene zo salatu, ktory sa fakt vydaril.

26. 12. 2006

V utorok som sa predsa len rozhodol mat svoje Vianoce a tak som si tu rybu zasiel kupit sam do DollarStoru. Maju tam specializovanu predajnu na ryby a vo velkych nadrziach im plavu aj take vacsie kusy. Niektore vsak maju veget a „odpocivaju“ plavajuc hore bruchom. Tak som si radsej kupil uz taku bezhlavu a mrazenu rybu.
A tak som prvy krat vo svojom zivote vyprazal. Dopadlo to v celkom dobre a tak som mal na 2. sviatok Vianocny konecne svoju stedrovecernu veceru. Trosku neskor, ale stihol som to este pocas sviatkov.

:: Fotky z mojich Vianoc ::

O deviatom vikende, 2. cast

2007-01-04T20:03:00.000+04:00

24. 12. 2006

Nedela, Stedry vecer

V nedelu som vstal okolo 10tej, asi tak ako aj ostatni. A o pol jedenastej sme sa uz vybrali do tej restauracie na tradicne jedlo zvane Chash (chaš; pise sa kash). Je to vlasne polievka, alebo vyvar, ktory sa robi, ako mi bolo povedane, z hovadzich noh. Neviem ci tam varia celu nohu od kolena dole aj s kopytom, alebo len nohu a koleno. Ale na trhu casto vidiet paprcky aj s kopytom, tak neviem na co ine by to predavali ak nie na tuto „pochutku“. Jedno je vsak iste. Je to riadne mastne a tazke. Obycajne sa to vari asi 6 – 7 hodin, hlavne v zimnych mesiacoch, ked je zima a ludia potrebuju viac energie. A jedavaju to „rano“, pretoze to zaludku trva dost dlho stravit a keby to niekto jedol vecer, asi by v tu noc nezaspal. O tomto jedle sa treba pred domacimi vyjadrovat len pozitivne, kedze je to narodne jedlo, nieco ako u nas halusky, avsak aj niektori domaci na to pozeraju s odporom, ze take nieco by v zivote nezjedli. Ale domaci si to mozu dovolit povedat. A ostatni vratane mna: „Ano, vyborne. Jasne, ze mi to chutilo.“ V podstate to bolo jedle, dokonca aj dobre, ale chybala tomu nejaka typicka chut, ktoru by sa dalo zapamatat a tesit sa na nu. Tak napr. viem ako chutia hranolky a tesim sa na ne, ked ich mam jest, tak isto aj napr. kapustnica, pecienka, alebo hocico ine. Vsetko ma svoju chut. Dokonca aj obycajna kola. Aj na tu sa da tesit. Ale ja uz ani neviem ako to chutilo. Jednoducho je to bez chuti, mastne a tazke.

Ked sme tam po pol hodine peskovania a bludenia dosli, bol tam uz pripraveny dlhy stol. Niektori tam uz cakali, ti co dosli s rodinami na autach. Dostal som instrukcie, ze mam robit presne to, co ostatni. Tak som si zacal na maly tanierik predo mnou drobit suchy lavash na male kusky. Existuje normalny lavash, makky, ktory sa da zrolovat a napchat do neho vselico mozne a jeho susena verzia, ktora sa hned zlomi. Tato sluzi na uchovavanie tohto chleba po dlhsiu dobu, dokonca aj 3 mesiace. Potom to vraj len staci naparit a je zase makky. Ale suchy lavash sa tradicne jedava k tejto polievke. Pochopite preco. Asi 2 cele „placky“ velke ako plech na pecenie, som si nadrobil. Tuto „polievku“, alebo vyvar, potom doniesli kazdemu vo velkej mise. Bola v nej svetlo hneda „nepriehladna tekutina“ bez vone. A v nej boli tie veci, z coho sa to vyvaralo. Neviem co to bolo, ale maso urcite nie. Na kusku kosti bolo cosi biele ako uplene rozvarena makka chrupavka, ci co a tiez nieco ako huspenina. Skratka daco zivocisneho povodu. Toto som si vybral z toho von na osobitny tanierik. Tento vyvar sa potom riadne osoli, ale fakt riadne, aby to dostalo aspon nejaku chut a prida sa roztlaceny cesnak, asi tak dve cajove lyzicky. Riadne sa to premiesa a ochutna. A ked to ma „smrnc“ tak sa tam nakoniec nasypu tie na drobno rozlamane kusky lavashu. Ten je tak suchy, ze okamzite vsiakne cely vyvar. A presne o to ide. Tu sa nejedava polievka, ale lavash nasiaknuty tymto vyvarom. A v tom je cela finta. Tradicny sposob konzumacie tohto pokrmu este udava jest to rukami, bez lyzice a to tak, ze sa zoberie makky lavash a pomocou neho sa nabera z misy ten nasiaknuty lavash.

Ale to este nie je vsetko. Stol bol okrem toho plny roznej zeleniny, ktoru treba jest hojne popri tom, pretoze to neskor pomoze pri traveni tohto pokrmu. Cize rekapitulacia. Je tu v mise zakladny chash, ku ktoremu sa jedava makky lavash, aj tie uvarene / rozvarene kusky „niecoho“, dalej redkovka, petrzlenova vnat (uz som o tom pisal – normalne namiesto salatu), nejake dalsie cudne zelene listy, olivy a dokonca este aj slany syr. Inak ta redkovka bola stiplava a v odporucanej kombinacii s neidentifikovatelnymi zelenymi listami stipala este viac. Tuto kombinaciu mi odporucali. Zda sa ze je to starodavny recept a pomaha to dalsiemu traveniu tohto jedla. A toto sa zapijalo cim inym ako vodkou. Oproti mne sedel manzel jednej kolegyne. Statny chlap a ten si zmyslel, ze treba ukazat Slovaciskovi, ako sa tu jedava a pije. Tak mi rezko nalieval, este som ani nedopil. Ale co bolo zaujimave, to jedlo bolo tak mastne a huste, ze vodka vobec, ale vobec! nemala ocakavany efekt. Nedialo sa absolutne nic. A ked dosla vodka, tak sa preslo na vodu s ozajstnou citronovou stavou. Zda sa, ze vsetko co sa tu s tym jedava a pije ma svoj zmysel a opodstatnenie. Zakladna funkcia: napomoct traveniu. Viackrat mi to aj povedali.
Ked sme dojedli, tak kazdy len sedel oprety a tazko vydychoval a takto sme stravili vyse pol hodinku, kym sme sa odvazili vstat zo stoliciek. Nastastie sme boli peso, cize ta prechadzka naspat celkom bodla a cestou naspat sme isli inou trasou, kde sme narazili na 4 kostoly a dalsie armenske kamenne krize.

Cele to stalo za to. Bola to pre mna riadna kulturna vlozka. A konecne som sa necitil tak odvrhnuty, pretoze v nedelu dosla jedna kolegyna, ktora v sobotu nemohla prist a ta sa so mnou bavila po anglicky a tak sa pridali aj ostatni co sedeli pri nas. A tak som sa dozvedel ako je to vlastne s ich kalendarom. Pretoze su tu dva: stary – Juliansky a novy – Gregoriansky.

Armensky kalendar
Ani sa nejdem pokusat tu vysvetlit ako vlastne tieto kalendare vznikli. Chcel som to vediet, ale cim viac som o tom cital, tym viac som bol z toho dopleteny. Tak som to nechal tak.

Ale zakladne fakty. Maju zhodny pocet dni zalozeny na solarnom roku. Ale v Julianskom su vsetky krestanske sviatky posunute o 12 dni dopredu. To slovo krestanske je tu velmi dolezite. Tym padom maju Vianoce podla stareho kalendara 6. januara, ale Silvestra maju normalne podla noveho kalelendara 31. decembra. a potom aj Novy rok 1. januara (kedze to nie je krestansky sviatok).
Stale hovorime Vesele Vianoce a stastny novy rok. Tak tu sa to hodi v opacnom poradi. Avsak Vianoce ani nie su takym dolezitym sviatkom v Armensku. Je to kvoli tomu, ze kym bolo Armensko sucastou Sovietskeho zvazu, cele nabozenstvo tu bolo dost utlacane a ludia zacali viac oslavovat Novy rok a Silvestra (alebo preniesli oslavy Vianoc na tento den). A prave ten je tu dolezitejsi. Silvester ako predvecer Noveho roku je ako u nas Stedry vecer. Je to sviatok, ktory sa travi v kruhu rodiny a striktne len doma. Niektori potom po polnoci idu do mesta. Tieto dva dni su najhlavnejsie a Vianoce su uz len takym doplnkovym sviatkom. A ako ceresnicka na torte je tu este 13. januar, co je Novy rok podla stareho kalendara. Ten asi oslavuju len naozaj pravoverni, alebo ti co si chcu najst dovod na oslavu.

Ked sme sa vratili, domaci zase zacali hrat ich spolocenske hry pravdaze v armencine. Tak sme sa s hotelovym spolubyvajucim (Alexom) pobrali do vedlajsej budovy – sportoveho centra – na ping pong. Ja som to v podstate hral prvy krat a snazil som sa len spravne odbit lopticku. Ale on sa mi snazil davat rozne krutene, az to natolko prespekuloval, ze som nad nim zacal vyhravat. Zrazu dosli aj ostatni a isli si zaplavat do bazena. Ani mi o tom nikto nepovedal, inak by som si doniesol plavky. Alex sa pridal k nim a vystriedala ho v ping pongu nasa ruska dizajnerka. V tu chvilu som zacal okamzite prehravat. Ziadne false, ale tvrde supy, ktore, ak som chcel mat vobec sancu chytit a odbit, musel som sa od stola trosku vzdialit. Po dvoch hodinach takejto hry to miestami vyzeralo ako sampionat v ping pongu, kde hraci hraju 2 metre od stola. Pravdaze amater ako ja, som vedel odpalit maximalne 3 taketo podania za sebou, a tak sme dost skoro zanechali pocitanie bodov a hra sa tym padom este viac zrychlila.

Ani som len nemal cas rozmyslat nad tym, ci mi vobec travi to ich tradicne jedlo. Po ping pongu a plavani sme boli vsetci hladni a tak sme sa presunuli na obed. Mali sme hranolky a barbecue. Zbytok popoludnia uz bol nezazivny. Ale ja som mal predsa mat Vianoce. Ved bol 24. december, Stedry vecer. Poslal som SMSky AIESECarom, aby sme sa stretli na mojom byte a ukazem im Slovenske Vianoce. Ale z tohto vyletu sme sa vratili o pol osmej a ja som nemal nic navarene, tak sme to presunuli na pondelok.

:: Fotky ::

V nedelu vecer som este zavolal svojim milovanym a nakupil posledne ingrediencie na zemiakovy salat, ale o tom som uz pisal. A kedze som vedel, ze budem sam, tak som zasiel do pozicovne DVD a pozical som si jednu komediu s nazvom „Moje, tvoje, nase“. Nieco na styl Krok za krokom. Ale ak to je prvy stupen, tak toto je minimalne treti. Chlapik tam ma 8 deti z predchadzajuceho manzelstva a zena ma dokonca 10, ale nie vsetky su jej uplne vlastne. Niektori su adoptovani a tak sa tu vyskytuju detvaky (ako v typickom americkom filme) kazdej pleti, cernosko, aj cinanko.
Uz si viete asi predstavit ake rozne situacie mozu nastat, ked sa dvaja dospelaci a 18 deti nastahuje do spolocneho noveho domu. Oplati sa to pozriet. Ale asi len raz. Viac krat by to uz bola snad nuda.

No a ten salat som pri tom filme robil asi do tretej rano. Nakrajat 2 kilo zemiakov, a k tomu umerne mnozstvo cibule, mrkvy a uhoriek... Ale vydaril sa. Bol super.

O deviatom vikende, 1. cast

2006-12-27T14:05:00.000+04:00

23. 12. 2006
Sobota

Na vylet do Tsakhkadzoru sa vo firme uz kazdy tesil a v kuse som pocul to slovo, ktore som vyrazne odlisoval od vseobecnej a nezrozumitelnej vravy. Ja som sa uz v stredu pytal, ze o kolkej to vlastne v sobotu odchadzame. Jednoducho zvyk zo Slovenska. Ved ked tu planujeme nieco podobne tak sa to vie zo 3-4 dni vopred. Tak, ale tu nie! Podrobnosti som sa dozvedel v piatok vecer. Ze sa odchadza v sobotu, stretko vo firme, prva varka o 9.30, do ktorej som patril aj ja, druha varka o 4 hodiny neskor a tretia v nedelu rano. Nie kazdemu vyhovoval odchod o 9.30 v sobotu.

No ja som uz vstal o 5.50, aby som sa este mohol rozlucit s Thomsom. A hned som zalahol este na 2 a pol hodiny spat. Rano som sa pobalil a dorazil som do firmy o 9.35, kvoli comu som sa na seba dost hneval. Ze meskam. Ale hned ma to preslo, ked som zistil, ze tam este takmer nikto nie je. Ostatni zacali dochadzat o 10tej, ba aj neskor. O 10.25 dosli 3 marshrutky, tak sme sa do nich pomaly nasackovali a konecne sme vyrazili.

Cesta trvala asi hodinku. Kosa bola riadna, tak kazdy sedel v ciapkach a rukaviciach. Uz aj chalani nosia ciapky a rukavice. Nie ako minule, ked som pisal o mode. Uz je aj na nich riadna kosa. A dalsia zaujimavost. Niektori si doviezli so sebou rodiny. Starsia generacia ako obvykle v ciernych kabatoch. Takisto ako aj ich male deti. Dajme tomu, ze okolo 10 rocni. Tak tychto este obliekaju rodicia, ktori sa na nic nepytaju a tak aj tieto detvaky nosia vsetko cierne. Dokonca aj cierne poltopanky. Do snehu a na vylet! Hroza. Ostatni zamestnanci, ti v mojom veku uz dosli obleceni sportovo. Sportove bundy roznych farieb. Konecne nieco „europske“.

„Lyziarske stredisko Tsakhkadzor“
Dosli sme 11.30 a pomaly sme sa ubytovali. No ale cakal som vyspele lyziarske stredisko. A dalsie sklamanie. Nas hotel vyzeral zvonku ako nedokonceny, alebo prave v rekonstrukcii. Ale predsa len o nieco lepsie ako ostatne budovy na okoli. Na tych prave prebiehala velka rekonstrukcia, vsetko rozrypane, sneh minimalny, a na prilahlych kopcoch dokonca ziadny! U nas je uz lyziarska sezona v plnom prude a ked nie je sneh, tak nastupuju snezne dela, ved zisky sa nemozu nechat ujst. Tu take nieco neplati. Vsetko prazdne a puste. A vleky som nevidel ziadne.

Ked som dosiel na rad v ubytovani, tak im hovorim, ze nechcem byt sam. Ved moj plan bol byt s miestnymi, cize s kolegami z prace co najviac, a trochu sa zblizit. Tak ma dali do dvojpostelovej izby, pricom moj spolubyvajuci mal dojst v druhej varke ludi. Izba vsak narozdiel od vonkajsej fasady vyzerala dost dobre. Novy nabytok, rusky televizor, velke zrkadlo, 2 pohodlne kresla, britska chladnicka s redukciou do armenskej siete:-), ziadny radiator, ale bolo teplo vdaka klimatizacii! Kupelna tiez v pohode so sprchovacim kutom. Vsetko super, az na tie postele. Tie na prvy pohlad vyzerali dobre, pretoze boli prikryte peknym lesklym potahom, avsak pod nim sa skryvala stara, tvrda postel s preliacenim uprostred. Riadne vylezate. Avsak na jednu noc v pohode staci.

Pytam sa co sa bude teraz diat. Nic! Ziadny program, len oddych, relax a nenutena zabava. Vsetci sme sa zisli v spolocenskej miestnosti, mimovolne sme si posadali do kruhu a zacali hrat nejake hry typu „hadaj na co myslim“, alebo hadanie slov, pricom sa nesmelo hovorit, len ukazovat a podobne. Vsetko vsak v Armencine. Hodinku som to trpel, uvaril som si caj, najedol som sa zo zasob z domu, hostil som sa na keksoch, ktore zacali kolovat a pozoroval som ostatnych. Ale tato rec je absolutne unikatna. Nerozumiet z nej ani makke f. A ako malo toho staci povedat, aby sa kazdy zacal smiat. Len ja nie. Zacalo mi to pripadat dost trapne. Holka vedla mna mi to na poziadanie zacala prekladat a ked zacali hrat novu hru, tak som ju poziadal, aby navrhla to hrat po anglicky. Nasledoval jej zubozeny pohlad hovoriaci, ze to asi neprejde, a hned na to mensi rozruch. Ale uz mi hovorila, OK, budeme hrat po anglicky. Super. Jedna veta bola po anglicky a hned sa vratili k rodnej armencine. Jednoducho smola. Koho smola? Moja...

Tak som si to tam odsedel, kym dosla druha skupinka a isli sme spolu na obed. Na stoloch chlieb, slany syr, dzem a zakusky. To bol akoze predkrm. Takmer nikto to nejedol (len ti najhladnejsi), len zakusky zmizly akoby svihnutim carovneho prutika. Potom dosla polievka a druhy chod: cestoviny s masom. Na malom tanieriku, z ktoreho to vsetkym padalo. Nevelka porcia sa doplnala tradicne chlebom, cize to nakoniec aj stacilo.

Po obede som si vysiel von na 5 – 10 minut pofotit najblizsie okolie a hotel zvonku. Kym som sa vratil, vsetci boli prec. Stretol som len dvoch chalanov a ti mi povedali, ze ostatni sli na prechadzku. Ta fasa. A ja som to zmeskal. Zase sa ukazal ich pristup ku mne. Tak som siel von aj ja. Ale nepodarilo sa mi ich najst. Isiel som po chodnicku do lesa, tam som nasiel blizky kopec. Tak som sa tam prebrodil snehom. Kvoli tym niekolkym zaberom sa to oplatilo.
Az neskor som sa dozvedel, ze oni isli presne opacnym smerom a vyviezli sa lanovkou hore. A ja som to zmeskal!

Po ich prichode nasledovala dalsia hra. Tentoraz hrali mafiu. Chcel som sa pridat. Ale oni, ze pravidla su narocne uz len na vysvetlenie. Hovorim, ze pravidla ovladam a viem sa zapojit. Na to zase rozruch. Ocividne sa im nepacila myslienka, ze by mali hovorit po anglicky. Jeden sa mi ponukol, ze mi bude prekladat, aby som mohol hrat, ale tym vlastne vyradil z hry sam seba. Tak to nie. Ja som ho nechcel obmedzovat, tak som sa radsej vzdal, nech si zahra. Zase som len pozoroval a potom som odisiel na izbu. Tam som sa aspon mohol porozpravat so spolubyvajucim. Ten nechcel hrat mafiu, tak radsej pocuval hudbu na izbe a ucil sa na pondelnajsi zapocet z nejakej aplikovanej matematiky. Ale ked som dosiel, tak to odlozil a v pohode sme sa porozpravali.

Potom uz nasledovala vecera. Na stole zase chleby, dzem, maslo a syr. Zacali sme si natierat chleby. Ja ten „nas“ normalny, ale poniektori si davali maslo na lavash a na to dzem. Zrolovali to ako palacinku a tak to jedli. Ja preferujem, ked je na vyber, normalny chlieb. Ked som uz dojedal treti, tak zacali nosit polievky. Ale aspon aj druhych to prekvapilo a nebol som sam. A po polievke este ryza s kuracim stehienkom. A zase na malom tanieriku kopcovito nalozenom, z ktoreho sa ryza kazdemu vysypavala ked si chceli odkrojit zo stehienka.

Rusky biliard
Po veceri pravdaze party v hotelovom bare. Niektori hrali rusky biliard. Takmer dvakrat taky velky stol, 6 dier len o malinky kusok vacsich ako gula. Co sa tyka gul, vsetky uplne biele, ocislovane a jedna cervena. Ale ta nesluzila ako „biela“ v klasickom biliarde. Lebo tagom sa mohlo triafat do hociktorej gule tak, aby vosla do diery. Ta cervena nemala ziadnu specialnu funkciu. Ziadne pravidla. Vlastne len jedno. Tagom trafena gula sa pred spadnutim do jamky musela dotknut inej gule. Cize prva gula narazi do druhej a ta padne do jamky, alebo prva gula sa odrazi od druhej a padne do jamky. Dva odlisne pristupy, na konci ktoreho je rovnaky ciel – dostat gulu do jamky. Ale kedze jamka bola len o malicko vacsia ako gula, hra trvala asi hodinu a spadnutie gule do jamky len zriedkavost a udalost hodna potlesku od ostatnych.

Uvod do armenskeho tradicneho tanca
Zatial v druhej casti baru bola diskoteka. Klasicke popove pesnicky, obcas ruske, lenze kazda druha pesnicka (pekne na striedacku) bola typicka armenska. Pre nasinca trosku kvilive zvuky pistalky v cudnom rytme, na ktory sa tancovalo v uplne odlisnom rytme. A tanec nema pevne dane kroky. Len jedno pravidlo, ze ruky su dosiroka roztiahnute vo vyske hlavy, akoby ste privolavali dazd:-) Kazdy tancuje samostatne, pricom sa cely dav pohybuje a premiesava. A obcas sa pochytaju za ramena do kruhu, alebo do polkruhu a zacnu sa tocit doprava. Toto uz ma aj vlastne kroky. Tri kroky doprava, male kopnutie doprava lavou nohou a hned na to v rytme kopnutie dolava pravou nohou. A zase 3 kroky doprava. A tak sa to opakuje az kym sa kruh nerozpadne a zase vsetci poskakuju v sialenom rytme s roztiahnutymi rukami:-) Tolko k tradicnemu armenskemu tancu.

Po takomto dni absolutnej ignoracie som bol v koncoch. Kludne mozem nadviazat na predosly prispevok „O Armencoch“, kde som pisal, ze Armenci (pravdaze okrem AIESECarov) sa absolutne nestaraju o to, ci zahranicni v ich spolocnosti sa citia dobre, alebo nie. Kaslu na to. A pritom pracujeme v rovnakej firme. Pytal som sa spolubyvajuceho, ci sa zhovarali s mojim predchodcom. Bol to Julius z Kanady a bol tu 1 rok. A on na to, ze vyvojari sa velmi nebavia so zbytkom zamestnancov. Nastastie sa ku mne spraval normalne.
Ale vsetci ostatni su cudni a absolutne sa nestaraju, ze s nimi pracuje niekto zahranicny. A tento fakt je aj potvrdeny. Napisal som Juliusovi v pondelok a odpisal mi, ze s nim zaobchadzali rovnako. Vobec sa s nim nebavili, bolo im to jedno, pritom tam bol 1 rok. Napisal mi len mena 4 ludi, s ktorymi je aka-taka rec. Jedna je holka, nasa dizajnerka, ktora sedi v tej istej kancelarii ako ja. Rozprava silno ruskym prizvukom, na telefony odpoveda po rusky a aj ked na nu hovoria po armensky, ona vacsinou odpoveda po rusky. Ale inak je fakt v pohode. Ona bola jedina, ktora sa mi v prvy den prihovorila a povedala, ze nehovori so mnou po anglicky preto, ze jej slovna zasoba nie je taka bohata a nie preto, ze by nechcela. Ale snazi sa a ide jej to.
Julius mi este poradil, ked sa s nimi chcem zblizit, aby som sa naucil zopar viet po armensky a snazil sa s nimi hovorit v ich reci. Ze touto cestou sa s nimi da vybudovat nejaky vztah, avsak on to ani neskusil.

Nastastie ten moj spolubyvajuci sa ku mne spraval normalne, aj sa trosku zaujimal a aj sa sam pytal. Nebola to len taka trapna jednostranna komunikacia z mojej strany.

Zaujimavosti
A tak som sa dozvedel zaujimave veci. Tak napr. ze studuje matematiku a informatiku. Ukoncil 4-rocne bakalarske studium a teraz je v prvom roku (z dvoch) inzinierskeho studia. Dokopy 6 rokov. Na inzinierske studium sa prihlasil kvoli dalsiemu vzdelavaniu, ale aj kvoli tomu, aby si oddialil zakladnu vojensku sluzbu, ktora tu trva 2 roky. Neuveritelne! Dva „nekonecne dlhe“ roky buzeracie, premrhany cas a tazkosti sa znovu zamestnat, kedze vsetko co sa naucili uz aj zabudli. Ti co su z Jerevanu, musia sluzit aspon 100 km od Jerevanu, alebo ich rovno supnu do Nahorneho Karabachu. To je sila. Do tejto fakt nemilej a vzburencami plnej casti Armenska, ktora sa nachadza vo vnutrozemi Azerbajdzanu. Stava sa, ze niektori tam aj kvoli nepokojom zahynu. A ti co su z miest dalej do Jerevanu, mozu sluzit v hlavnom meste. Armada je tu dost velka na tak malu krajinu a priprava je starostliva. Musia na to dbat, kedze susedia so 4 statmi z ktorych Turecko a Azerbajdzan su „nepriatelske“ staty, Iran tiez nie je bohvieco, povedal by som, ze neutral, ale fakt neviem a jedine Gruzinsko je v pohode. Nepriatelske, nie v zmysle, ze by otvorene proti sebe bojovali. S Azerbajdzanom to stoji na mrtvom bode a Turecko odmieta akukolvek komunikaciu s Armenskom a hranice su zatvorene. Jednoducho sa nemaju v laske. Da sa vsak odvodovu komisiu podplatit, ale to je riadne mastne. Alebo za uplatok zariadit, aby mohli ZVS vykonat v Jerevane a popri tom mohli aj pracovat. Uplne oslobodeni su len ti, co po inzinierskom studiu nastupia na doktorandske studium. Vlastne tymto si to zatial len oddialia, ale ked ho aj skoncia, tak su od ZVS oslobodeni. Pravdaze sa to tyka len muzov.
No a univerzitny system je podobny, maju tu najprv zapocty, ze vraj po rusky „zacet“ s makcenom na c. A on sa prave ucil na taky zapocet.

Lycos, zakladajuca firma Sourcia, robila nabor prave na tejto fakulte. Vybrani dostali kvalitne treningy a skolenia v programovani a mohli sa zamestnat ako vyvojari v Lycose, neskor presli do Sourcia. Aj on sa sem tak dostal. Pracuje a popri tom este stale studuje. Ale tie skolenia od Lycosu bolo asi cennejsie ako 3 roky studia...

Presne toto potrebujem. Ludi ako je on. S ktorymi sa mozem porozpravat a lepsie pochopit tuto krajinu a kulturu. Skoda ze bol jediny z celej partie.

Este mi vecer stihli povedat, ze v nedelu rano sa pojde na tradicne armenskej jedlo do nedalekej restauracie. Budeme si vsak musiet priplatit. No jasne, ze chcem ist. Aspon sa nieco nove dozviem a hlavne ochutnam.

O predvianocnych nakupoch

2006-12-27T14:00:00.000+04:00

22. 12. 2006
Piatok

Ani som sa nenazdal a boli tu Vianoce. Vedel som, ze si budem chciet urobit zemiakovy salat a vyprazanu rybu a tiez, ze cez vikend nebudem v meste. Tak uz vo stvrtok som sa popytal v praci, ako sa povedia ingrediencie, ktore budem potrebovat, ako napr. uhorky, hrasok a podobne, aby som si ich mohol kupit. Odporucili mi ist do supermarketu, ktory sa vola DollarStore. Ha, dolarovy obchod. Treba uznat, ze je to supermarket, ale az taky super zato nie je. Ale zacina sa podobat. Hlavnym znakom supermarketu je, ze je to v prvom rade samoobsluha, narozdiel od uplne vsetkych ostatnych obchodov tu naokolo. Pretoze ostatne su vsetko male pultove predajne, kde treba tetke povedat, co chcem, alebo ked sa nevieme dorozumiet tak na tovar ukazem prstom a poviem cislo, kolko toho chcem. Ked to vsak ani nevidim, tak mi neostava nic ine ako mavnut rukou a skusit stastie v dalsom, co je hned vedla, alebo maximalne na 20 metrov. Naozaj, tych malych pultovych predajni je tu ako nasra... Su uplne vsade.

Cize DollarStore je samoobsluha vo velkom style. Az na to, ze ulicky su tenke, a tak nemaju voziky na kolieskach, ale len kosiky do ruky. A nie len to, neda sa tam pohybovat ako sa len chce, lebo chodbicky tvoria 1 liniu a postupuje sa tak, ze kazdy musi prejst uplne vsetko a na konci tej linie su 4 pokladne. Ked nieco zabudnete, treba sa predierat do protismeru. Thomas mi dokonca povedal, ze ked to skusil, tak ho upozornil dozor na to, ze sa to nesmie. Musel si zaplatit to co mal v kosiku a znovu sa vrati a cele si to prejst. Ale mna na to nikto neupozornil, aj ked som sa predieral.
Dalej, vsetky tasky a ruksaky treba zamknut do skrinky este pred pokladnami a pred vstupom dnu. Kedze tento obchod sa radi medzi prve samoobsluhy v Jerevane a uplne prvym „supermarketom“ v tejto stvrti, tak sa dost boja, ze tam budu ludia kradnut a preto na kazdom rohu stoji nejaka holka. Zrejme brigadnicky a ostro sleduju vsetkych v ulickach. Dvojita ochrana. Tasky, kabelky a pod. v skrinke + dozor, ci si nahodou niekto nezmysli slohnut cokoladu do vrecka.

A dalsia vec, ktorou sa lisi od tych nasich supermarketov je, ze potravinovy usek ma osobitny vchod ako vsetko ostatne a tak aj osobitne pokladne. Tak som sa siel pozriet aj na tu druhu cast hned vedla. Ale tento obchod uz nebol „liniovy“ a da sa v nom prechadzat lubovolne. Zase vsak ta ista procedura, odlozit tasku aj predosly nakup a ked SBSkar zistil, ze mu nerozumiem, tak sa ma este opytal odkial som a co tu robim. Dajak privelmi sa bal toho, ze som cudzinec a mozno budem chciet nieco ukradnut, lebo nebol to taky normalny zaujem, ale skor vysluch. Deb;l jeden.

No a tu som nasiel aj umele stromceky. Od malych - pol metrovych az po 1,5 metrove. Dalsia odlisnost od nasich obchodov a to neplati len pre tento supermarket, ale pre uplne vsetky obchody, v ktorych som bol, je ze nikde nemaju cenovky. Uz mi to zacina poriadne liezt na nervy. Mne sa zda, ze si zakazdym tie ceny vymyslia a trepnu nejaku sumu. Neda sa to ani skontrolovat. Miestni uz maju prehlad co kolko stoji, ale co ja. Ja len mozem dufat, ze ma neklamu. Tak to bolo aj tu. Chcel som si kupit ten najmensi stromcek, cena nikde, pytam sa dozoru na konci chodbicky, nerozumie ma, pytam sa druhej baby na opacnom konci asi 10 metrovej chodbicky, horko tazko porozumie, ze sa pytam na cenu a tak mi odpovie po rusky, ze osemsto dram. Skvele, konecne! 800 dram je asi 60 Sk. Kupil som si este nan ozdoby, tucet cervenych masli. Vianocne gule by boli prilis velke na tak maly stromcek. Uz som sa radsej ani nepytal na cenu, lebo by ma uz asi roztrhlo, keby dalsia osoba nevedela ani len ceknut. A oni sa este opovazia tento „obchod“ nazvat DollarStore. Nieto, ze sa tu neda platit dolarmi (nie ze by som ich mal), ale ani po anglicky neceknu. Ale tie masle predsa nemozu byt drahe.

Nakoniec som za ne dal presne tolko ako za ten stromcek. Smiesne! Pravdu povediac som cakal menej. Spolu 120 Sk. To je v pohode cena, nie?

Este som si potreboval kupit spodky. Je to fakt tazke vysvetlit tymto ludkom, co to je a dokonca som to ani v obchodoch nevidel, ze by som na to ukazal. Posledna sanca boli obchody v podchode ako sa ide do metra. Takzvany „underground shopping“. Tam je vsetko lacnejsie. A ze vraj sa tam da najst takmer vsetko. No nase klasicke spodky nie. Teta mi len ponukla taku cudnu sadu, nieco medzi spodkami a pyzamom. Lenze to malo aj vrchny diel, bolo to tenucke a priliehave. Chcel som to rozbalit a porovnat velkost, ale teta na to, ze je to XXXL, ze to bude URCITE dobre. Tak som to zobral.

Dosiel som na byt, rychlo som nieco zhltol, a vyskusal si nove „spodky“. Kratke! Anciasa! No nevadi. Aspon ze ma to kusok zohreje. Ale vyzera to dost smiesne. Ako obtiahnute leginy co vidno v starych ceskoslovenskych filmoch a nosili ich panovnici, alebo princovia. Zatial sa Thomas balil. V sobotu skoro rano odlietal do Francuzska na prazdniny. Vracia sa 11. januara. Tak sme este pred jeho odchodom ozdobili nas maly stromcek a vyfotili sa s nim. Konecne tu zacina byt Vianocna atmosfera.

24. 12. 2006
Nedela

Teraz trosku preskocim, ale patri to do tejto temy.
Po tom, co som sa vratil z vyletu, este som nemal nakupene vsetky veci na zemiakovy salat, tak som zasiel do blizkeho pultoveho obchodu. Pytam si „majones“ a dostanem majonezu, hovorim mu „jerku“ a berie z regalu a podava mi dalsiu. Dalej chcem „gazar“, cize mrkvu. Ukazuje mi na dalsieho pana oproti, ze to musim u neho. Ale uz mu ukazujem na hrasok v konzerve, ze chcem taku mrkvu. Hovori „niet“. Pricom to uz bol treti obchod, kde mi povedali, ze take nieco nemaju. Aka to len „zaostala“ krajina, nemaju ani mrkvu v konzerve, alebo mrazenu. Hovori mi po rusky, ze naco by som chcel taku mrkvu, ked tu predavaju cerstvu. Ma z casti pravdu, ale mne by sa teraz hodila taka mrazena...

Potom mi doslo, ze v tomto 1 obchode su traja nezavisli obchodnici a tiez sa tu plati osobitne. Tento prvy mal take normalne potraviny. U druheho som kupoval zeleninu a ovocie (zemiaky, cibulu, banany, pomarance, mrkvu). A tretia, zena, mala muku, cestoviny, ryzu, cukor, korenie a podobne veci, ktore sa sypu a vazia. Tak tu mi tiez trvalo chvilu, kym som tete vysvetlil, ze chcem cierne korenie. Absolutne nerozumela. Tak som na to musel ist opisom cez sol a podobne. Az nakoniec pochopila a povedala nieco, co sa podobalo na peper. „Ano, peper! Presne to chcem.“ Nastastie to mala v normalnom vrecusku a nemusela mi to odsypat z velkeho vreca. Aj struhanku mala. Mal som na vyber, bud armensku, alebo rusku:-) Ale ziadne velke balenie ako u nas 1 kilo. Ta ruska bola v malom baleni a armenska v miniaturnom! Tak som zobral to vacsie.

Je tu este jeden fenomen pri nakupovani vo vseobecnosti. Vsade, ale uplne vsade vam zabalia kupeny tovar do igelitoveho vrecuska. Do maleho, alebo vacsieho. Podla potreby. Tak napriklad som tu kupoval tu majonezu, tak mi to dal do sacku. OK, chapem. Dalej zemiaky, druhy sacok, cibula treti sacok, banany stvrty, pomarance piaty, mrkva siesty, pricom mi tie male sacky dal do dvoch vacsich, aby sa mi to lahsie nieslo. A u toho tretieho obchodnika, ta pani, som kupoval „peper“, mal som plne ruky tasiek, ale ona mi to povinne dala v malickom sacku, ktory som si vlozil do vacsieho sacku. No a potom sa cudujem, ze v kuchyni mam pod stolom celu kopu sackov. Vsade same sacky a igelitky. Uz ich zacnem hned vyhadzovat.

Inokedy som si kupil jeden, jediny citron na trhu. Ostatny nakup som mal vo vacsej igelitke, ktoru som mal viditelne v ruke. Ale on mi tej jeden citron dal do sacku, namiesto toho, aby mi to prihodil k ostatnemu nakupu!

O Armencoch

2006-12-23T00:50:00.000+04:00

22. 12. 2006

Piatok

V stredu sa mi stala zvlastna vec. Zavolala mi nejaka holka. Nieco chcela, hovorila pomerne dlho, ale v skutku som jej nerozumel takmer nic a absolutne som nepochopil, kvoli comu vola. Len to som z toho vydedukoval, ze sa chcela so mnou stretnut. Ze ci mi to vyhovuje v sobotu. Hovorim jej, ze budem prec cez vikend. Tak potom vo stvrtok, cize na dalsi den o stvrtej. Hovorim jej, ze pracujem az do siestej, alebo aj dlhsie. Bolo to dost cudne, vedela moje cislo, meno, ale to ze pracujem, jej nejako uslo. Tak sme to presunuli na siedmu, stretko v British Council.

Vo stvrtok som tam siel po praci. Ani som nevedel, kto to je, odkial ma moje cislo a co vlastne chce. Ale chcela sa surne stretnut, taky som mal z toho pocit a este k tomu som si myslel, ze je z AIESECu. Ved kto iny by mohol mat moje cislo.
Dosiel som tam, sedela pri stole a na nom polozeny diktafon. Hovori mi, ze so mnou chce urobit interview. „Do coho som sa to uz zase namocil.“, pomyslel som si. Dufam, ze ma nezaskoci nejakou zaludnou otazkou. A obaval som sa spravne. Nebol to len taky rozhovor, ze co si myslim o Armensku, co tu robim, preco som prisiel prave sem a este zopar veci o Slovensku. Vysvetlila mi (konecne, pri osobnom rozhovore som ju uz rozumel), ze studuje sociologiu na univerzite a robi nejaku pracu, v ktorej ma skumat „preco ma Armenska mladez problem komunikovat s Europskou mladezou“. A na to chcela prist rozhovormi s roznymi cudzincami, ktori prichadzaju do Armenska. Tak sa skontaktovala aj so mnou.

Po uvodnych zoznamovacich otazkach sa ma zacala pytat fakt blbe otazky. Takmer hodinu ma tryznila otazkami typu, co si myslim, ze je najvacsi problem v medzinarodnej komunikacii, preco maju Armenci problem komunikovat s cudzincami, ako by sa to dalo napravit a zmenit, co si oni myslia o cudzincoch, a naopak co si o nich myslime my, ake su stereotypy v Armensku a vsetko sa to tocilo akolo toho isteho. Aka je komunikacia Armencov voci cudzincom, ci v komunikacii zohrava ulohu vyzor, kultura, preco su uzavreti voci cudzincom a podobne.

Hovorim jej, ze na to neviem kompetentne odpovedat, pretoze som doteraz nemal moznost sa zhovarat s typickymi Armencami, iba ak s AIESECarmi, ale oni su ina kategoria, pretoze oni su otvoreni voci inym kulturam a nemaju problem sa vidat s cudzincami a rozpravat sa s nimi. Su presnym opakom ostatnych Armencov. Ako priklad som uviedol kolegov a kolegyne v praci, ktori vedia, ze tam maju cudzinca, dokonca v tej istej kancelarii, ale neprehovoria ku mne a dalej hovoria len po armensky a z toho rozumiem len to ked povedia „ano“, alebo „nie“. Jediny, kto so mnou vo firme hovori normalne, je moja sefka. Aj ked idu ostatni na obed, tak sa vytratia spolu, neopytaju sa ma ci nechcem ist s nimi, lebo to by museli povedat nieco po anglicky a im sa jednoducho nechce. Pricom denne komunikuju s americkymi klientmi a vedia po anglicky perfektne, ale ku mne sa neprihovoria. Len zvycajny ranajsi pozdrav a potom dalsi pri odchode z prace. Obcas pridu chalani, podaju mi ruku na pozdrav a prehodia to zvycajne, ze ako sa mam. Ale o odpoved sa uz nestaraju, pretoze oni v podstate prichadzaju do tejto kancelarie kvoli babam. Nic take, ze podme spolu po praci na pivo. Neviem ci vobec spolu niekam chodia, alebo idu po praci domov a cusia tam.

Tie otazky boli tak salamunske a psychologicke, ze nie som si isty ci aj ona ich uplne celkom chapala. Pretoze som niektore fakt nepochopil a ked som sa pytal, co to vlastne znamena, tak mi to nevedela priblizit nejakym opisom, ani prikladom. Tak prikrocila k dalsej otazke. Na A4 mala asi 20 otazok, mozno aj viac a striktne sa ich drzala.
Ze vraj ake su priciny tohto javu. Ako to mam vediet ja. To by mala robit rozhovory praveze s Armencami, aby to zistila. Cudzinci predsa nemozu vediet, co si oni myslia. Ani nemam pocit, ze som jej vobec s niecim pomohol, pretoze toto fakt nie je debata, ktoru vie vyriesit cudzinec v Armensku. To predsa nevedia ani oni sami. Je to jednoducho stereotyp a pozostatky z minulosti, kedze velmi nemali moznost sa stykat s inymi Europskymi kulturami. Maximalne len s tymi najblizsimi ako Rusko a Ukrajina. A kedze vsetci hovoria aj Rusky, okamzite sa tam citia ako doma a nemaju potom ani problem hovorit s Rusmi a tak.

Ale na konci mi len dakovala, ze bolo zaujimave pocuvat moje nazory. Viac krat to zopakovala. Ja som sa po cely cas snazil len povedat, ze ani neviem, ci vobec su nejake problemy na armenskej strane hovorit s cudzincami a ak aj su tak neviem kvoli comu. Neviem to preto, ze sa so mnou nerozpravaju. Pravdaze okram AIESECarov, ale to je ina kategoria. A na konci mi to aj potvrdila, pretoze to cele zhrnula asi tak, ze ona vie, ze mladi tu maju problem nadviazat komunikaciu s cudzincami a to aj napriek tomu, ze hovoria po anglicky. Je to jednoducho taka kultura, velmi nenadvazovat vztahy s inymi a podobne. Ale na druhej strane, ked sa ich nikto na nieco opyta, tak velmi radi a ochotne pomozu a odpovedia najlepsie ako len vedia, aj ked len rukami a nohami, ale to je tak vsetko. Nejake dalsie rozhovory nehrozia. Je to stereotyp z minulosti a je tazke sa ho zbavit. Ale cudzinci tu pomoct nevedia. Odpoved treba hladat medzi svojimi...

Tak teraz trosku viac chapem Armencov a tym padom aj mojich kolegov a kolegyne. Nakoniec toto stretnutie bolo na nieco dobre. Na zaciatku som ani len nevedel, ze preco mam prist a na koniec som sa toho tolko dozvedel.

V tejto krajine ma potom AIESEC naozaj velky zmysel a vyznam. Cim viac ludi prejde touto organizaciou, tym viac ludi sa nauci byt otvorenejsim voci inym kulturam a komunikacne bariery zacnu padat. V tejto krajine je to ovela dolezitejsie ako v ktorejkolvek inej krajine EU. Tuto ma AIESEC este svoj povodny vyznam. Nie ako v zapadnych krajinach alebo aj na Slovensku. AIESEC typu, podme sa rozvyjat kazdy samostatne a Exchange je nieco ako vedlajsi produkt. Tu je to este o kulturnej vymene, spoznavanie inych krajin, aby padli bariery a tym aj predsudky voci cudzincom, aby sme sa navzajom tolerovali a tym predisli buducim konfliktom.

Rozlucili sme sa a potom som sa dozvedel, ze mame spolocny smer, tak sme sa este chvilu rozpravali a dozvedel som sa dalsie zaujimave informacie. Vacsina mladych Armencov by najradsej odtialto vypadla. Dokonca mozno aj vsetci. Navonok sa javia ako velki patrioti, ktori miluju svoju vlast a na druhej strane by ju najradsej opustili, pretoze na zapade sa „zije lepsie“. Ale vacsine sa to nikdy nepodari. Bud na to nemaju prostriedky, alebo zostanu len pri slovach a nejdu pevne za svojim cielom vystahovat sa. A pritom sa to tu len zacina naozaj rozvijat. Tu sa zacnu diat velke veci a zopar ludi tu naozaj nechutne zbohatne. Uz sa to zacalo, ale naberie to rychlejsi spad. Oni to zatial nevidia. Keby to videli, tak by odtialto nechceli odist. Alebo aj ked ano, tak na rok, naucit sa ako to „chodi na zapade“ a potom sa vratit a aplikovat to tu.

Vesele Vianoce

2006-12-22T10:26:00.000+04:00

Mrazive ticho, vsade biely sneh,
carovny pokoj a nebo plne hviezd.
Je tu cas Vianocny, ked stromcek sa ligoce,
prajem vam vsetkym prekrasne Vianoce.

"Vsetkym navstevnikom tohto blogu zelam krasne a stedre Vianoce. Vela lasky a rodinnej pohody."

Moje Vianoce budu sice tento rok ine, v podstate ani neviem ake. Ale tesim sa, ze pojdeme do lyziarskeho strediska Tsachkadzor.

O osmom vikende

2006-12-22T10:18:00.000+04:00

15. 12. 2006
Piatok

Ked som sa v ten isty den, ako napadol nas prvy sneh, vratil z prace, bolo okolo siedmej vecer, zistil som, ze este stale nemame elektriku. Ved uz mala byt zapnuta, vsak sme zaplatili. Mierne nahnevane som volal AIESECarke, ktora nam pomahala dorozumiet sa s majitelom nasho bytu. Ale kym som s nou hovoril, zistil som, ze len poistka je dole a ked som ju znovu zapol, aj svetlo sa vratilo. To bol trapas. Hnes som jej povedal, ze uz nemusi volat majitela, ze sa to uz vyriesilo. Ale nie, to bol len zaciatok. Kym som si pripravoval veceru, pocas pol hodiny 3-krat vyhodilo poistky, cize som ich aj 3-krat znovu zapol, ale ked ich uz vyhodilo po 4. krat, uz to bolo definitivne. Darmo som to uz zapinal hore, nic sa nedialo a ja som ostal po tme. Cize svoju veceru som dojedol pri svetle sviecky. Co sa uz da robit po tme. Zapol som si nejaky film, ale bateria notebooku vydrzala asi 2 hodinky a zase som bol v tme. Aj mobil mi uz pipal, ze potrebuje nabit. No, smola. Ani Thomas nebol doma, zdrzal sa v praci a po praci s kolegami niekde v meste. Tak som zacal experimentovat s fotakom a dlhou – 15 sekundovou zavierkou...

16. 12. 2006
Sobota

Bez elektriky bola riadna kosa, tak som ostal spat radsej v obyvacke a rano som sa co najrychlejsie vypratal do prace.
V praci som si dal nabijat vsetko co ma bateriu: mobil, notebook aj bateriu z fotaka. To len pre pripad, ze by sa elektrika neporiesila pocas dna.
Napisal som rychlo AIESECarom vysvetlujuci email toho co sa stalo, nech volaju majitela bytu, aby prisiel, ze pravdepodobne poistka vyhorela. Na 14.00 som bol uz dohodnuty s majitelom. Pravdaze prisiel o 30 minut neskor. Ale aspon je zrucny. Ako sam hovoril, ze vsetko sa naucil sam, ze je elektrikar, vodoinstalater, maliar aj tesar. Asi aj musi byt, ked sa tu vsetko za radom kazi. Hned rozmontoval poistku, kable spojil priamo a svetlo zrazu svietilo. Pozrel na mna a usmial sa. „Hokus-pokus“, hovori. To len potvrdilo, ze poistka je v haji. Tak sme isli kupit novu (2 100 dram). Este mu hovorim, ze nejaku pasku na izolaciu okien, aby sme zateplili byt. A ked som chcel platit, ze nie. Vsetko to zatiahol sam. Cela oprava aj s nakupom trvala nieco vyse hodiny. Ale hlavne, ze to dokazal opravit sam.

Potom som este skocil na AIESEC ofis. Tam v plnom prude priprava na nedelnajsiu recepciu, na ktoru som dostal pozvanku. Podla toho, co hovorili, to mala byt nieco ako recepcia, prezentacia vysledkov AIESECu za rok 2006. Boli pozvani predstavitelia firiem, stari clenovia, novoprijati clenovia, AIESEC alumni, stazisti (to ako ja a Petter), ale aj ostatni zahranicni, ktori sa medzicasom stali priatelia AIESECu. Podla toho, co dalej hovorili, to zas malo byt aj nieco viac ako recepcia, pretoze novi clenovia boli rozdeleni do 4 skupiniek a kazda si mala vybrat krajinu, ktoru bude reprezentovat a mali ju tam predstavit tak, aby z nej pokryli co najviac – jedlo, pitie, tance, kulturu, oblecenie a tak. Oni to jednoducho nazvali AIESEC party. Party pre firmy? Pre mna trosku cudne, ale nech je tak.

A prave na tuto udalost tam robili prezentaciu v PowerPointe. Tradicne MC prezidentka, ktoru som zatial videl len na svojej Welcome party a okrem toho asi 4-5 krat na ofise. Okrem nej tam este bola druha holka, ktoru som zatial stretol jedine na ofise, zakazdym tam je. Akoby tam aj spala. Cize poniektori tu makaju fakt brutalne. Aj cez soboty aj nedele. Nova kancelaria AIESEC je v budove, kde sidlia aj ine firmy, tak aspon maju staly pristup na svoj ofis. Ale oni to uz trosku prehanaju. Hovorili, ze tam zvyknu byt aj do pol noci. A co sa tyka internetu, mylil som sa. Maju tu pevnu linku na telefon a druhu linku kvoli internetu, tak aspon mozu obe vyuzivat naraz, ale ta rychlost ziadna slava.

No a tieto dve holky, vlastne zeny, uz su vydate a prezidentka ma dokonca aj 3-rocnu dcerku. Ze vraj jej manzel sa stale stazuje, ze tak dlho do noci je v kancelarii. A manzela tej druhej holky som tam v sobotu aj stretol. Ked uz ona nie je doma, tak musi on prist za nou:-) Aj ten sa mi stazoval, ze jeho polovicka to uz prehana a dufa, ze jej to nieco dava a ze to bude na nieco dobre. Poniektore dievcata su tu dost vydajachtive. Aj Petter, aj Thomas mi to potvrdili. V mestecku Gyumri, kde Thomas pracuje 4 dni do mesiaca, nejakym zazrakom dost ludi hovori po francuzsky, tak si ho dievcata premeriavaju a pytaju sa ho, ci ma priatelku. A ked odpovie „nie“, tak ci by niektoru z nich nahodou nechcel. Ja by som sa do takej situacie nechcel dostat. Ze uz sa niekolkym dievcatam odtial podarilo vydat sa do Francuzska. Ale on odolava. A Petter nam rozpraval prihodu o nejakej armenskej rodine, ktora sa natrvalo mala prestahovat do Spanielska. Neviem akym zazrakom, ale zaujimave je to, ze ich dcera, aby tu nemusela ostat sama, tak sa narychlo rozhodla sa vydat. Len tak. Splasit nejakeho typka a vydat sa. Nechapem, preco nechcela ist do Spanielska s rodinou. Hlavne dievcata z mensich miest a dedin sa silou-mocou chcu vydat za nejakeho cudzinca, aby odtialto mohli odist. Ale Jerevan je tymto iny. Tu som o niecom takom ani nepocul.

17. 12. 2006
Nedela

AIESEC party sa mala zacat v nedelu o siedmej vecer, ale pravdaze pripravy vrcholili pocas celej nedele a tak nikto z AIESECu so mnou nemohol ist ani na mensi vylet. Tak som sa aspon dobre vyspal.

AIESEC party
Party bola v pube menom Garaz:-) Cele to bolo rezervovane pre nas. AIESEC time je asi rovnaky pre vsetky clenske krajiny. Malo sa to zacat o 19.00. Petter a ja sme dosli asi 19.10 (musel som ist s nim, lebo ja som cestu nevedel) a pritom sme neboli ani posledni. Boli nejake technicke problemy, tak sa to cele zacalo asi o 40 minut pozdejsie.
Bola tam aj jedna moja kolegyna z prace. Nas CEO prist nemohol, lebo bol na sluzobnej ceste a moja sefka ani neviem preco neprisla.
Cele toto podujatie sa zacalo roll-callmi. Potom nasledovali prezentacie „Francuzska“ a „Grecka“. No ale tie boli tak obsirne, prezentacie plne textu zkopirovaneho z internetu. Ale postili aj hymnu, zatancovali tradicny grecky tanec (na obrazku). Bolo to pekne, ale dlhe. Tak dlhe, ze este pred druhou dvojicou krajin, museli dat prestavku, pocas ktorej sa tancovali AIESEC tance. Dalsie dve krajiny boli „Egypt“ a „Spanielsko“. Tito boli aj obleceni podla tychto krajin, aj zatancovali. Tiez to bolo dost dobre. Stoly mali tiez pestre. No ani my „ozajstni“ zahranicni sme sa nedali zahanbit. Ja som doniesol Figaro cokoladu, horalky, bon pari, haslerky a k tomu Demenovku a na seba hokejovy dres, Claudia doniesla Sacherovu tortu a Petter urobil vlastnorucne cokoladovo-kokosove gulicky a k tomu svedksu Absolut vodku. Ja som este doniesol ako darcek pre AIESEC slovensky rapkac. Nechapali na co to je, tak som to roztocil a hned pochopili. Hned si to vzali k sebe a tak sa im to zapacilo, ze rapkali cely vecer:-) Po tychto dvoch krajinach zase pustili pesnicky, kvoli prestavke na oddych aj kvoli technickym problemom, ktore si inak nikto nevsimol:-)

Po tomto nasledovala prezentacia vysledkov AIESEC Armensko a po tom podakovanie firmam, partnerom a Alumni. Prezidentka im odovzdala dakovne „certifikaty“ a nadisla chvila oficialnej rozlucky. Pretoze Petter tento tyzden odchadza po 5 mesacnej stazi domov. Vlastne, kedze toto pisem s odstupom 4 dni, tak on je uz vlastne doma. Odisiel vo stvrtok rano. Za jeho prezentaciou nasledovala ta moja. Aby tento vecer nezavrsili rozluckou, tak ma znovu oficialne privitali a predstavili vlastne novym clenom. Bolo ich tam zo 20. Svoju prezentaciu som si tak starostlivo pripravoval aj so vsetkymi animaciami a nakoniec som to aj tak musel vsetky slajdy prekonvertovat na obrazky, pretoze ten ich notebook nevedeli napojit na ten dataprojektor, a tak vsetky prezentacie museli pustat z nejakeho cudneho prehravaca, ktory pravdaze nevedel spustit PoverPoint. Tak vsetky prezentacie premienali na obrazky, ktore pustali zaradom.

Cele sa to skoncilo zase AIESEC tancami a okolo 11 sa vsetci pobrali domov. Ostali sme len zahranicni a dvaja domaci chalani. Ale to sa aj dalo cakat. Pod tym barom bola uz verejna diskoteka, tak nas na nu majitel podniku vsetkych pozval, ze vraj zadarmo. No skoncili sme tam asi siedmi.

Nemohli sme vsak ostat prili dlho, lebo na dalsi den siel kazdy z nas do prace, tak okolo pol noci sme sa vybrali vsetci domov. Treba uznat, bol to pekny vecer. Iny ako u nas, ale pekny.

A tu su este fotky z AIESEC party.

O prvom snehu

2006-12-15T12:47:00.000+04:00

15. 12. 2006

Dnes rano, ked som sa zobudil, vlastne ked som len otvoril oci, tak som z okna videl len nie velmi peknu oblohu, ale ked som vstal, tak ma cakalo prijemne prekvapenie. Prvy SNEH!
Hned som siel do obyvacky po fotak, chcel som zapnut radiator a zrazu druhe prekvapenie. Nemame elektriku. Zase. Ale kaslat na to, ved mame prvy sneh!

Ucty za elektriku, vodu a telefon sa platia medzi 10. a 17. v mesiaci. Dnes je 15. decembra, tak nechapem preco nas vypli. Ale spolu s Thomasom som siel na postu zaplatit ucty. Tu postar ucty nenosi. Treba len prist na postu, dat im cislo pevnej linky, podla toho si vyhladaju adresu a vytlacia vsetky ucty. Za minuly mesiac to bolo takmer 12 000 dram. Cize okolo 6 000 kazdy z nas. To je asi 450 Sk. Celkom dobre, nie?

Ale to je vsetko jedno, ved tu napadol prvy sneh:-)

O armenskej mode

2006-12-15T12:12:00.000+04:00

14. 12. 2006

Armenci su vseobecne trochu tmavsi, maju cierne vlasy, tmave oci a su trochu nizsi ako Slovaci. Styl obliekania je v podstate „europsky“, aj ked niektorym sa na prve pocutie zda, ze toto je moslimska krajina.

Ked som raz bol na jednej ture s ostatnymi stazistami, kym este nebola taka zima, Christoph mal cervenu mikinu, Petter zelenu a ja som mal modru. Boli sme jednoducho RGB:-) a kazdy uz na prvy pohlad aj z dialky vedel, ze sme cudzinci. Ze vraj kvoli tomu, ze Armenci nenosia tak farebne veci. Je to fakt pravda, teraz ked sa prechadzam vonku, vsetci muzi, stari, mladi, dokonca aj chlapci nosia stale cierne kabaty, alebo cierne kozusinove bundy, ale aspon roznej dlzky. Vyzera to tak konzervativne, kazdy vyzera tak rovnako, pritom v obchodoch predavaju rozne bundy, vetrovky a kabaty, aj rozdielnych farieb. Ja som si napr. kupil svetlo hnedu bundu. A hned som odlisny.

Ked rano chodim do firmy na 9.30, stretavam kopu mladych ludi, kedze firma je v budove univerzity. Niektori len prichadzaju, ini uz odchadzaju, je tu rusno, ale vsetci chalani maju cierne bundy a kabaty. Ciapky (este) nenosia, cierne vlasy ostrihane na kratko, kazdy jeden a ucesane na bok. Neviem, ci im nie je zima na hlavu a na usi (ked rano je vonku okolo nuly, mozno aj minus), alebo su uz zvyknuti, alebo je to len frajerina. Dievcata mi hovorili, ze chlapci sa zvyknu „predvadzat“, ze im nevadi ake je pocasie. Priklad: ked prsi, tak v zasade oni radsej moknu, len aby dokazali, ze im to nevadi. Je to trochu cudne, ked oni moknu a dievcata vedla nich su schovane pod dazdnikom.
Ale ja som zase iny. Na mna je tu kosa (a bude este vacsia), radsej si hned nasadim ciapku a aj rukavice, co som si tu kupil a v batozku so sebou stale nosim dazdnik. Pre istotu.

Dievcata maju takisto cierne oci, cierne vlasy. Armenske blondinky neexistuju. Aj ked som raz taku videl, vyzerala dost cudne. Na odfarbenie uplne ciernych vlasov treba asi dost vela chemie, neviem ako to znasaju vlasy, ale tie odrastajuce cierne vlasy tam aj tak vykukali. Ale armensku blondinku je vidiet este zriedkavejsie ako Porsche v Jerevane.
Co sa tyka oblecenia, je uz trosku farebnejsie ako u muzov. Nechcem zovseobecnovat, tak radsej napisem, ze poniektore su dost fifleny. Imidz nadovsetko. Tak napr. vysoke cizmy az pod kolena, opatky takmer 10 cm a k tomu ¾ nohavice, alebo rifle, ktore koncia pod kolenami tak, aby bolo vidiet cele cizmy. Kratke kabatiky, niektore obycajne, ale niektore aj take s kozusinovym golierom a kozusinovymi koncami na rukavoch. Alebo v tejto kose je este „lepsie“, ked si daju riflovu, alebo nejaku inu hrubsiu suknu po kolena a k tomu kozusinove, chlpate cizmy. „Bohovsky“ to vyzera.

Aj jedna holka z AIESECu je taka. Isli sme na vylet, na turu a ona dosla v cizmach s 10 cm opatkami. Vtedy sme sli do Garni, kde je normalna cesta, mozno vedela, ze do coho ide a usudila, ze si moze vziat aj taku obuv. Ale dalsi vylet ma vyviedol z tohto omylu. To uz bola normalna tura To bolo vtedy, ked sme sa sli aj kupat. Riadne stupanie po prasnej a kamenistej cesticke, miestami ani cesticka nebola, a ona prisla tak isto obuta. Mozno sa chcela pacit svojmu priatelovi, ktory ju doprevadzal v oboch pripadoch. Ale az natolko? Je to normalne?

O predvianocnom case

2006-12-14T10:58:00.000+04:00

14. 12. 2006
Stvrtok

Vianoce sa tu slavia len 1 den, a aj to 6. januara, ale Vianocny stromcek zvyknu stavat a ozdobit uz nikedy v polke decembra. Ze vraj kvoli dlhsej Vianocnej atmosfere. Obycajne vsak mavaju umely stromcek, ktore teraz zacinaju predavat takmer na kazdom druhom rohu a to od malych az po velke. Dokonca aj vo vacsich obchodoch sa zacinaju objavovat Vianocne stromceky. Vianoce sa naozaj blizia a predvianocnu atmosferu uz citim hlavne ked sa prechadzam ulicami plnych obchodov. Uz sa tesim na velky Vianocny strom, ktory sa bude tycit na Republic Square.

Jednoznacne to vsak budu cudne a aj smutne Vianoce a to tym, ze som daleko od svojich blizkych a tiez tym, ze tu datumy ako 24., 25. a 26. december nic neznamenaju. Cize ziadny velky zivy vianocny stromcek v obyvacke, ziadna tradicna kapustnica, ani pecena ryba a ani kolace. Uz som sa naozaj bal, ze budem musiet dokonca robit aj na nas Stedry vecer, nastastie vsak pripada na nedelu. A okrem toho som dostal pozvanie od mojej firmy na vylet prave 23 - 24. decembra. Ze vraj kvoli europskym Vianociam idu do rekreacnej oblasti Tsakhkadzor, velmi oblubeneho (a asi aj jedineho) strediska letnych aj zimnych sportov. Ale hlavne v zime je oblubene, kvoli moznosti lyzovania. No a pravdaze je tu aj dost vyznamny klastor.

Ze vraj vsetko je zabezpecene a platene firmou, len ubytko 20 USD si musim platit sam, pretoze sa zostava na noc zo soboty na nedelu. Neviem co sa tam ma diat, ale pojdem, aspon nebudem v tento den uplne sam a lepsie sa zoznamim s tymito ludmi, kedze su este stale dost odmerani. Je vsak dost pravdepodobne ze tam nebudu podavat kapustnicu, peceneho kapra a ani zemiakovy salat. Asi si to budem musiet pripravit v nedelu vecer po prichode alebo v pondelok ja sam. Tym sam myslim fakt sam, pretoze vsetci zahranicni odchadzaju domov. Petter konci svoju 6 mesacnu staz, Rajat, Claudia a Thomas zas idu sviatky domov a potom sa vracaju az v januari. Ak dovtedy nepride ten spominany stazista z Brazilie, tak to bude dost blbe.
Budem si tu varit sam pre seba. Mozno ma pridu pozriet AIESECari. Pripravit zemiakovy salat bude lahke, aj ryba sa da kupit, horsie to uz bude s kapustou. Uvidime. A kedze rura nam nefunguje, tak kolace si budem musiet kupit. Uz som si tu kupoval perniky, no takmer ako nase, aspon tie mi pripomenu Vianoce.

No a potom v januari bude zaujimave zazit druhe, tentoraz Armenske Vianoce. Ak to bude mozne. To je este daleko. Medzi tym este dokonca Silvester. To tiez neviem co budem robit, pretoze som sa dozvedel, ze domaci travia Silvester so svojimi rodinami doma a az po polnoci mozno pojdu von do mesta.

O povoleni na pobyt

2006-12-14T10:35:00.000+04:00

12. 12. 2006
Utorok

Co sa tyka cudzineckej policie, minule to skoncilo tak, ze odo mna vzali len potvrdenie o zaplateni za povolenie na pobyt a konecne sa rozhodli mi tu karticku do utorka urobit. Tak som tam zasiel s tym, ze sa nebudem velmi rozculovat, ked mi nahodou povedia, ze mam prist az na dalsi den. Naozaj som necakal, ze to bude hotove. Ale ja som dosiel a motyka vystrelila. Tentoraz som prisiel sam. Povedal som sivovlasemu panovi, ze som si prisiel po karticku. On zacal hladat v jednej kope fasciklov na jeho stole moju zlozku. Prezrel dve a ta tretia bola moja. Cize minimalne dalsi dvaja cudzinci mali hotovu svoju karticku. Este som podpisal prevzatie a mohol som ist. Konecne mam povolenie na pobyt a konecne som tu uplne legalne. Ale zato ta karticka je dost cudna, velkosti pasu, ten papier je aspon oficialny dokument so znakom Armenskej republiky, no nejake ochranne prvky nehrozia. Na predtlacene bodky su moje udaje vypisane len rucne obycajnym modrym gulickovym perom. A laminovanie, tak to tiez nehrozi. Ani neviem co s tym mam teraz robit. Ci to mam teraz stale nosit so sebou, alebo co...

O tradicnom armenskom jedle

Normalne som bol z toho tak rad, ze je to konecne za mnou, ze som zasiel do fast foodu na kebab. A zistil som, ze to co u nas nazyvame kebab, tak tu sa to nazyva shalma.
Cize shalma je placka – armensky chlieb a v nom kusky masa, ktore sa odrezu pred zakaznikom z velkeho kusa masa, ktore sa pomaly toci na razni a opeka sa. Okrem masa je v tej place este pravdaze neidentifikovatelna zelenina a dokopy to chuti vyborne. Klasicky kebab, az na to, ze tu sa to vola Shalma a kebab je tu nieco uplne ine. A toto som zapijal ich typickym mliekom Than, chutovo takmer ako nase acidofilne mlieko, ale nie tak huste. Bolo to vyborne, len malo to 1 chybu. Bolo toho malo, tak som si este objednal kebab.

Kebab sa tu pripravuje nasledovne. Takmer vo vsetkych fast foodoch vidno kovove razne a na nich masova zmes v hrubke asi ako parok a dlzka od 20 do 30 cm a tieto razne sa opekaju na zvislom grile tak ako shalma, len v jednotlivych porciach. Jeden razen na jeden kebab. Tento razen potom polozia na armensky chlieb (na placku) a sikovne razen vytiahnu a to maso ostane na tej placke. Este sa k tomu prida kecup a zelenina, konkretne cibula a dost velke kusky petrzlenovej vnate a potom sa to sikovne zroluje ako palacinka, pricom konce sa zahnu aby nevytekala stava z toho masa. Je to uplne ina chut, na ktoru my vobec nie sme zvyknuti a to hlavne kvoli tej nadielke petrzlenovej vnate. My ju pouzivame len naozaj v malom mnozstve – na okrasu alebo dochutenie, ale tu je to ako namiesto salatu. Ma to naozaj vyraznu chut. Ale v dobrom zmysle.

O banke

Ked som sa konecne vratil do firmy, vytazoslavne som im predlozil svoju karticku, odpisali si jej cislo a vsetko bolo vybavene. Konecne som sa mohol opytat na svoju vyplatu, ze ako ju vlastne dostanem. Lebo je uz takmer polka decembra, este som nedostal vyplatu za november a pomaly uz aj najom treba platit. A oni mi na to, ze ucet mi nevedeli zalozit, tak mi peniaze poslali do HSBC banky na moje meno, pricom vyzdvihnut si ich mozem po predlozeni svojho pasu a musim si potom vybrat celu sumu. Cize je to nieco ako sek, az na to, ze ho nedali mne ale len dali avizo banke. Netusil som, ze aj nieco take je mozne...

Zasiel som teda do banky. Teta za okienkom v pohode zase po anglicky, naratala mi 100 000 a mohol som ist. Ten ucet v banke mi asi nevedeli zalozit kvoli tomu, ze som este nemal povolenie na pobyt, lebo teraz sa hned opytali, ci si chcem zalozit ucet. Ale asi to ani nie je potrebne. Nie je to az taka ohromna suma, ze by som ju musel uchovavat v banke a kazdu chvilu si vyberal peniaze z bankomatu. Takto je to vlastne idealne, az na to, ze do banky sa musim dostavit dost skoro, kedze zatvara o 16.00.

O siedmom vikende

2006-12-13T11:10:00.000+04:00

9. 12. 2006
Sobota

Vikend sa zacal zase dost dobre. Aspon co sa tyka pocasia. Nechapem to, ale som rad. Kazdy vikend je pekne. Sice zima, ale pocasie je o trochu normalnejsie nez pocas pracovnych dni. Mozno sa mi to len zda, pretoze som rad, ze je konecne vikend.
Cestou z prace som chcel trosku fotit opustene ulice a schatrale domy, pretoze pripravujem specialnu ediciu fotiek z Armenska. No a ako tak si v pohode fotim, zacal na mna kricat nejaky pan. Najprv po armensky, tak som mu povedal „nepanimaju“, pretoze to iste po armensky je ovela tazsie zapamatatelne, tak na mna zacal po rusky. Na koniec z toho vysvitlo, ze (podla neho) nemozem na tej ulici fotografovat bez jeho suhlasu. Pricom som nefotil nic take, kvoli comu by sa mohol nahnevat. Aj ostatni okolo iduci mi len ukazovali, ze ho nemam brat vazne, ze to asi nema v hlave v poriadku. Ale radsej som fotak odlozil a siel som rovno na byt. Ale to co som stihol odfotit som pridal do web galerie s nazvom Mesto a pohoria.
Vecer som si este vyskusal dalsi recept a tolko na ten den stacilo. Kedze som si uz kupil to struhadlo, tak som si spravil zemiakove placky. To je dobrota, skoda len, ze pri tom treba tolko stat.

10. 12. 2006
Nedela

V nedelu som sa vybral s partiou pozriet ruiny starovekej pevnosti Erebuni. Pevnost to bola niekedy naozaj velka a rozprestierala sa na vrchu na predmesti Jerevanu. Ale stale je to este v Jerevane. Ako som sa dozvedel, Erebuni bolo predchadzajuce meno tohto mesta. Vlastne Erebuni sa zacalo rozrastat a neskor ho nazvali Jerevan.

Zase som sa co-to dozvedel o historii. Tak napr. este v case antickeho Grecka a dokonca pred nim tu bola obrovska risa. Patrila medzi prve civilizovane rise na svete, ktora mala dokonca aj pismo. Klinove pismo. Tato risa v case svojho najvacsieho rozmachu (davno pred Greckom) sa rozprestierala na uzemi dnesneho (zo severu na juh) Gruzinska, Armenska, cast Azerbaidzanu, cast Turecka, Iran, Irak, Syria. Ved si urcite pamatate Mezopotamiu. Len neviem ako skoncila a co bolo po nej. Armensko patrilo medzi prve krajiny, ktore si zalozit na urcitom uzemi vlastny „stat“. A pocas dlhych rokov obyvali aj velku cast uzemia dnesneho Turecka. Este pred tym ako sem vobec Turci prisli z Indie alebo z Mongolska, jednoducho z Azie. Boli tu davno pred nimi a teraz su Tureckom dost utlacani. Aka ironia osudu.
Tento stat mal pocas svojej historie asi (ak sa dobre pamatam) 26 hlavnych miest. Ako mesta rastli, nadobudali silu a stavali sa centrom diania a riadenia. Mnohe z tychto miest su teraz na uzemi dnesneho Turecka. No a jednym z tych miest je aj Erebuni, kde bola kedysi obrovska pevnost v tvare labyrintu.

Najprv sme tu navstivili muzeum na upati toho vrchu. Vstupne pre domacich 250 dram, pre cudzincov 1000. Snazil som sa tvarit ako domaci, radsej som bol ticho, ale teta pokladnicka bola prefikana a hned sa ma nieco spytala, tak jej priznali, ze som zo Slovenska a pekne som si vstupne musel zaplatit. Aspon, ze vo vnutri boli na exponatoch aj anglicke popisky a dokonca sa tu mohlo aj fotit. Cize fotky z muzea a z ruin pevnosti Erebuni su tu.
Je tam odfotena aj bronzova mapa uzemia tohto „statu“, ale to az pred alebo po obdobi najvacsieho rozmachu, cize nelezi na uzemi tych vsetkych statov, ktore som pisal vyssie. Je tu len Armensko, palica ukazuje na Jerevan, biela plocha trochu vyssie je jazero Sevan a rieka na juh od Jerevanu zobrazuje terajsiu hranicu Armenska. Vsetko na pravo od rieky je terajsie Armensko a v porovnani so zvyskom uzemia je to len mala cast. Dalej je tu kus z Turecka, Azerbaidzanu a Iranu.
Na dalsej fotke je model byvalej celej pevnosti – skoro ako labyrint.

K exponatom tolko, ze to nebolo len take hocico ako v Narodnej galerii. Tu boli exponaty z 8 – 7 storocia pred nasim letopoctom, cize sperky, kamenne, hlinene a bronzove nadoby, bronzove mece a stity, kamenne sosky bohov, ine bronzove vecicky ako napr. odfoteny bronzovy zvoncek zo 7 stor. p. n. l., a dokonca aj obilniny a koreniny, ktore sa nasli v tych nadobach tiez z toho isteho obdobia. Tak napr. tam bola sosovica, hrach, sezam a ine. Odfotil som aj kamenne vodovodne potrubie, ktore do seba zapadalo ako stavebnica. Ale to najdolezitejsie boli kamenne kvadre a dosky s vyrytym textom v klinovom pisme! Dokonca aj preklad do armenciny, rustiny a anglictiny.
Na jednej fotke je kamenny kvader s sklinovym pismom, pod nim na papieri preklad do armenciny, potom do rustiny a na koniec do anglictiny. 4 pisma, pricom len 1 z nich viem precitat:-) Tento kvader bol asi sucastou stavby tohto opevnenia. A tu je preklad do slovenciny:

„Slavou boha Chaldis (asi pozehnany), Argistis, syn Menuasa, postavil tuto mohutnu pevnost a nazval ju Erebooni na slavu krajiny Biainili a na udrzanie nepriatelov krajiny v strachu a hroze. Slavou boha Chaldis, Argistis, syn Menuasa, silny vladca, kral krajiny Biainili, panovnik mesta Tushpah.“

Ale ako sa z klinoveho pisma mohlo vyvinut take "oblukove" armenske pismo, tak to je zahada. Na to sa treba opytat nejakeho armenologa. Pocul som, ze aj take nieco existuje.

Po navsteve muzea sme vysli hore schodmi na uplny vrchol a tam len zbytky vysokych stien. Uplne povodne mury su len asi do vysky 2 kamennych kvadrov, ako nam ukazuje ujo na fotke, vsetko ostatne nad nimi su sice povodne kamene, ale zrekonstruovane a postavene v minulom storoci. Rekonstrukcii bolo za niekolko predchadzajucich storoci niekolko, ale jej terajsie zvysky za vela nestoja. Neviem ci nebola dokoncena, alebo aj rekonstrukcia bola zburana roznymi zivlami. Podarilo sa obnovit dve nejake stavby aj to do polovice a v nich malbu v podobe fresky na stenach. Cize vedeli farbit modrou, cervenou a oranzovou, pravdaze este ciernou. A ako mi bolo povedane, ta cervena je typicka pre Armensko a ziskavala sa z nejakeho druhu chrobaka. Ale neviem presne ako... mozno z jeho telesnej chitinovej schranky.
Tolko bol poznavaci vylet na pevnost Erebuni.

Po tomto sme este zasli na AIESEC ofis, ktory sa asi pred 3 tyzdnami stahoval, cize je zariadeny dost skromne. Ale nasiel som tu jeden pekny plagat z IPM 2005 s vlajkami roznych statov, dokopy 70. Ani sami AIESECari mi nevedeli povedat, preco tam chybaju tie ostatne staty (aj Armensko), ked tam urcite boli zastupene. Ale nasiel som tam Slovensku zastavu a podpisy Tulena - Juraja a Tinky.
Fotky AIESEC ofisu.

Zbytok vecera uz potom patril 2 filmom, ktore navrhol Thomas:
V for Vendetta – celkom odporucam, sci-fi s alternativnou buducnostou, odohravajucou sa vo Velkej Britanii. A na konci vybuchne cely Parlament a Big Ben. Od tvorcov filmu Matrix, cize super efekty. Len je dobre mat k tomu titulky, lebo hovoria dost rychlo a niekedy dialektom alebo slangovo.
Druhy – Holy Grail – zabita hodina a pol. Ruky prec od toho!:-)

O internete

2006-12-09T10:23:00.000+04:00

9. 12. 2006

Vcera rano, ked som prisiel do prace, nemali sme pristup na net. A nebol to nejaky bezny lokalny problem v nasej budove, ale nas prevadzkovatel internetu, spolocnost ArmenTel, ktora prevadzkuje aj pevnu telefonnu siet aj jednu z dvoch mobilnych sieti (tu starsiu), mala nejake problemy.
Tento vypadok trval asi do druhej popoludni. Ale bolo to cudne, pretoze sme mohli posielat emaily v ramci lokalnej siete.

Neviem ako je to s rozsirenim internetu v domacnostiach, firmy su na tom urcite lepsie, ale jedno je iste domacnosti a dokonca aj niektore organizacie si mozu dovolit len dial-up pripojenie (cez telefonnu linku), pretoze DSL je nehorazne drahe. Dokonca aj AIESEC tu ma v kancelarii len dial-up pripojenie. Cize ked su na internete, tak nemozu telefonovat a nemozu byt ani volani a naopak.
Ale za to, to pripojenie je dost jednoduche. Ked je niekde telefonna linka, tak si staci kupit predplatenu kartu, napr. za 1000 dram na 7 hodin, do nastaveni vyplnit meno, heslo a telefonne cislo, cez ktore sa prihlasi pocitac na internet. Ked mam nastavenia v notebooku, tak mi s nim staci prist hocikde, kde je telefonna linka, napichnut sa a je to. Som pripojeny. Az na to, ze obcas sa mi pripojenie prerusi a vtedy sa musim nanovo prihlasovat, alebo sa prerusi dlhodobo a prihlasit sa mozem az na dalsi den. Povedal by som, ze internet tu uz nie je v plienkach, ale je v puberte, t.j. robi si co chce a kedy to chce.
Co si tyka DSL, tak je to brutal drahe, kazdy jeden stiahnuty MB a kazdy uploadnuty MB este 10-krat drahsi.
Dalej tu este je bezdrotove pripojenie. K tomu je pravdaze potrebny vysielac. Tento sposob pripojenia sa da najlepsie vyuzivat v lete. V tomto rocnom obdobi to vypadava hlavne kvoli klimatickym zmenam ako je dazd, hmla a podobne. Toto mi hovoril spolubyvajuci. Ze vraj v tom druhom meste, kde tiez obcas pracuje, mali v praci take pripojenie a teraz boli uplne odrezani z netu prave kvoli pocasiu. Tak si museli dat zaviest DSL. A ze ten pracovnik, co im to prisiel zapojit sa do toho velmi ani nevyznal, tak to Thomas musel urobit sam. Sranda.

O bankach a cudzineckej policii

2006-12-09T09:55:00.000+04:00

7. 12. 2006

Moje trampoty s cudzineckou policiou skoncili minule pri tom, ze staci ked sa tam niekto zastavi o 15 dni (nemusim to byt ani ja) a povedia, ze co dalej. Fakt bol ten, ze AIESECari tam zavolali o 2 a pol tyzdna neskor a povedali im, ze preukaz je hotovy a mam si pon prist. Tak sme sa tam tento stvrtok vybrali. Bol som taky stastny, ze tam idem konecne posledny krat, dostanem povolenie na pobyt (v podobe preukazu) a hotovo.
Dosli sme tam a vsetko, co sme vybavili bolo, ze ten sivovlasy pan presiel 3 kopy fasciklov, kym nasiel moju ziadost a potom mi odtrhol maly kusok papiera s predtlacenym cislom bankoveho uctu a napisanou sumou 105 000 dram a podal mi ten listok. Tak brutalne vela to stoji. Lenze je to na 1 rok. Ze vraj mam zajst do banky a vyplatit to. A ked to bude zaplatene staci sa zastavit vyzdvihnut si preukaz. „Sakra. Budem musiet prist este raz!“, pomyslel som si. Potom som este isiel do prace a ked som odtial odchadzal, tak som uz nemal chut ist na byt po bankomatovu kartu a potom este do banky to zaplatit.

8. 12. 2006

Na dalsi den rano som sa vybral do najblizsej banky – HSBC. Ked spomeniete tuto banku Armencom, tak len s uznanim kyvu hlavou. Pretoze tuto banku povazuju za najvychytenejsiu, najznamejsiu a najlepsiu. Neviem ci je to americka, alebo britska banka, ale stretol som sa s nou prave vo Velkej Britanii a ma pobocky aj tu. Cize ju tu dost uznavaju, ale na druhej strane hovoria, ze ma najvyssie poplatky spomedzi vsetkych tunajsich bank, pretoze je zahranicna. Ja som sa len dopocul, ze v nej by som mal mat ucet aj ja, pretoze tam ma ucet aj Sourcio. Ked som to spomenul AIESECarom, tak zase len take uznanlive pokyvkavanie hlavou... No a ostatne banky su asi Armenske, alebo Ruske.
Takze som zasiel do tejto banky o 9.30, ked otvarali. Z bankomatu, zo slovenskeho uctu som si vybral peniaze a vosiel som dnu, ze ich vlozim. Vnutri dost pekny interier, lestena ocel, sklo a podobne. Priehradky, ale aj stoly, ku ktorym sa dalo posadit a kde obsluhovali klientov. Taky styl ako nase banky. Az na to, ze u vchodu nestoji nijaka mlada baba, ktora sluzi ako informacie. Tak som podisiel k prvemu stolu, a pytam sa pana po anglicky ci tu pri tom stole mozem vlozit na ucet. Tak ma usadil a normalne so mnou hovoril po anglicky. Podal som mu ten papierik, bolo tam aj po armensky napisane „povolenie na pobyt“, pozrel na cislo uctu a oznamil mi, ze v tejto banke sa neda vlozit na ucet takehoto typu. Tak to bol asi nejaky statny ucet, kedze to ide cez policajne oddelenie. Ze vraj musim ist do armenskej banky. No super. Tu to za to nie je ako v Kosiciach na Hlavnej, ze kazda tretia budova je banka, tu som sa pekne musel prejst.
Dosiel som na namestie do ktoreho usti 5 ciest, cize vlastne obrovsku krizovatku, kde je aj stanica metra a dookola stoja aj 3 banky – aspon podla velkych napisov na budovach. Vojdem do prvej: mala predsien, pult, teta a schodisko smerom hore. Tak ukazujem hore a pytam sa tej tety: „Acba Bank“? Ze vraj uz nie, ze sa prestahovali a najblizsia pobocka je o 2 stanice metra dalej. No, super. Druha banka v poradi bola ArEximBank. To mi nieco pripominalo zo zahranicneho obchodu, tak tam som radsej nesiel.

Tretia banka v poradi bola nejaka Ruska, alebo Armenska, lebo jej nazov na budove bol len v tychto dvoch – pre mna nezrozumitelnych – jazykoch. Obrovska 4 – 5 poschodova budova, vojdem dnu a tam mala miestnost, dlhy dreveny pult a za sklom sedeli nasukane vedla seba asi 3 tety a obsluhovali tunajsie obyvatelstvo. Stvrta teta sa zohrievala pri malom elektrickom radiatore na kolieskach. Ked som prisiel na rad, podal som hned tete ten papierik s cislom uctu a hned na to sa zacala na nieco vypytovat kolegyne. Nechapal som, co moze byt na tak jednoduchej bankovej operacii tazke, ze sa to musi opytat kolegyni, tak som len cakal. Konecne zacala nieco tukat do klavesnice, a len tak mimochodom sa ma nieco opytala, pravdaze po armensky. Pozrem na nu s udivenym vyrazom, ako keby si nevsimla, ze nevyzeram ako tunajsi a hovorim jej: „In English, please!“ Tak to vam prajem, aby ste ju videli, tak prevratila oci, este si aj vzdychla, akoby si pomyslela, ze preco prave na nu musel vyjst nejaky cudzinec... Trosku rozmyslala, a vyslo ze nej prve anglicke slovo: „Name“. Uz som jej chcel povedat svoje meno, ked som sa zhacil a radsej som jej podal svoju bankomatovu kartu, kde to bolo vytlacene. A jej druhe a posledne slovo: „Address“. Tak to uz bol pokrok! Povedal som jej adresu. Ale druha mi uz podavala pero a tak som im to radsej napisal. Podal som jej peniaze, medzi tym sa za mna postavil dalsi klient. Ale rovno za mna, vlastne este trosku vedla mna, aby mal lepsi prehlad o tom co sa pred nim deje, o com sa bavime a aby videl kolko mam penazi. Akoze ziadny diskretny odstup. Nieco hrozne. Este si odo mna teta za okienkom vypytala 500 dram transakcny poplatok, dostal som potvrdenku, pravdaze v armencine a mohol som ist. Este ze cisla uctu tam boli normalne vytlacene. Tak som si mohol skontrolovat, ci to dala na spravny ucet. Ale bolo to OK. Ked vybavila toho pana, este som sa k nej vratil a pytam sa po anglicky, ze kedy prebehne ta transakcia, ci tie peniaze su uz tam, alebo musim cakat. Len na mna nechapavo pozerala. Tak som sa opytal pomaly po slovensky. Tiez nechapala. Vtedy do toho vstupila jedna pani – klient, co stala pri vedlajsom okienku, ale vlastne len pol metra odo mna (to je inak skvela diskretna zona) a ta teta akoby dohovorila tej co ju vybavovala, aby pomohla svojej kolegyni a odpovedali mi na otazku. Tak som to zopakoval velmi pomaly jednoduchou anglictinou. Ale ani ta nechapala. Len som mavol rukou, pokrutil hlavou a so slovami „It is OK“ som odisiel prec. Mohol som ist konecne do prace.

Predsa len ta zahranicna HSBC ma nieco do seba. Ked uz nic ine, tak prostredie banky, firemnu kulturu a vyskoleny personal, ktory hovori bez problemov po anglicky a to bez toho aby ich to vobec prekvapilo.

Okolo poludnia som sa zase vybral marshrutkou do centra na cudzinecku policiu. Stihli sme to len tak-tak, asi 7 minut pred obednajsou prestavkou. Dosli sme. Odovzdal som sivovlasemu panovi potvrdenie o zaplateni a svoj pas. V tom mu zazvonil telefon a kym si ho vybavoval, nam len ukazal, ze mozeme ist a ze sa mam vratit na buduci tyzden v utorok, dovtedy ten preukaz urobia. No verili by ste tomu? To je nieco strasne. Tak najprv im odovzdam svoju aplikacku, potom ma nechaju cakat 3 tyzdne, potom mi daju papierik s uctom a sumou na vyplatenie a ked im donesiem potvrdenie o zaplateni, mam sa vratit o 2 pracovne dni. Ze vraj cakali len na to, kym zaplatim a az potom to zacnu robit. Nemam slov! Akoze, tymto ma totalne nasrali. Ved mi to mohli dat vyplatit uz vtedy, ked som im podal svoju aplikacku. Tie 3 tyzdne vsetko stalo. Nejako sa na tom urade od prace nepretrhnu. Nechaju ludi cakat a za prestoje beru normalny plat. Prasata.
V podstate by sa to dalo vybavit za 3 dni. Keby som presne vedel co mam doniest, tak to donesiem v pondelok, hned si vypytam cislo uctu, v ten isty den to vyplatim a o 2 dni sa vratim po preukaz. Ale nie! Tvaria sa vazne a pritom, keby sa vedelo, ze ako vlastne robia, tak by ich nadriadeni mohli urobit take cistky a zefektivnit celu pracu. Len tak by to ficalo. Lenze im sa takto dobre zije. Maju svoj stolik, stolicku, hrbu papierov a hraju sa karty na pocitaci.

Ked som toto povedal sefke, tak mi povedala to iste. Ze sa to mohlo zaplatit uz vtedy. Tento styl prace je uzasny. Uzasne pomaly. Ako som uz spominal, byrokracia je tu mimoriadne vyvinuta. Cize musim prist v utorok, aspon tak mi povedali. Ale fakt nie som si isty ci to do vtedy spravia. Mozno pridem a povedia, ze to este nie je hotove a mam prist na dalsi den. Im sa to jednoducho povie. Ale ja musim cestovat pol hodinu tam, potom sa tam s nimi vybavujem 20 minut a dalsia pol hodina naspat do prace a spolu stratim hodinu a pol. Ved uz ma vo firme zahlusia, ze tolko chodim prec. Normalne sa to uz hanbim povedat, ze zase tam musim ist. Ale ked maju taky styl prace... Dokonca sa tam neda ani zavolat a informovat sa, ci je to pripravene. Treba prist osobne. To je asi pomsta za to, ze na zaciatku to vyzeralo tak jednoducho, hlavne ze som si nemusel predlzovat viza kym dostanem povolenie k pobytu. Fakt ma dnes nastvali.

Keby som mohol, tak im hned odporucim celu kopu zmien. Hned by som im:
- zaviedol pevnu linku a posadil k nej stalu a vyskolenu osobu, ktora by hovorila okrem armenciny minimalne este po rusky a anglicky
- dal by som vytvorit web stranku so vsetkymi informaciami, procedurami, presnymi krokmi a vsetkymi tlacivami na stiahnutie a k nim aj vzory v minimalne 2 jazykoch (povinne aj po anglicky)
- vymenil by som celu staru komunisticku gardu a stacilo by tam zamestnat okrem telefonistky 1 alebo maximalne 2 osoby
- a este aj na chodbu by som dal nastenky s presnymi krokmi, ktore treba vykonat pre ziskanie toho ktoreho dokumentu. A ku vsetkemu pravdaze este aj vzory v 3 jazykoch (armensky, rusky a anglicky)

To by bola parada. To by sa uz vymykalo celej armenskej realite. Kazdy, kto by tu prisiel by sa citil akoby presiel v case o 20 rokov dopredu.
Tak uvidim, co si na mna vymyslia nabuduce. Ale bolo mi povedane, ze este mozem byt rad, pretoze od predchadzajucich stazistov obcas pytali o 15 000 viac. Ze vraj za omeskanie. Co je pravdaze blbost. Ale co im uz na to mohli povedat, ked tu nie su ziadne pravidla. Urcite to slo rovno do vrecak. Viac k tomu nemam co dodat.

O zaujimavostiach

2006-12-06T18:18:00.000+04:00

6. 12. 2006

Toto bude skor fotoreportaz z poludnajsej vychadzky v nedelu, o ktorej som uz pisal.
Pozrite si fotky a k nim prisluchajuce komentare.

Z obsahu:

ako vyzeraju obycajne domceky a luxusnejsie domy/vily
Ararat - Maly aj Velky
Aragat - najvyssie pohorie na uzemi Armenska
a este kopa malych zaujimavych drobnosti

O siestom vikende

2006-12-04T11:44:00.000+04:00

2. 12. 2006
Sobota

Sobota sa, ako inak, zacala pracovne. Ale moja sefka je uz asi treti den chorlava a prichadza do prace len na niekolko hodin a porobi len to najnutnejsie a nema cas mi davat specificke ulohy. A tak som zacal pisat tlacovu spravu o firme, ktoru potom zverejnim na nejakych PR strankach. Lenze bola sobota, sefka nikde, kolegyne dosli neskor a aj tak toho vela nerobili, ako kazdu sobotu predpoludnim, skor sa rozpravali a tak aj mne v kuse odchadzali myslienky od prace. Tak som trochu zalistoval na SME a zistil som, ze doma su volby. Absolutne som sa nevedel sustredit. Este aj pocasie bolo take mrzute. A ked som sa uz konecne rozbehol, tak uz boli 2 hodiny. Nakoniec som ostal az do 15.30 a dokoncil som to, co som zacal a aj tie 4 hodiny cisteho casu som uspecne zvladol.

Trosku o AIESECu
Lenze o stvrtej popoludni sa toho vela zacat ani neda. Do AIESECarov som uz tyzden hucal, ze sa chcem zucastnit nejakeho stretnutia a spoznat aj ostatnych clenov. Ale ze stale nemaju cas a maju plne ruky prace s naborom novych clenov, tak sa stretnut neda. Na sobotu som vsak dostal pozvanie na stretnutie ICX timu, o piatej na ich ofise. Tolko som uz do nich hucal, ze som tam naozaj musel prist. Trosku som sice zabludil na paralelnej ulici, ale s meskanim 10 minut to nebolo take hrozne. Hlavne ked tam z toho timu este ani nikto nebol. Bola tam len prezidentka a nejake 2 dalsie baby. Na ostatnych som cakal asi dalsiu pol hodinu. Ale teraz si nemyslite, ze Armenci v kuse meskaju pol hodinu. Toto bola len nejaka vynimocna udalost. Oni meskavaju len asi 10 minut:-), aj to len obcas. Ale to je v pohode.

Zatial som sa aspon dozvedel, ze zaujem o pracu v AIESEC malo priblizne 80 ludi, vacsinou taki, co studuju a popri tom aj pracuju. Neviem ako potom sa chcu venovat aj AIESEC veciam. Su aj taki, co uz skoncili studium a maju uz trosku viac rokov. Bude to trochu smiesne, ked nejaki 22-23 rocni budu manazovat 28 rocnych. Ak ich vobec vyberu.
Vsetkych tychto 80 ludi pozvali na osobny pohovor a na zaklade toho vybrali 40. A prave na nedelu mali naplanovane Assesment centrum (AC), aby z tychto 40 ludi vybrali tych najlepsich. Ale 40 ludi na AC na 1 den je vela. Hned mi bolo jasne, ze to bude vyzadovat pritomnost vsetkych aktivnych AIESECarov a moja nadej, ze so mnou niekto pojde v nedelu aspon do nejakej galerie, sa hned rozplynula.
Taktiez som sa konecne zoznamil so strukturou AIESEC v Armensku. Na cele je prezidentka (MCP) a dalej su VP ICX – Vice Prezident pre Medzinarodny Vymenny Program (MVP), zodpovedny za firmy, ktore prijimaju zahranicnych ludi na staz a este VP OGX – Vice Prezident pre MVP zodpovedny za ludi, ktori odchadzaju z Armenska na staz do zahranicnej firmy. A to je vsetko. Cele MC, traja ludia.

***
MC = Member Committee – Narodna uroven AIESEC (cize AIESEC Armensko)
***

Pravdaze maju jedneho manazera pre ludske zdroje a marketingoveho manazera, ale ti oficialne nepatria do MC. A to preto, ze nejako vela nerobia, cize ako keby ani neboli:-).

Konecne dosiel ICX tim - traja ludia (stvrta nedosla):
VP ICX – manazuje ostatnych troch:) a hlavne bude tych novych
Jedna, ktora oslovuje nove firmy. Teraz posiela listy, potom tam bude volat a dohodne schodzky. Cudne, ze to robi 1 osoba. U nas je to asi to najpodstatnejsie, co clenovia (novi aj stari) robia, alebo aspon robili. Neviem ako je to teraz po novom.
Druha, ktora matchuje firmy.
A tretia, ktora ma (alebo by mala) mat na starosti Reception – starostlivost o stazistov, napr. o mna (lebo ako ma nazvali na tom meetingu, ja som pre nich „klient“!), aby som sa co najviac naucil o Armenskej kulture, o zivote. Tato osoba by mala navrhnut nejaky plan vzdelavania, ktory by zahrnoval aj napr. vylety na rozne miesta a spoznavanie Armenska. Ona vsak bola nepritomna:(

Pocas stretnutia celkom efektivne prebrali stav aky je a plan do buducich 2 tyzdnov a co sa mi najviac pacilo, ze to bolo konecne po anglicky. Najvacsia chyba, aspon podla mna, je ze firmy osluvuje len 1 clovek a to tempo nie je nejak rychle. Pricom este ani nemaju oslovene najvacsie a najznamejsie Jerevanske firmy, ako napr. 2 najvacsie hotely, mobilnych operatorov a pod.

Vlastne teraz tak nad tym rozmyslam, ze vobec som sa nedozvedel to, kvoli comu som tam vlastne prisiel. Malo to byt aj o tom, ze co bude cez „nase“ Vianoce a na Silvestra. Nejaka francuzska univerzita chysta nejaku party, na ktoru pozyvaju vela zahranicnych ludi a pozvali aj AIESEC. Len sa to trosku kryje s tym, co chysta AIESEC v tom istom case. A prave to sme mali prebrat. No nic, nabuduce...

V sobotu som sa rozhodol, ze by bolo dobre urobit pre tunajsich nejaky slovensky vecer, na ktory by som aj navaril halusky. Ale kedze som ich sam nikdy nerobil a tu nie je ziadna bryndza, tak si ten recept musim este pred tym vyskusat. Preto som si kupil struhadlo na zemiaky. Take „ultra moderne“ s vymenitelnymi struhadlami za 1700 dram. Nakupil som zemiaky, muku, vajicka, slaninu a nejaky syr v tegliku. Ved uvidime co to je. Chcel som ten recept vyskusat este v sobotu vecer.

Ale prislo do toho pozvanie na indicky vecer od Rajata, tak aj s Thomasom sme zakotvili tam. Pripravil pre nas a dalsich 5 ludi kurca na kari s ryzou. Ze vraj je to nejaky specialny sposob varenia a trvalo mu to asi 3-4 hodiny. Fakt si dal zalezat, bolo toho naozaj dost.
Okolo 22.00 sa banda este chcela vybrat na diskoteku. Rozhodovali sa medzi niekolkymi miestami, ale ja som dopredu vedel, ze nakoniec zakotvia v Astrali, kde hraju techno. Nic pre mna, tak som sa rozlucil a isiel na byt. Od Thomasa som sa na dalsi den dozvedel, ze naozaj skoncili prave tam a vstupne tentoraz nebolo 2000 dram, ale 3000. Este stastie, ze som s nimi nesiel. Techno nie je nic pre mna.

3. 12. 2006
Nedela

Konecne som sa riadne vyspal. Az do 11.00! Ked som vstal, prijemne ma prekvapilo, ze v mojej izbe nie je kosa ako zvycajne a slniecko ju pekne vyhrialo. Pozrem von a druhe prekvapenie! Nadherna jasna a hlavne bezoblacna belasa obloha. Ararat musi byt vidno v celej krase! Okamzite som sa obliekol, s tym ze som vysiel zase na ten kopec, kde pracujem. A tak som zase (aj ked som v tento den nemusel) absolvoval cestu „do prace“. Chcel som toho v nedelu vela stihnut: pofotit Ararat a „zaujimavosti“ cestou do prace, vratit sa a uvarit pokusne halusky, ist na Kaskade a odfotit vyhlad a o stvrtej byt v hoteli Mariott, pretoze tam mala byt nejaka recepcia pre verejnost, ktoru usporiadalo Ministerstvo zahranicnych veci. Smely plan... A co som z toho stihol? Polovicu.

Ararat som videl. Velky Ararat som videl podstate druhy krat za tych 35 dni, co som tu. A Maly Ararat som videl po prvy krat. Tento vrch ma 2 vrcholy, Maly (3 914 m) a Velky Ararat (5 165 m). Ale nemohol som ich dobre odfotit, pretoze v tomto rocnom obdobi aj na prave poludnie bolo slnko dost nizko a na nestastie prave na tej strane ako bol Ararat. Proti slnku sa predsa neda fotit. To je prvy fakt. A po druhe, predsa je to len trosku daleko a stale treba ratat s nejakou hmlou, ktora suvisi so vzdialenostou a s tym, ze Jerevan je trosku vyssie polozeny. Musel som si to nejako logicky vysvetlit, aby som z toho nebol prilis smutny:-). Alebo je to jednoducho Jerevansky smog! Takze to nevyslo. Ale inak som pofotil pohorie na zapad od Jerevanu, cize slnko som mal za sebou. Preto tie fotky su ovela lepsie. Pridam ich sem trosku neskor. Musim sa s nimi trosku este pred tym pohrat, aby vyzerali lepsie.

Ked som sa vratil na byt, bolo uz 13.00. Pomaly som sa pustil do supania a struhania zemiakov. Z internetu som si este v piatok stiahol asi 5 roznych receptov na halusky. Ale kedze muku tu predavaju tak ze ju odmeraju z velkeho vreca a do domacnosti putuje len v obycajnych sackoch a k tomu este na byte nemame ziadnu vahu, tak som mnozstvo muky musel odhadnut. Najprv to bolo prilis huste a lepkave, potom som pridal vodu a bolo to riedke. Zase som pridal muku a bolo to uz v pohode. Tak tych 5 receptov vyslo nazmar, pretoze som vytvoril siesty recept - „bryndzove“ halusky na armensky sposob. To preto, ze namiesto bryndze som tam dal nejaky syr z teglika. Na prvy pohlad to vyzeralo ako natierkove maslo, ale nebolo to sladke, ani slane, ale skor take neutralne ako bryndza. Cize som na prvy krat nasiel dostatocnu nahradu. A ta slanina co som kupil bolo skor maso a kosti nez slanina. Pytal som si slaninu a predali mi nejake rebierko. Trosku masti to vsak malo, tak som to oprazil a ozdobil tym svoje halusky. Najlepsie na tom vsak bolo, ze to aj chutilo ako halusky, cize sa to podarilo. Nabuduce este skusim pirohy, zemiakove placky – kedze som si kupil to struhadlo, a mozem chystat pre Armencov slovensky vecer. Len na buduce budem musiet tie zemiaky nastruhat na tom jemnejsom struhadle, pretoze tie zemiakove rezance boli dost hrube a halusky potom boli trosku vacsie ako normalne, nie take pekne malinke. Ale chutovo boli fajn.

No a musim tiez dodat, ze aj Thomas mi pomahal a to tak, ze sitkom vyberal halusky z vriacej vody. Nakoniec sa podarili asi 4 velke porcie. Dve sme hned zjedli a este nieco ostalo na dalsi den. Lenze ked sme konecne dovarili a dojedli, bolo uz asi 16.15 a tu recepciu v hoteli Mariott, na ktoru sme sa chystali obaja, sme nestihali. Ale sme sa dobre najedli tak nas to v podstate ani netrapilo. A zvysok vecera sme ostali na byte. Stale tu je co robit, ci uz na pocitaci, pisat tento blog, zabavat sa s upravou obrazkov, citat, pozerat filmy na CD, alebo prat:(

2006-12-01T11:54:00.000+04:00

O vypadku elektriny

(alebo O armenskej pohostinnosti)

30. 11. 2006

V stredu, ked som prisiel z prace na byt okolo siedmej, Thomas este nebol doma, a cakalo ma nemile prekvapenie. V byte sme nemali ekektrinu, pricom na chodbe svetlo v pohode svietilo a aj od susedov som pocul normalnu konverzaciu, cize aj u nich muselo svietit. Skontroloval som hned poistky, ale boli vsetky hore. Tak som ich vypol, znovu zapol (ked to pomaha Windowsu, a niekedy aj inym veciam, tak preco to neskusit:-)). Ale nic. Tak potom musi byt problem v poistkach na chodbe. Aj doma take mame, tak aj tu by mohli byt. Nic take vsak na chodbe nebolo. Skusil som zaklopat na dvere susedov odkial som pocul vravu. Otvorila jedna pani a na rukach drzala male dievcatko. Vysvetlil som jej pomaly celu situaciu po slovensky. Daco aj rozumela, ale nevedela mi pomoct a ani jej manzel nebol doma, ze by ho zavolala. Obklopal som potom dalsie troje dveri na nasom poschodi, ale nikto sa neozval. V tom prisiel hore po schodoch jeden pan a vchadzal prave do tych dveri ako bola ta teta s dievcatkom. Bol to prave jej manzel. Poprosil som ho o pomoc, vysvetlil som mu situaciu zase po slovensky. Pozrel na poistky, hovorim mu, ze su OK. Ci nie su nejake ine. Kyval hlavou, ze nie su. Ale ze vraj skusi zavolat nejakeho elektrikara. Ja som to pochopil tak, ze niekoho z nasho cinzaka, ze to bude hned. Ale ten pan ma uz pozyval k sebe do bytu, nech pockam u neho, nech tam nesedim po tme.

Takze ma pozval k sebe a to aj napriek tomu, ze mali rodinnu navstevu, pretoze teta oslavovala svoje narodeniny:-). Ujo ma zaviedol do obyvacky, a naznacoval mi, aby som sa ani nevyzuval. A naozaj, vsetci boli v topankach, len domaci mali papuce. Tak som kazdeho pozdravil „barev dzes“, co je univerzalny zdvorily pozdrav pre muzov aj zeny, nezalezi ani na tom ktora faza dna prave je, co je dost super. Posadili ma hned k stolu a kym telefonovali elektrikarovi (elektrina sa povie po armensky velmi podobne, tak aspon to som rozumel), tak sa ma opytali po rusky ci si dam kavu, alebo caj. Tak som prikyvol na caj. Bolo to od nich mile. K caju hned doniesli velku tacku so zakuskami a aspon s tromi druhmi torty. Pekne som podakoval, ze nech si nerobia starosti, a ked som si nechcel dat, tak sami zobrali tanierik a nalozili mi z cokoladovej torty. A po torte nasledovalo este susene ovocie. Teta sa pochvalila, ze ich sama robila: marhule, jablka, hrusky a visne. Tak som nemohol neochutnat...

V tej obyvacke bola ta teta, jej manzel a mala dcerka. Velke cierne oci, tmave vlasky, este nevedela hovorit, ale zda sa, ze uz nieco rozumela, pretoze reagovala na rozlicne vety od svojich rodicov a podla toho sa aj spravala – bud suhlasila alebo s krikon nesuhlasila:-).
Najprv len sedela tete na kolenach, potom ju postavila. Ked stala, tak sa truchu kyvala dopredu, dozadu, az som myslel, ze kazdu chvilu spadne, ale nie. Dokonca uz vedela aj chodit. Co chodit! Po byte dokonca behala a roznasala svojich plysakov a ine hracky po celom byte. Bol som pre nu novy, tak sa ma spociatku trosku bala, ale potom si zvykla a uz aj mne nosila nejakych plysakov:-). Dala mi plysoveho psika, uz sa s nim nechcela hrat. A ked chcela nieco povedat, alebo s niecim nesuhlasila (ked jej nechceli dat ceruzku), alebo ked vyzadovala pozornost, tak namiesto slov vysokym a hlasnym tonom povedala len „a“, alebo „aaaaa“ ako nesuhlas. Bola tam aj druha dcera, mohla chodit asi do 5-8 triedy na zakladke a mamka jej prave vysvetlovala chemiu, nieco okolo tych cisel „ny, naty, ity, icity“ a tak dalej. Ona vedela aj po anglicky, a to celkom dobre, ale velmi zhovorciva nebola. Len obcas mi prelozila to co som nerozumel po rusky.

A potom zacali prichadzat asi z kuchyne ostatni. Manzelov brat, v obleku, dalej jeho manzelka a asi stari rodicia. Popri tom pan domaci skusal niekoho zohnat, kto by vedel opravit tu elektriku. Ten pan, manzelov brat, tiez vedel po anglicky, tak ma priebezne informoval, ze co je vo veci. Prebehla rychla konverzacia, ze ako sa volam, odpovedal som „Peter“ a on hned zreferoval ostatnym, ze Pjotr:-) (po armensky Petros, ako z Grectiny), dalej ze odkial som, ako dlho tu uz byvam, dokedy ostavam a co tu vlastne robim. Klasika. Medzitym som dojedol tortu, a hned sa ma opytal ci som uz ochutnal armenske barbecue. Hovorim mu, ze som este nemal moznost. A tu trochu odobcim.

***
Uz Thomas mi hovoril, ze skoda ze som tu nebol cez leto, ked kazdy vikend chodili k jazeru Sevan a stretavali tam rodiny, ktore tam chodili na piknik opekat a popri tom sa tam aj kupali. A ked takato rodina zistila, ze niekto je tam cudzinec, tak ho hned pozvali k stolu, ponukli barbecue a vodku. A takto pocas dna obchodili niekolko rodin, pricom oni ich sami k sebe tahali a pozyvali. To je teda pohostinnost.
***

A teraz sa vratim k mojmu pripadu. Toto bolo nieco velmi podobne. Tiez mi kazdu chvilu ponukali vodku ale ja som sa tomu branil. O minutku na to, co som povedal, ze som este nemal moznost ochutnat armenske barbecue, tak sa to uz nieslo. Na tanieriku kus mäsa aj s kostou a k tomu 2 kolieska opekanych zemiakov, v osobitnej miske zemiakovy salat s trosku inou prichutou a mnozstvom zeleniny a petrzlenovej vnate (celkom zaujimava kombinacia a vyborna chut) a k tomu pravdaze armensky chlieb lavash. Tu som pochopil, ze preco v robote, ked idem tam na obed, a pytam si zemiaky, tak dostanem len maximalne 4 kolieska a k tomu na osobitny tanierik mi teta stale nabere kopu chleba. Pretoze tu sa vsetko jedava s chlebom, bud normalnym, alebo lavash. A zemiaky su ako priloha, alebo obloha. No, ale to, co mi tu naservirovali, bolo fakt vynikajuce.

Medzi tym prebiehala chaba rusko-slovensko-anglicka komunikacia a ten pan ma po anglicky oboznamoval, ze ako sa veci maju. Ze ten opravar tu nie je a pride najskor o desiatej, pricom bolo asi pol deviatej. Ze volali majitela toho bytu a ze je na ceste sem, ale pomoct asi nebude vediet. Aj ja som mal na neho cislo, ale nevolal som mu, lebo byval dost daleko a k tomu som si este myslel, ze treba len zapnut nejake ine poistky. Tak ubehla hodinka, pustili mi v telke aj CNN, ale nas zabavala hlavne ich mala dcerka. Mala 1 rok aj 3 mesiace. Ked uz velmi kricala, tak jej dali kozmeticku tasticku a ona z nej zacala vytahovat vsetky sminky, ruze, vsetko otvarala a hned zahadzovala na zem. Nosila mi plysakov. Okolo deviatej prisiel Thomas, volal mi, ze kde som. Vstal som a domaci ma hned usadzali naspat, ze nech ostanem, kym pride pomoc. Tak som im vysvetlil, ze prisiel moj spolubyvajuci, tak aj jeho pozvali k sebe. Aj jemu ponukli hned caj, aj mne doniesli este jeden, zase vodka, dakujeme neprosime si, zase kolace, nalozili nam obom bez pardonu, ze musime zjest. Tak sme si dali:-) a aj Thomasovi ponukli barbecue, ale on to odmietol s tym, ze pred chvilou mal veceru v meste.

Jednoducho full servis, pohostinnost a vsetci velmi mili. Konecne dosiel majitel nasho bytu, aj on v kuse telefonoval a nakoniec sa po pol hodine, ani neviem ako, dozvedel, ze nas vypli, pretoze mal nedoplatok asi 5 USD. Smiesne. Nasa chyba to pravdaze nebola, my budeme platit az za tento mesiac, ale ani majitel o tom nevedel. Inak by to predsa zaplatil. Uistil nas, ze hned na dalsi den to zaplati, ale tuto noc to budeme musiet vydrzat po tme a bez radiatora. Posedeli sme tam aj s majitelom nasho bytu este asi pol hodinku, domaci nam hned ponukli, ze mozme u nich ostat kludne aj dlhsie az kym nepojdeme spat na byt, aby sme tam nemuseli byt po tme. Ale ked sa on chystal na odchod, zacali sme sa zberat aj my. Domaci nas este vystrojili dvomi svieckami, zapalkami a majitel bytu nam doniesol aj baterku na svietenie. Pekne sme im za vsetko podakovali, rozlucili sa s nimi, male dievcatko dokonca zacalo plakat:-), ale to uz musela byt aj dost unevana, ved uz bolo po desiatej.

Pre tychto ludi sme boli uplne cudzi a predsa boli taki priatelski, otvoreni a pohostinni, ze sa sem raz este musim vratit a doniest im namiesto tej ich vodky zo svojej slovenskej Demenovky a este raz im podakovat. Urobilo to na mna nesmierny dojem a som vdacny, ze mame tak perfektnych susedov.

Toto bolo hlavne o tychto ludoch, ktori boli naozaj skveli a teraz este trosku popisem ich byt a armensku obyvacku. Bol to 3 izbovy byt, no videl som len obyvacku a z nej sa este islo do stvrtej – „balkonovej“ – izby. V obyvacke bol jedalensky stol postaveny pri stene, na opacnej strane bola obyvacia stena. Tato sada nabytku bola v takom starodavnom style, kazdy kus a kazde dvierka pekne vyrezavane, tak isto ako aj gauc a dve kresla. Vyzeralo to takmer ako v muzeu. Gauc aj kresla drevene, potiahnute calunenim. Na polickach skrin bolo mnozstvo knih, alebo porcelan. Luster velky, skleneny. A byvale okno na balkon, no teraz do stvrtej malej izby (tak ako na nasom byte), bolo prerobene na vitrinu v celej svojej vyske aj sirke a tam mali tiez nejake krystalove pohare a taniere. Celkovo to bolo celkom esteticke a tento „stary“ styl doplnali pestrofarebne plysaky poskladane vedla seba na opierke sedacky a niektore aj na vrchu piana. Bola tu este moderna telka a pravdaze na stene nechybal obraz velkeho a maleho Araratu:-).

Ked sme sa vratili do svojho bytu, bola tam dost kosa. Thomas siel spat a ja som sa naobliekal aby som mohol dopisal clanok na blog o poslednom vikende. Potom som si rozlozil roztahovacie kreslo v obyvacke a tu som sa ulozil na spanok, pretoze v balkonovej izbe bola este vacsia kosa a nemal som tam cim zakurit. Ked som sa vsak pozakryval, tak bolo dost teplo.

Na dalsie rano som sa do prace vybral tiez dost rychlo, aby som bol v tej zime co najkratsie. Ale uz okolo desiatej mi Thomas pisal SMSku, ze nam uz nabehla elektrika. Tak sme to prezili v skutku dost dobre.

2006-11-30T10:26:00.000+04:00

O piatom vikende

25. 11. 2006
Sobota

Po praci, okolo 14.00 som sa ponahlal na byt, kde som si zobral fotak, stativ a vybral som sa do mesta. Poobzeral som si okolie nasho cinzaka. Na Google maps (na lavo dole su 2 cierne stvorceky, to su 2 vyskove cinzaky a v tom dolnom byvam. A Sourcio je na pravo uplne hore velmi dlha budova) som si vsimol, ze kusok na sever by mal byt utes a odtial by mohol byt pekny vyhlad, tak som tam zasiel. Utes tam bol, ale len za plechovym plotom dlhym asi 5 metrov a dalej uz bola domova zastavba, takze sa tam neda dostat.
Presiel som metrom len o 1 stanicu dalej, aby som sa presiel po hlavnej tepne, ktora spaja sever Jerevanu s centrom (ulica Marshal Bahramian). Tu sa nachadza niekolko naozaj peknych budov, medzi nimi aj parlament s vysokym plotom a obrovskou zahradou pred nim. Ked som vsak fotil nejaku inu budovu (mozno nejaku vladnu), policajt v aute nedaleko mna zapol asi na pol sekundy hukacku, aby uputal moju pozornost a potom mi prstom ukazal no-no, aby som nefotil. Preto som fotak hned zlozil, kyvol som na neho hlavou, ze chapem a pobral som sa prec. Aby som nahodou nemal problem. Kym nemam pobytovu kartu, tak tu radsej nebudem vyskakovat. Ale je to cudne, ze nemozem odfotit jednu budovu. Ved v Londyne som fotil Buckingham palace (a tam byva Britska kralovna!) a dokonca aj jej cestnu straz a bolo to v pohode. Neviem coho sa tu boja! A uz vobec neviem co by sa dalo z tych fotiek vycitat, alebo ako by sa dali zneuzit. Thomas ma dokonca varoval, nech radsej nefotim ani v metre pod zemou, pretoze by to mohli brat ako spionaz v protijadrovych ukrytoch. Toto este chapem, ale to pred tym vobec. Ale predsa len, tu su nejake fotky z Marshal Bahramian.

Na konci tejto ulice som dosiel ku Kascade, obrovske schodisko, ktore vedie na kopec k jednemu monumentu. Konecne som tu bol cez den. Obrazky som pridal do web galerie „Kaskade“.
Zdola to vyzera fakt dobre, ako uplne dokoncene, ale asi posledna patina je uzavreta a SBSkar (alebo policajt) usmernuje ludi na vedlajsie schody. Az na vrchu som zistil, ze preco. Este stale sa tu buduje. Bude tam nejake namestie s muzeom, alebo niecim podobnym a este potrebuju dokoncit plynuly prechod na vysutu „terasu“, ktora ako strecha dominuje na uplnom vrchu Kaskady. Vyhlad je teoreticky pekny, ale prave bola trosku hmla, tak nic moc. Musim sa vratit inokedy.

Kym som odtialto dosiel peso na Republic Square, tak sa uz aj zotmelo. V sobotu sa kvoli praci a skoremu stmievaniu fakticky neda nic stihnut. Tak som znovu rozlozil pozicany stativ a urobil som nejake, tentoraz nocne fotky z tohto nadherneho namestia. Pridal som ich do web galerie „Republic Square“.
Vecer uz potom patril obycajnej konverzacii s ostatnymi stazistami u nich na byte. Stretli sme sa ja, Thomas, Petter a Claudia. Thomas pojde asi 22. decembra domov na sviatky. Je tu uz 5 mesiacov, tak sa na to velmi tesi, vracia sa spat priblizne v polke januara a ostava do konca juna. Takisto ide na sviatky domov aj Claudia a potom sa vracia este na 2 mesiace. No a Petter ide pred Vianocami domov uz nastalo. Jeho polrocna staz onedlho skonci. Rajat tiez odide na Vianoce domov do Indie. Ostavam tu len ja. No dovtedy by mal prist chalan z Brazilie, ale kym tu nie je, tak ako keby ani nemal prist. Chudak. Z tak teplej krajiny do takej kosy. Ten dostane sok. Normalne sa bojim, co bude so mnou cez „nase“ Vianoce, pretoze oni tu Vianocie slavia 6. januara, je to len jeden den (namiesto nasich troch) a je to taky „pokojny“ sviatok. Oslavami je vacsim sviatokom dokonca aj Silvester (Novy Rok). Ten vsak nie je vobec posunuty, tak to dajak nechapem. Rozmyslam, co tu bude, kde budem, ako budem, ci mam ist domov, alebo co mam robit. Dufam, ze si ma prichylia nejaki AIESECari.

26. 11. 2006
Nedela

Na tento den bol naplanovany vylet, tentoraz organizovany nejakou Armenskou turistickou kancelariou. Informaciu o nom mi preposlal Petter a mala to byt akasi exkurzia, navsteva horucich pramenov (kupanie sa, s vyhrievanou prezliekarnou) a tura. Stretli sme sa „velmi skoro rano“ o 9.15 v centre, kde uz cakal pripraveny autobus a nas sprievodca. Spolu nas bolo okolo 25 ludi.
Busom sme sli asi hodinu, mozno aj truchu dlhsie, cesta bola fajn, niektori sme spali, len obcas sme sa zobudili ked bus presiel cez nejaku prekazku alebo dieru. Zobudit sa na take buchnutie a nasledne podskocenie nie je dajak prijemne. Este ze strop bol dost vysoko a neudreli sme si hlavy:).

Ked sme dosli konecne k horucim pramenom, zistili sme, ze majitel si nezela spolocne kupanie muzov a zien a tak sme sli najprv my, muzi, pricom nas bolo v buse asi 6, a jeden sa nechcel kupat a jeden bol sprievodca, ktory siel so zenami na turu. Tak sme mali cely bazen pre seba len styria.
No a hacik bol v tom, ze ja som si to predstavoval priblizne ako nejaky komplex s horucimi kupelnymi bazenmi, ake sa vyskytuju na Slovensku, alebo aj v Madarsku, so sedackami po celom okraji a dajme tomu s minimalne dvoma bazenmi s rozlicne horucou vodou. To co sme vsak nasli bolo na kilometre do toho vzdialene.
Nachadzalo sa to v jednej dost zastrcenej dedine, na konci ktorej sa nachadzalo zopar rodinnych domov a pri jednom z nich bol bazen velky asi 6 x 7 metrov, vodou hlbokou asi meter a ten bazen sa nachadzal v tehlovo-plechovej bude vedla rodinneho domu. Strecha zakryvala len asi polovicu bazena a ta prezliekaren bola asi mala tehlova pristavba a o kureni ani nechyrovala. Bola kosa, tak sme sa prezliekli dost rychlo a ponorili sme sa do zltkastej vody, nepochybne mineralnej, ktora mohla mat okolo 40 stupnov. Ta voda vytekala z nejakeho pochybneho potrubia a rychlo sa ochladzovala na spominanych asi 40 stupnov. Ked sme z nej asi po pol hodine vyliezli, trosku sme smrdeli ako vajcia, a to obliekanie v tej kose bolo tiez dost brutalne.

Kym sme cakali na autobus s ostatnymi, tak sme sa kus poobzerali po okoli, pofotil som tuto „bujnu“ vegetaciu (nejake pichlave, asi 30 cm vysoke krycky, prizemne rastlinky a machy:-)) a ked dosiel bus, tak sme sa vymenili a isli sme na turu my.
Nas sprievodca sice nemal pripraveny ziadny pokec, ale miesto podla mna vyberal naozaj starostlivo, pretoze sme sa najprv vystverali na nejaky kopec, kde boli pozostatky nejakej pevnosti a odtial bol nadherny vyhlad na okolite pohorie a na malu dedinku s kostolom uprostred. Ked sa kazdy dostatocne pokochal tymto vyhladom, zisli sme dole do dediny k tomu kostolu. Musel byt naozaj dost stary a za nim bolo dokonca 6 kamennych krizov. Vtedy som si pomyslel, ze ja som dokonca platil v muzeu za to, co som tu mal moznost vidiet nazivo a dokonca si to aj odfotit. Nas sprievodca nam zase nechal nejaky pristor na poobzeranie sa, dokonca nam zahral na pistalke a pomaly sme sa pobrali k autobusu, ktory nas priviedol naspat k danemu domu s „bazenom“. Tu este pred odchodom niekto z domacich objavil, ze v dome oproti pecu armensky chlieb lavash tradicnym sposobom – v kamennej diere tak, ze natenko rozvalkanym cestom obalia ovalnu, asi keramicku nadobu a toto cele vlozia do tej diery, kde sa to potom pecie. Mala to byt atrakcia pre nas – zahranicnych, ale kedze to nazivo este nevideli ani niektori domaci, oni sa tam pravdaze museli vyfotit, nahrnuli sa tam a ja som nemohol spravit ani poriadny zaber. Tak tie co mam su trochu rozmazane.

Cestou do Jerevanu sme sa este zastavili na nejakom odpocivadle, kde si kazdy rozbalil jedlo z domu, vacsinou nieco ako sendvice a tu sa ukazala pohostinnost Armencov. Vsetci zahranicni sme sa „museli“ ponuknut, aj ked sme namietali, ze sme uz jedli a ze si neprosime:). Pekne od nich. Moj „sendvic“ bol lavash zakruteny na sposob palacinky a v nom boli hranolky s nejakym masom. Ale bolo to fakt dobre.
Odtialto uz bola cesta do Jerevanu ovela zivsia, vsetci boli najedeni, spokojni, vodic pustil nejake armenske pesnicky a poniektori aj vstali a tancovali tradicny armensky tanec. Ten vela miesta na pohyb nepoptrebuje, pretoze sa da tancovat v dvoch verziach, ked je miesta dostatok – v kruhu, vsetci pochytani za ruky, pricom sa cely kruh tancujuc toci doprava, alebo ked je miesta malo, tak sa v podstate stoji, maximalne tak krocik na jednu stranu a potom na druhu a tancuje sa len od pasa nahor.
Takze tolko k tomuto vikendu a pozrite si este fotky z "exkurzie".

2006-11-29T18:11:00.000+04:00

O firme a mojej praci

28. 11. 2006

Sourcio, firma, v ktorej pracujem, sa asi pred rokom oficialne odclenila od materkej firmy Lycos Europe. A za toto svoje kratke posobenie uz Sourcio ziskal niekolko klientov a to nie len v Armensku, ale aj v EU a USA. Portfolio sluzieb, ktore uzko suvisi s vyvojom Open Source softveru, je dost siroke. Pracuje sa tu na viacerych projektoch subezne pre viacerych klientov, pricom sa este vyvyjaju vlastne produkty. Sourcio, aj ked je este mlada firma, ma velke plany a ambicie, dokonca sa uz hovori o vstupe na burzu s cennymi papiermi. Pravdaze su to dlhodobe plany, hlavne za pomoci zahranicnych investorov, ktori pochopia, ze je tu obrovsky potencial.
Pracuje tu asi 30 ludi. Cely kolektiv je dost mlady, asi v mojom veku. Medzi tych starsich patri len CEO, veduci programoveho vyskumu, hlavny financnik a moja sefka - marketerka. Vsetci ostatni su o dost mladsi. Niektori este dokonca studuju a popri tom tu uz pracuju.
Kazdy tyzden tu je schodza celej firmy, kde sa zhrnie ako stoja jednotlive projekty, je to spojene aj s obedom pre vsetkych vo forme takeho redsieho svedskeho stola. A CEO si tymto udrzuje kontakt so vsetkymi zamestnancami, kedze su to mladi chalani a baby, tak je potrebne mat k nim iny pristup. Viac otovreny a priatelsky.
No a na jednej z tych schodzi som spocital ludi. Bolo tam okolo 15 chalanov a 12 dievcat. Neboli tam asi vsetci, ale to rozdelenie sil je dost vyrovnane. A z tych 12 dievcat a zien je jedna moja sefka, 2 su projektove manazerky, 1 sekretarka, 1 dizajnerka (ona robi dizajn vsetkeho na com sa tu pracuje, od propagacnych materialov, cez webky aj vzhlad programov co tu vyvyjaju) a ostatnych 7 dievcat su programatorky. Co je dost sila. A chalani su (okrem samotneho CEO a financnika) vsetci programatori.
Firma sidli v podstate v budove skoly – Rusko armenskej Univerzity, mame vsak vlastny vchod. Sidli tu aj asi dalsich 7 firiem, a Sourcio a niekolko dalsich firiem tu zastresuje jeden inkubator, ktory pomaha novym firmam rozbehnut sa a poskytuje im nejake sluzby zadarmo.

A co sa tyka mojej prace, zvycajne chodim na 9.30 a o tomto case som tam medzi prvymi. Nejak sa tu neponahlaju do prace, ale radsej tu ostanu dlhsie do vecera, tak aby odrobili denne cca 8 hodin. Je tu priblizne taka moralka ako v Spanielsku, rano sa vseobecne v Armensku zacina o 9, az na tu siestu – ta tu chyba – a robi sa do vecera. Preto mi uplne staci vstavat o 8.30, do prace mi to trva 15 minut peso. Najhorsie je to s pracou v sobotu, ked mame prist na pol dna (4 hodiny). Nasa sefka chodi v sobotu az okolo jednej a ostava do vecera, keby nahodou bolo potrebne telefonovat s americkymi klientmi. Kvoli casovemu posunu ked je tu vecer tak u nich je este len rano, alebo aspon predpoludnie. A kym nepride sefka, tak tu baby prekecaju a prechichotaju 2 hodiny, namiesto toho aby rychlo dokoncili co maju a isli si uzit vikend prec z prace. Fakt mi to niekedy lezie na nervy a ked si este jedna z nich zacne hmkat nejaku melodiu, tak by som najradsej uz buchol riadne po stole... Asi je tu jeden, ale IBA jeden vazny hit, pretoze si hmka stale to iste a to uz aspon druhy tyzden. A este musim poznamenat, ze su lenive dokonca aj na to, aby po praci, ked uz idu domov, za sebou vypli pocitace. Radsej ich nechaju bezat celu noc a potom aj cely tyzden bez vypnutia. A to dokonca aj monitor, setric tam bezi celu noc...

Mojou pracovnou naplnou ma byt on-line marketing, cize propagovat ich webky na internete, a zvysovat tym navstevnost ich stranok. Dostal som k tomu aj knizku od sefky a nejake knizky v PDF formate. A popri tom nejake operativne ulohy, pomoc sefke s roznymi dokumentami a tak som uz napr. urobil 2 obojstranne letaky na 2 ich produkty, treti letak som upravoval, zostavovil som Press Kit, upravoval gramaticke a stylisticke chyby na webke, robil som prieskum konkurencie do Business planu ich novej pripravovanej sluzby, prieskum marketingovych praktik konkurencie, navrh upravy starej webky, strukturu novej webky a momentalne tiez robim prieskum konkurencie na dalsiu novu sluzbu, ktora sa ma rozbehnut buduci rok. Takze som v kuse za pocitacom, zaveseny na nete a hladam, hladam... Skoda len ze mam obycajny CRT monitor a skoro vsetci ostatni maju LCDcka, tie tak netahaju oci.
Co sa tyka mojho Wordu, tak este stale obcas zamrzne a potom hned pada, preto si musim pracu ukladat velmi casto.

2006-11-24T15:12:00.000+04:00

O pecive z listkoveho cesta

24. 11. 2006

Dozvedel som sa, ze najrozsirenejsie ovocie v Armensku su marhule. Viaceri mi uz povedali, ze je skoda ze som dosiel tak neskoro a zmeskal som marhulovu sezonu. Dokonca aj urady (mozno ministertvo polnohospodarstva, alebo nieco tomu podobne) chcu, aby polnohospodari prestali pestovat ostatne plodiny a radsej sa specializovali na marhule, pretoze tie sa daju dobre predat v zahranici.

Teraz vsak tu vsade vidno jablka. Tak ma trochu zamrzelo, ze tuto jesen asi ani nebudem jest jablkovy kolac. Na byte ruru nemame, alebo skor nefunguje a ani som ho sam nikdy nerobil.

Ale! A to „ale“ je dost dolezite:), zase som si kupil nejake pecivo z listkoveho cesta. Po minulych skusenostiach, ked to chutilo ako slany syr, alebo to bol zapeceny hot-dog v listkovom ceste, som to zase riskol... Teraz pre zmenu som si kupil take, co bolo posypane praskovym cukrom. Z toho som usudil, ze pravdepodobnost toho, ze vo vnutri bude sladka plnka, je dost vysoka. Na danej hladine alfa to jednoducho muselo byt sladke pecivo:-). A konecne to aj bolo. A nie len to! Bol to jablkovy kolac! Vynikajuci:)

To pecivo z listkoveho cesta ma stale laka, a v kuse ho kupujem s tym, ze zase ochutnam nieco nove. Tak tu su dalsie 2 nove pripady.

Kupil som si tasticku z listkoveho cesta a vo vnutri bola zemiakova plnka, akou sa u nas plnia pirohy. Bolo to fakt dobre.

A najnovsi pripad podobnej kupy bol kolac, tentoraz nie tasticka, obdlznikoveho tvaru a vysoky asi 5 cm. Plneny bol slahackou aka sa dava do nasich velkych trubiciek co maju priemer asi 3-4 cm. Takze este stale plati, ze pri armenskom pecive nikdy nevies, co ochutnas.

2006-11-24T15:09:00.000+04:00

O doprave, 2. cast: O zapchach a chodcoch

24. 11. 2006

Co je na nejakej veci najzaujivejsie? Predsa ked ta vec nefunguje. A tak je to aj s dopravou v Jerevane. Najzaujimavejsia je vtedy ked nefunguje, cize ked vzniknu zapchy:-). Ale ked sa kedykolvek zastavim na krizovatke a pozorujem dopravu, tak stale je zaujimava a je na co pozerat...

Celkovo doprava, ako som uz pisal, je dost hlucna. A druhe „pravidlo“ napoveda preco. „Pretoze klakson nie je na ozdobu!“ Tu sa trubi vzdy, vsade a na vsetko. A to aj napriek tomu, ze tu funguju semafory. Dokonca na niektorych krizovatkach su semafory asi 2-krat tak velke ako tie nase. No a vodici ako keby si ich vobec nevsimali. Vlastne nikto si ich nevsima. Hned moj prvy den, ked sme sli prvy krat von a chceli sme prejst cez prvu cestu:-), tak bol vidiet ten rozdiel. Tak zarazajuci. Prechody na ceste v tejto dzungli nie su vyznacene nikde (nejake sa vsak najdu v centre). Pre chodcov bola vtedy cervena, tak som poslusne zastavil a chcel som cakat. Len AIESECari ma zacali tahat, ze ideme prejst aj napriek tomu, pricom doprava bola dost husta. Ukazujem im, ved je cervena, pockajme. A hned na to: „Nikdy nepozeraj na semafory. Vodici ich nerespektuju.“ Bola to pravda. Aj ked je pre chodcov zelena, auta stale idu. Tak je to jedno, kedy sa prechadza.

Preto moj prvy prechod cez cestu vyzeral asi tak, ze sme presli tesne pred nejakou Ladou, ktora nas trubiac minula tesne za nami. V tretine cesty sme stali, kym presli asi 3 auta, presli sme zase trosku, zase sme stali a auta nas minali 10 cm za nami a 20 cm pred nami. Takze takto sa tu prechadza cez cestu. Keby som cakal ako som zvyknuty na Slovensku, tak by som sa nedockal.

Vodici su sebecki a v prvom rade sa chcu dostat na miesto urcenia a tak idu bezhlavo do kazdej krizovatky, aj ked je cervena. A potom sa cuduju, ze uprostred krizovatky su auta krizom-krazom, pretoze jeden chcel ist rovno, ale tesne pred nim niekto odbocuje, ale musi zastavit, pretoze nejaky chytrak sa tam este vopchal a nemohol pockat 5 sekund kym ten pred nim prejde. A tak vsetci musia stat a na seba trubit. To vsetko vyriesi. A ked sa takto stoji, tak za pol minuty je na svete riadna kolona z kazde strany krizovatky, pricom vsetky auta v kolone trubia na to auto pred nimi, ako keby to na nieco bolo dobre. Velmi dobre vedia, ze je zapcha a trubenie tomu nepomoze, ale aj tak trubia. Mozno su cele tieto odstavce napisane dost chaosne, ale tu je ten chaos na dennom menu.

Vodici trubia ked niekto pred nimi zastavi, ked pred nim prejde cez cestu chodec, ked sa pred neho vopcha ine auto, alebo ked sa mu jednoducho zachce. Vzdy je prilezitost na trubenie.

Je to taky zacarovany kruh. Vodici nedbaju na cervenu na semafore a vojdu do krizovatky. Preto chodci, ked sa chcu dostat na druhu stranu cesty, tak musia ist pomedzi auta aj ked maju zelenu. A chodci su uz na to tak zvyknuti, ze chcu prejst cez cestu kedykolvek, aj ked maju cervenu, a vtedy zastavuju dopravu prave oni a tak sposobuju zbytocne trubenie.

A mala pikoska, trubia aj vtedy ked pri ceste vidia pekne dievca. Zatrubia na nu len, aby sa na nich pozrela, aby im venovala aspon jeden pohlad.

Ked som raz chcel prejst cez cestu, mal som dokonca zelenu a rovno predo mna sa vopchal nejaky cavo na bavoraku, dokonca aj telefonoval. Trosku pribrzdil, ja som sa zarazil a zastavil uprostred cesty. V takomto pripade by uz slovensky vodic pockal tie 3 sekundy, co prejdem a potom by pokracoval. Ale tu nie! Ked videl, ze stojim tak hned dupol na plyn a minul ma na 10 cm.

Vsetci chodci sa tu bezhlavo vrhaju do tej sialenej dopravy. Hlavne v odlahlejsich castiach Jerevanu to je dzungla. Este v centre semafory ako tak funguju. Auta na cervenu zastavia, niekedy uprostred prechodu a nie pred nim, ale predsa. A dokonca to vodici akceptuju tym, ze netrubia. Ale v tomto pripade to kazia chodci a to tym, ze sa vrhnu do premavky a chcu prejst cez cestu aj ked maju cervenu. A zase zacina trubenie...

Zazil som dokonca aj take, ze zapcha na krizovatke vobec nebola, ale vodic zacal trubit asi 15 metrov pred krizovatkou a prestal trubit az ked ju presiel. Tym asi chcel povedat „nech mi nikto nelezie do cesty!“.

Co sa mi vsak najviac paci, ked je zapcha a niekomu sa nechce stat, cakat a trubit, tak si to vezme skratkou vo volnom „pruhu“ po chodniku. Takze v vecer ked je tma a idem z prace, tak sa este musim obzerat ci za mnou nevyrazi nejake auto. Tie auta dokonca po tom chodniku aj zabacaju tak ako zabaca chodnik:-)

Trendy v doprave

Ked som raz siel so sefkou na obed, tak mi rozpravala, ze premavka v Jerevane je uz davno prehustena. A pritom kazdy rok, kazdy mesiac pribudaju nove a nove. Mesto to neriesi a ked to takto bude pokracovat, tak nastane kolaps celej dopravy. Zije tu vlastne tretina Armenov z celej krajiny a od domacich som sa dozvedel, ze ludia su tu „chvalenkari“, ze daju aj posledne naskrabane peniaze na auto, len aby ho mali. A ked na to maju, tak radsej hned na bavoraka, alebo mercedes, ako som uz pisal. Ale aj tak sa tu marshrutkam dost dari a je ich tu strasne vela.

Na vlastne oci som videl, ze doprava pred 9 rano je sa len rozbieha, ale za hodinku su uz zapchy, potom cely den to ide pomalicky a okolo 5 – 6 vecer su zase zapchy. Ani len cesty nie su natolko dobre. A stale sa tu stavia. Napr. jedna dost hlavna tepna je uprostred po celej dlzke rozkopana od leta. Predtym tam bola elektrickova trat, ale prave pod nou su nejake potrubia, ktore upravuju. Stale to vsak nevedia dokoncit.

Vodicak

Ked som sa pytal, ze z coho tu robia vodicak, lebo asi z dopravnych znaciek nie, kedze som tu ziadnu „normalnu“ nevidel. Tak odpoved bola: „Ale, stale sa ich da nejak podplatit.“ Tak super, vodicak sa tu dostava tak, ze sa podplati prislusna osoba na prislusnom organe policie. Velmi premyslene. Boli dost prekvapeni, ked som im povedal, ze u nas su tieto skusky myslene naozaj vazne, maju 4 casti (test, konstrukcia auta, kuzelky a jazda v meste) a dokonca je to zakotvene v zakone. U nas sa mladi bez rozdielu pohlavia, snazia urobit vodicak dokonca este pocas studia. A tu to dievcata vobec nelaka. Oni sa nechavaju asi vozit.

A co sa tych dopravnych znaciek tyka, tak som videl 2. Jedna bola „daj prednost v jazde“ ale bola natolko osuchana, ze z iduceho auta ju ani nerozoznat a po druhe bola na tak nefrekventovanom mieste, ze bola zbytocna. A ta druha bola „zakaz statia“ pri areali univerzity, kde je aj firma, v ktorej pracujem, ale auta tu aj tak stali a to na oboch stranach cesty na chodniku.

Taxiky

Taxi doprava tu je dost rozsirena. Videl som nejakych studentov dosjt do skoly aj taxikom. Aj pred nasim cinzakom je kedykolvek pristaveny taxik a caka. Mozno odvaza niekoho do prace... Taxiky su dost lacne v porovnani so Slovenskom, ked cez tretinu mesta som sa zviezol za 600 dram (asi 45 Sk).

2006-11-23T10:37:00.000+04:00

O armenskej diaspore

21. 11. 2006

Keby niekoho zaujimalo ako vyzera armenske pismo, tak nasiel som blog armenskej diaspory, ktory je pisany v armencine. To len pre zaujimavost. Tu je odkaz.

Armenska diaspora su ludia povodom z Armenska, ktori sa odtialto odstahovali hlavne v case Armenskej genocidy, usli zo svojej vlasti a usidlili sa v roznych krajinach. Preto su armeni rozsireni po celom svete, v Europe, Azii aj v USA. Ale to, ze uz pre niekolko generacii sa ich domovom stala ina krajina, i napriek tomu nezabudli na svoju povodnu vlast. Tito ludia, ak sa im v zahranici dari, posielaju nemale sumy do Armenska, a ze vraj keby nebolo tychto prispevkov, ktore spolu predstavuju tazke miliony, Jerevan by sa tak rychlo nebudoval a nerozvyjal. Tomuto sa hovori laska k vlasti.

2006-11-23T10:33:00.000+04:00

O novom byte

22. 11. 2006

Viaceri, ktori videli fotku chladnicky s tym kusiskom ladu v nej sa ma pytali, ci sa lad este neroztapa. A musel som im odpovedat, ze neviem, pretoze som sa odstahoval. Vlastne my obaja s Thomasom.

Uz som nieco popisal o novom byte, takze teraz pridavam fotky a myslim, ze niektore z nich vyzaduju aj komentar.

:: Fotky z noveho bytu ::

Najdolezitejsie je, ze voda tecie cely den a je tu teplejsie ako na starom byte a to aj bez kurenia. Ale zacina sa ochladzovat, tak nam majitel doniesol elektricky radiator, pretoze tie co su v byte su asi len na okrasu a nikdy nefungovali. Byt nie je az taky velky, takze tento radiator vyhreje vsetky miestnosti asi za hodinku.

Dokopy mame 3 „izby“, jednu obyvacku plne zariadenu s roztahovacim gaucom (ktory sme zatial neskusali pre istotu roztiahnut), jednu normalnu izbu s postelou a jednu „balkonovu“ izbu s druhou postelou. Pod pojmom balkonova izba sa mysli „plnohodnotna“ izba, ktora sa ziskala zamurovanim balkona. Dalej mame malu kuchynku, ale zato dobre vybavenu riadom a kuchynskym naradim, s dvoma sklapacimi stolickami, s dobrou chladnickou (kombinovana s mraznickou – pozrel som dnu a nie je plna ladu:-)) a plynovym sporakom. To je ale zrazu luxus...

Obyvacka ma celkom v pohode nabytok, gauc (roztahovaci), 2 kresla, pricom jedno je tiez roztahovacie a 2 stoliky. Z obrazkov vidno, ze v obyvacke mame dost skriniek, ale napr. vsetky 3 dolne skrinky su zapratane roznym riadom, zavaraninovymi poharmi a roznym haraburdim. Takze aj toto som zistil minuly vikend pocas upratovania.

Kupelna pekna, cista, so sprchovacim kutom, az by som povedal, ze vynovena pretoze dookola su umelohmotne obklady a strop je nizsi s bodovymi svetlami. Nizsi je preto, ze tam hore sa nachadza 200 litrova sklenena nadrz, ktora sa da napustit vodou. Voda sice tecie cely den, ale len studena a neskoro v noci uz nema taky tlak ako cez den. Ale teci, takze to je len taka pikoska. Teplu vodu mame prave z tej nadrze v kupelni, pretoze je to vlastne bojler. Ten musime samostatne vypnut aj zapnut. Odtial potom tecie tepla voda v kupelni aj v kuchyni. A ked sa chceme vecer sprchovat, tak musime hodinu a pol predtym zapnut bojler a za ten cas sa voda zohreje na tu spravnu teplotu na sprchovanie a tuto teplotu potom udrzi az do rana. Ale ak sa ten cas prezenie, tak voda je tak horuca, ze treba cakat aj niekolko hodin.

A teraz zlepsovaky: Ked je bojler zapnuty, tak v kupelni svieti zelene svetielko, ktore je tam dodatocne nainstalovane (pozri obrazok). V tom plastovom strope je aj mala diera cez ktoru sa da nakuknut a skontrolovat stav vody v sklenenej nadrzi. A pri sprchovani je dobre kontrolovat stav teplej vody dalsim zlepsovakom (tiez pozri obrazok) na principe plavaka, ktory je v nadrzi a snurka z nej je vyvedena von do sprchy. Pricom ceruzkou su dokreslene hranicne body. Tazitko na snurke potom ukazuje priblizny stav vody v nadrzi. Jednoduche a velkolepe...

A pravdaze tu nechyba telefonna linka a tak sa vieme aj napojit na internet. Dokonca sa vieme napojit cez jednu snuru aj obaja naraz a tak cerpame kredit len z jednej predplatenej karty. A to pomocou bezdrotovej siete Wifi. Takze dakujem svojmu bratovi, ze mi tuto wifi kartu kupil:-).

No a cele toto „kralovstvo“ mame za 76 000 dram (5 800 Sk) na mesiac, pricom si este musime platit vodu, elektriku, telefon (toto nie su velke polozky) a ked dojde plyn, tak aj novu plynovu bombu (ale ta by mala vydrzat este asi 2 mesiace). A budeme sa skladat dvaja a mozno k nam o 2 tyzdne pride aj treti. Uvidime.

Po podpisani zmluvy sme si s Thomasom zahrali kamen, papier, noznice. Ja som vyhral a tak som si mohol vybrat izbu ako prvy. Prvu noc som spal na byte sam, Thomas ostal na tom starom a tak som vyskusal vsetky postele a podla toho som si vybral izbu. Zase tu balkonovu:-). V obyvacke som nechcel byt a v balkonovej izbe je lepsia postel ako v tej druhej izbe, pricom tam je nejake potrubie a obcas tam pocut ako huci voda. Ale len obcas. A tak som si vybral zase balkon. Tato izba ma len 1 normalnu stenu a aj na tej je koberec (ale aspon izoluje), na dalsej stene je su okna smerom na ulicu, oproti na stene je velke okno a presklene dvere do obyvacky (kedze v minulosti to bol vychod na balkon) a v tretej stene je vchod do kuchyne bez dvier. Mam tam poriadnu postel, „pisaci“ stol a jedno kreslo. Je tam sice chladnejsie, ale pred spanim si to tam vykurim prenosnym radiatorom a spat v chladnejsej miestnosti je aj zdravsie.

Z tohto bytu mam do prace este blizsie. Je to asi 15 minut peso stale do kopca. Takze ani pohyb na cerstvom vzduchu mi nechyba. Ale zacina sa riadne ochladzovat. Aspon ze tu nefuka ten Kosicky vietor:-).

A na zaver, kluc od bytu. To je ten velky:-). A taky isty velky som mal aj od predchadzajuceho bytu. Ale tie dvere mali aj zamok na maly kluc, ale ten sme nemali a preto sme zatvarali len tym bezpecnostnym. Ale na novom byte je toto jediny zamok na vchodovych dverach. Bezpecnostny – do zarubne sa zasunu tri kovove koliky hrube ako prst. Ale ten kluc sa mi nezda velmi bezpecnostny, ved vyzera ako najmenej 100 rocny a ledva ma nejake zubky. Dokonca ked som daval robit kopiu, trvalo to 20 minut, akoby to struzlikal rucne. Ten maly kluc mam od kancelarie v praci, a svetielko, tak to sa moze kedykolvek zist. Clovek nikdy nevie, kedy tu vypadne prud na schodisti.

Tolko k novemu bytu.

2006-11-23T10:16:00.000+04:00

O stvrtom vikende

18. 11. 2006

Sobota

Po minulom vikende mi bolo hned jasne, ze ten dalsi chcem stravit pokojnejsie, ziadna dalsia 6 hodinova tura, maximalne tak nejake miesta v Jerevane. Po rusnom tyzdni, ked som nemal tolko casu na domace prace, som chcel cez vikend trochu upratat novy byt, zistit kde co je a podobne.

Ale vratim sa este k piatku. V piatok rano odletel domov Christoph, ktory tu bol na 2 mesacnej stazi cez IAESTE. A spolu s nim odlietal aj Petter. Ale on siel len na vikend do Viedne a vratil sa asi v pondelok rano. Ale nebol to len taky vylet z rozmaru. On totiz na nejakej akcii vyhral spiatocnu letenku s Austrian airlines do Viedne plus ubytovanie v nejakom luxusnom hoteli na cely vikend. Naozaj pekna vyhra. A tak aj Petter odisiel. V podstate som bol aj rad, lebo ma aspon nelakal na dalsi vylet. Trosku som si chcel oddychnut v Jerevane.

Tak sobota sa zase zacala pracovne. Pre mna aj pre Thomasa. Ale on ma potom volno celu nedelu a aj pondelok. Bol som v praci takmer do tretej popoludni. Cize vratil som sa na byt a zacal trochu upratovat. Zistil som tretina skriniek je zapratana dalsim riadom, alebo roznym nepotrebnym haraburdim. Poumyval som riad od prachu, najedol som sa, zacal pisat nejake prispevky na blog a v podstate som len cakal na AIESECarov, ktori mali prist o pol siedmej na „party“. Ja som len dostal mail, ktory pozyval cely AIESEC Armensko na party do nasho bytu a bola v nom vyzva, aby kazdy doniesol nejake typicke armenske jedlo, pretoze som sa nedavno vyjadril, ze som este nestihol ochutnat nijake ich tradicne jedlo. Ked som sa pozrel, kolki tento email dostali, tak tam bolo asi 15 mien. A v tom maili bolo aj to, ze bude pozvany aj majitel bytu...

Konecne zazvonil zvoncek. S pol hodinovym meskanim, ale predsa. Siel som otvorit a pred dverami cely AIESEC Armensko! Ale nie, prisli az styria. Styri dievcata, ktore sa hned nahrnuli do kuchyne a zacali rozbalovat to jedlo co so sebou doniesli a uz aj servirovali. Tak sme mali na veceru ich tradicne jedlo – Tolma / Dolma – nazov sa lisi v zavislosti od regionov. Bola to vlastne plnena kapusta a plnena paprika. Plnene boli tak ako u nas pomletym masom a ryzou.

Mali sme k tomu este studeny salat – Tabule – pomleta a uvarena ryza (alebo uvarena a potom pomleta... neviem postup) zmiesana s nadrobno posekanym salatom a este s nejakym korenim a omackou, takze to vyzera nejak hnedo. A tato zmes sa jedla s listami salatu, slanym (pastierskym) syrom a ich tradicnym plackovitym chlebom – lavash.

Tieto jedla najdete odfotene v mojej webgalerii, medzi obrazkami z noveho bytu.

Pravdaze nechybal ani dezert – pecivo z listkoveho cesta (tentoraz sladke), ale neviem cim to bolo plnene. A toto sme zapijali vinom z granatoveho jablka (tiez typicky armenske). Inak toto je fantasticky napoj. Urcite take nieco donesiem domov. Vyrazna sladka chut granatoveho jablka s rubinovo cervenou farbou a typickou vonou po tomto ovoci. Medzitym som im musel ukazat fotky co som tu urobil, po vyletoch a v Jerevane, ako inak aj fotky z domu. Boli prekvapene cistotou a uhladnostou Kosickej hlavnej ulice a pestrofarebnymi domami, ktore u nas mame. Dalej som im ukazal fotky z nasich AIESEC konferencii a Powerpoint prezentaciu o Slovensku, ktoru som doplnil o prepocet cien do AMD.

Medzicasom prisiel aj Thomas a tiez majitel bytu, ktory nam doniesol dezert a vyprate paplony, takze si nemusime kupovat na zimu nove. Ochutnal co dievcata navarili, trosku pokecal zmiesaninou armenciny (s prekladom), anglictiny a rustiny, a potom uz isiel. Aj AIESEC dievcata sa okolo 9 pobrali domov. Tak sme s Thomasom dojedli to co ostalo. Bolo 10 hodin, tak co s nacatym sobotnajsim vecerom? Zavolali sme nasmu indickemu kamaratovi Rajatovi, ktory tu uz 5. rok studuje medicinu a uz perfektne ovlada armencinu. Stretli sme sa s nim aj s Claudiou. Ta, ako som uz pisal, je tu na stazi v Austrian airlines. Rajat nas odviedol na specialnu party, kde mali byt jeho spoluziaci a kamarati.

Ale toto bola fakt sila. Pred barom stali tvrdi vymakani chlapi v sirokych nohaviciach, v tielku, ale hlavne ze mali ciapku na hlave a bezprstove rukavice. Jednoducho imidzaci. Hlavne ze bolo vonku + 2! Ked sme vchadzali, tak mi doslo kam som sa to dostal. Ja som chcel ist na pivo do obycajneho podniku a Rajat nas dotiahol na diskoteku. Vstupne 2000 dram pre panov, a damy len 1000 (tak skoro ma porazilo). A to bol len zaciatok. Dnuka na parkete poskakovali taki isti typci ako stali vonku. Doslova poskakovali a metali sa (inak sa to uz nazvat neda) v cudnom rytme armenskeho hip-hopu. Ten potom vystriedal arabsky hip-hop a obcas zaznel aj tradicny americky hip-hop. Na kazdy vsak poskakovali uplne inak. No najvacsi uspech mal ten arabsky. To sa ani opisat neda. Na taku hudbu som sa nijako nevedel chytit, tak som si dal len ich „tretinkove“ pivo za 500 dram. Ostatni sa aj trosku pokusali zapojit, ale do toho davu sa velmi neodvazili. Na parkete sami chalani, niektori dokonca v paroch poskakovali oproti sebe niekedy az nebezpecne blizko a mozno 4 dievcata si vytvorili vlastne kolecko a o ostatnych sa nestarali. Bol to jednoducho kulturny sok. Doteraz neviem co si mam o tom mysliet. Vyzeralo to jednoducho zvlastne. Chybali mi tam aspon nejake pariky – heterosexualne! Alebo aspon normalne skupinky kamaratov, ktori sa prisli zabavit, ale aj tu by som ocakaval aspon nejaky mix chlapcov a dievcat. Namiesto toho tu boli sami orientalne vyzerajuci nabiti chalani (myslim tym Indovia – asi preto tu Rajat poznal takmer kazdeho), ktori poskakovali oproti sebe akoby sa chvastali, a dokazovali si, ze kto sa vie na tuto hudbu lepsie metat po parkete. A preto sme aj do 1 hodiny odisli. Bolo to premarnenych 2000 dram.

Kedze tam bola strasna hudba, presli sme do, pre nich dost dobre znameho, podniku Astral, kde uz hrali „europsky“ styl hudby, aj ked vsetky pesnicky boli zremixovane do techno verzie. Ale na to sa dalo lahsie zvyknut. Bol to z vonka aj z vnutra dost dobre vyzerajuci podnik, cize aj tu sme my chalani museli zaplatit dalsich 2000 dram, a Claudia (ako aj vsetky ostatne dievcata) sla zadarmo... Ked som sa dozvedel o dalsom vstupnom, tak ma islo rozdrapit. Keby som vedel, kde som a nebola uz polnoc, tak by som ich tam nechal a siel na byt. Ale mal som smolu, oni chceli tak som musel aj ja. No a pivo, este horsie, tretinkove za 800 dram. Ale bolo tam dost teplo tak trebalo doplnit aj tekutiny. Bolo tam na parkete dost ludi, ale toto sa uz viac podobalo na tie nase diskoteky. Presne to co som pisal vyssie, bolo tu viacej parov a potom nejake zmiesane skupinky zabavajucich sa kamaratov a kamaratiek. Ale okolo druhej sa to akoby zazrakom vyprazdnilo a ti co ostali tak len sedeli a pozerali na ten jeden par, co tam ostal tancovat. Vyzeralo to ako vystrihnute z tanecnej sutaze, ale tato exhibicia trvala asi pol hodinku. Pekne divadielko. Okolo pol tretej sme sa pobrali prec, odprevadili Claudiu na byt a traja chalani sme sa zviezli taxikom (zase Octavia) k poslednej stanici metra, pretoze aj Rajat tu byva.

Toto bol otrasny vecer, uplne zabity. No aspon som si uvedomil, ze co uz nikdy viac nechcem zazit. Vyhodene peniaze za otrasnu muziku. Nikdy viac. To radsej 6 hodinove tury kazdy vikend, alebo sa pojdem poprechadzat po Jerevane, pofotim trosku a vecer si pozrem nejaky film na notebooku.

19. 11. 2006

Nedela

Spat sme sli okolo tretej, a tak sme sa zobudili okolo 11tej, dojedli sme este zvysky Tabule a rozhodli sme sa s Thomasom zajst do Narodnej galerie na Republikanskom namesti. Obaja vyzbrojeny fotakmi sme dosli do Galerie, kde sa – ako inak – nesmelo fotit. To bolo este v pohode, ale co bolo naozaj cudne, ze vsetky exponaty mali popisky len po armensky. Na co taka galeria. Ved aj na Slovensku do galerie chodia najma turisti a taki co sa v tom naozaj vyznaju. No a toto je Jerevan, hlavne mesto tak historicky bohatej krajiny a popisky v galerii maju len v armencine! Fakt, okrem nas dvoch tam boli asi len dalsi 4 navstevnici. Dokonca zamestnancov galerie bolo viac ako navstevnikov. Pretoze v kazdej miestnosti sedela teta a vedla nej elektricky ohrievac, aby jej nebolo zima. A ked sme presli z jednej miestnosti do druhej, tak ta teta vstala a pozorne nas sledovala, ci sa nahodou nechceme dotknut exponatov, alebo nedajboze fotit.

Co sa exponatov tyka, kedze to bolo oddelenie narodnych dejin, tak tam boli rozne vykopavky, ako vazy, ine nadoby, rozne naradie, mince – velmi pekne, aj zlate, dobove saty, sperky a ine doplnky. Vystavene boli aj obrovske az 2 metrove kamenne tabule, na ktorych je vytesany ako ustredny motiv kriz. Okrem toho cely kamenny kriz, ktory sa po armensky nazyva khachkar, je precizne vyzdobeny. Na stenach obrazy, koberce a dobove mapy, na ktorych bolo pekne vidno ako sa vyvijala kartografia, lebo tie na zaciatku boli akoby detske nacrty rozmiestnenia kostolov v nejakom regione, az po precizne celosvetove mapy na konci. Jedine tie mapy mali anglicke popisy, pretoze to boli kopie z Britskeho muzea.

Toto je ukazka kamennych krizov. Take sa nachadzaju v kazdom, alebo pri kazdom starom kostole. A za stary kostol sa povazuje taky, co ma aspon 1000 rokov. Ostatne su nove:-).

Po galerii sme este zasli na Vernisaz. Na Slovensku ma toto slovo iny vyznam. Tu to znamena velky otvoreny trh, ktory sa usporiadava kazdu sobotu a nedelu na jednej dost sirokej a hlavne dlhej ulici blizko Republikanskeho namestia. Tato ulica je urcena vylucne na ucely tohto trhu. Ten sa da rozdelit na tri hlavne casti. V prvej casti sa da kupit asi takmer vsetko co vas napadne. Vyzera to asi tak, ze ten kto ma doma privela haraburdia, tak to donesie sem, vystavi to a ked sa niekomu nieco hodi, tak si to za par drobnych kupi, pravdaze az na zberatelsky tovar, ktory ma svoju cenu. A tak sa tu da najst vsetko, stare hadice od vysavacov, prastare aj „novsie“ ruske fotoaparaty, zehlicky, kluce, stare zamky, klucky, stare armenske aj ruske mince, obrovske ruske bankovky s portretom Lenina, velikanske plagaty z cias ZSSR s motivmi Lenina a roznymi socialistickymi heslami, dalej skumavky, obnosene topanky, dokonca stare maticne dosky z PC, jednoducho vsetko na co sa da spomenut a patri do haraburdia.

Druha cast Vernisaze bola zamerana na turistov. Rozne velke aj male predmety s motivmi bud Araratu, alebo niektoreho z najznamejsich kostolov a to od kluceniek, tazitka na papiere, stojany a ktovie co este vsetko. Material bud drevo, alebo taky zvlastny cierny kamen. Zaujimavostou je ako material pouzit broskynove kostky horizontalne rozrezane na asi milimetrove pasiky. Cize su to asi milimeter hrube ovalne tvary, uprostred diera (tam bolo to makke jadro) a z tohto som videl urobene vazy, skatulky, dokonca modely kostolov. Dalej som tu videl sperky, rozne ozdoby a tricka, takisto velmi atraktivne hlavne pre turistov s motivmi ZSSR, alebo motivmi, ktore zosmiesnuju byvaly ZSSR, napr. Velke zlte ovalne M (ako z Mc’Donalds) ale namiesto toho napis Mc’Lenins aj s jeho podobiznou. V osobitnej casti su vystavene obrazy na predaj, od malych az po naozaj velke. Na 60% z nich je zobrazeny Velky a Maly Ararat. Na ostatnych su bud tradicne (az gycovite) vymyslene, panenske krajiny, najznamejsie Armenske kostoly, alebo ine motivy ako kvety a podobne. Najprv som sa cudoval, ze kolko turistov sem musi prist aby vsetky tie obrazy s motivmi Araratu pokupili, az som sa dozvedel, ze taky obraz sa nachadza takmer v kazdej domacnosti v Armensku. Cize tie obrazy su hlavne pre domacich.

Ararat je pre Armencov posvatny a povazuju ho za svoje pohorie, az na to, ze lezi v Turecku. Ale to nevadi, patri im. A ze vraj odtialto je nan ovela krajsi pohlad, ako z Tureckej strany. „Pohlad“ myslim tych 40 dni v roku, ked sa Ararat neskryva za oblakmi a smogom z Jerevanu.

A nakoniec v tretej casti Vernisaze sa daju kupit veci ako na blsaku, alebo na akomkolvek slovenskom jarmoku, cize oblecenie, obuv, riad, kuchynske naradie a podobne.

Takze toto je uz vsetko z vikendu v Jerevane a dakujem vsetkym, co sa docitali az sem:-).

2006-11-20T14:23:00.000+04:00

O cudzineckej policii

19. 11. 2006

Cely 3. tyzden sa niesol v duchu vybavovaciek mojho povolenia na pobyt. Ked som sem dosiel, na letisku som si vybavil turisticke viza, ale ich platnost je len 21 dni (3 tyzdne), cize do piatku 17. novembra. Uz sme sa fakt museli ponahlat. Lenze ta AIESECarka, s ktorou som o tom hovoril a mala to na starosti, odisla na CEED do Moskvy na 2 tyzdne a okrem nej presne kroky nikto nevedel. Pravdaze to delegovala na niekoho, ale ten niekto to asi celkom nepochopil, tak sme sa museli pytat miestnych uradnikov. Preto sme v priebehu 3. tyzdna boli 3 krat na Policii Armenskej republiky, oddelenie pasov a viz (v skratke Cudzinecka policia, alebo skor u nas sa to tak vola a tak som si na to zvykol). Zakazdym som tam stratil 3 hodiny svojho casu, pricom to bolo cez pracovnu dobu pravdaze. Museli sme tam byt zakazdym vcas, pretoze tito uradnici obeduju na minutu presne – od druhej do tretej. A v tomto case sa neda dostat ani len do budovy. SBSkar / vratnik posle kazdeho prec.

Dva dni nam trvalo, kym sme sa dozvedeli co vlastne potrebujem, rozhodovali sme sa, ci vobec potrebujem povolenie na pobyt, ci mi nestacia radsej viza. Ale kedze viza su na 3 mesiace a potom by som si ich opatovne musel predlzovat, co zase stoji peniaze, tak som sa znova rozhodol pre povolenie na pobyt, ktore sa udeluje na 1 rok. Byrokracia je tu velmi vyspela. Zakazdym z tychto 2 dni sme presli 4 kancelarie. Ked sme vosli do prvej kancelarie - 216 (to bola ta prava kancelaria, ten sivovlasy pan, co tam sedel, to mal na starosti – to sme uz vedeli) odtial nas poslali na 211, aby sme si zistili co vlastne chceme, odtial na 214, pretoze na 211 nerozpravali po anglicky a este k tomu tam boli nekompetentni ludia (ale to na 216 nevedeli). Na 214 sme mali nechat moju aplikacku, ale teta, co to ma na starosti bola prave na 215, tak sme ju odtial museli najprv zavolat, aby sme jej mohli podat moju aplikacku. Tak sme sa dozvedeli, ze v tej aplikacke je jedna zla veta. Preto sme museli zajst do internetovej kaviarne, budova hned vedla, aby sme to prepisali, znovu vytlacili, podpisali a opeciatkovali. Tak sme to na tu 214 konecne zaniesli.

Ale vo stvrtok sme to uz konecne vsetko stihli vybavit. Skocit na 214 zistit, ci moja aplikacka bola posudena a teta nas konecne poslala na 216. Tam mi ten sivovlasy pan podal dalsie 3 formulare, ktore sme spolocnymi silami na chodbe vyplnili. Jeden z nich bol v anglictine a 2 v armencine.

Znovu sme dosli na 216 a odovzdali sme vsetky papiere a 3 fotky k tomu. Potom sa ma pyta, ci mam so sebou 2 kopie pasu, pretoze oni nemaju kopirku a kazdy aplikant si to musi prefotit a doniest sam. O tomto doteraz vobec nehovoril, toto si nechal na koniec ako bodku, pretoze na tomto zvyknu pohoriet skoro vsetci aplikanti. V tomto bode by som musel odist dakam do mesta si to prefotit a kym by som sa vratil, uz by zatvarali. Lenze mne o tom povedal Thomas, kedze on tam chodieva pravidelne kazde 3 mesiace si predlzovat viza (jemu to tak vyhovuje). Tak som mu odovzdal 2 kopie pasu, on si to zalozil a povedal, ze staci ked sa AIESECari zastavia o 15 dni a potom mi povedia, ako mam zaplatit 100 000 dram za „Pobytovu kartu“ – nieco ako nahrada obcianskeho preukazu a konecne mi daju ten preukaz.

Takze byrokracia je tu dost velka a na uradoch je vzdy veselo a same behacky. Armensko je bohovska krajina. Vybavenie toho preukazu trva 2 tyzdne, pricom mne mali vyprsat viza uz na dalsi den – v piatok. Ale kedze som stihol aplikovat o dlhodoby pobyt v Armensku do vyprsania viz, tak na tie 2 tyzdne si viza predlzovat nemusim:-).

2006-11-20T14:08:00.000+04:00

O tretom vikende

11. 11. 2006

Sobota

Druhy vikend sa pre mna zacal tak isto ako ten predchadzajuci pracovne. Do prace som dosiel tak skoro ako sa len dalo, cize na 9.30, kedze este nemam kluc od kancelarie a o tomto case chodi do prace jedna kolegyna. Za 4 hodinky som skoncil svoju pracu a uz som sa zacal chystat, ze idem konecne prec ked dosla sefka a poprosila ma, ci by som jej pomohol este s niecim. Ved jasne, preto som tu... Tak som musel ostat dlhsie ako „povinne“ 4 hodiny a kancelariu som nadobro opustil az o 15.00. Nemal som teda uz vela casu a ponahlal som sa do centra, lebo som mal pri sebe uz aj fotak, aj stativ od Thomasa, ze urobim nejake lepsie snimky. Mal som teda necele 3 hodiny kym zapadne slnko.

Nasadol som teda na metro, odviezol som sa 3 zastavky a ked som vystupil, tak Republic Square bol odo mna asi na 50 metrov. Tu uz vela nenapisem, hovorit za mna budu tieto fotky.

Mozem len napisat strucny komentar k niektorym fotkam. Hned oproti stanici metra je podnik, ktory sa vola CCCP a pred nim neodmyslitelny kosak a kladivo. Republikanske namestie ma ovalny tvar, uprostred ovalny „kruhovy“ objazd, a dominuje to Narodna galeria oproti ktorej je velka fontana. Budovy v poradi ako su v mojej web galerii:

Marriott hotel (najznamejsi a najdrahsi v Jerevane), Ministerstvo zahranicnych veci, Narodna galeria s fontanou, na pravo od nej Urad vlady Armenskej republiky (bodova s hodinami na vezi), Ministerstvo dopravy a komunikacii, ktore zdiela budovu s jednou Armenskou bankou (budova s obrovskym oblukovym priechodom uprostred).

Ked som pofotil tieto zakladne obrazky, rozlozil som si svoj stativ uprostred kruhoveho objazdu a zacal som fotit panoramaticke obrazky dookola po celom namesti. Mozno to niekomu pripadalo cudne, bol som na ociach uplne vsetkym, ale ja som sa nestaral, pretoze som sa na toto tesil uz velmi davno. A tak tu teraz vyzyvam vsetkych, co pozorne citaju moj blog, aby mi napisali email (staci uplne kratucky – kontakt je na pravej liste dole), len aby som vedel, pre koho to vlastne pisem, a ja ako podakovanie poslem tie panoramaticke zabery tohto krasneho namestia.

Zaujimave bolo, ze kym som fotil uprostred toho kruhoveho objazdu, tak okolo mna preslo asi 5, alebo 6 svadobnych kolon, pricom kazda z tych kolon asi 5 krat obisla okolo kruhoveho objazdu (to je tu taky zvyk), hlasno trubiac a mladomanzelia sedeli v krasnych bielych limuzinach, alebo kyvali okoloiducim zo stresneho okienka. Aj taketo obrazky najdete v mojej galerii fotiek.

Ked som uz pofotil, vsetko co som chcel, slnko uz zaslo za budovy a zacalo sa stmievat. Presiel som sa po Abovian street a kym som dosiel ku Kaskade, tak uz bola uplne tma. Tak som znovu rozlozil svoj stativ a urobil som nocne zabery toho do neba veduceho schostia. Raz sa chcem vybrat tam hore, raz cez den, ked bude pekne pocasie a bude dobry vyhlad na cely Jerevan.

Kedze som bol v centre, tak som este skocil za druhym stazistom Pettrom na byt, aby sme sa dohodli na nedelnajsom vylete. Dozvedel som sa, ze stretavka je zase o 9 rano a bude to asi 6 hodinova tura po Armenskom vidieku, tak som sa chcel pobrat na byt a zalahnut spat.

Ale nie! O 9.00 vecer sme mali stretnutie na jednom byte, ktory som uz ja a jeden chalan z Portugalska videli, ale Thomas ho este nevidel. Tak sme sa prisli pozriet obaja. Byt vyzeral dobre: jedna obyvacka plne zariadena s roztahovacim gaucom, jedna izba s postelou a jedna „balkonova“ izba s druhou postelou. Pod pojmom balkonova izba myslim „plnohodnotnu“ izbu, ktora sa ziskala zamurovanim balkona. Dalej tam bola mala kuchynka s dobrou chladnickou a plynovym sporakom. Kupelna pekna, cista so sprchovacim kutom. A pravdaze tu nechybala telefonna linka. Za 76 000 dram na mesiac, pricom si este musime platit vodu a plyn. Ale co bolo najdolezitejsie, voda ti tiekla cely den a bolo tu teplejsie ako na starom byte. A majitel nam slubil, ze nam este donesie elektricky ohrievac.

Museli sme sa vsak rozhodnut hned, pretoze boli aj ini zaujemcovia. Uz sme pochodili niekolko bytov a vsetky boli drahsie s podobnym vybavenim. Tak sme uz AIESECarom nechceli robit dalsie starosti a my dvaja s Thomasom sme ten byt zobrali. Mozno sa k nam prida aj ten Portugalec, Thomasov kamarat, alebo pockame na dalsieho stazistu. Ma prist dalsi chalan z Brazilie. A budeme traja. No a pri najhorsom, ak bude chciet byt radsej niekde v centre, tak to potiahneme dvaja, lebo to nie je az take hrozne. Tak sme sa rozhodli to vziat a hned sme aj podpisali zmluvu.

Ked sme sa vratili na byt, uz som siel radsej spat, pretoze pred 6 hodinovou turou som si fakt musel oddychnut po takomto dni.

12. 11. 2006

Nedela

Po stretavke, na ktoru som meskal asi 15 minut, pricom som nebol posledny:-), sme nastupili do primestskeho autobusu, ktory mal namierene do nedalekych dedin. O tychto autobusoch som uz pisal, tak len napisem, ze sme sa pomalicky odviezli na miesto urcenia. Nasim sprievodcom bol stary pan ucitel historie, ktory pravidelne chodieva na podobne turistiky, pricom stale sa k nemu niekto pripoji, ci uz znami, studenti, rozni ini ucitelia, ktori prichadzaju prednasat na Jerevanske univerzity z roznych krajin (USA, Velka Britania... ). Tentoraz to bolo zopar studentiek pedagogickej fakulty, na ktorej studuje aj jedna AIESECarka, ktora nas na tento vylet pozvala. So starym panom ucitelom sme sa pred autobusom len narychlo pozdravili pred nastupom do autobusu a potom sa venoval svojim studentkam.

Tura zacala prechadzkou po dedine, kde som sa nestacil cudovat, ze niektore domy nie su dostavane a uz v nich byvaju, rozne vraky starych aut len tak stoja v priekope, alebo na dvoroch rodinnych domov, alebo nielen ze elektricke rozvody su vedene nad zemou, ale aj vodovod a to vo vyske asi 1 meter nad zemou a ked nasleduje vchod do nejakej zahrady, tak potrubie vodovodu urobi velky obluk ponad branu a zase sa vrati dole... :-).

Za dedinou sme vystupili na nevelky kopec na vrchle ktorom sa rozprestierala nahorna plosina a pasli sa tu kravy. Tu si nas pan ucitel zoradil a navzajom nas popredstavoval svojim studentom. Porozpraval nam o starovekych antickych kamennych muroch z 2. tisicrocia pre nasim letopoctom (ked sem siahala Starogrecka risa), ktore sa tiahli po uboci tohto kopca az na vrchol (pozrite si obrazky) a dokonca nam aj zarecitoval uryvok z nejakeho stareho eposu. Pan ucitel mimochodom perfektne rozpraval po anglicky a mal podrobny prehlad o historii nie len Armenska, ale aj inych statov, prehlad literatury a politickych pomerov na celom svete.

Vela si uz z rozpravania pana ucitela nepamatam, pretoze to bolo pred tyzdnom (az teraz som sa dostal k pisaniu) a po druhe, tych informacii bolo tak strasne vela. Z toho kopca sme potom zostupili k ruinam stredovekeho kostola, okolo ktoreho bolo kedysi aj zopar ludskych pribytkov. V tomto areali uz bola novo postavena kaplnka s roznymi malbami. Pozrite si radsej obrazky.

Za zmienku stoji armenska priroda. Je to pravdaze hornata krajina, nic nove – ved aj Slovensko je hornate, ale tieto hory su hole. Je to uplne iny pohlad. Na tychto kopcoch rastie z celej skaly vegetacie, na ktoru sme my zvyknuti, len trava. Nic viac, len trava. Ved to vidno aj na obrazkoch. Ale ze vraj maju aj lesy, tvrdili mi domaci AIESECari, a ze vraj mi ich aj ukazu. Pojdeme tam raz na turu. Tak som zvedavy.

Od tohto miesta sme potom presli asi 2 dedinky a dosli sme k obrovskemu kanonu, na upati ktoreho sa tycil obrovsky kostol. Odfotit som ho nevedel v celej krase, pretoze vyhlad kazil zeriav, pomocou ktoreho ho prave renovuju, alebo renovovali – kedysi, kedze zeriav bol uz dost hrdzavy – a zeriav tu zabudli. Neviem...

Po tomto nasledovali asi dalsie 2 – 3 dedinky s dalsimi 2 – 3 kostolikmi, alebo kostolmi – ako ten posledny na obrazkoch, v zahrade ktoreho sme si rozlozili vsetko jedlo co sme mali a zacala sa hostina. Vsetci sme boli dost hladni, kedze naposledy sme jedli rano a uz boli 3 hodiny popoludni.

Pan ucitel sa tu stretol s davnym kamaratom, tak sa pustili do reci, a kedze sa nam nezdalo, ze by chceli skoro skoncit, tak sme sa AIESECari a traja zahranicni (ja, Petter a Christoph) rozlucili a pobrali naspat do Jerevanu. Povodne sme chceli ist autobusom, ale tu zial neexistuje ziadny prepravny poriadok, tak sme sa vybrali do Jerevanu peso (pred nami asi 15 km) s tym, ze cestou si zastavime autobus. Ale skor ako autobus siel okolo stary taxik, tak sme sa don nasukali vsetci 5 a odviezli sme sa do mesta. Asi 5 km pred Jerevanom, uprostred nicoho sa rozprestiera areal niekolkych budov, ktorym dominuje jedna vyskova budova – Ministerstvo obrany:-), zaujimave ze mimo mesta. No a na ceste okolo tychto budov, ze vraj casto hliadkuje policia. Taxikar nam len povedal, ze ked budeme tade prechadzat, tak aby sa vzadu jeden z nas styroch skrcil (piaty sedel vpredu), aby sme nedostali pokutu. No lenze vzadu sme tam boli tak nasukany, ze sme sa ani len pohnut nevedeli, nieto este skrcit. Nastastie ked sme prechadzali okolo a snazili sa krcit, tak policia prave niekoho pokutovala, takze si nas nevsimli.

A to je koniec tohto vyletu za starymi kostolmi. Az neskor som sa dozvedel mena tych miest, kde sme boli – cize Hovhanavankh a Saghmosavankh.

Ked som sa konecne vratil na stary byt, zbalil som si vsetku svoju batozinu a s Thomasom sme sli zase na novy byt, kde sme sa stretli s majitelom, ktory nam odovzdal kluc a dal nejake instrukcie co a ako pouzivat. O tom vsak niekedy nabuduce. Zas sme sa vratili na stary byt, zavolali si taxik a odviezli si batozinu do noveho bytu. Ten je od toho stareho vzdialeny len necele 2 bloky a je takmer tak isto daleko od stanice metra.

A tak sme sa konecne prestahovali a ja som konecne spal v normalnej posteli, v normalnom byte s normalnym nabytkom, poriadnou chladnickou, s peknou kupelnou a vodou po cely den:-).

2006-11-18T11:35:00.000+04:00

Ahojte

trosku som upravil odkazy na pravej liste, pretoze som zistil, ze odkazy na skrz.sk zrazu nefungovali. To preto, ze prerabali celu strukturu stranky. No a ked som opravoval tie odkazy tak medzi cestopismi z Armenska som nasiel dalsie prispevky od byvaleho znameho AIESECara Misa Zarnaya. Tak som pridal medzi odkazy aj jeho "Listy z Armenska". Ma tam celkom dobre postrehy a ten kto chce vediet viac o tejto krajine, tak urcite odporucam.

Medzitym som zistil, ze Vlcak bol v Armensku v roku 2002, takze jeho zapisky su starsie od tych mojich o 4 roky, ale stale aktualne! To, kedy bol Miso Zarnay v Armensku sa mi este nepodarilo zistit. Tak ked to niekto vie, alebo ma moznost to zistit, poprosim nechat komentar k tomutu prispevku.

Na stranke skrz.sk medzi cestopismi a reportazami z Armenska som nasiel prispevky len od tychto dvoch ludi a obaja su byvali AIESECari, ktori tu boli na stazi. Z toho usudzujem, ze tento server zasobuju svojimi cestopismi vo velkej miere prave AIESEC stazisti. Bol by som velmi vdacny keby tuto moju hypotezu niekto potvrdil, alebo vyvratil:-). Ten niekto asi bude potrebovat pristup do Insightu, alebo kontakty na dost starych AIESECarov, alebo na nasich alumni.

vopred dakujem

2006-11-18T11:16:00.000+04:00

O psickaroch

18. 11. 2006

Obcas sa tu vyskytnu aj taki, co vlastnia psika. Najcastejsie su to male plemena typu jazvecik, obcas aj stredne velke, ale stale su to kratkosrste psi. Takmer vzdy su to krizence, alebo miesance. Z cistych plemien som tu (v tej stvrti kde byvam) videl len pudlika a ked som bol v centre, tak tam som videl jedneho nemeckeho ovciaka, ale bol dajak mensi ako ti ktorych vidno u nas.

V hojnom pocte sa tu vyskytuju aj tulave psi a pre domacich je to uplne normalne. Tie su pravdaze vsetky miesance, uplne zvyknute na to, ze okolo nich chodia ludia. Ale ked som sa pri jednom zastavil, ze mu nieco dam jest, tak radsej cuvol. Tak som mu to polozil na zem. Psik si to potom zobral, ked ja som sa vzdialil.

Cize nieco take ako utulok pre psov a ochranari zvierat tu asi nie su. U nas by podla mna niekto urcite zavolal do utulku nech zoberu tulaveho psika k sebe, aby nespal v kvetinovom zahone pred panelakom.

Zatial som nespozoroval, ze co zvyknu tito psi jest, ale nieco predsa musia, ked prezivaju. O ludi, co kracaju vedla nich sa vobec nestaraju a dokonca sa naucili chodit aj cez cestu a kluckovat pomedzi auta:-).

2006-11-18T11:12:00.000+04:00

O doprave

17. 11. 2006

To najfascinujucejsie na celom Jerevane je doprava. Je to tema na ktoru sa da toho napisat velmi vela a chystam sa uz na to od druheho dna mojho pobytu v Armensku. Je to nieco tak neuveritelne ine, do oci (aj do usi) bijuce, ze som sa ne to ani nevedel odhodlat to opisovat, pretoze som sa bal, ze nieco zabudnem a tak radsej som si stale nasiel inu temu. Najlepsie to vsak vyjadril Vlcak: „Doprava v Jerevane je totalna dzungla, pre civilizovaneho sofera (to ako mna) to vyzera ako boj o prezitie, ktory nema ziadne pravidla.“

Ale keby sme velmi chceli, tak sa najdu 3 pravidla:

1. Kazdy sa chce dostat tam kde chce a co narychlejsie, pricom sa snazi neohrozit seba.
2. Klakson je na to, aby sa pouzival a nie na okrasu.
3. Nikto nema prednost.

Tieto tri vety by som vsak namiesto pravidiel nazval radsej „spolocne body Jerevanskej dopravy“.

Verejna doprava v Jerevane pozostava z metra, autobusov, trolejbusov a marshrutiek.

Metro

Je to rychly a hlavne lacny sposob dopravy. Tvori ho, narozdiel od Londynskeho metra, len jedna jedina trasa, ktora sa zhruba tiahne zo severo-zapadu (kde aj ja byvam) na juho-vychod. Takze tu neexistuje zlozite prestupovanie. Tvori ho 9 stanic, z ktorych 2 su pravdaze konecne a medzi nimi sa nachadza dalsich 7.

Metro stoji 50 dram (cca 4 Sk) a funguje tak, ze cestujuci si vo vstupnej vestibule zakupi plastovy zeton, ktory potom vhodi do zariadenia, cez ktore sa prechadza. A ked niekto zeton dnu nehodi, senzory to odhalia „brana“ cez ktoru sa prechadza sa pred nim zatvori. Bol som upozorneny, ze ked vhodim zeton a chcel by som prejst skor ako zeton vlastne dopadne, tak by ma ta zavora pricvikla. Takze po vhodeni treba trochu pockat, kym sa rozsvieti zelena sipka a moze sa prejst.

Zetony su velmi prakticke. Maju velkost nasej dvojkorunacky, su lahke a su z cierneho plastu. Cize je to vlastne okruhla plastova cenina. Hned som pochopil, ze sa ich oplati naraz kupit viac a potom vo vestibule netreba stat v rade. Aj ked kupa zetonov prebieha velmi rychlo. Cestujuci si uz vopred pripravia 50, 100 alebo 200 dramove mince a hodia ich pokladnicke do misky a ta im hodi naspat zetony v tej hodnote.

Metro ma jednu chybicku, znacenie zastavok je len na nastupisti a aj to len v armencine. Dnu vo voznoch metra tiez chyba trasa s nazvami zastavok. Nastastie stale, ked sa odchadza zo zastavky, tak sa oznami nasledujuca stanica a rovnako sa oznami dana stanica aj ked vozen zastavuje. Lenze tie repraky z ktorych to oznamenie ide, tiez nie su najnovsie, rovnako ako ten zaznam, co pustaju. A ked k tomu priratam aj to, ze je to po armensky, tak z toho nerozumiem takmer nic. Takze zastavky radsej pocitam a ked sa velmi zapocuvam do oznamenia stanice tak trochu sa podoba to meno zastavky tomu, co je napisane na mape.

Nastastie metro je perfektne prehladne. Kazda stanica ma len jeden vchod a ked zidete dole tak po pravej ruke ide metro smerom na juh a po lavej ruke ide na sever. A to je tak nastastie na kazdej zastavke. Vlastne som videl len prve 4. Ale tam to plati, takze by to malo platit aj na tie ostatne. To znamena, ze si nemozte popliest ani smer a to aj napriek tomu, ze vsetko je po armensky. Tak napr. ja ked idem do centra, nastupujem na prvej stanici. Idem na juh cize idem do prava a nastupim na metro, ktore chodi asi kazdych 5 minut. A keby som siel do lava, tak nic, lebo je to konecna stanica a kazdy tu vystupuje. Vlastne tato suprava sa trochu dalej otaca a vracia sa uz naspat uz po pravej strane. A ked sa vraciam znova na byt, tak idem do lava a vystupim na konecnej. Jednoduche.

Trosku mi tu vsak chyba ten poriadok, co som zazil v Londynskom metre, kde sa najprv vystupovalo a az potom nastupovalo. Tu som vystupoval na jednej zastavke len ja a este niekto iny, cize my dvaja. Stali sme pri dverach. Ale ked sa tie otvorili tak sa zacali hrnut dnu naraz asi desiati ludia, mozno aj viac. A az potom sme mohli vystupit. Jednoducho sila vacsiny – ich bolo viac, my sme boli len dvaja, tak sme museli pockat.

Ale co sa musi ocenit, je cistota na nastupisti, ako aj vo voznoch. A to aj napriek tomu, ze dole v podzemi na nastupisti som nevidel ani jeden smetny kos. Namiesto toho je tam na kazdej stanici jedna upratovacka:-). Lenze ta upratuje len stanicu, ale vozne nie. A aj tak su ciste. Je to ako maly zazrak.

Autobusy

Zakladna charakteristika: velmi, velmi stare, rozhegane, spinave a hlucne. Zatial som mal tu moznost ist jednym primestskym a jednym mestskym autobusom (MHD).

Tym medzimestskym sme sli do nedalekej dedinky na mensi vylet. Cesta bola neuveritelne dlha a to aj napriek tomu, ze ta dedina je fakt blizko Jerevanu. Kazde auto a kazda marshrutka nas predbehla. Mimochodom, vybrali sme sa tam busom len kvoli tomu, ze nam pred nosom usla marshrutka a nechceli sme cakat na druhu. Ale to je jedno, lebo aj ta nasledujuca nas predbehla... A co ca tyka cestovneho, listky tu pravdaze nie su. Plati sa pri vystupovani fixna taxa 100 dram. Ale to asi len preto, ze to bol primestsky spoj.

MHD som okusil o pol siedmej vecer. To skor vyzeralo ako konzerva so sardinkami. Bol som natlaceny v zadnej casti. Ked som vystupoval, bol som len jediny na tej zastavke, tak som vystupil zadnymi dverami, presiel som k prednym dveram, vystupil som na prvy schodik, lebo dalej sa nedalo a podal som 100 dramovu mincu jednemu cestujucemu, ktory ju zas podal soferovi. A toto je celkom normalne. To teda musi byt riadny chaos ked vystupuje polka autobusu, pretoze kazdy sa chce natlacit k soferovi, aby za seba zaplatil.

Trolejbusy

Tento druh verejnej dopravy som este neskusil a ani na to nemam chut, pretoze su tak isto stare a pomale ako autobusy. A maju este jeden spolocny znak. Su bud skoro prazdne, lebo kazdy si radsej pocka na marshrutku a to aj napriek tomu, ze cakaju asi na 2. alebo 3. v poradi, pretoze predchadzajuce boli totalne natrieskane. Cize su bud skoro prazdne, alebo takisto natrieskane, kedze sa cestujuci uz nevedeli nasukat do 5 alebo 6 marshrutiek za sebou, lebo take boli plne. Takze ked uz marshrutky su preplnene, tak sa pouzije autobus. Aspon to bol moj zazitok s autobusom.

Marshrutky

V preklade z armenciny, minibusy. So to vlastne dodavky, su medzi nimi aj take velmi stare ale vacsinou su novsie typu Citroen Jumper s posuvnymi bocnymi dverami, pricom zadne dvere uplne absentuju. Tieto minibusy jazdia po urcitej trase, je ich nespocentne vela (asi kazde 5 vozidlo na ceste je marshrutka) a zastavuju kdekolvek. Zastavky tu prakticky neexistuju a mozete si kdekolvek zamavat na marshrutku a kdekolvek vam aj zastavi. Tento fakt sposobuje, ze nejazdia rychlo a ak vodic vidi niekoho stat pri ceste tak spomaluje v nadeji, ze dotycny nanho zamava, ze chce odviezt. Su vsak miesta kde ludia cakaju na marshrutky v hojnych poctoch (od 5 do 20+) a na tych miestach postavili tabulu - akoze oficialna zastavka, na ktorych su cisla autobusov, trolejbusov a marshrutiek. Avsak neverim, ze su aktualne na zastavke som videl marshrutku s takym cislom co na tabuli nebolo. Tieto zastavky su dost nahusto. Priblizne 2 krat tak husto ako zastavky autobusov v Kosiciach, pricom sofer zastavi kdekolvek ked na neho niekto zamava.

Kazda marshrutka ma svoje cislo, co zodpoveda trase, avsak v tom to na rozdiel od metra ziadna logika nie je. Vedla cisla zvykava byt (ale nie je to pravidlo) napisana aj trasa, alebo aspon hlavne zastavky, podla ktorych sa da orientovat. Lenze co... ? Ano, je to len v armencine. Takze mam pri sebe stale taky papieri, na ktorom su napisane cisla marshrutiek na tri zakladne smery smerom do centra.

Ako Vlcak pise, pricinou, ze marshrutky jazdia pomaly je aj fakt, ze cesty su tu rozbite, „akoby prave v Jerevane Americania uskutocnili kobercove bombardovanie“. Totalna rozbitost ciest je charakteristicka pre vsetky cesty v Armensku.

Co sa tyka mojej osobnej skusenosti. Hned na prvy den som sa pytal na marshrutky, ze ako vlastne funguju (opisoval som to vyssie), jedna z mojich otazok bola aj: „Co urobi sofer ked ma plnu dodavku a niekto na neho zamava. Zastavi, alebo ho ignoruje?“ Odpoved je jednoznacna. Zastavi! Ved je to biznis. A dotycny dokonca aj vidi, ze minibus je plny, takze je to jeho volba. Bud bude skrceny stat, alebo sa ostatny poposuvaju tak, ze nakonies sedia len na pol zadku, len aby si kazdy novy cestujuci mohol sadnut.

Priklad: Spocital som, ze marshrutka ma 13 sedadiel vzadu a 2 vpredu vedla sofera. Je inak uplne v pohode si sadnut vedla neho a vidiet z jeho pohladu ako nabera jednu jamu za druhou, alebo ako sa snazi medzi nimi kluckovat. Cize vzadu bolo 13 sedadiel. Ja som sedel a spocital som, ze nas bolo vzadu 25 cestujucich. Pricom na statie nie je vela priestoru, a dokonca pri tej vyske asi 150 – 160 cm sa normale vysoky clovek musi riadne skrcit aby mohol stat. Ja ked som stal tak som sa hlavou, krkom aj plecami opieral o strechu auta. Ked som sa k tomu pridrziaval jednou rukou, tak to bola celkom stabilna poloha. Ale nie na dlhe cestovanie. Cize z tych 25 ludi vzadu stalo asi 4. Ten kto pocita, tak mu vyjde ze 21 ludi muselo sediet na 13 sedadlach.

A sofer v pohode zastavuje a nabera dalsich. Jeden vystupi, dvaja dalsi nastupia a vzadu stoji rovnaky pocet ludi! Cize zase sa museli nejako poposuvat, aby si mohol niekto sadnut. A k tomu patri este sucit sediacich s tymi co stoja. Ked niekto stoji, drziac v ruke nejaku tasku a pritom sa snazi v kolisajucej sa marshrutke druhou rukou drzat, tak ten co sedi vedla neho sa mu ponukne ze mu podrzi tu tasku (da si ju napr. na kolena), aby sa ten stojaci mohol drzat oboma rukami:-) Pekne nie? Tolko moja skusenost. Zatial...

Osobne auta

Popri verejnej doprave su tu pravdaze aj osobne auta. Rozdiel oproti Slovensku vidno na prvy pohlad. Pretoze najcastejsie tu vidno Ladu. Ten kto chce byt in, tak si kupi rovno BMW, alebo Mercedes. Pravdaze nie tie najnovsie modely, ale starsie – tieto modely Mercedesov uz u nas velmi nevidno, boli to stare typicky hranate tvary a obdlznikove svetlomety. Tieto Merciky a BMWcka su pri kupe uz asi ojazdene, dovezene sem mozno z Nemecka. Pre niekoho to musi byt dobry biznis.

Okrem Lady sa tu daju stretnut stare rozhegane auta neidentifikovatelnych znaciek. Ale raz som si prezrel take stojace auto a zistil som ze je to Volga alebo Moskvic. Tieto znacky na cele s Ladami tvoria asi 60 % aut, ktore tu jazdia. Mozno aj viac.

Okrem tych starych suniek tu stretavam este Opel, Audi, Citroen, Peugeot a mozno aj ine. Tieto su pravdaze pomenej. Ale Armencanov musim pochvalit, videl som tu aj Skodu Octaviu. Dokonca som sa v jednej Octavke viezol, pretoze to bol taxik:). No a raz za uhorsky rok sa zjavi aj Mercedes noveho typu, cize s okruhlymi svetlometmi. To je co sa tyka osobnych aut. Avsak kazde 5 – 6 vozidlo na cestach su marshrutky.

2006-11-11T10:45:00.000+04:00

O pecive

10. 11. 2006

Ti, co ste videli film Forrest Gump, mozno si spominate na jeho vyrok (vo filme ho spominal viac krat): „Zivot je ako bonboniera. Nikdy nevies, co ochutnas.“

Ja by som tento vyrok preformuloval na armenske podmienky. Armenske pecivo je ako bonboniera. Nikdy nevies, co ochutnas.

Tak napr. som si uz viac krat kupil klasicku tasticku z listkoveho cesta a ocakaval som, ze vo vnutri bude nieco sladke, bud makova, orechova alebo klasicky dzemova plnka. Ale nie! Namiesto toho prisla asi po 4. zahryznuti slana syrova chut. Nie ze by to bolo zle, len som to jednoducho necakal. Dokonca to ani syrovu plnku nemala, alebo som ju ja nenasiel. Ten syr bol asi zamiesany do cesta. Neskor som sa dozvedel, ze toto je typicky Gruzinske jedlo. A na tutu cudnu kombinaciu (listkove cesto + slany syr) som natrafil v roznych formach, bud tasticky, buchty, alebo male rolky. Dokonca do listkoveho cesta v tvare malych roliek davaju aj parky. A potom je to nieco ako zapeceny hot dog v listkovom ceste:-)

Inokedy som si zas kupil obycajne zemle, kedze rozky tu nemaju. Doma som si nachystal k tomu maslo, sunku, syr, kecup, paradajky, uhorky. Ochutnam zemlu, a bola to brioska, cize sladke pecivo, len nemala na vrchu mak. Dokonca v nej boli aj hrozienka, no tak som sa potesil:-) Nakoniec som si ju potrel len maslom, lebo to ostatne nachystane sa k tomu nehodilo. Nikdy by som neveril, ze sa raz tak potesim brioske s maslom na veceru... Aj to sa stava. Hlavne tu.